2 písm. d/ zákona č. 529/2002 Z. z. pokuta vo výške 3.485,36 eura (105.000,- Sk ) za porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. o obaloch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 529/2002 Z. z.“), ktorého sa mala ţalobkyňa dopustiť tým, ţe v čase kontroly dňa
1 OSP v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 250k ods. 1 OSP tak, ţe ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc ho zmeniť tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. SK/0392/99/08 zo dňa 28. júla 2008 sa zrušuje a vec sa vracia ţalovanému na ďalšie konanie. Dôvodila tým, ţe rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rovnako namietala dôvodnosť, ako aj výšku uloţenej pokuty. V odvolaní trvala na tom, ţe ustanovenia § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. neporušila a opätovne zdôraznila, ţe nesúhlasí so skutkovými zisteniami ţalovaného. Namietala odmietnutie návrhov ţalovaným na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov a konfrontácie svedkov s inšpektormi SOI a taktieţ vytýkala krajskému súdu, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia vopred vyhodnotil účelovosť navrhovaných svedeckých výpovedí, hoci ich obsah mu vopred známy nebol. Poukázala na nezákonnosť výpovede E. W. z dôvodu jej nepoučenia inšpektormi SOI o jej práve vypovedať v jazyku, ktorému rozumie a v tejto súvislosti povaţuje tvrdenie krajského súdu o nepredloţení odborného posudku preukazujúceho jej neschopnosť komunikovať v slovenskom jazyku za nesprávne dôvodiac, ţe nie je povinnosťou svedka predkladať a označovať dôkaz o tom, ţe dostatočne neovláda úradný jazyk. Zdôraznila, ţe nakoľko sa v správnom konaní uplatňuje zásada materiálnej pravdy, bolo povinnosťou príslušného správneho orgánu obstarať dôkazy o všetkých rozhodujúcich skutočnostiach, bez ohľadu na to, v prospech koho svedčia a odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov povaţuje ţalobkyňa za porušenie svojho práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V rámci spochybňovania zákonnosti zisťovania skutkového stavu mala ţalobkyňa námietky aj vo vzťahu k podkladu napadnutého rozhodnutia ţalovaného, keďţe
jeho názoru nebol tento získaný v súlade s § 3 ods. 1 a § 34 ods. 1 správneho poriadku. Ţalobkyňa ďalej v odvolaní namietla nenariadenie ústneho pojednávania
správneho poriadku dotknutými správnymi orgánmi konštatujúc, 5Sţo/235/2010 4 ţe takýto postup správnych orgánov je nielen v rozpore s § 21 ods. 1 správneho poriadku, ale aj v rozpore so „Štrasburskou judikatúrou“, pričom citovala rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sţ-o-KS 144/
1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov, z náhrady výdavkov 2 krát po 6,95 eura
3 citovanej vyhlášky a z dane z pridanej hodnoty v sume 52,47 eura. Dodatočne dňa 06. mája 2009 ţalobkyňa zaslala krajskému súdu vyjadrenie, v ktorom namietal, ţe v konaní došlo pri ukladaní sankcie k porušeniu tzv. absorpčnej zásady, nakoľko ţalovaný mal pri súbehu viacerých správnych deliktov uloţiť ţalobcovi
„analogie legis“ úhrnný trest, a to
zákonného ustanovenia vzťahujúceho sa na prísnejší správny delikt.
oznámenia ţalobcu k súbehu správnych deliktov malo dôjsť tým, ţe dňa
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, keď vyporiadajúc sa s námietkami ţalobkyne vznesenými v odvolaní vychádzal z ustanovení § 244 ods. 1, 2 a § 247 ods. 1 OSP, § 21 ods. 1, § 22 ods. 1 a § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) ako aj § 7 ods. 5 a 6 a § 17 ods. 2 písm. d/ zákona č. 529/2002 Z. z. a zo zodpovednosti za správny delikt, ktorá je základom administratívnej zodpovednosti právnických osôb a fyzických osôb – podnikateľov. 5Sţo/235/2010 6 Ţalobkyňou namietané konkrétne nedostatky týkajúce sa zisťovania skutkového stavu veci v správnom konaní najvyšší súd po dôkladnom posúdení veci vyhodnotil ako nedôvodné. Pri svojom rozhodovaní najvyšší súd vychádzal zo všeobecných pojmových znakov správneho deliktu a posudzujúc námietky ţalobkyne uviedol, ţe správny poriadok je zaloţený na základných zásadách, medzi ktoré nepochybne patrí aj zásada materiálnej (objektívnej) pravdy vyjadrujúca povinnosť správneho orgánu zistiť skutočný stav veci. Za týmto účelom správny orgán, nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania, ale je povinný obstarať potrebné podklady pre vydanie svojho rozhodnutia, pričom výber dôkazov, ako aj rozsah dokazovania záleţí len na jeho uváţení. Na druhej strane však so zákonnom neobmedzenou voľnosťou správneho orgánu pri vykonávaní dokazovania, zodpovedá jeho obligatórna povinnosť náleţite v odôvodnení rozhodnutia objasniť dôvody nevykonania ďalších dôkazov navrhnutých účastníkmi konania. Najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí poukázal i na to, ţe podkladom pre vydanie rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom bol inšpekčný záznam o vykonanej kontrole a zistených nedostatkoch, spísaný dňa 12. marca 2008 inšpektormi SOI, nesporne preukazujúci protiprávne konanie ţalobkyne spočívajúce v nerešpektovaní zákonných povinností ustanovených v § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. Berúc do úvahy, ţe deliktuálne konanie ţalobkyne bolo nespochybniteľne preukázané inšpekčným záznamom podpísaným bez pripomienok vedúcou prevádzkarne M. Z., povaţoval najvyšší súd rozhodnutie správnych orgánov nedoplniť dokazovanie v podobe výsluchu ďalších svedkov a ich následnej konfrontácie s inšpektormi SOI za legitímny. K námietke ţalobkyne o nenariadení ústneho pojednávania v správnom konaní, najvyšší súd konštatoval, ţe táto neobstojí, pretoţe správny poriadok predpokladá dve formy správneho konania, a to ústnu formu a formu písomnú. Nariadenie ústneho pojednávania správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (§ 21 ods. 1 správneho poriadku), pričom v ostatných prípadoch, je len na zváţení konajúceho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Zákon č. 529/2002 Z. z., v súlade s ktorým bola ţalobkyni uloţená pokuta, neukladá príslušným správnym orgánom povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a keďţe pred prvostupňovým správnym orgánom, ako aj správnym orgánom odvolacím, nevyvstala potreba objasniť vec na ústnom pojednávaní, zvoliac si písomnú formu správneho konania, postupovali tieto orgány
názoru najvyššieho súdu v súlade s ustanoveniami správneho poriadku. Poukazujúc na uvedené mal najvyšší súd za nesporné, ţe ţalovaný správny orgán v konaní neuplatnil tzv. koncentračnú zásadu, 5Sţo/235/2010 7 uplatnenie ktorej ţalobkyňa v odvolaní namietala, ale na základe zákonnom dovolenej úvahy nevykonal dôkazy ţalobkyňou navrhnuté, dôvodiac v rozhodnutí ich účelovosťou a nepotrebnosťou, keďţe skutkový stav veci bol náleţite zistený. Výšku uloţenej sankcie, ktorá bola uloţená na úrovni dolnej hranice zákonnej sadzby, povaţoval najvyšší súd za náleţitým spôsobom odôvodnenú. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
1 OSP a § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe ţalobkyni nepriznal ich náhradu, pretoţe nebola v tomto konaní úspešná a ţalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli. Tento rozsudok najvyššieho súdu napadla ţalobkyňa dňa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţo/124/2009 z
čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, ţe dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi moţné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“ (I. ÚS 49/01).
názoru ústavného súdu vysloveného v predmetnom náleze v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a ústavného súdu treba pojmy „trestné obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad, keďţe predmetom konania v sťaţovateľkinej veci bolo súdne preskúmanie rozhodnutí o uloţení sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloţenia peňaţnej pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z
ústavného súdu predstavoval protiústavný zásah do označeného základného práva, pretoţe účastníkovi konania objektívne znemoţnil vyuţiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predloţiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, vyuţívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície. Ústavný súd poukázal i na to, ţe uloţenie pokuty je administratívno-procesnou sankciou pre účely vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je súčasne i aktom donucovacej povahy. Má predovšetkým majetkové zameranie umoţňujúce vynútiť určitú ujmu na majetku dotknutých subjektov a popri tom sa dotýka i iných stránok spojených s potrebou a súčasne i právom vlastniť majetok. Pokuty ukladané správnymi orgánmi v správnom konaní a pri výkone kontrolnej činnosti sú okrem toho svojou povahou všeobecne spôsobilé zasiahnuť do základných práv príslušného subjektu, a to s ohľadom na ich výšku a moţnosť ich opakovaného ukladania. Závaţnosť ich dopadu je o to výraznejšia, ţe môţu byť ukladané na základe voľného uváţenia správneho alebo kontrolného orgánu, resp. jeho aparátu, čím nie je vylúčený ich prípadný diskriminačný a aj subjektívny efekt voči rôznym právnym subjektom. Okrem toho ich moţno ukladať i opakovane dovtedy, kým nebude dosiahnutý sledovaný cieľ (riadny priebeh konania), čo znamená, ţe v danom prípade sa neprihliada ani na princíp ne bis in idem. 5Sţo/235/2010 11 V danom prípade bol preto ústavný súd toho názoru, ţe najvyšší súd neakceptovaním procesných práv ţalobkyne, ktoré nemohla uplatniť v konaní pred správnymi orgánmi, porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu). Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom sa vec vrátila opäť do štádia odvolacieho konania pred najvyšším súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky súc viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v danej veci, opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalobkyne (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), bez nariadenia pojednávania (§250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu treba zmeniť a rozhodnutie ţalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako Krajský súd v Nitre pôvodne vychádzali z nesporného skutkového stavu zisteného v správnom konaní, ktorý však Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom spochybnil majúc za to, ţe správne orgány objektívne znemoţnili ţalobkyni vyuţiť jej oprávnenia byť prítomná pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predloţiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, vyuţívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície. Týmto názorom ústavného súdu je najvyšší súd viazaný, a to i napriek tomu, ţe pri prejednávaní správneho deliktu nemal správny orgán v zmysle § 21 ods. 1 správneho poriadku zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a ţe od ústneho pojednávania ani nebolo moţné očakávať ďalšie objasnenie veci, pretoţe skutkový stav veci bol povaţovaný za náleţite a dostatočne zistený.
názoru najvyššieho súdu nemoţno opomenúť, ţe porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. sťaţovateľkou nie je priestupkom, nakoľko ako priestupok nie je definované ani v zákone o priestupkoch ani v inom zákone. V preskúmavanej veci porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. je správnym deliktom poškodzujúcim spotrebiteľa, a preto na jeho prejednanie sa vzťahuje správny poriadok a nie zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch 5Sţo/235/2010 12 v znení neskorších predpisov, ako je to citované v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sţo/200/2009 z 24. februára 2010, na ktorý ústavný súd vo svojom náleze poukazuje.
5 zákona č. 529/2002 Z. z. povinná osoba alebo ten, kto uvádza do obehu výrobky v zálohovaných obaloch, je povinný odoberať tieto obaly bez obmedzenia mnoţstva a bez viazania tohto odberu na nákup tovaru, dodrţať výšku zálohy ustanovenú vo vykonávacom predpise
odseku 10 a vrátiť zálohu v plnej výške.
6 zákona č. 529/2002 Z. z. povinná osoba alebo ten, kto uvádza do obehu výrobky v zálohovaných obaloch predajom spotrebiteľovi v prevádzkarni, je povinný zabezpečiť, aby tieto obaly boli v tejto prevádzkarni odoberané po celý čas prevádzky, a zároveň je povinný vhodným spôsobom informovať spotrebiteľa o výške zálohy pre jednotlivé druhy obalov a o zmenách druhov zálohovaných opakovane pouţiteľných obalov.
1, 2, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
1 správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyţaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje 5Sţo/235/2010 13 osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky O ústnych podaniach a o dôleţitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu (§ 22 ods. 1 správneho poriadku).
1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám moţnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti. Povinnosťou súdu v preskúmavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloţenie administratívnej sankcie, súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č.
ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: kaţdá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, 5Sţo/235/2010 14 s tým, ţe do úvahy sa vezme zloţitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uloţená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. Vychádzajúc z citovaných právnych noriem a zásad, keďţe Ústavný súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci bol toho názoru, ţe správne orgány porušili procesné práva ţalobkyne a neakceptovaním týchto procesných práv aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Sţo/124/2009 z 26. januára 2010 porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, musel najvyšší súd konštatovať, ţe uvedené procesné pochybenie správnych orgánov treba v zmysle právneho názoru ústavného súdu povaţovať za takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Preto
3 veta prvá OSP musel Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/24/2008–33 zo 17. decembra 2008 zmeniť a rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní ţalovaný s ohľadom na nález ústavného súdu musí umoţní ţalobkyni náleţite sa vyjadriť a podrobnejšie sa vyporiada s jej argumentáciou. V tejto súvislosti dáva najvyšší súd ţalovanému do pozornosti východiská ústavného súdu z odôvodnenia nálezu. O trovách konania odvolací súd rozhodol
2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a nakoľko ţalobkyňa mala v konaní úspech, vznikol jej nárok na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z náhrady súdnych poplatkov - z podanej ţaloby 209,12 eura (6.300,- Sk) a z podaného odvolania 66,- eur, ako aj z náhrady trov právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej sluţby poskytnutej ţalobkyni advokátom, a to:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.