Obsah (5)

§ 238§ 153§ 2§ 237§ 243b

Najvyšší súd 2 Cdo 155/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu B., so sídlom v K., proti ţalovanej J. J., bývajúcej v K., o zaplatenie 221,

názoru súdu prvého stupňa do omeškania dostala 26.6.2007. O trovách konania rozhodol

ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa

1. mája 2013 sp. zn. 4 Co 205/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo ţalobe o zaplatenie istiny vyhovené a vo výroku o trovách štátu. Druhým výrokom zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti zaplatiť príslušenstvo pohľadávky tak, ţe ţalovaná je povinná spolu s istinou zaplatiť ţalobcovi 8,5 % úrok z omeškania zo sumy 221,47 € od 28.9.
2. Posledným výrokom zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, ţe preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe je z hľadiska odvolacích dôvodov vecne správny. Vzhľadom na skutočnosť, ţe ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu veci poukázal na zistenia súdu prvého stupňa, s ktorými sa v celom rozsahu stotoţnil. Na doplnenie odôvodnenia rozsudku prvého stupňa uviedol, ţe neobstojí odvolacia námietka ţalovanej, ţe ţalobcom určený spôsob výpočtu dodaného tepla (odobrený v znaleckom 3 2 Cdo 155/2014 posudku súdom ustanoveným znalcom) do bytu ţalovanej je nesprávny a znalec mal pristúpiť k výpočtu spotrebovaného tepla odhadom – porovnaním so spotrebou za predchádzajúce zúčtovacie obdobia a určiť tak pravdepodobné mnoţstvo tepla dodaného do jej bytu za obdobie mesiacov január a február 2006 a to z dôvodu, ţe znalec v závere znaleckého posudku potvrdil, ţe ţalobca pouţil správnu metodiku výpočtu a dospel k správnym výsledkom, pričom vzal do úvahy údaje o mnoţstve dodaného tepla do bytového domu. Ďalej uviedol, ţe sa nestotoţnil ani s námietkou ţalovanej spočívajúcej v jej tvrdení o nesprávnom určení nákladov za spotrebovanú elektrickú energiu na osvetlenie spoločných priestorov v bytovom dome, pretoţe ţalobca pri stanovení celkových rozúčtovaných nákladov vychádzal z faktúr o dodávke elektrickej energie a táto bola dokonca vyššia ako ţalobcom účtovaná spotreba. Ţalovaná v konaní ţiadnym spôsobom nepreukázala tvrdenia o vadnosti elektromeru, prípadne o odcudzení elektrickej energie treťou osobou. Obdobne pri ďalšej namietanej poloţke – vyúčtovanie nákladov spojených s prevádzkou výťahov ţalobca vychádzal zo skutočne vynaloţených nákladov, rozpočítaných medzi jednotlivých nájomcov bytov, preto ani v tejto časti nepovaţoval námietku ţalovanej za opodstatnenú. Za dôvodnú uznal námietku ţalovanej týkajúcu sa súdom priznaného príslušenstva pohľadávky vo forme poplatku z omeškania keď uviedol, ţe neprichádza do úvahy platenie poplatku z omeškania, ale vzhľadom na čas vzniku jej omeškania s plnením dlhu je povinná ţalobcovi zaplatiť z priznanej istiny úrok z omeškania od 28.9.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, v ktorom navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytýkala odvolaciemu súdu, ţe sa nezaoberal nezákonným postupom ţalobcov, a to tým, ţe ţalobca jej so spätným dátumom zvýšil nájomné. Poukázala na skutočnosť, ţe počas celého konania tvrdila, ţe výška doplatku je neoprávnená a nereálna a samotné vyúčtovanie nespĺňa náleţitosti úradného listu. Ďalej namietala súdu, ţe si nevyţiadal od ţalobcu vyúčtovanie za 3 – roky spätne a tieţ od nej alebo od nového správcu za tri, štyri roky dopredu. V konaní navrhovala kontrolné znalecké dokazovanie, čo tieţ súd nevykonal, a tento fakt mal za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo veci a rovnako rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Ďalej uviedla, ţe odôvodnenie rozsudku povaţuje za nezrozumiteľné. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe ţalovaná v dovolaní neuvádza ţiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by mali za následok opodstatnenosť dovolania a navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol. 4 2 Cdo 155/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) spĺňajúca podmienku právnického vzdelania (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4.

§ 238ods.

5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu

prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. Dňa 19. decembra 2007, kedy bola ţaloba podaná na Okresnom súde Košice II, bola minimálna mzda

§ 2ods.

1 písm.b/ zákona č. 90/1996 Z.z. o minimálnej mzde 268,87 € (8 100 Sk) a jej trojnásobok teda predstavoval sumu 806,61 €. Ţalobná suma 221,47 € teda neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v deň podania ţaloby na prvostupňovom súde. Dovolanie ţalovanej proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. nie je teda prípustné. 5 2 Cdo 155/2014 S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Ţalovaná existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Z obsahu dovolania je zrejmé, ţe ţalovaná namietala nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, čo je dovolacím dôvodom

§ 237písm.f/ O.s.p.

Dovolací súd túto vadu konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. nezistil. Pokiaľ ţalovaná namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo

čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo

čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho 6 2 Cdo 155/2014 a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z

1. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z
2. februára 2006). 7 2 Cdo 155/2014 Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí aj pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z obsahu dovolania moţno ďalej vyvodiť, ţe ţalovaná namietala nevykonanie ňou navrhnutých dôkazov. K tejto námietke ţalovanej najvyšší súd uvádza, ţe nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom (R č. 37/1993, č. 125/1999). Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Zo spisového materiálu je však zrejmé, ţe konajúce súdy si v danom prípade zabezpečili dôkazne široký podklad, na základe ktorého následne rozhodli a zároveň s jednotlivými námietkami ţalovanej sa riadne vysporiadal znalec v tzv. doplnkovom znaleckom posudku, z ktorého konajúci súd tieţ vychádzal. Vzhľadom na uvedené aj túto námietku ţalovanej vyhodnotil dovolací súd ako nedôvodnú. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 8 2 Cdo 155/2014 V Bratislave 27. mája 2015 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová