1 písm. a) prvý bod zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) zaistil navrhovateľa dňom 19.5.2015 o 09.00 hod. na dobu 5 mesiacov do 18.10.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
1, pretoţe existuje riziko úteku účastníka konania a v zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol určený na výkon jeho zaistenia Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol, ţe
jeho názoru na odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, ţe zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm.
zákona o pobyte cudzincov je v súlade so zákonom, ba práve naopak, opačný postup, t. j. zaistenie
zákona o pobyte cudzincov, by bol v rozpore so zákonom, nakoľko OHK PZ Podhoroď nebol oprávnený na prijatie takéhoto vyhlásenia.
názoru krajského súdu správne vyhodnotil odporca tú skutočnosť, ţe v zmysle zákona o azyle a ani Smernice Rady 2003/9/ES navrhovateľ v čase vydania napadnutého rozhodnutia nebol ţiadateľom o azyl, nakoľko odporca nebol v zmysle § 3 ods. 2 zákon o azyle príslušným orgánom na prijatie vyhlásenia, ţe ţiada o udelenie azylu, pričom účastník konania bol poučený (čo je zachytené aj v zápisnici) o tom, ktorý orgán je príslušný na prijatie takéhoto vyhlásenia a ţe jeho ţiadosť bude aj na daný orgán postúpená. Vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení navrhovateľa mu nebolo odňaté právo podať vyhlásenie, ţe ţiada o udelenie azylu, na orgáne na to príslušnom, pričom ţiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení (rozsudok NS SR č. 8Sţa/52/2008). V prípade navrhovateľa je splnená podmienka pouţitia inštitútu zaistenia
zákona o pobyte cudzincov, keďţe ohľadne navrhovateľa prebieha konanie o jeho administratívnom vyhostení, aj keď je v súčasnej dobe prerušené, pričom sú dané dôvody uvedené v bode 1 § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, teda ak v konaní o administratívnom vyhostení existuje riziko úteku navrhovateľa. Správny orgán,
názoru krajského súdu, dostatočným spôsobil odôvodnil moţné 4 1SZa/9/2015 riziko úteku navrhovateľa, nakoľko tento sa neprihlásil po neoprávnenom prekročení hranice policajnému útvaru, ale pokračoval lesným porastom, pričom na výzvy polície nereagoval a bol súčasťou väčšej skupiny. V dôsledku rozptýlenia sa v lesnom poraste bola privolaná zásahová a výcviková skupina, ktorá o 16.00 hod. kontrolovala skupinu 18 cudzincov bez cestovných dokladov (viď Úradný záznam zo dňa 18.05.2015 na č. l. 21 administratívneho spisu). Z toho dôvodu má krajský súd za to, ţe je tu naplnené riziko úteku ako je definované v § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, keďţe je tu dôvodná obava, vzhľadom na správanie sa navrhovateľa, ţe ujde, nakoľko sám v zápisnici uviedol, ţe jeho cieľovou krajinou bolo Rakúsko a pokiaľ by teda nebol zadrţaný, s určitosťou by pokračoval ďalej do vnútrozemia s cieľom dostať sa do inej krajiny. Preto správny orgán správne náleţite vyhodnotil aj túto skutočnosť, ţe v prípade navrhovateľa existuje riziko úteku. Pokiaľ ide o námietku, ţe odporca nezabezpečil ţiadne správy o krajine kam sa rozhodol odporca navrhovateľa vrátiť, krajský súd poukázal na to, ţe doposiaľ vo veci nebolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a nebola určená ani krajina, do ktorej má byť navrhovateľ vyhostený. Navrhovateľ nebol zaistený
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, teda na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy, kedy by odporca musel danú skutočnosť skúmať a zaoberať sa ňou. Preto daná námietka, vzhľadom na stav konania o administratívnom vyhostení, ktoré bolo prerušené a kedy doposiaľ nebolo vydané ani rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa, nie je dôvodná. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na ustanovenie § 84 zákona o pobyte cudzincov, ţe policajný útvar zabezpečujúci výkon administratívneho vyhostenia skúma prekáţky administratívneho vyhostenia uvedené v § 81 zákona o pobyte cudzincov (nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest, rovnako nemoţno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad, ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môţe byť uloţený). Teda správny orgán zabezpečujúci výkon administratívne vyhostenie sa danými skutočnosťami v krajine, kam má byť cudzinec vyhostený, musí 5 1SZa/9/2015 zaoberať počas celého procesu výkonu jeho administratívneho vyhostenia. K námietke existencie vysokej pravdepodobnosti, ţe navrhovateľovi bude na území SR poskytnutá medzinárodná ochrana, minimálne formou doplnkovej ochrany, čo spôsobuje prekáţku zaistenia navrhovateľa krajský súd uviedol, ţe samotným navrhovateľom tvrdené skutočnosti, ţe uteká z Iraku z dôvodu obáv o svoj ţivot a zdravie, lebo je bývalý policajt, pracoval teda pre irackú vládu, a je prenasledovaný skupinou Daish, pričom jeho brat bol zabitý a predloţil aj svoj sluţobný preukaz, tieto skutočnosti u navrhovateľa nenaznačujú zvýšenú pravdepodobnosť poskytnutia tejto medzinárodnej ochrany. Nemoţno poukazovať na počet osôb z Iraku, ktorým bola poskytnutá medzinárodná ochrana bez vedomosti, o aké osoby išlo a čo bolo dôvodom poskytnutia tejto medzinárodnej ochrany. Pri osvojení si daného stanoviska navrhovateľa by postačovalo na poukázanie existencie prekáţky zaistenia cudzinca iba tá skutočnosť, ţe v niektorých častiach jeho krajiny pôvodu sa bojuje, resp. ţe tam existuje lokálny konflikt, čím by dochádzalo k zneuţitia daného predpokladu. Pokiaľ sa týka ešte vyuţitia inštitútu zaistenia zo strany odporcu krajský súd zdôraznil, ţe účastník konania sa navyše dopustil aj porušenia verejného poriadku Slovenskej republiky. Porušil aj ustanovenia Článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 56212006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), stanovujúceho podmienky pre vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorých povinnosťou je mať platný cestovný doklad a mať platné vízum alebo povolenie na pobyt v prípade, ak sa od cudzinca vyţaduje. Navrhovateľ neoprávnene prekročil vonkajšie hranice Slovenskej republiky mimo hraničného priechodu. V Zápisnici č. p. PPZ-HCP-SOI0-P-2-2015 zo dňa 20.05.2015 vo veci podania vysvetlenia jeho nedovoleného prekročenia štátnej hranice medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou, čím porušil zákony Slovenskej republiky, bol za daný priestupok napomenutý. Krajský súd sa nestotoţnil ani so závermi navrhovateľa, ţe mal byť posudzovaný v zmysle čl. 31 Ţenevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 v súvislosti s aplikáciou tzv. nepenalizačného princípu, nakoľko daný článok dohovoru predpokladá, ţe utečenec vstúpil na územie SR z krajiny, kde jeho ţivot alebo sloboda boli ohrozené, t. j. na Ukrajine, avšak navrhovateľ takéto skutočnosti neuvádzal a nemal obavu z moţného prenasledovania z rasových, národnostných dôvodov, z dôvodu zastávania 6 1SZa/9/2015 určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitým politickým názorom alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo ţe by mu hrozilo mučenie, kruté neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest - na Ukrajine. Naopak vo svojej výpovedi uviedol, ţe sa niekoľko dní zdrţiaval na Ukrajine a na Ukrajinu pricestoval na základe legálneho víza. Rovnako nesplnil ďalšiu podmienku, a to, ţe sa sám neprihlásil a to bez meškania a odôvodnil svoj nelegálny vstup, pričom z jeho výpovede vyplynulo, ţe tak ani nemal v úmysle urobiť, nakoľko plánoval pokračovať aţ do svojej cieľovej krajiny Rakúsko, pokiaľ by ho nekontrolovala polícia. Ohľadne rozhodovania vo veci opravného prostriedku voči napadnutému rozhodnutiu odporcu krajský súd poukázal na to, ţe navrhovateľ poţiadal o udelenie azylu, v dôsledku čoho správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-SOlO-ZAV-25-012/2015 zo dňa 01.06.2015 rozhodol o jeho zaistení
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov dňom 01.06.2015 v čase od 13.40 hod., pretoţe existuje dôvodné podozrenie, ţe účastník konania podal ţiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Zároveň
