Najvyšší súd Slovenskej republiky 8 Cdo 411 /2015 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky I. bývajúcej v T., zastúpenej JUDr. Dagmar Matuškovou, advokátkou v B

§ 3ods.

1 NV č. 87/1995 Z. z. , keď v časti návrh zamietol z dôvodu uplatňovania jeho nesprávnej výšky ( podľa uţ neplatného právneho predpisu ). O súdnom poplatku rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v platnom znení. Krajský súd v Ţiline na odvolanie odporkyne rozsudkom z 15. januára 2015 sp. zn. 9 Co 992/2014 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal odporkyňu uhradiť navrhovateľke sumu 24 042, 14 € ( čiastočne I. ) , ako aj vo výroku , ktorým uloţil odporkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok ( IV. ) potvrdil. Vo výroku, ktorým zaviazal odporkyňu uhradiť navrhovateľke úroky z omeškania ( čiastočne I. ) , ako aj vo výroku, ktorým určil skončenie pracovného pomeru právoplatnosťou rozsudku ( III. ) zrušil a vec v týchto častiach vrátil na ďalšie konanie. Vo výroku, ktorým návrh navrhovateľky vo zvyšku zamietol, odvolaním nenapadnutým, ponechal rozsudok okresného súdu nedotknutý. 3 8 Cdo 411/2015 Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s vyhodnotením rozhodujúcich skutočností, s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa ako aj s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré preto nepovaţoval za potrebné opakovať ( § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ) . Uviedol, ţe prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom ozrejmil, z ktorých skutočností vychádzal a akými úvahami sa riadil , keď priznal navrhovateľke náhradu mzdy i za hranicu zákonom stanoveného 9 mesačného obdobia, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotoţnil. Námietky odporkyne týkajúce sa prejavu navrhovateľky a vedenia konania vyhodnotil z uvedených dôvodov za neopodstatnené. Za správne povaţoval aj rozhodnutie o súdnom poplatku . K pochybeniu ale došlo pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania , keď súd prvého stupňa vychádzal z § 129 Zákonníka práce

§ 517ods.

2 O. s. p. , preto v tejto časti rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno skončenie pracovného pomeru viazať na právoplatnosť rozhodnutia o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru , pretoţe práve rozhodnutie o skončení pracovného pomeru má vplyv na rozhodnutie o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru. Ak by pracovný pomer medzi účastníkmi mal byť ukončený aţ po právoplatnosti rozhodnutia o nárokoch z neplatného rozviazania, je zrejmé, ţe by mohlo dôjsť ku vzniku ďalších nárokov po rozhodnutí súdu, o ktorých súd nerozhodoval . Na záver vyslovil, ţe v novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o trovách odvolacieho konania ( § 224 ods. 3, 4 O. s. p. ). Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti vo veci samej a v súdnom poplatku ( výrok I. a IV. ) podala dovolanie odporkyňa. Navrhla v tejto časti rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudkov súdov niţších stupňov , inú vadu konania spočívajúcu v nesprávnych skutkových záveroch a nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ( § 241 ods. 2 písm. b, c O. s. p. ). V ďalšom texte dovolania podrobne odôvodňuje pochybenia súdov niţších stupňov pri priznaní nároku na náhradu mzdy za uvedené obdobie, keď sa podľa jej názoru súdy nevysporiadali s jej argumentáciou týkajúcou sa vyhlásenia navrhovateľky na uvedenom pojednávaní . V tejto súvislosti poukázala na znenie príslušných zákonných ustanovení , na rozhodnutie v obdobnej veci a na judikatúru súdu pre ľudské práva v Strasburgu. Navrhovateľka sa k dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu treba v napadnutej časti zrušiť. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený 4 8 Cdo 411/2015 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu , vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa , ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie odporkyne nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či uţ to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný , o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. odporkyňa nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd. Odporkyňa namietala, ţe jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia jeho procesných práv , priznaných mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obsahu spisu vyplýva, ţe proti rozsudku súdu prvého stupňa ( vo veci samej a v súdnom poplatku ) podala odvolanie odporkyňa ( čl. 411 spisu ), ktoré bolo doručené navrhovateľke cestou právnej zástupkyne ( úprava súdu čl. 415 spisu ) . K odvolaniu sa navrhovateľka písomne vyjadrila podaním zo 27. októbra 2014 ( čl. 422 spisu ). Spis bol následne predloţený krajskému súdu ( predkladacia správa čl. 426 spisu ), ktorý po oznámení v súlade s § 156 ods3 O. s. p.

§ 214ods.

2 O. s. p. ( čl. 427 spisu ) vo veci

1. januára 2015 ( čl. 430 spisu ) rozhodol. Teda vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu nebolo doručené odporkyni. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia odporkyni 5 8 Cdo 411/2015 došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z
2. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel k záveru, ţe „opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia sťaţovateľke predstavovalo popretie jej práva na spravodlivé konanie“. Teda skutočnosť, ţe vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené odporkyni, bola dôvodom , prečo dovolací súd ( v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP ) rozsudok krajského súdu v potvrdzujúcom výroku zrušil. Pokiaľ ide o námietku odporkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania je zrejmá námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Pokiaľ odporkyňa namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu táto námietka nie je dôvodná. 6 8 Cdo 411/2015 Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( ţalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( ţalovaný ), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) , pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) , porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z
3. januára 1999 , sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis proti Grécku z
4. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z
5. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavby a čl. 36 ods. 1 Listina základných práva slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie kusí obsahovať aj rozsudok opravného ( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z
6. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03 ). Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej , ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa . Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu . Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami odporkyne, ktoré vyhodnotil za nedôvodné . 7 8 Cdo 411/2015 Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, konkrétne a podrobne rozhodujúce skutočnosti , z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o dôvodnosti nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru v priznanej výške. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) skutkový a právny základ rozhodnutia , a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu , nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces ( pozri III. ÚS 115/2003 ). Odporkyňa napokon namietala nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, ( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ) , dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) pouţil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v danej veci nešlo ). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f / O. s. p. , lebo ani ( prípadným ) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia ( pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 ). Preto dovolací súd ( s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania ) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov z hľadiska právneho posúdenia veci. Tie isté závery sa týkajú aj tzv. inej vady konania, ktorú moţno namietať len v procesne prípustnom dovolaní. Vzhľadom však na konštatovanú vadu konania ( v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v potvrdzujúcom výroku zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania ( § 243d ods. 1 O. s. ). 8 8 Cdo 411/2015 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
7. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
8. júna 2015 JUDr. Oľga Trnková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková 9 8 Cdo 411/2015 Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) teba rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv , priznaných mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obsahu spisu vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca ( čl. 205 – 210 spisu ), ktoré bolo doručené navrhovateľovi ( právnemu zástupcovi )
9. januára 2013 ( úprava súdu čl. 211 spisu ) . K odvolanou sa navrhovateľ písomne vyjadril podaním z
10. februára 2013 ( čl. 213 – 214 spisu ) . Spis bol následne predložený krajskému súdu ( predkladacia správa čl. 217 spisu ), ktorý po oznámení v súlade s § 156 ods3 O. s. p.

§ 214ods.

2 O. s. p. ( čl. 220 spisu ) vo veci

1. novembra 2013 ( čl. 226 spisu ) rozhodol. Teda vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu nebolo doručené odporcovi . Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia odporcovi došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z
2. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel k záveru, že „opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia sťažovateľke predstavovalo popretie jej práva na spravodlivé konanie“. Teda len samotná skutočnosť, že vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené odporcovi , bola dôvodom , prečo dovolací súd ( v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP ) rozsudok krajského súdu zrušil. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ). 10 8 Cdo 411/2015 V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
3. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave . júna 2015 JUDr. Oľga Trnková predsedníčka senátu 11 8 Cdo 411/2015