← Slovensko

o zaplatenie 520,88 eur s prísl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 184/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti ţalovanej A. R., bývajúcej v R., o zaplatenie 520,88 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.zn. 14C 93/2012, o dovolaní Zdruţenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove, Námestie legionárov č. 5, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, J. Kráľa č. 5/A, proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z

  1. novembra 2013 sp.zn. 14Co/254/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Zdruţenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove, Námestie legionárov č. 5, IČO: 42176778, je povinné nahradiť ţalobcovi trovy dovolacieho konania 44,44 € na účet advokátskej kancelárie TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. O d ô v o d n e n i e Ţalobca sa návrhom doručeným Okresnému súdu Rimavská Sobota dňa
  2. augusta 2012 domáhal voči ţalovanej vydania platobného rozkazu, ktorým by súd ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobcovi sumu 520,88 € s príslušenstvom. Podaním doručeným súdu dňa
  3. septembra 2012 Zdruţenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej aj ,,HOOS,,) oznámilo súdu vstup do konania. 2 5 Cdo 184/2014 Okresný súd Rimavská Sobota platobným rozkazom z
  4. septembra 2012 č.k. 14C/93/2012-34 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu vo výške 520,88 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 520,88 € od
  5. marca 2009 do zaplatenia, alebo aby v tej istej lehote podal odpor. Ţalovaná platobný rozkaz neprevzala. HOOS podala voči predmetnému platobnému rozkazu odpor. Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom zo
  6. januára 2013 č.k. 14 C 93/2012-72 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu vo výške 413,43 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 413,43 € od
  7. marca 2009 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku ţalobu zamietol. Návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania zamietol. Ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 78,11 € na účet právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalovaná dňa
  8. decembra 2001 uzatvorila so spoločnosťou Quatro, a.s., (právnym predchodcom ţalobcu) zmluvu o prenájme s následnou kúpou prenajatých vecí, ktorú posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva neobsahovala údaj o RPMN, a preto sa v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľský úver povaţuje za bezúročný a bez poplatkov. Medzi ţalobcom a ţalovanou bola dňa
  9. februára 2009 uzatvorená Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, v ktorej ţalovaná uznala svoj záväzok čo do dôvodu aj výšky a od toho času začala plynúť 10 ročná premlčacia doba, preto súd neakceptoval námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom. Súd mal za preukázané, ţe ţalovaná neuhradila zo zmluvy cenu výrobkov v sume 413,43 €, preto ju zaviazal na úhradu tejto čiastky a vo zvyšku návrh zamietol. Keďţe ţalovaná neuhradila ţiadnu splátku, stal sa v zmysle článku 3 odsek 3.2 Dohody splatným celý záväzok, ţalovaná sa dostala do omeškania dňom
  10. marca 2009 a v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. vznikol ţalobcovi voči ţalovanej aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania za dobu omeškania zo sumy 413,43 €, vo zvyšku týkajúcom sa úrokov z omeškania ţalobu zamietol. Návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd zamietol z dôvodu, ţe vo veci aplikoval vnútroštátne právne predpisy a nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. podľa miery úspechu ţalobkyne v konaní. 3 5 Cdo 184/2014 Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z
