1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol povinný prvým dovolaním, ktoré odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. Odvolaciemu súdu vytýkal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, prieťahy v konaní, nezákonnosť matky samostatne zastupovať maloleté deti v konaní, nesprávny postup pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť skutkových zistení, neoboznámenie s návrhom na začatie exekúcie a všetkými podaniami, nedostatok náleţitostí návrhu na vykonanie exekúcie a s tým súvisiaci nesprávny postup exekútora, neodôvodnenosť exekúcie a nesprávnosť právneho posúdenia veci. V závere dovolania namietal aj nesprávnosť odmietnutia odvolania odvolacím súdom z dôvodu, ţe odvolanie podal elektronicky 30. apríla 2014, teda včas. Navrhol, aby dovolací súd nariadil prvostupňovému súdu, aby mu zaslal všetky listiny spisu a určil lehotu na vyjadrenie k nim, ďalej aby dovolací súd dal bezodkladne na vedomie exekútorskému úradu, ţe bolo podané vo veci dovolanie a exekútor má postupovať
5 Exekučného poriadku a aby dovolací súd nariadil súdu prvého stupňa rekonštrukciu spisu. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania. Okresný súd Bratislava II uznesením z
ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky, vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd v takom prípade rozhoduje bez toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a jemu predchádzajúce konanie. Na základe uvedeného odvolanie povinného v zmysle § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Proti uzneseniu okresného súdu Bratislava II uznesením z 22. marca 2013, sp.zn. 5 Er 2389/2011-142 podal povinný v poradí druhé dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd dal na vedomie exekútorskému úradu, ţe bolo podané vo veci dovolanie a návrh na odklad exekúcie, ţe exekútor má postupovať
5 Exekučného poriadku a aby sa dovolací súd obrátil na ústavný súd s tým, aby vyjadril nesúlad alebo súlad ustanovenia § 4 čl. 2 vyhlášky č. 288 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky s ústavou a dohovorom o ľudských právach. Aj proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2013 sp.zn. 21 CoE 160/2013 podal povinný v poradí tretie dovolanie. Odvolaciemu súdu vytýkal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, prieťahy v konaní, nezákonnosť matky samostatne zastupovať maloleté deti v konaní, nesprávny postup pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť skutkových zistení, neoboznámenie s návrhom na začatie exekúcie a všetkými podaniami, nedostatok náleţitostí návrhu na vykonanie exekúcie a s tým súvisiaci nesprávny postup exekútora, neodôvodnenosť exekúcie a nesprávnosť právneho posúdenia veci. Ţiadal, aby sa dovolací súd sa obrátil na ústavný súd vo veci súladu Exekučného poriadku s ústavou a nesúlad ustanovenia § 4 čl. 2 vyhlášky č. 288 Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky s ústavou a dohovorom o ľudských právach, aby sa dovolací súd vyjadril k všetkým dôvodom dovolania a aby zabezpečil kompletný obsah spisu okresného súdu, aby sa k nemu mohol vyjadriť. Zároveň navrhol, aby dovolací súd dal na vedomie exekútorskému úradu, ţe bolo podané vo veci dovolanie a návrh na odklad exekúcie, ţe exekútor má postupovať
5 Exekučného poriadku. 4 5 ECdo 2/2015 5 ECdo 3/2015 5 ECdo 4/2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 236 a nasl. O.s.p.). K dovolaniu povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 14. novembra 2012, sp.zn. 21 CoE 548/2012: Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie, teda uznesenie, ktoré nevykazuje znaky ţiadneho z uvedených uznesení. Preto nie je
prípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád 5 5 ECdo 2/2015 5 ECdo 3/2015 5 ECdo 4/2015 uvedených v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku či uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno. So zreteľom na povinným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zaoberal jeho námietkou, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. Teda, ţe jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov (napr. II ÚS 102/04, 5 Cdo 102/01, 5 Cdo 93/2000). O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
názoru povinného spočívala v tom, ţe odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie. 6 5 ECdo 2/2015 5 ECdo 3/2015 5 ECdo 4/2015
1 O.s.p. odvolanie sa podáva do pätnástich dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe za skutočnosť určujúcu začiatok lehoty na podanie odvolania treba povaţovať deň doručenia rozhodnutia súdu prvého stupňa.
1 O.s.p. do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.
2 druhá veta ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbliţší nasledujúci pracovný deň.
3 O.s.p. lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
1 O.s.p. do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých to ustanovuje zákon a iné písomnosti, ak to nariadi súd.
1 O.s.p. podanie moţno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba. Z obsahu spisu vyplýva, ţe otcovi maloletých detí bolo uznesenie súdu prvého stupňa doručené do vlastných rúk
1 O.s.p., ktoré do troch dní doplnil originálom osobne na súde prvého stupňa
1 písm. a/ O.s.p. toto odvolanie ako oneskorené odmietol, čím je daná prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. Vzhľadom na tento dôvod, ktorý viedol k potrebe zrušiť uznesenie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní, resp. vecným prieskumom rozhodnutia. K dovolaniu povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II z
1 v spojení s ustanovením § 243c O.s.p. K dovolaniu povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2013 sp.zn. 21 CoE 160/2013: Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. 9 5 ECdo 2/2015 5 ECdo 3/2015 5 ECdo 4/2015 V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie, teda uznesenie, ktoré nevykazuje znaky ţiadneho z uvedených uznesení. Preto nie je
prípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie splnenia podmienok prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku či uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno. So zreteľom na povinným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zaoberal jeho námietkou, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. Teda, ţe jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov (napr. 10 5 ECdo 2/2015 5 ECdo 3/2015 5 ECdo 4/2015 II ÚS 102/04, 5 Cdo 102/01, 5 Cdo 93/2000). O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť
názoru dovolateľa tým, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
predstáv povinného. Povinný existenciu vady
f/ O.s.p. videl aj v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle § 6 O.s.p. súd postupuje v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Tomu korešpondujúce procesné právo účastníka môţe byť v určitom prípade negatívne dotknuté nečinnosťou súdu, ktorej dôsledkom sú prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom ochrany v prípade ich vzniku je právo účastníka obracať sa so sťaţnosťou na orgány súdnej správy a právo podať sťaţnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. I keď neodôvodnená nečinnosť súdu môţe komplikovať účastníkom výkon ich procesných práv, nápravu moţno dosiahnuť iba vyššie uvedenými prostriedkami ochrany. Pri úvahe, či prostriedkom ochrany účastníka v tomto prípade môţe byť aj dovolanie, treba vziať na zreteľ, ţe zrušenie rozhodnutia súdu niţšieho stupňa dovolacím súdom nesmie byť nikdy samoúčelné a musí byť vţdy spojené s moţnosťou nápravy pochybenia, ktoré bolo dôvodom zrušenia. Pokiaľ by sa prieťahy v konaní 12 5 ECdo 2/2015 5 ECdo 3/2015 5 ECdo 4/2015 povaţovali za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., zrušením napadnutého rozhodnutia by sa nemohla dosiahnuť ochrana (náprava) procesných práv účastníka dotknutých prieťahmi. Z vyššie uvedených dôvodov prieťahy v súdnom konaní nie sú judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za dôvod, ktorý by bez ďalšieho zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005). Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa od doterajšej judikatúry. Dodáva, ţe účel procesného práva účastníka, aby občianske súdne konanie prebiehalo rýchlo a účinne (§ 6 O.s.p.) treba vţdy vykladať aj v súlade s ústavným princípom právnej istoty, ktorý zahrňuje poţiadavku, aby súd rozhodol vţdy (aţ) so znalosťou všetkých významných skutkových a právnych okolností prejednávanej veci. Zo samotnej skutočnosti, ţe dĺţka konania nezodpovedá predstave účastníka konania, nemoţno bez ďalšieho vyvodiť existenciu procesnej vady konania, ktorá by mala za následok odňatie moţnosti pred súdom konať, keď aj z doterajšej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe konanie bez zbytočných prieťahov nemoţno presne časovo ohraničiť (III. ÚS 199/02, II. ÚS 26/95). Dovolateľ pri vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namietal aj skutočnosť, ţe matka maloletých detí nebola oprávnená zastupovať maloleté deti.
2 Exekučného poriadku oprávnený môţe podať návrh na vykonanie exekúcie
tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.
fyzická osoba, ktorá nemôţe pred súdom konať samostatne, musí byť zastúpená zákonným zástupcom. To neplatí, ak tento zákon ustanovuje inak.
1 Zákona o rodine súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä a/ sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výţivu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa, 13 5 ECdo 2/2015 5 ECdo 3/2015 5 ECdo 4/2015 b/ zastupovanie maloletého dieťaťa, c/ správa majetku maloletého dieťaťa.
2 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.
3 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov neţije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Platí to aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv a povinností, ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností obmedzený alebo pozastavený. Z vyššie citovaných ustanovení teda vyplýva, ţe rodičovské práva a povinnosti, a teda aj právo zastupovať svoje maloleté dieťa, majú obaja rodičia. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva, a teda aj zastupuje maloleté dieťa, len jeden z rodičov v prípadoch predpokladaných § 28 ods. 3 Zákona o rodine. Od zásahov do rodičovských práv a povinností jedného z rodičov
Zákona o rodine, spočívajúcich v ich pozastavení, obmedzení alebo pozbavení, treba dôsledne odlišovať úpravu rodičovských práv a povinností
1 Zákona o rodine spočívajúcu najmä vo zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Rodičovské práva a povinnosti
1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Vyţivovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe zahŕňa právo dieťaťa na výţivu a s tým korešpondujúcu povinnosť obidvoch rodičov dieťa vyţivovať. Z povahy výţivného vyplýva, ţe právo na výţivné je osobným právom dieťaťa; nie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ak si vyţivovaciu povinnosť voči dieťaťu, určenú právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou, povinný rodič neplní, dieťa má právo domáhať sa splnenia tejto povinnosti jej núteným výkonom. Pri vymáhaní pohľadávok výţivného je teda oprávneným dieťa, v prospech ktorého 14 5 ECdo 2/2015 5 ECdo 3/2015 5 ECdo 4/2015 je výţivné priznané, a povinným je rodič, ktorému bola uloţená povinnosť platiť výţivné. Pri zastupovaní maloletého dieťaťa v exekučnom konaní na vymoţenie výţivného od povinného rodiča sa pripúšťa, aby pri podaní návrhu na exekúciu dieťa zastupoval druhý rodič (R 21/1981). Matka detí teda podala návrh na vykonanie exekúcie v zastúpení svojich maloletých detí proti povinnému, otcovi detí, ktorý bol
tvrdenia v návrhu v omeškaní s platením výţivného. Obsahom dovolania povinného je aj námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). K uvedenej námietke povinného treba dodať, ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Povinný taktieţ namieta, ţe súdy niţšieho stupňa nesprávne, resp. nedostatočne zistili skutkový stav veci. K tomu je potrebné uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie 15 5 ECdo 2/2015 5 ECdo 3/2015 5 ECdo 4/2015 je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Povinný odvolaciemu súdu vytýka, ţe jeho uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. K nesprávnemu právnemu posúdeniu dochádza vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci sa ale nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. I keď je právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania povinného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky tretie dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. 16 5 ECdo 2/2015 5 ECdo 3/2015 5 ECdo 4/2015 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16. júna 2015 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.