o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy

Najvyšší súd 2 Cdo 394/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne L., so sídlom v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5 C 157/2010, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo

1. júla 2013 sp. zn. 8 Co 190/2013, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo
2. júla 2013 sp. zn. 8 Co 190/2013 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo
3. januára 2013, č. k. 5 C 157/2010-195 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I uznesením zo
4. januára 2013 č. k. 5 C 157/2010-195 zastavil konanie a ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak preto, lebo ţalobkyňa si nesplnila povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania v sume 774 265,71 € (do 60 dní), ktorá jej bola uloţená uznesením z
5. mája 2012, č. k. 5 C 157/2010-162 a ktoré nadobudlo právoplatnosť
6. júna 2012 (§ 141a O. s. p.). Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Bratislave uznesením zo
7. júla 2013 sp. zn. 8 Co 190/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotoţnil i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p.) a o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Prípustnosť dovolania vyvodila 2 2 Cdo 394/2013 z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Namietala, ţe uznesenie odvolacieho súdu je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení veci a ţe je nepreskúmateľné. Tvrdila, ţe po tom, ako nebol zloţený preddavok na trovy konania, nie je vţdy nevyhnutné konanie zastaviť. Ďalej poukazovala na povahu ţalovanej. Namietala porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. Tvrdila, ţe vyhovieť návrhu na uloţenie povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania moţno iba vtedy, ak z tejto povinnosti nie je vylúčený aj navrhujúci ţalovaný. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, ţe (dovolaním) napadnuté uznesenie odvolacieho súdu treba zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanom v tejto procesnej forme je upravená v ustanovení § 239 O. s. p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti uzneseniu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Keďţe dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 239 O. s. p., dovolanie podľa tohto ustanovenia nie je prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 3 2 Cdo 394/2013 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemoţní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe sa za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţuje aj taký postup, keď súdy zastavia konanie, hoci pre také rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky. Keďţe dovolateľka v predmetnej veci uviedla, ţe súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom, dovolací súd sa osobitne zameral na zistenie, či v konaní došlo k vade vyplývajúcej z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. a dospel k záveru, ţe k takejto vade v predmetnom konaní došlo. So zreteľom na to, ţe konanie v predmetnej veci bolo v zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p. zastavené, základnou otázkou bolo, či v predmetnej veci existovali zákonné dôvody pre takýto postup súdu (zastavenie konania), alebo či súd mal v konaní pokračovať. V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa uznesením z
8. mája 2012, č. k. 5 C 157/2010-162 uloţil ţalobkyni povinnosť zloţiť preddavok 4 2 Cdo 394/2013 na trovy konania (na jeho účet) v sume 774 265,71 € do 60 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodol tak na návrh ţalovanej z
9. januára 2012 (č. l. 126) a po zistení, ţe u ţalobkyne sú splnené aj ďalšie zákonné podmienky na uloţenie takejto povinnosti, keď v súdnom konaní uplatnila právo v sume 15 485 314,25 € (t. j. v sume presahujúcej 400-násobok ţivotného minima), nepreukázala ani existenciu takých majetkových pomerov, ktoré by odôvodňovali jej oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 ods. 1 O. s. p.). Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
10. júna
11. Ţalobkyňa, ale preddavok na trovy konania nezloţila a nezloţila ho ani ţalovaná. Následne súd prvého stupňa uznesením zo
12. januára 2013, č. k. 5 C 157/2010-195 konanie zastavil v zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p. V zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p. navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p. v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňaţnej sumy prevyšujúcej 400-násobok ţivotného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloţí, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zloţil preddavok na trovy konania. Na zloţenie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uloţením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlţníka nemoţno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloţí a odporca, ktorý má povinnosť zloţiť preddavok, ho zloţil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloţenie preddavku na trovy konania zastaví. Zo znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené novelou uskutočnenou zákonom č. 388/2011 Z. z. účinnou od