5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil účastníka konania do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 18.10.2015, t. j. určil rovnakú dĺţku doby zaistenia, ako v prípade napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu sa rozhodovanie v danej právnej veci javí ako nadbytočné, nakoľko aj v prípade, ak by súd zrušil napadnuté rozhodnutie a nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa, tento by ostal v zaistení vzhľadom na existenciu následne vo veci navrhovateľa vydaného rozhodnutia o zaistení z dôvodu podania jeho ţiadosti o azyl. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, ţe doba zaistenia cudzinca
napadnutého rozhodnutia do momentu zaistenia navrhovateľa
zákona o pobyte cudzincov sa započítava do celkovej prípustnej doby zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Námietku navrhovateľa o nedôvodnosti vyuţitia inštitútu zaistenia u navrhovateľa z dôvodov vyššie uvedených vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú. Správny orgán náleţite vo svojom rozhodnutí odôvodnil z akého dôvodu vyuţil v prípade navrhovateľa inštitút zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko aj v zmysle stanoviska Výboru pre ľudské práva samotná skutočnosť, ţe cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. 7 1SZa/9/2015 Súd ešte doplnil, ţe správny orgán, aj keď tieto neboli namietané, náleţitým spôsobom odôvodnil prečo nepristúpil k alternatívam zaistenia
1 písm.
jeho názoru Ukrajinu uţ nie je moţné povaţovať za bezpečnú krajinu. Formálne skonštatovanie o bezpečnosti krajiny iba na základe ratifikácie medzinárodných dohovorov tou ktorou krajinou, je aj
názoru Najvyššieho súdu SR nepostačujúce. Prvostupňový súd po preskúmaní rozhodnutia odporcu k tejto námietke navrhovateľa uviedol, ţe vzhľadom na štádium konania o administratívnom vyhostení (ktoré bolo prerušené) doposiaľ nebola určená krajina, kam má byť navrhovateľ vrátený. Navrhovateľ nesúhlasí s týmto názorom, nakoľko samotný odporca v napadnutom rozhodnutí tvrdí, ţe po ukončení konania o administratívnom vyhostení bude navrhovateľ vrátený na územie Ukrajiny, z čoho moţno jednoznačne vyvodiť zámer odporcu, ţe za krajinu, kam sa rozhodol vrátiť navrhovateľa, určil Ukrajinu. Ďalej navrhovateľ pred prvostupňovým súdom uviedol, ţe v konaní pred odporcom uviedol, ţe uteká z krajiny pôvodu z Iraku z dôvodu obáv osvoj ţivot a zdravie, nakoľko je bývalý policajt, pracoval teda pre irackú vládu, a je prenasledovaný skupinou Daish. Jeho brat bol zabitý. Odporca avšak dospel k nesprávnemu záveru, ţe ţiadosť o azyl je účelová a v predmetnom prípade existuje riziko úteku navrhovateľa. Na podporu svojich tvrdení navrhovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom predloţil štatistiku MV SR, Migračného úradu za rok 2014, z ktorej vyplýva, ţe v roku 2014 bolo začatých 6 konaní o azyle irackých ţiadateľov, pričom v l prípade bol udelený azyl a v 4 prípadoch bola poskytnutá doplnková ochrana. Taktieţ z všeobecne dostupných informácií a z informácii pravidelne zverejňovaných a aktualizovaných Ministerstvom zahraničných vecí a Európskych záleţitostí SR na jeho internetovej stránke vyplýva, ţe bezpečnostná situácia v Iraku sa v priebehu ostatného roka síce zlepšila oproti predchádzajúcemu obdobiu, avšak naďalej dochádza k samovraţedným útokom najmä v Bagdade a jeho okoliu, a preto sa za súčasnej bezpečnostnej situácie neodporúča cestovať cudzincom do Iraku. Tí čo sa rozhodnú cestovať a v krajine vyuţívajú cestnú dopravu napr. po diaľnici, riskujú svoj ţivot, pretoţe cestujúci sú často okradnutí a v mnohých prípadoch sú unesení či dokonca popravení. Voľný pohyb cudzincov po Iraku je preto moţný naďalej len pri dodrţiavaní mimoriadnych bezpečnostných opatrení (presun balisticky chránenými vozidlami s ozbrojeným konvojom, atď.). Z všeobecne dostupných informácií posledných dní je taktieţ známe, ţe Slovenská republika sa rozhodla zrušiť svoje zastupiteľstvo (veľvyslanectvo) v Iraku z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie v krajine. Na základe uvedeného má za to, ţe v predmetnej právnej veci je vysoká pravdepodobnosť, ţe navrhovateľovi bude na území SR poskytnutá medzinárodná ochrana, minimálne formou 10 1SZa/9/2015 doplnkovej ochrany, čo spôsobuje prekáţku zaistenia navrhovateľa resp. jeho ponechania v zaistení po prijatí jeho vyhlásenia o ţiadosti o azyl. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho náleze sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.
zákona o pobyte cudzincov ako ţiadateľa o azyl potom, čo bolo v zariadení pre cudzincov prijaté jeho vyhlásenie o ţiadosti o azyl. Prvostupňový súd preto povaţuje rozhodovanie v danej veci ako nadbytočné, nakoľko aj v prípade, ak by súd zrušil rozhodnutie odporcu a nariadil jeho prepustenie, tento by zostal v zaistení na základe následného rozhodnutia o zaistení zo dňa 01.06.2015. Navrhovateľ nesúhlasí s názorom súdu, ţe rozhodovanie o týchto opravných prostriedkoch je "nadbytočné", a to hlavne v prípade, ţe sa jedná o cudzincov, ktorí boli pôvodne zaistení v zmysle § 88 zákona o pobyte cudzincov za účelom ich návratu a následne po prijatí vyhlásenia o azyle boli "prezaistení" v zmysle § 88a ods. l písm.
404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, avšak v novom konaní evidovanom pod. č. p.: PPZ-HCP-SO10-25/2015, pričom aj o tomto rozhodnutí o zaistení uţ prebehlo na súde prvého stupňa odvolacie konanie a bol vynesený rozsudok č. k. 5Sp/32/2015-34, ktorým Krajský súd v Košiciach taktieţ potvrdil rozhodnutie OHK PZ Podhoroď. Ďalej uviedol, ţe sa pridrţiava všetkých tvrdení, ktoré uvádzal v priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Skutočnosti uvádzané v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu
názoru odporcu nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu ani zrušenie. Rozhodnutie prvostupňového súdu povaţuje odporca za vecne správne a zákonné, a preto navrhuje, aby ho NS SR potvrdil. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu 14 1SZa/9/2015 Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO10-ZAV-24-010/2015 zo dňa 20.5.2015
1 písm. a) prvý bod zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 19.5.2015 o 09,00 hod. na dobu 5 mesiacov do 18.10.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
1, pretoţe existuje riziko úteku účastníka konania a v zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol určený na výkon jeho zaistenia Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Vo svojom odôvodnení uviedol, ţe navrhovateľ nedovolene prekročil vonkajšiu hranicu z územia Ukrajiny smerom na územie Slovenskej republiky. Dňa 18.05.2015 bol kontrolovaný a následne predvedený na OHK PZ Podhoroď. Navrhovateľ sa zdrţiaval na území Slovenskej republiky bez cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdrţiaval na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Z uvedeného vyplýva, ţe účastník konania, s poukázaním na § 2 ods. 1 písm. g/ zákona o pobyte cudzincov, na území Slovenskej republiky neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu a zároveň sa neoprávnene zdrţiaval na území Slovenskej republiky, pričom tento vstup cez vonkajšiu hranicu neumoţňuje medzinárodná zmluva, zákon o pobyte cudzincov alebo osobitný predpis. Týmto svojím konaním porušil ustanovenie čl. 4 ods. 1, a čl. 5 ods. 1 písm. a) b) Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupkov
1 písm.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, s poukázaním na § 88 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, na dobu 48 hodín na OHK PZ Podhoroď, nakoľko o odovzdaní účastníka konania na územie susedného štátu bolo začaté konanie
medzinárodnej zmluvy. Na základe uvedeného začalo OHK PZ Podhoroď voči účastníkovi konania konanie o administratívnom vyhostení s určením zákazu vstupu v zmysle štvrtej časti prvej hlavy zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania mal byť po ukončení konania o administratívnom vyhostení vrátený na územie Ukrajiny v zmysle dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisií osôb uverejnený vo vestníku L 332/48 zo dňa 18.12.2007. Účastník konania počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení PPZ-HCP-SOIO-ZAV-17-004/2015 zo dňa 20.05.2015 prejavil vôľu poţiadať na území Slovenskej republiky o udelenie azylu. Nakoľko OHK PZ Podhoroď nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona o azyle príslušné na prijatie vyhlásenia, účastník konania bol poučený o skutočnosti, ţe na prijatie jeho vyhlásenia o azyle je príslušný ÚPZC Sečovce ako aj o skutočnosti, ţe podanie bude postúpené príslušnému správnemu orgánu, to znamená ÚPZC Sečovce. Nakoľko bolo konanie o administratívnom vyhostení voči účastníkovi konania prerušené
4, skutočnosť ţe účastník prejavil vôľu poţiadať na území Slovenskej republiky o azyl nezakladá dôvod na jeho prepustenie, čo je uvedené v § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Cudzinec prejavil vôľu poţiadať o azyl aţ potom, čo bol rozhodnutím OHK PZ Podhoroď č.: PPZ-HCP-SOI0-ZAV-1-006/2015 zo dňa 19.05.2015 zaistený na dobu 48 hodín na OHK PZ Podhoroď s cieľom odovzdať účastníka konania na územie susedného štátu
medzinárodnej zmluvy, čiţe
readmisnej dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb uverejnenou vo vestníku L-332/48 zo dňa 18.12.2007. Čo sa týka tejto následne podanej ţiadosti o azyl správny orgán pri posudzovaní tejto okolnosti vychádzal aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vec Mehmet 16 1SZa/9/2015 Arsian proti Polícia ČR C-534111 z ktorého vyplýva, ţe pokiaľ cudzinec zaistený
zákona o pobyte cudzincov poţiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto ţiadosť podaná účelovo a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je moţné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Zároveň súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, ţe členské štáty musia mat' moţnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním ţiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na území. Po zhodnotení dôkaznej situácie má správny orgán za to, ţe účastník konania prejavil vôľu o azyl účelovo, aby tým pozdrţal vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Tento záver potvrdzuje skutočnosť, ţe účastník konania v zápisnici o vyjadrení účastníka konania v konaní o zaistení na OHK PZ Podhoroď nepoţiadal o udelenie azylu, ale urobil tak aţ potom, čo bol poučený o začatí konania o administratívnom vyhostení na Ukrajinu. V zápisnici o administratívnom vyhostení č. p.: PPZ-HCP-SOI0-ZAV-17-004/2015 zo dňa 20.05.2015 uviedol, ţe na území Ukrajiny mu počas niekoľkodňového pobytu nehrozilo ţiadne nebezpečenstvo. Správny orgán sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie ţiadateľov o azyl. V samotnom Dohovore v čl. 5 ods. 1 písm. f) je uvedené, ţe je prípustné: "zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie."
čl. 2 písm. c.) smernice sa ţiadateľom o azyl rozumie štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá podala ţiadosť o azyl, v súvislosti s ktorou zatiaľ nebolo prijaté právoplatné rozhodnutie.
právneho názoru správneho orgánu účastník konania ani
smernice a ani
zákona o azyle doposiaľ nie je ţiadateľom o azyl, pretoţe OHK PZ Podhoroď nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona o azyle príslušným na prijatie vyhlásenia. O tejto skutočnosti bol účastník konania náleţite poučený, čo je zaznamenané v zápisnici o vyjadrení účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení. 17 1SZa/9/2015 Správny orgán ďalej vychádzal aj zo skutočnosti, ţe Ukrajinu moţno vo všeobecnosti povaţovať za bezpečnú krajinu v ktorej by ţivot, alebo sloboda účastníka konania neboli ohrozené, nakoľko Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodrţiavania ľudských práv a slobôd, pričom sa zdôrazňuje, ţe touto Dohodou nie sú dotknuté práva a povinnosti Spoločenstva, členských štátov Európskej únie a Ukrajiny vyplývajúce zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv z
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a s poukázaním na vyššie uvedený výrok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je dotknuté. Účelom zaistenia účastníka konania je mat' osobu vo fyzickej dispozícii. Pri tom správny orgán vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Správny orgán prehodnocoval aj skutočnosť či trvá účel zaistenia, to znamená, či trvá riziko úteku účastníka konania. Zo záznamu hliadky OHK PZ Podhoroď evidovanom v priestupkovom spise č. p.: PPZ-HCP-S010-P-2/2015 zo dňa 18.05.2015 vyplýva, ţe účastník konania po neoprávnenom prekročení štátnej hranice sa príslušným orgánom sám neprihlásil, naopak pokračoval lesným porastom v smere do vnútrozemia Slovenskej 18 1SZa/9/2015 republiky. Zo záznamu ďalej vyplýva, ţe asi po jednom kilometri od vonkajšej hranice v lesnom poraste hliadka spozorovala pohyb skupiny osôb v presne nezistenom počte. Skupina na výzvu hliadky "Stoj Polícia" nereagovala a následne sa rozptýlila v lesnom poraste, pričom sa hliadke stratili z dohľadu. Následne boli na miesto vyslané hliadky Zásahovej a výcvikovej skupiny MZJ RHCP Sobrance, kde po ich príchode na miesto bola začatá pátracia akcia. Počas pátracej akcie bola v čase o 16.00 hod. kontrolovaná skupina 18 cudzincov bez cestovných dokladov, ktorí boli v čase o 17.30 hod. predvedení na OHK PZ Podhoroď za účelom zistenia totoţnosti. Na základe uvedeného má správny orgán za to, ţe u účastníka konania moţno predpokladať, ţe ujde, hrozí mu zákaz vstupu na viac ako tri roky a nemá udelený pobyt
zákona o pobyte cudzincov. Tento záver potvrdzuje aj výpoveď účastníka konania v konaní o zaistení na OHK PZ Podhoroď, ktorý počas spísania zápisnice o vyjadrení sa účastníka konania č. p.: PPZ-HCP-S010-ZAV-1- 002/2015 zo dňa 19.05.2015 sa vyjadril, ţe po prekročení vonkajšej hranice, ak by ho nekontrolovala hliadka polície, tak by pokračoval v ceste s prevádzačmi do Rakúska, pričom Rakúsko je aj jeho cieľovou krajinou. Správny orgán ďalej skonštatoval, ţe účastník konania po neoprávnenom prekročení štátnej hranice sa príslušným orgánom sám neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup naopak, sa snaţil ujsť respektíve pred policajnými hliadkami schovať. Na základe týchto skutočností správny orgán usúdil, ţe existuje reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení. Vychádzajúc z doterajšej praxe správny orgán prihliadal aj na skutočnosť, ţe štátni príslušníci tretích krajín často účelovo prejavujú úmysel poţiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je moţné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora je im následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdrţiavajú v štátoch Európskej únie. Takíto migranti často čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaţi, majú obmedzený prístup k základným sociálnym, zdravotným, vzdelávacím, kultúrnym, občianskym, politickým a ostatným právam, či sluţbám beţne dostupným legálnym migrantom. S nelegálnou migráciou sa spájajú aj mnohé ďalšie negatívne fenomény, 19 1SZa/9/2015 ako napríklad pašovanie, prevádzanie migrantov, obchodovanie s ľuďmi a iná cezhraničná kriminalita. Správny orgán dospel k záveru, ţe účastník nepoţiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice. Správny orgán skúmal skutočnosti, ţe účastník konania nemá na území Slovenskej republiky ţiadne rodinné väzby. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu účastníka konania a dospel k záveru, ţe nemá dostatočné finančné prostriedky. Nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, z tohto dôvodu mu policajný útvar neukladá povinnosť v zmysle § 89 zákona, nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je moţné z jeho strany zloţiť peňaţnú záruku a nakoľko menovaný nemá na území SR ţiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov nie je moţné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie. Pri dĺţke zaistenia účastníka konania policajný útvar vychádzal zo skutočnosti, ţe konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené, a ţe sa v ňom nemôţe pokračovať aţ od vydania rozhodnutia vo veci ţiadosti o azyl. Ďalším dôkazom zohľadneným pri určení lehoty zaistenia je úradný záznam zástupcu riaditeľa pre výkon sluţby OHK PZ Podhoroď, v ktorom je uvedené, ţe dĺţka doby trvania azylovej procedúry u ţiadateľov pochádzajúcich zo Sýrie a Iraku trvá aj päť mesiacov. Správny orgán taktieţ skúmal reálnu moţnosť výkonu vyhostenia účastníka konania t. j. účelnosť zaistenia. Má za to, ţe v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania o administratívnom vyhostení, bude moţné v konaním o administratívnom vyhostení pokračovať. V prípade vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení bude moţné účastníka konania vyhostiť na Ukrajinu v zmysle dohody o readmisii osôb uverejnenej v Úradnom vestníku L 332 , 18/12/2007 S. 0048 – 0065. V. 20 1SZa/9/2015 Právny názor NS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. júla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky navrhovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).
1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
1, ak existuje riziko jeho úteku. 21 1SZa/9/2015 Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
2 rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺţiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak moţno predpokladať, ţe napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺţi z dôvodu, ţe štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, ţe mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môţe policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺţení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺţenia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemoţno predĺţiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Odhliadnuc od skutočnosti, ţe odporca napadnutým rozhodnutím zmätočne určil začiatok plynutia lehoty zaistenia navrhovateľa dňom 19.05.2015 v čase od 09.00 hod., hoci napadnuté rozhodnutie bolo vydané a navrhovateľovi doručené dňa 20.05.2015 o 15.40 hod., a teda údaj výroku nezodpovedá ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (v zmysle ktorého je štátny príslušník tretej krajiny zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení) a tieţ keď odporca v zmysle výroku o výroku napadnutého rozhodnutia navrhovateľa zaistil
1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov t. j. v konaní o administratívnom vyhostení ( ktoré však bolo rozhodnutím z toho istého dňa t. j. 20.05.2015 prerušené) hoci následne odôvodnenie odporcu argumentujúce tým, ţe vrátením navrhovateľa na územie Ukrajiny
readmisnej dohody mu nehrozí mučenie, kruté alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest nasvedčuje iným dôvodom (§ 88 ods. 1 písm. d/ ), pre ktoré došlo k zaisteniu navrhovateľa - na účel jej vrátenia
medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročila vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, čím rozhodnutie vykazuje nedostatky vyvolávajúce pochybnosti o jeho zákonnosti, odvolací 22 1SZa/9/2015 súd vychádzal z obsahu odvolacích dôvodov. Námietky vytýkajúce súdu prvého stupňa, ţe na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti so samotným vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia a jeho zdrţiavaním sa na území Slovenskej republiky v úmysle poţiadať Slovenskú republiku o azyl, odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie zo dňa 3.5.2013 sp. zn. 1Sţa 5/2013 v ktorom najvyšší súd uviedol, ţe pokiaľ vstup takéhoto cudzinca na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia a jeho zdrţiavanie sa na území Slovenskej republiky je spojené s úmyslom poţiadať Slovenskú republiku o azyl, nemôţe byť bez ďalšieho dôvodom zaistenia cudzinca. Zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺţke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môţe byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.
čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená.
čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak neţ z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, (tieţ čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie). 23 1SZa/9/2015 Zo všetkých zmienených právnych dokumentov vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody.
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP môţe zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.6.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 5.2.2002 Čonka a další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.1.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.1.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.2.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.2.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako
čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len Smernica 2008/115/ES“) môţu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťaţuje. K zaisteniu je moţné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôţu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náleţitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáţe, ţe reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky uvedené v ods. 1, stráca zaistenie odôvodnenie 24 1SZa/9/2015 a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 Smernice 2008/115/ES).
Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty pouţiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Najvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem. A práve za pouţitia takéhoto výkladu dospel odvolací súd k záveru, ţe odvolacie námietky navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. V zmysle bodu 9) Preambuly citovanej Smernice 2008/115/ES v súlade so Smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý poţiadal o azyl v členskom štáte, nemal povaţovať za neoprávnene sa zdrţiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako ţiadateľa o azyl. V predmetnej veci je nepochybné, ţe v čase vydania rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, bolo odporcovi známe, ţe navrhovateľ poţiadal o azylu, keďţe sám v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje a zaoberá sa skutočnosťou, ţe navrhovateľ uţ počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení prejavil vôľu o udelenie azylu. V tejto súvislosti nebolo moţné prehliadnuť, ţe navrhovateľ uţ dňa 19.05.2015 konaní pred odporcom uviedol, ţe uteká z krajiny pôvodu Iraku z dôvodu obáv osvoj ţivot a zdravie, nakoľko je bývalý policajt, pracoval teda pre irackú vládu, a je prenasledovaný skupinou Daish a jeho brat bol zabitý, z čoho moţno aj v kontexte 25 1SZa/9/2015 jeho aktuálnej situácie nepochybne vyvodiť jeho snahu o poskytnutie medzinárodnej ochrany, čomu nasvedčuje aj obsah poučenia zo strany pracovníka odporcu a čo navrhovateľ pri výsluchu nasledujúci deň na priamu otázku pracovníka odporcu, či ţiada o azyl aj výslovne potvrdil.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je rozhodujúce či úmysel poţiadať o azyl prejavil navrhovateľ pri prvom moţnom kontakte s policajnými zloţkami štátu na území ktorého ţiada o azyl, ale rozhodujúce bolo, ţe odporca v čase rozhodovania o zaistení navrhovateľa o tomto úmysle vedomosť mal, čo sám nespochybňoval. Preto je dôvodný záver, ţe v prípade, keď je v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, ţe sa jedná o cudzinca, ktorý je ţiadateľom o azyl, a je teda pravdepodobné, ţe účel zaistenia nebude realizovateľný práve pre prekáţku iniciovaného azylového konania, nebude moţné zbavenie či obmedzenie osobnej slobody povaţovať za súladné s ústavným poriadkom SR, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a
súčasného právneho stavu ani s ustanoveniami návratovej smernice. Z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, ţe ţiadateľ o azyl je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
článku 31 ods. 1 Dohovoru o postavení utečencov zmluvné štáty sa zaväzujú, ţe nebudú trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich ţivot alebo ich sloboda boli ohrozené
článku 1, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú bez povolenia, za predpokladu, ţe sa sami bezodkladne prihlásia a preukáţu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť. 26 1SZa/9/2015
čl. 31 ods. 2 Dohovoru zmluvné štáty nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iné obmedzenia, neţ sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na vstup do iného štátu. V tejto súvislosti nebolo moţné neprihliadnuť na argumentáciu právnej zástupkyne navrhovateľa,
ktorej skutočnosti, o ktorých vypovedal navrhovateľ pred odporcom, a ktoré boli dôvodom jeho úteku z Iraku, poukazujú na vysokú pravdepodobnosť priznania medzinárodnej ochrany, minimálne formou doplnkovej ochrany, preto odporca disponujúci všeobecne dostupnými informáciami o Iraku, odbornými vedomosťami, všeobecnou praxou a skúsenosťami, mal skutočnosť, ţe Slovenská republika poskytuje ţiadateľom o azyl z Iraku medzinárodnú ochranu minimálne vo forme doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje jednotlivcom z dôvodu všeobecného neselektívneho násilia z dôvodu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu zohľadniť. V zmysle obsahu nálezu Ústavného súdu SR č. II ÚS 147/2013-50 „Veľká pravdepodobnosť udelenia azylu resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca.“ Odvolací súd taktieţ prihliadol na námietku navrhovateľa vytýkajúcu, ţe odporca vyvodil nesprávny záver o riziku jeho úteku resp. vyhýbaniu sa prípravy administratívneho vyhostenia a účelovosti ţiadosti o azyl len na základe jeho vyjadrenia,
ktorého za cieľovú krajinu označil Rakúsko pričom poukazoval na skutočnosť, ţe je na území Slovenskej republiky prvýkrát a z dôvodu všeobecne známej zlej bezpečnostnej situácie v Iraku a obáv o svoj ţivot pred prenasledovaním skupinou Daish sa rozhodol utiecť z Iraku. V danom prípade odporca zaistil navrhovateľa
1 písm. a/ bod 1 zákona 27 1SZa/9/2015 o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva, ţe policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
1, ak existuje riziko jeho úteku.
2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky. V pred
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.