ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova. V zmysle tohto ustanovenia by uţ ţalovaní nemohli znovu ţalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy (išlo by o prekáţku právoplatne rozsúdenej veci) aj keby sa argumentovalo ďalšími dôvodmi absolútnej neplatnosti napadnutej zmluvy ako v pôvodnom konaní sp. zn. 11 C 382/98. Súdy sú totiţ povinné z úradnej moci preskúmavať platnosť právnych úkonov
Keďţe teda ţalovaní by uţ nemohli znova ţalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy, o to viac nie je moţné otázku platnosti kúpnej zmluvy posúdiť len prejudiciálne, inak ako v predchádzajúcom konaní sp. zn. 11 C 382/98, v ktorom súd prvého stupňa dospel jednoznačne k záveru o platnosti nielen napadnutej kúpnej zmluvy, ale aj predchádzajúcich prevodov a tento rozsudok je právoplatný. Dôleţité je teda jeho odôvodnenie, pričom odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku neuviedol, ţe dôvody rozsudku súdu prvého stupňa sú nesprávne a keďţe rozsudok súdu prvého stupňa je právoplatný, je potrebné akceptovať aj to, čo je uvedené v jeho odôvodnení, keďţe zamietajúci výrok sa musí posúdiť z odôvodnenia rozsudku (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 243/03). Je teda nesprávny názor ţalovaných o dôkaznom bremene ţalobcu na preukazovanie jeho vlastníctva. To je preukázané výpisom z LV, opak by mali preukázať práve ţalovaní, avšak to vzhľadom na spomínaný právoplatný rozsudok 3 2 Cdo 192/2014 č. k. 11 Co 382/98-61 preukázané nebolo a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody uţ ani nie je moţné v tomto spore vyvrátiť. K argumentácii ţalovaných moţno zdôrazniť, ţe ak samotní ţalovaní uvádzajú existenciu dvoch stavieb, nie je potrebné zaoberať sa platnosťou reštitučnej dohody uzavretej s G., pretoţe tá sa netýka stavby, kde je byt uţívaný ţalovanými. V prípade neplatnosti tejto reštitučnej dohody by nebola neplatná celá kúpna zmluva ţalobcu, ale len tá časť, ktorá sa týka inej stavby neţ bytového domu, keďţe ide o oddeliteľnú časť tohto právneho úkonu (§ 41 OZ). Zároveň ak ţalovaní tvrdia, ţe predmetom kúpnej zmluvy bola len tzv. obchodná budova, bolo by otázne, kto potom by mal byť v súčasnosti vlastníkom bytového domu, ktorý bol vydaný reštituentke E. V. Mestom P.. Jej právna nástupkyňa S. S., ako to vyplýva zo spisu sp. zn. 11 C 382/98 a jeho rozsudku sa totiţ k vlastníctvu nehlási, keďţe uznala, ţe kúpna zmluva je platná. Je preto absurdné, ak účastníci napadnutých právnych úkonov, resp. ich právni nástupcovia ich nespochybňujú, ale spochybňuje ich tretia osoba, a to nájomcovia bytu, ktorí si ale arogantne neplnia svoju základnú povinnosť, a to riadne platenie nájomného. K tvrdeniu ţalovaných o tom, ţe reštitučná dohoda s Mestom P. bola uzavretá aţ po kúpnej zmluve, je nepravdivé. Reštitučná dohoda bola uzavretá 15.1.1992 a kúpna zmluva medzi ţalobcom a reštituentkou bola uzavretá 30.1.1992. Ţalobe o vypratanie ţalovaných z bytu vyhovel a zamietol návrh ţalovaných na doplnenie dokazovania, ktoré sa malo týkať platnosti reštitučnej dohody uzavretej s G., keďţe toto dokazovanie povaţoval za irelevantné z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie. Následne skúmal to, či ţalovaní majú nárok na bytovú náhradu. Tá vychádzajúc z ustanovenia § 712a ods. 3 a 4 OZ im neprislúcha. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia pri výpovednom dôvode
1 písm.d/ (čo bol tento prípad) zásadne bytová náhrada neprináleţí. Náhradné ubytovanie by prichádzalo do úvahy len v prípade, ak by ţalovaní preukázali hmotnú núdzu, čo sa nestalo a v prípade hodného osobitného zreteľa by im mohlo byť priznané prístrešie, čo opäť nebol tento prípad. Súd teda nepriznal ţalovaným bytovú náhradu, a to ani v kontexte s európskou judikatúrou alebo posudzovaním ústavného práva ţalovaných na ochranu obydlia. Nie je moţné opomenúť ani to, ţe aj ţalobca má zabezpečené ústavou právo v čl. 20 spočívajúce v práve vlastniť majetok, ktoré obsahuje aj právo ho uţívať. Bolo preto potrebné vychádzať z konkrétnych okolností tohto prípadu a vyhodnotiť, ktorému právu je potrebné dať prioritu. Ţalobca je vlastníkom predmetného bytu a uţ takmer 20 rokov sa domáha ochrany svojho 4 2 Cdo 192/2014 vlastníckeho práva. Ţalovaní odmietajú akceptovať jeho vlastníctvo a čo je dôleţité, napriek tomu, ţe v priebehu mnohoročných súdnych sporov, ktoré začali v roku 1993 ţalovaný 1/ nadobudol vlastníctvo k ďalšiemu rovnocennému bytu v P.. V tomto byte mal teda moţnosť bývať aj s rodinou, vlastníctvo k bytu však previedol darom pôvodne na matku a neskôr na synov a v súčasnosti tento byt prenajíma. Táto skutočnosť vzbudzuje dojem o účelovosti spomínaných prevodov, nepochybné je však, ţe ţalovaný sa sám zbavil moţnosti byť vlastníkom iného bytu a preto nie je moţné jeho právu na ochranu obydlia dať prednosť pred ochranou vlastníckeho práva ţalobcu. Vychádzajúc z čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 Ústavy SR dospel k záveru, ţe uvedený zásah do práva ţalovaných na ochranu súkromného a rodinného ţivota, ktorého súčasťou je aj právo na obydlie je nevyhnutný a je v súlade so zásadou dobrých mravov zakotvených v § 3 ods. 1 OZ. Súd totiţ nezistil ţiadny dôvod, aby vypratanie bytu viazal na zabezpečenie bytovej náhrady vzhľadom na uţ uvedený, a
názoru súdu špekulatívny postup ţalovaného v súvislosti s opakovanými bezodplatnými prevodmi iného bytu na blízke osoby. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovaných rozsudkom z
ktorého by sa potvrdila platnosť kúpnej zmluvy, ktorou mal ţalobca nadobudnúť vlastnícke právo. Odvolací súd však vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a s poukazom na osobitosti prípadu dospel k záveru, ţe bez ohľadu na vlastníctvo ţalobcu k predmetnému 5 2 Cdo 192/2014 bytu je dôvodné poskytnúť ţalovaným súdnu ochranu pred vyprataním bytu, v ktorom bývajú takmer štvrťstoročie. Odvolací súd je oproti prvostupňovému súdu odlišného názoru pri riešení právnej otázky, či je naozaj nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby ţalovaní vypratali byt, v ktorom bývajú dlhodobo (porov. prípad Stanková c/a Slovenská republika, číslo sťaţnosti 7205/02). Okolnosti prípadu opodstatňujú záver, ţe predsa len ide o neštandardný prípad vypratania bytu. Predmetný byt sa nachádza v centre krajského mesta. Ţalovaný sa do bytu nasťahoval ešte v roku 1990 a byt mu bol pridelený Mestom P. ako občanovi mesta. Za byt vţdy platil a ku kríze nájomného vzťahu nedošlo z dôvodu, ţe by ţalovaní nemali vôľu platiť nájomné, ale z dôvodu, ţe ţalovaní neuznávajú ţalobcu ako regulárneho vlastníka stavby, v ktorej sa byt nachádza. Ţalovaní preto platby nájomného nasmerovali do úradnej úschovy. Kaţdý prípad je osobitý a to platí aj vo vzťahu k riešeniu otázky oprávnenosti ţalovaných uţívať byt. Záver, ţe ţalovaní uţ nie sú nájomcami, a preto majú byt vypratať v prospech ţalobcu len preto, ţe na liste vlastníctva je zapísaný za vlastníka, by bol prehnane formalistický. Preto ak ţalovaní neuspeli v sporoch o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, neznamená to, ţe sa majú automaticky z bytu vypratať len z dôvodu nelegitímneho vzťahu k bytu. O to viac, ak nelegitímnosť je spochybnená. Ak ţalobca v skutočnosti nie je vlastníkom bytu, nemala by relevanciu ani jeho výpoveď, pretoţe relevanciu na ukončenie nájomného vzťahu by mal len skutočný vlastník bytu. Ak teda prípadný nelegitímny vzťah k bytu nie je absolútnym dôvodom na jeho vypratanie, potom je treba pristúpiť k ďalším okolnostiam prípadu, a to, či opodstatňujú záver, ţe nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby sa ţalovaní z predmetného bytu vypratali. Jednou zo skutočností, ktoré nie sú zanedbateľné, je platenie za uţívanie bytu. Ţalovaní sa nikdy nejavili ako neplatiči ale ako osoby, ktoré protestujú proti evidencii ţalobcu ako vlastníka nehnuteľnosti. V tomto smere sa pritom doposiaľ medzi účastníkmi sporný vzťah judikoval len z pohľadu existencie, či neexistencie naliehavého právneho záujmu ţalovaných na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou mal ţalobca nadobudnúť vlastnícke právo. 6 2 Cdo 192/2014 V predmetnej veci by sa platnosť nadobúdacieho titulu pre ţalobcu riešila len ako prejudiciálna otázka v odôvodnení rozsudku, ktoré nezaväzuje. Preto ak všetky okolnosti prípadu nevyţadujú, aby sa ţalovaní z bytu nevyhnutne vypratali, nebolo ani v súlade so zásadou procesnej ekonomiky vykonávať v tomto smere veľmi rozsiahle dokazovanie smerujúce k platnosti nadobúdacieho titulu na strane ţalobcu a k platnosti reštitučných dohôd. Nič nebráni, aby ţalovaní mohli byt ďalej uţívať tak, ako ho dlhodobo uţívajú a nič nebráni, aby sa ţalobca domohol prípadného práva na úhrady za uţívanie bytu. V tomto smere odvolací súd nenamieta trhové ceny úhrady za uţívanie bytu. Predmetom tohto konania však nebola otázka plnenia za uţívanie bytu ani otázka primeranosti úhrady za uţívanie reštituovaného bytu (porov. Csapská). Predmetný byt patrí medzi byty, ktoré boli prinavrátené v rámci reštitúcie. Ţalobca disponuje formálnou listinou,
ktorej mal nehnuteľnosť kúpiť. To však nemení nič na veci, ţe byt patrí medzi tzv. reštituované byty. Popri takmer štvrťstoročnom uţívaní bytu zo strany ţalovaných preto nemoţno nebrať do úvahy právne otázky týkajúce sa síce práv vlastníkov reštituovaných bytov prípadne ich nástupcov, no na druhej strane sú tu aj práva uţívateľov týchto bytov (zákon č. 260/2011 Z.z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom). Vzťahy medzi vlastníkmi a nájomcami reštituovaných bytov reguluje osobitný zákon. Ten síce vzhľadom na rozhodnutý spor o neplatnosť výpovede nie je pouţiteľný, no nedajú sa nebrať do úvahy ciele zákonodarcu, ktoré sa sledovali pri garantovaní práv nájomcom, ktorí