13. januára 2012) vyplýva, ţe uloţenie povinnosti zloţiť preddavok na trovy konania prichádza do úvahy za splnenia nasledovných zákonných podmienok, ţe : a/ predmetom konania je právo (nárok) na zaplatenie sumy prevyšujúcej 400-násobok ţivotného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, pričom právny titul uplatneného nároku nie je rozhodujúci, b/ to navrhol odporca, c/ skutočnosť, ţe u navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre priznanie oslobodenia od súdneho poplatku v zmysle § 138 O. s. p. v celom rozsahu (čiastočné oslobodenie 5 2 Cdo 394/2013 od súdneho poplatku alebo splnenie podmienok pre čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku neodôvodňuje neuloţenie povinnosti zloţiť preddavok na trovy konania). Súd uloţí navrhovateľovi povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania, ak sú (vyššie uvedené) podmienky splnené súčasne. Na zloţenie preddavku (v rovnakej lehote a výške) súd vyzve aj odporcu. Ak teda odporca súdu navrhne, aby súd uloţil navrhovateľovi povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania, sám musí počítať s tým, ţe aj on bude vyzvaný na zloţenie takéhoto preddavku. Výnimku, kedy účastník nie je povinný zloţiť preddavok na trovy konania je iba jediný prípad, spočívajúci v tom, ţe jeho majetkové pomery ako dlţníka nemoţno usporiadať podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorý sa nevzťahuje na usporiadanie majetkových pomerov dlţníka, ktorým je štát, štátna rozpočtová organizácia, štátna príspevková organizácia, štátny fond, obec, vyšší územný celok, rozpočtová organizácia a príspevková organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce a vyššieho územného celku alebo iná osoba, za ktorej všetky záväzky zodpovedá alebo ručí štát. Tento zákon sa nevzťahuje ani na usporiadanie majetkových pomerov dlţníka, ktorým je Národná banka Slovenska, Fond ochrany vkladov alebo Garančný fond investícií (§ 2 citovaného zákona). Ak je teda účastníkom konania subjekt uvedený v ustanovení § 2 zákona č. 78/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, nemá povinnosť zloţiť preddavok na trovy konania; právna úprava tieto subjekty výslovne vylučuje. Štvrtá veta vyššie citovaného zákonného ustanovenia ustanovuje sankciu za nesplnenie povinnosti navrhovateľa zloţiť preddavok za situácie, ţe tento preddavok zloţil odporca, ktorý aj má povinnosť ho zloţiť. Touto sankciou je zastavenie konania v lehote 15 dní od márneho uplynutia lehoty na jeho zloţenie. U navrhovateľa, ktorý nezloţí preddavok na trovy konania môţu preto nastať najmä situácie, ţe : 1/ tento preddavok zloţí odporca, ktorý má povinnosť ho zloţiť, 2/ preddavok nezloţí odporca, ktorý ani nemá povinnosť ho zloţiť. Sankcia v podobe zastavenia konania sa (v zmysle výslovného znenia zákona) vzťahuje len na prípady, v ktorých navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloţí ale ho zloţí odporca, ktorý má (súčasne) aj povinnosť ho zloţiť. V predmetnej veci nie je sporné, ţe ţalobkyňa nezloţila preddavok na trovy konania a ţalovanou je subjekt, ktorý nemohol byť ani vyzvaný na zloţenie preddavku, lebo právna 6 2 Cdo 394/2013 úprava ho z takejto povinnosti vylučuje (keď jeho majetkové pomery ako dlţníka nemoţno usporiadať podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii) a ktorý tento preddavok ani nezloţil. V tejto situácii moţno vyvodiť záver, ţe sankcia v podobe zastavenia konania sa na žalobkyňu nevzťahovala pre nedostatok povinnosti zložiť preddavok na trovy konania na strane žalovanej a tiež aj preto, lebo žalovaná ho ani nezložila. Neboli preto splnené podmienky pre zastavenie konania v zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p. a v takom prípade mal súd v konaní riadne pokračovať. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobkyni v konaní na súdoch niţšieho stupňa bola odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p., preto zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rovnakou vadou (konania) postihnuté ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
14. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
15. novembra 2014 JUDr. Jozef Kolcun, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová