4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení účinnom v čase uplatnenia nároku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) o reštitučnom nároku oprávnených osôb
2 zákona č. 229/1991 Zb. tak, ţe im priznal vlastnícke právo k pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území B., parc. č. X. - zastavaná plocha o výmere 101 m2, č. X. - zastavaná plocha o výmere 45 m2, č. X. - zastavaná plocha o výmere 14 m2 a k stavbe na parcele č. X. - P. chata o výmere 160 m2, v podieloch: Ing. V. H. 1/9, Ing. K. H. 1/9, Ing. Š. H. 1/9, M. H. 1/12, M. B., rod. H. 1/12, V. H. 1/12, F. H. 1/12 a Ľ. B. 1/
navrhovateľa taktieţ k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. 3 5Sţo/42/2010 Navrhovateľ namietal, ţe v konaní neboli vypočutí všetci účastníci (oprávnené osoby), ďalej, ţe mu (ani prostredníctvom svojho právneho zástupcu) nebolo umoţnené zúčastniť sa ústneho pojednávania ani miestnej obhliadky, a klásť tak otázky tam prítomnému znalcovi Ing. V. a nemal ani moţnosť vyjadriť sa včas k znaleckému posudku Ing. V., pretoţe mu bol doručený aţ po doručení rozhodnutia správneho orgánu (t. j. aţ dňa 20.06.2007). Taktieţ mu nebola zaslaná zápisnica o výsluchu znalca. Má za to, ţe v dôsledku uvedeného bola navrhovateľovi ako povinnej osobe odňatá moţnosť prístupu k spravodlivosti, čo neodstránil ani krajský súd v odvolacom konaní. Krajský súd v Trnave dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že prestavaná nehnuteľnosť bola pôvodne obytným domom a mohla by slúžiť poľnohospodárskym účelom. Navrhovateľ je však toho názoru, ţe predmetná nehnuteľnosť bola pôvodne hospodárska budova, slúţiaca ako sýpka. Štátny majetok Čalovo (dnes Veľký Meder) ju
inventarizačných záznamov ešte v roku 1955 pouţíval ako sklad osiva. Z dôvodu, ţe znalec Ing. V. vo svojom posudku vychádzal zo skutočnosti, ţe predmetná budova bola pôvodne obytnou, znalecký posudok spochybňuje. Budova po prestavbe slúži záujmom spoločenskej organizácii, nie je obytným domom a nesúvisí úzko s poľnohospodárskou výrobou, preto by sa
zákona oprávneným osobám nemala vydať. Krajský súd sa však stotoţnil s postupom a rozhodnutím správneho orgánu a nezisťoval skutkový stav v zmysle námietok uvedených navrhovateľom v opravnom prostriedku. Navrhovateľ v podanom odvolaní ešte odcitoval ustanovenie § 14 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., a poukázal na to, ţe oprávnené osoby, ktoré chceli prevziať predmetnú budovu od povinnej osoby, nikdy konkrétne nepreukázali svoju solventnosť a spôsobilosť bezodkladne vyplatiť povinnú osobu pri prevzatí nehnuteľnosti. V závere opravného prostriedku poukázal na rozpor preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu s ustanovením § 17 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb., keďţe sa neopiera o vyjadrenie Ministerstva pôdohospodárstva S. republiky ohľadom charakteru stavby, na čo v odvolacom konaní poukázala aj zástupkyňa S. pozemkového fondu, JUDr. M. O. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril len účastník v 1. rade, ktorý uviedol, ţe skutkový stav zistil „najkompetentnejší orgán – Ústav súdneho inţinierstva“, pri zisťovaní boli prítomné obidve zainteresované strany a čestné vyhlásenia neboli pri rozhodovaní brané do úvahy, ţe sa jedná o obytný dom bolo presne zisťované porovnaním s katastrálnou mapou a má za to, ţe jeho svedectvo, ţe „v dome býval a ţe bol v dobrom stave“, je dostačujúce. 4 5Sţo/42/2010 Najvyšší súd S. republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 250s OSP, § 10 ods. 2 OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu S. republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb a opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (prvá hlava piatej časti OSP, § 244 ods. 1).
2 OSP, pokiaľ v tejto hlave (tretia hlava piatej časti OSP, Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov) nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) s výnimkou § 250a. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a postup odporcu, ktorým v konaní
zákona o pôde č. 229/1991 Zb. priznal oprávneným osobám vlastnícke právo k ţiadaným nehnuteľnostiam a tieto im vydal. Účelom zákona o pôde bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 aţ 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s poţiadavkami na tvorbu krajiny a ţivotného prostredia. Zákon sa vzťahoval na
1 aţ 6 zákona č. 229/1991 Zb., nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti. Dohoda podlieha schváleniu pozemkovým úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Rozhodnutie pozemkového úradu o neschválení dohody preskúma na návrh účastníka súd. Ak ani súd dohodu neschváli, vráti vec pozemkovému úradu na rozhodnutie vo veci. Ak k dohode
odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový úrad. Pokiaľ je to nevyhnutne potrebné, môţe pozemkový úrad zriadiť alebo zrušiť na prevádzanej nehnuteľnosti vecné bremeno, prípadne uloţiť iné opatrenia na ochranu ţivotného prostredia alebo dôleţitých záujmov iných vlastníkov. Rozhodnutie pozemkového úradu
odsekov 3, 4 a 5 preskúma na návrh účastníka súd.
1, 2 zákona č. 229/1991 Zb. je oprávnenou osobou štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo iné právnické osoby v dobe od
1 písm. b/ zákona č. 229/1991 Zb., oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia 6 5Sţo/42/2010 bez náhrady postupom
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo
zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Na konanie
zákona č. 229/1991 Zb. sa v zmysle § 1 správneho poriadku (zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní) vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Z obsahu predloţeného spisového materiálu odvolací súd zistil, ţe dňa
229/1991 Zb. na ich vydanie. Keďţe k dohode nedošlo, Pozemkový úrad v Dunajskej Strede rozhodol o vlastníctve oprávnených osôb k predmetným nehnuteľnostiam
4 zákona č. 229/1991 Zb. rozhodnutím č. 167/1992-4 zo dňa
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. e/ zákona č. 229/1991 Zb., nemoţno vydať. Následne vo veci rozhodol Okresný úrad v Dunajskej Strede, Odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rozhodnutím č. L/2000/00056-00007 zo dňa
krajského súdu preukázaná len zásadná prestavba spornej stavby, v ďalšom konaní mal správny orgán zaobstarať skutkové zistenia na preukázanie, či pôvodná stavba stratila svoj stavebno – technický charakter tak, ţe nesúvisí s poľnohospodárskou výrobou a za tým účelom vykonať podrobný výsluch účastníkov, poverených pracovníkov Ţilinskej univerzity podielajúcich sa na vypracovaní znaleckého posudku, vykonať obhliadku, resp. ďalšie potrebné dôkazy. Krajský súd poukázal na to, ţe otázka, či stavba zásadnou prestavbou stratila svoj pôvodný stavebno – technický charakter alebo nie, je otázkou výlučne právnou, preto správny orgán pochybil, keď takúto otázku poloţil znalcovi. Napriek uvedenému krajský súd konštatoval, ţe v danom prípade uţ zo znaleckého posudku vypracovaného Ţilinskou univerzitou v Ţiline jednoznačne vyplýva, ţe na predmetnej stavbe došlo k zásadnej prestavbe z hľadiska rozšírenia a rekonštrukcie, avšak stavba naďalej plní účel občianskych stavieb a je spôsobilá i v súčasnej dobe plniť účel bývania. Naposledy vo veci rozhodol Obvodný pozemkový úrad v Dunajskej Strede rozhodnutím č. D/2007/01177-4 zo dňa 06. júna 2007, ktoré je predmetom preskúmavacieho konania
tretej hlavy piatej časti OSP. Navrhovateľ v doterajšom priebehu konania uplatnený nárok oprávnených osôb na predmetné nehnuteľnosti nespochybnil. Spornou však zostala tá skutočnosť, či sú naplnené zákonné predpoklady na nevydanie časti predmetných nehnuteľností, uvedené v § 11 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal, ţe predmetná budova (P. chata) bola pôvodne hospodárskou budovou (sýpka) a nie obytným domom (pôvodne súp. č. 72, parc. č. X.), ako je uvedené v preskúmavanom rozhodnutí odporcu, ktorá po prestavbe slúţi záujmom spoločenskej organizácie, a nesúvisí úzko s poľnohospodárskou výrobou, preto by sa
zákona nemala vydať oprávneným osobám. 8 5Sţo/42/2010
4 zákona č. 229/1991 Zb., obytnú budovu, hospodársku budovu a inú stavbu patriacu k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, nemoţno vydať v prípade, ţe zásadnou prestavbou stavba stratila svoj pôvodný stavebno-technický charakter tak, ţe uţ nesúvisí s predmetom poľnohospodárskej výroby. Najvyšší súd súd sa stotoţnil so skutkovým a právnym záverom krajského súdu a má za to, ţe správny orgán zistil skutkový stav veci dostatočne, skutkové okolnosti správne právne posúdil, a teda jeho právny názor bol správny a v súlade so zákonom, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Z vykonaného dokazovania, najmä zo znaleckého posudku č. 78/97, vypracovaného dňa 21. októbra 1999 Ţilinskou univerzitou v Ţiline, Ústavom súdneho inţinierstva v spojení s Doplnkom č. 1 zo dňa 25. apríla 2000, bolo aj
názoru odvolacieho súdu preukázané, ţe predmetná nehnuteľnosť bola pôvodne obytný dom súp. č. 72, postavený na pôvodnej parcele č. X., k. ú. B. a tvorila súčasť poľnohospodárskej usadlosti – M. K., pričom na predmetnej stavbe došlo k zásadnej prestavbe, ktorou však stavba nestratila svoj pôvodný stavebno – technický charakter a v súčasnosti môţe slúţiť na poľnohospodársky účel. K námietke navrhovateľa ohľadne uvedeného znaleckého posudku najvyšší súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe znalecký posudok je jedným z dôkazov v správnom konaní (§ 34 ods. 2 správneho poriadku), ktorý hodnotí správny orgán ako ktorýkoľvek iný dôkaz, pričom však nie je oprávnený posudzovať jeho správnosť (jeho závery), ale hodnotí iba to, či úvahy znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných správnym orgánom. Správny orgán preto nemôţe znalecký posudok označiť ako nesprávny a nahradiť ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky. Keďţe znalec (zapísaný v zozname znalcov vedenom na Ministerstve spravodlivosti S. republiky) dospel k navrhovateľom spochybňovanému záveru, ţe budova P. chaty bola pôvodne obytný dom s. č. 72, parc. č. X., k. ú. B., na základe listinných podkladov, ktoré vymenúva na strane 4 v bode 1.4 posudku (Podklady pre vypracovanie znaleckého posudku), a svoje zistenia dostatočne logicky uvádza v bode 2.1 posudku (Technický popis objektu ku dátumu odňatia), odvolací súd nemal dôvod pochybovať o správnosti a hodnovernosti týchto zistení, ako ani celého znaleckého posudku. Znalec v predmetnom posudku jednoznačne 9 5Sţo/42/2010 dostatočne zodpovedal na poloţené otázky, ktoré boli odbornej povahy, a preto ani nebolo úlohou (v kompetencii) správneho orgánu na ne zodpovedať v rámci vlastného skutkového zisťovania. Navrhovateľ však na podporu svojich tvrdení nenavrhol (neuviedol v odvolaní) ţiadne dôkazy, čím si nesplnil svoju povinnosť tak, ako to ukladá správny poriadok v ustanovení § 34 ods. 3. K procesným námietkam odvolateľa najvyšší súd uvádza nasledovné: Zo zápisnice z ústneho pojednávania dňa 13. júna 2002, konanom na Okresnom úrade v Dunajskej Strede je zrejmé, ţe sa ho zúčastnil aj právny zástupca S. P. Z. – P. Z. P. (ďalej len „SPZ PZ P.“) – JUDr. T. S., čo potvrdil svojim podpisom. V zápisnici je jasne uvedené, ţe prítomní účastníci budú na ďalší termín volaní telefonicky v záujme urýchlenia konania, čo svojimi podpismi zobrali na vedomie. Na liste č. 4 administratívneho spisu sú uvedené telefónne čísla jednotlivých účastníkov, medzi nimi i JUDr. S.. Z obsahu zápisnice o ďalšom ústnom pojednávaní zo dňa 02. júla 2002 vyplýva, ţe sa ho JUDr. T. S. nezúčastnil, ale za povinnú osobu boli prítomní J. T. a A.. P. a zápisnicu podpísal za povinnú osobu uţ len R.B. Skutočnosť, ţe bol na termín pojednávania dňa 02. júla 2002 telefonicky volaný i JUDr. T. S., dosvedčuje čestné vyhlásenie bývalého pracovníka JUDr. T. F. zo dňa 03. augusta 2007. Z uvedeného má odvolací súd preukázané, ţe správny orgán v danom prípade dodrţal zákonný postup. K ďalšej námietke ohľadne moţnosti vyjadriť sa k znaleckému posudku odvolací súd uvádza, ţe z obsahu spisu je zrejmé, ţe dňa 01. októbra 2002 bol právnemu zástupcovi povinnej osoby doručený list, ktorým správny orgán
Správny poriadok neukladá priamo povinnosť doručovať písomnosti, resp. dôkazy účastníkom konania.
1 správneho poriadku sa do vlastných rúk doručujú dôleţité písomnosti, najmä rozhodnutia. Keďţe uvedené ustanovenie zákona je dispozitívnej povahy, je na zváţení správneho orgánu, či konkrétnu písomnosť účastníkom doručí alebo nie. V danom prípade však nemoţno povaţovať (vyhodnotiť) skutočnosť, ţe správny orgán nedoručil účastníkovi konania - povinnej osobe znalecký posudok za porušenie zákona (konanie v rozpore so zákonom), keďţe takúto povinnosť mu zákon výslovne neukladá. Najvyšší súd poukazuje na to, ţe povinná osoba bola upovedomená o poverení znalec vypracovaním posudku a teda nič mu nebránilo v uplatnení si svojho procesného práva
Takisto správny poriadok neupravuje povinnosť správneho orgánu doručovať zápisnicu o výsluchu 10 5Sţo/42/2010 znalca. Tu odvolací súd opätovne poukazuje na to, ţe zo spisu je preukázané, ţe právny zástupca povinnej osoby bol riadne predvolaný na ústne pojednávanie, preto jeho procesné právo porušené nebolo. Ani námietku navrhovateľa, ţe správny orgán nevypočul všetkých účastníkov konania – oprávnené osoby odvolací súd nepokladá za dôvodnú, nakoľko je rovnako právne irelevantná. Hoci
OSP je správny orgán viazaný právnym názorom súdu, pokiaľ zrušil jeho rozhodnutie, v danom prípade Krajský súd v Trnave vo svojom rozhodnutí č. k. 15S/84/2000-14 zo dňa 03. apríla 2001 v rámci určenia ďalšieho postupu v konaní uloţil správneho orgánu vykonať podrobný výsluch účastníkov, čo správny orgán aj urobil. Vykonal však dokazovanie v rozsahu
vlastného uváţenia, v súlade s ustanovením § 32 a § 34 správneho poriadku, pričom nebolo rozhodujúce, či vypočul všetkých alebo len niektorých účastníkov.
2 zákona č. 229/1991 Zb., ak obytná budova, hospodárska budova alebo iná stavba, ktorá má byť vydaná, je podstatne zhodnotená tak, ţe jej cena určená ku dňu účinnosti tohto zákona prevyšuje cenu budovy v čase prevzatia štátom alebo inou právnickou osobou, je na vôli oprávnenej osoby, či prevezme budovu a uhradí povinnej osobe rozdiel medzi cenami alebo poţiada o náhradu. Účastník F. H., ako splnomocnený zástupca ostatných oprávnených osôb v správnom konaní, do zápisnice zo dňa 02. júla 2002 uviedol, ţe oprávnené osoby sú ochotné v prípade vydania nehnuteľností zaplatiť rozdiel v cene nehnuteľnosti za zhodnotenie stavby
zákona
znaleckých posudkov, bez ohľadu na výšku rozdielu. Toto vyhlásenie
najvyššieho súdu dostatočne deklaruje vôľu oprávnených osôb a nie je potrebné preukazovať solventnosť alebo spôsobilosť vyplatiť bezodkladne povinnú osobu pri prevzatí nehnuteľností, pretoţe ţiadnu takúto poţiadavku citované zákonné ustanovenie neobsahuje. Preto ani tejto námietke navrhovateľa nebolo moţné vyhovieť, nakoľko bola právne irelevantná. Nakoniec najvyšší súd nevyhovel ani námietke navrhovateľa, ţe rozhodnutie odporcu je v rozpore s ustanovením § 17 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. (v znení účinnom v čase vydania správneho rozhodnutia),
ktorého pri pochybnostiach o tom, či ide o nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahuje tento zákon, rozhodujú príslušné ústredné orgány štátnej správy republiky, pretoţe je rovnako právne irelevantná, nakoľko navrhovateľ dospel 11 5Sţo/42/2010 k zrejme nesprávnemu výkladu tohto ustanovenia. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte celého § 17, z ktorého potom je zrejmé, ţe zákonodarca mal v tomto prípade na mysli pochybnosť, či predmetné nehnuteľnosti spadajú pod § 1 ods. 1 zákona alebo nie. Táto skutočnosť však v predmetnej veci sporná nikdy nebola. Najvyšší súd ako súd odvolací s poukazom na vyššie uvedené závery nepovaţoval námietky navrhovateľa uplatnené v tomto odvolacom konaní za spôsobilé ovplyvniť posúdenie danej veci prvostupňovým súdom, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave
1 OSP s poukazom na § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 250l ods. 2 OSP súc viazaný aj dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP a § 224 ods. 1 OSP, nakoľko navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný a odporca ani ostatní účastníci náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili (§ 151 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a ani im v tomto odvolacom konaní trovy nevznikli. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 07. decembra 2010 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.