by rozhodne nemali obstáť bez bytu (vo svetle princípu právnej istoty za podmienok existujúcich v čase rozhodovania súdu). Môţe sa zdať, ţe byt nadobudnutý v minulosti ţalovaným 1/ a ktorý t. č. prenajíma jeho syn, je dôvodom na nepriznanie ochrany ţalovaným. Odvolací súd uvedenú skutočnosť vyhodnotil len ako jednu z viacerých okolností prípadu, a ktorá sama osebe nie je pre odvolací súd rozhodujúcou. Ţalovaným doposiaľ záväzne ţiaden súd nedal judikátom odpoveď na otázku platnosti nadobúdacieho titulu na strane ţalobcu. Ak by súd prihliadal len na okolnosť, ţe ţalobca je zapísaný za vlastníka bytu, mohlo by sa stať, ţe súd zaviaţe ţalovaných na vypratanie bytu aj napriek tomu, ţe ţalobca nie je skutočným vlastníkom bytu. Ako uţ odvolací súd vyššie uviedol, nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby ţalovaní po 23 rokoch vypratali byt v centre mesta, ku ktorému nadobudli silný citový vzťah, 7 2 Cdo 192/2014 za ktorého uţívanie sa nikdy nebránili platiť adekvátnu úhradu. Preto odvolací súd nevykonal veľmi rozsiahle dokazovanie na preukázanie tvrdeného opaku stavu v katastri (§ 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, katastrálny zákon). Predmetný rozsudok nepredstavuje pre ţalobcu do budúcna prekáţku rozsúdenej veci, ak je skutočne vlastníkom bytu ţalobca.
názoru odvolacieho súdu momentálne nie sú také podmienky, ţe by mali ţalovaní nevyhnutne v demokratickej spoločnosti byt vypratať. Nie je pritom povinnosťou súdu virtuálne takéto podmienky označovať. Odvolací súd uprednostnil obydlie ţalovaných pred podnikateľskými aktivitami ţalobcu. Ako náhle by išlo o otázku zaplatenia za uţívanie bytu, nedalo by sa uţ
názoru odvolacieho súdu vyhnúť vecnému vyriešeniu námietky ţalovaných, ţe ţalobca v skutočnosti nie je vlastníkom bytu a teda by bolo nevyhnutné zaoberať sa tvrdeným opakom stavu vlastníctva zapísaného v katastri (§ 70 katastrálneho zákona). Preto akokoľvek sa ţalobcovi môţe javiť, ţe jedinou rozhodujúcou skutočnosťou je, ţe je zapísaný za vlastníka a ţalovaní prehrali spor o neplatnosť výpovede, nie je tomu tak. Odvolací súd nebol presvedčený, ţe existujúci stav je taký, ţe pri rešpektovaní demokratických princípov bez ďalšieho treba ţalovaných z bytu vypratať. Odvolací súd by nemal pocit spravodlivosti, ak by sa nateraz ţalobe vyhovelo (čl. 1 ústavy). Odvolací súd je toho názoru, ţe nedošlo k porušeniu princípu právnej istoty. Ak si to ţalobca myslí z dôvodu, ţe má list vlastníctva, ide
názoru odvolacieho súdu o nadmerne formalistický pohľad na vec. Aţ v prípade sporu o zaplatenie úhrady za uţívanie bytu bude nevyhnutné zaoberať sa tvrdeným opakom stavu vlastníctva v katastri. Predmetná ţaloba patrí medzi tzv. reivindikačné ţaloby a predpokladom úspechu takejto ţaloby je preukázanie stavu, ţe ţalobca je oprávnený mať vec u seba. Ak ţalobca zakladá svoj nárok len na základe vlastníctva nadobudnutého zmluvou, tak bez platnej zmluvy by jeho ţaloba na vydanie veci bola nedôvodná. Ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre venuje aj Európsky súd pre ľudské práva a hierarchia hodnôt v zmysle ţivot, zdravie, obydlie a tak majetok je zrejmá. Keďţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie aj na význame obydlia, dáva pre porovnanie do pozornosti vybranú judikatúru. 8 2 Cdo 192/2014 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, ţe odvolací súd vydal rozsudok, ktorým zmenil rozsudok prvostupňového súdu, pričom za základ bral ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Konštatoval, ţe okresný súd zistil náleţite skutkový stav a správne z neho vychádzal. Mal však úplne iný pohľad na ţalovaného, ktorého povaţuje nie za neplatiča, ale za obeť, ktorá neplatila nájomné, pretoţe neuznáva ţalobcu za vlastníka. Odvolací súd nerešpektuje právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosť výpovede z nájmu, keď nájomný vzťah skončil a ţalovaný nemá právny vzťah k bytu. Konštatuje, ţe „ak ţalobca v skutočnosti nie je vlastníkom bytu, nemala by relevanciu jeho výpoveď, pretoţe relevanciu na ukončenie nájomného vzťahu by mal len skutočný vlastník bytu“ (viď str. 9 odsek 2 rozsudku krajského súdu). Pre takéto konštatovanie súd nemá ţiadnu oporu. Domnienka ţalovaného, ţe ţalobca nie je vlastníkom bytu nie je dôvodom na hypotetické konštatovanie súdu, ţe „ak ţalobca nie je vlastníkom“. Súd hypotetickými predpokladmi vysvetľuje, ţe teda nelegitímny vzťah k bytu nie je absolútnym dôvodom na jeho vypratanie a ţe ţalovaní nie sú neplatičmi. Naopak, ţalovaní sú neplatičmi a preto im bol právoplatne vypovedaný nájom bytu a preto nájomný vzťah skončil. Súd konštatuje, ţe nenamieta trhové ceny bytu. Ţalobca nikdy nemal nárok na trhové ceny bytu ale len na ceny určené štátom u reštitučných bytov. Odvolací súd sa v rozsudku odvoláva na Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý poţaduje, aby zásah do sťaţovateľovho práva bol primeraný s ohľadom na okolnosti prípadu, pričom sa odvoláva aj na rozsudok Stanková proti Slovenskej republike, kedy „vypratanie bytu nebolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“. Citovaný rozsudok je pre rozhodovanú vec nepouţiteľný, nakoľko vlastníkom sporného bytu nie je mesto, ale súkromná spoločnosť. Riešenie bytových náhrad je v rukách mesta. Ţalovaní mali moţnosť dostať náhradný byt od Mesta P., čomu zodpovedala právna úprava a to zákon č. 260/2011 Z.z., ktorý ţalovaní nevyuţili, a tak sa sami pripravili o obydlie. Štát týmto zákonom rozhodol, ţe byty v reštituovaných domoch nebudú uţ slúţiť nájomcom, ale ich vlastníkom, a nájomcovia mali povinnosť byt vypratať v lehote jedného roka po pridelení bytu Mestom P. Nájomný vzťah medzi ţalovaným a ţalobcom bol ustanovený štátom na základe reštitučného zákona. Ţalobca si povinnosti vyplývajúce z tohto zákona viac ako 20 rokov plnil, kým ţalovaný nájom neplatil a predmetný rozsudok by mu mal umoţniť v tejto protiprávnej činnosti naďalej pokračovať. Ľudské práva ţalovaného by sa tak realizovali na úkor práv iného subjektu, v danom prípade súkromnej spoločnosti S. ako vlastníka veci. Vypratanie bytu 9 2 Cdo 192/2014 nie je porušením čl. 8 Dohovoru, ako tvrdí predmetný rozsudok. V danom prípade uţívanie bytu ţalovaným bez platenia nájmu je porušením práva ţalobcu prenajímať byt za úhradu vo forme nájmu alebo inak slobodne nakladať so svojím vlastníctvom. Vypratanie bytu je v súlade s čl. 8 Dohovoru nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a je tu spoločenská potreba, preto pokračovanie v nájme bez platenia nájomného, len na základe pochybnosti o vlastníkovi, ktoré na súde nedokázal, ohrozuje fungovanie nájomných vzťahov v spoločnosti a obmedzuje práva na súkromné vlastníctvo a jeho vyuţívanie ţalobcom. Vyprataním bytu by sa ţalovaný neocitol „na ulici“ ako predpokladá predmetný rozsudok, pretoţe v roku 2000 ţalovaný kúpil X.-izbový byt do svojho vlastníctva, zo špekulatívnych dôvodov ho však daroval vlastnej matke, ktorá trvalo ţila v B., po jej smrti v roku X. ho zdedil a následne daroval svojim deťom. Uvedené skutočnosti spochybňujú existenciu osobitných okolností, na ktoré poukazuje odvolací súd a ktoré majú odôvodniť rozhodnutie odvolacieho súdu v rozpore s platnou právnou úpravou. Existencia citového vzťahu k predmetnému bytu (navyše v tomto konaní nepreukázaná, ale len tvrdená) nemôţe odôvodniť zásah do vlastníckeho práva. Aplikovaním takejto zásady dochádza k absurdnému popretiu významu vlastníckeho práva, ako aj k zrušeniu akejkoľvek dôvery v právny poriadok, čo spôsobuje stav zásadnej právnej neistoty. Ţalovaný preto v súlade s dôvodmi obsiahnutými v rozsudku okresného súdu bytovú náhradu nepotrebuje. Bolo dôvodné očakávať, ţe odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, nakoľko boli dodrţané pre to zákonné predpoklady. Mohol sa odchýliť od rozhodnutia týkajúceho sa bytovej náhrady, ktorú by prípadne ţalovaným priznal pre dôvody hodné osobitného zreteľa, pokiaľ by tieto bol zistil. Odvolací súd však v rozpore s úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku vec právne posúdil inak a následne dospel k nesprávnemu právnemu rozhodnutiu. Ţiada preto, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, ţe potvrdí rozhodnutie prvostupňového súdu a prizná ţalobcovi trovy odvolacieho a dovolacieho konania. V prípade, ak dovolací súd dospeje k záveru, ţe v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, ţiadal, aby napadnuté rozhodnutie dovolací súd zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie, pričom odvolací súd bude viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. Ţalovaní sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom 10 2 Cdo 192/2014 (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ ţiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľ namieta, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo 11 2 Cdo 192/2014 ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môţe domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadrţuje.
1 OZ nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo písomnou výpoveďou.
6 Občianskeho zákonníka neplatnosť výpovede môţe nájomca uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú aţ po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu.
3 OZ ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu
1 písm.d/ nájomcovi, ktorý preukáţe, ţe je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, nájomca má právo len na náhradné ubytovanie. V iných prípadoch skončenia nájomného pomeru z dôvodu
1 písm.d/ nájomca nemá právo na bytovú náhradu; ak ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, má nájomca právo na prístrešie.
1 zákona č. 162/1995 Z.z. v aktuálnom znení, o katastri nehnuteľností údaje katastra uvedené v § 7 súd hodnoverné, ak sa nepreukáţe opak.
zákona kataster obsahuje aj údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností. Úspešnosť ţaloby o vypratanie bytu ako reivindikačnej ţaloby závisí na preukázaní dvoch predpokladov – vlastníctva ţalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti a skutočnosti, ţe ţalovaný subjekt ju uţíva neoprávnene. Splnenie prvého predpokladu – vlastníctva ţalobcu k vypratávanej nehnuteľnosti je preukázaný výpisom z Listu vlastníctva č. X. katastrálne územie P., ktorý ţalovaní ani nespochybnili. Ţalovaný 1/ sa v minulosti uţ pokúsil o preukázanie iného stavu ako bol zapísaný v katastri nehnuteľností, keď sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy, ktorou ţalobca nadobudol vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, avšak nebol úspešný (rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 11 C 382/98-61 zo dňa 26.10.2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 96/2002-152 zo dňa 17.5.2004. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12 2 Cdo 192/2014 28.7.2004). Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 11 C 382/98-61 z 26.10.2001 je teda právoplatný a záväzný pre účastníkov a všetky orgány ako to vyplýva z § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. by uţ ţalovaný nemohol znovu ţalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy aj keby sa argumentovalo ďalšími dôvodmi absolútnej neplatnosti napadnutej zmluvy ako v pôvodnom konaní sp. zn. 11 C 382/98 Okresného súdu Prešov, keďţe súdy sú povinné z úradnej moci preskúmavať platnosť právnych úkonov
Ak teda ţalovaní by uţ nemohli znovu ţalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy, o to viac nie je moţné otázku platnosti kúpnej zmluvy posúdiť len prejudiciálne inak ako v predchádzajúcom konaní sp. zn. 11 C 382/98 Okresného súdu Prešov, v ktorom súd prvého stupňa dospel jednoznačne k záveru o platnosti nielen napadnutej kúpnej zmluvy, ale aj predchádzajúcich prevodov a tento rozsudok je právoplatný. Druhý predpoklad v tomto konkrétnom prípade vyplýva z právoplatného rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16 C 240/2006-110 z 30. novembra 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Co 13/2008-198 zo dňa 30.4.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8.6.2009, ktorým bola ţaloba o neplatnosť výpovede z nájmu zamietnutá a záveru z neho vyplývajúceho, teda ukončenie nájomného vzťahu. Ţalobca má zabezpečené ústavou právo v čl. 20 spočívajúce v práve vlastniť majetok, ktoré obsahuje aj právo ho uţívať. Ţalobca je vlastníkom predmetného bytu a uţ takmer 20 rokov sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva. Ţalovaní odmietajú akceptovať jeho vlastníctvo, plniť si svoju základnú povinnosť a to riadne platenie nájomného, a čo je dôleţité, ţalovaný 1/ nadobudol vlastníctvo k ďalšiemu rovnocennému bytu v P. V tomto byte mal moţnosť bývať aj s rodinou, vlastníctvo k bytu však previedol darom pôvodne na matku a neskôr na synov. Je nepochybné, ţe ţalovaný 1/ sa sám zbavil moţnosti byť vlastníkom iného bytu a preto nie je moţné jeho právu na ochranu obydlia dať prednosť pred ochranou vlastníckeho práva ţalobcu. Dovolací súd v súlade s právnymi závermi súdu prvého stupňa dospel k záveru (vychádzajúc z čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 Ústavy SR), ţe uvedený zásah do práva ţalovaných na ochranu súkromného a rodinného ţivota, ktorého súčasťou je aj právo na obydlie je nevyhnutný a je v súlade so zásadou dobrých mravov zakotvenou v § 3 ods. 1 OZ. Nebol zistený ţiadny dôvod, aby vypratanie bytu bolo viazané na zabezpečenie bytovej náhrady. Dovolací súd právne posúdenie veci odvolacím súdom nepovaţuje za správne (§ 3 Občianskeho zákonníka, ktoré samo osebe nemôţe byť pouţité ako hmotnoprávne 13 2 Cdo 192/2014 ustanovenie, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), ktoré je v rozpore s príslušnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 126 ods. 1 OZ, § 711 ods. 6 OZ, § 710 ods. 1 OZ, § 712a ods. 3 a 4 OZ ako aj s ustanoveniami § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z.), pričom judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva aplikovaná odvolacím súdom s predmetnou vecou nesúvisí vôbec (prípad Stanková c/a Slovenská republika, č. sťaţnosti 7205/02) a nejde ani o ţiadnu osobitosť prípadu, ktorú sa snaţí odvolací súd hypoteticky vytvárať a podsúvať účastníkom konania. Vzhľadom na to, ţe dovolaním napadnutý rozsudok je zaloţený na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil
2 O.s.p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.