  11. novembra 2013 sp.zn. 14Co/254/2013 odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol a ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odmietnutie odvolania odôvodnil tým, ţe vedľajší účastník nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania, pretoţe ţalovaná na riadne doručenú výzvu súdu, či súhlasí s odvolaním podaným vedľajším účastníkom, nijako nereagovala. V dôsledku jej pasivity povaţoval odvolanie za neúčinné, podané neoprávnenou osobou v zmysle § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie HOOS. Ţiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, ţe odmietnutím odvolania mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Tvrdil, ţe odvolací súd pri posudzovaní veci opomenul zmysel a účel právnej úpravy zakotvenej v ustanovení § 93 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 4 veta prvá O.s.p., keď odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka bez toho, aby posúdil, či daný úkon je v prospech ţalovaného spotrebiteľa. S poukazom na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo
  12. júna 2012 sp.zn. 17Co 62/2012 uviedol, ţe súd nesmie odmietnuť odvolanie vedľajšieho účastníka, ktoré je zjavne v prospech oprávnených záujmov hlavného účastníka, o ktorých tento účastník nemusí byť informovaný. Bol toho názoru, ţe ak ţalovaná na výzvu súdu nereagovala, neznamená to, ţe s odvolaním vedľajšieho účastníka nesúhlasila. V súlade s ustanovením § 101 ods. 3 O.s.p. nie je moţné vyvodzovať nesúhlas ţalovaného s opravným prostriedkom vedľajšieho účastníka zo skutočnosti, ţe sa v súdom stanovenej lehote k nemu nevyjadril. Vytýkal prvostupňovému súdu, ţe prehliadol skutočnosť neprijateľnosti zmluvných podmienok a pouţitie nekalej obchodnej praktiky v prejednávanej veci. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach Oceáno Grupo Editorial, Salvat Editorial, C-240/98 aţ C-244/98, Mostaza Claro C-168/05 a Godard C-429/05, kde bolo judikované, ţe v krajinách, v ktorých nie je povinné zastúpenie advokátom, majú súdy povinnosť ex offo skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a spotrebiteľov nezaväzovať na plnenie z takýchto nekalých podmienok. Na naplnenie tohto účelu je potrebné vykladať aj ustanovenia O.s.p. o vedľajšom účastníctve právnickej osoby určenej na ochranu spotrebiteľov. V závere ţiadal, aby dovolací súd odloţil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa. Ţalobca sa k dovolaniu vyjadril a uviedol, ţe vedľajší účastník v zásade nemá právo na podanie odvolania a ustanovenie § 201 O.s.p. poskytuje len výnimku z uvedenej zásady. 4 5 Cdo 184/2014 Odvolanie vedľajšieho účastníka bez súhlasu odporcu je právne neúčinné, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa odvolania podaného vedľajším účastníkom. Zastal názor, ţe nečinnosť ţalovaného a nevyjadrenie sa k výzve súdu na vyjadrenie súhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, resp. s podaným odvolaním, nemôţe byť posudzované ako konkludentný súhlas. Navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie zamietol a priznal mu trovy právneho zastúpenia vo výške 51,48 Eur s DPH. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas subjekt, ktorý bol účastníkom odvolacieho konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie HOOS smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie, ktoré nemá znaky uznesení uvedených v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva. Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. v znení účinnom do
  13. decembra
  14. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto vade skutočne došlo. 5 5 Cdo 184/2014 Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania HOOS preto z týchto ustanovení nevyplýva. HOOS v dovolaní namieta, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). O odňatie moţnosti pred súdom konať ide v prípade takého procesne nesprávneho postupu súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Judikatúra uţ dospela k záveru, ţe o prípad odňatia moţnosti pred súdom konať ide tieţ vtedy, keď odvolací súd odmietne odvolanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento postup (viď primerane R 23/1994). Odmietnutie odvolania v preskúmavanej veci odôvodnil odvolací súd tým, ţe vedľajší účastník nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania, pretoţe ţalovaná na výzvu súdu, či s odvolaním súhlasí, nijako nereagovala. Ako vedľajší účastník môţe sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.). Ako vedľajší účastník sa môţe popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 O.s.p.). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O.s.p.). V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uváţení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O.s.p.). Dovolací súd sa najskôr zaoberal otázkou, či HOOS účinne vstúpilo do prebiehajúceho súdneho konania a či nastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva na strane ţalovanej v dôsledku jeho oznámenia o vstupe do konania. Tretia osoba sa totiţ stáva vedľajším účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, ţe vstupuje do konania na strane niektorého z účastníkov (§ 93 ods. 3 O.s.p.), avšak jej vstup do konania nie je prípustný v kaţdom konaní respektíve v kaţdom štádiu sporového konania. 6 5 Cdo 184/2014 K otázke vzniku vedľajšieho účastníctva v štádiu skráteného (rozkazného) konania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach (porovnaj uznesenie z
  15. októbra 2012 sp.zn. 6 Cdo 207/2011, uznesenie z
  16. októbra 2013 sp.zn. 7 Cdo 135/2013, z
  17. októbra 2013 sp.zn. 6 Cdo 357/2012 a z
  18. októbra 2014 sp.zn. 6MCdo 11/2014, dostupných na www.najpravo.sk - judikatúra), v ktorých zaujal právny názor, ţe v tzv. skrátenom konaní nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tretieho subjektu na strane ţalovaného. ,,Oznámením tretieho subjektu, ţe vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane ţalovaného v štádiu skráteného (rozkazného) konania, nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vylučuje to zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom inštitútu skráteného konania. Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu takýmto subjektom,, (citácia z uznesenia sp.zn. 6MCdo 11/2014). Na právnych záveroch uvedených v označených rozhodnutiach zotrváva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Obsahom spisu je doloţené, ţe HOOS oznámilo svoj vstup do konania v štádiu skráteného konania vedeného na okresnom súde pod sp.zn. 3Ro 497/2012, a to podaním doručeným okresnému súdu dňa
  19. septembra
  20. Okresný súd Rimavská Sobota následne rozhodol vo veci v skrátenom konaní vydaním platobného rozkazu z
  21. septembra 2012 č.k. 1414C/93/2012-34, proti ktorému HOOS podalo odpor a okresný súd následne z tohto dôvodu nariadil vo veci pojednávanie a rozhodol rozsudkom. Z vyššie uvedeného je zrejmé, ţe pokiaľ HOOS oznámilo svoj vstup do konania v štádiu skráteného konania, nenastali týmto úkonom účinky vzniku vedľajšieho účastníctva na strane ţalovanej, HOOS sa tak nemohlo stať vedľajším účastníkom v prebiehajúcom konaní a nemohlo v konaní ako účastník realizovať ţiadne procesné oprávnenia vyplývajúce mu z občianskeho súdneho poriadku. Inými slovami povedané nenastali účinky predvídané ustanovením § 93 ods. 3 O.s.p., preto HOOS nebolo oprávnenou osobou na podanie ţiadneho opravného prostriedku ani odporu voči platobnému rozkazu a ani odvolania proti rozsudku okresného súdu. Iba v prípade včasného podania odporu ţalovaným by došlo k ukončeniu fázy skráteného konania pripúšťajúce následný vstup vedľajšieho účastníka do konania, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo. Za danej procesnej situácie v prejednávanej veci keď ţalobca nepodal odvolanie voči rozsudku okresného súdu, dovolací súd konštatuje, ţe odmietnutím odvolania HOOS odvolacím súdom ako odvolania podaného neoprávnenou osobou v zmysle § 218 ods.1 písm. b/ O.s.p., nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. 7 5 Cdo 184/2014 f/ O.s.p., a rozhodnutie odvolacieho súdu hoci zaloţené na iných právnych úvahách bolo v konečnom dôsledku správne. Na doplnenie a zároveň tieţ k námietke dovolateľa, ţe súd ex offo kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok vôbec neuskutočnil, dovolací súd uvádza, ţe Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z
  22. februára 2014 sp.zn. C 470/12 dospel k názoru, ţe vnútroštátna úprava neumoţňujúca HOOS vstup do (exekučného) konania, nie je v rozpore s právom Európskej únie. I keď v uvedenom prípade išlo o vstup HOOS do exekučného konania, sú viaceré závery vyjadrené v tomto rozsudku pouţiteľné aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd preto poukazuje na to, ţe v bodoch
  23. a 46 uvedeného rozsudku Súdny dvor konštatoval nasledovné: „Ani smernica 93/13, ani po nej nasledujúce smernice, ktoré dopĺňajú právnu úpravu ochrany spotrebiteľov, neobsahujú ustanovenia o úlohe, ktorá môţe alebo musí byť priznaná zdruţeniam na ochranu spotrebiteľov v rámci individuálnych sporov týkajúcich sa spotrebiteľa. Smernica 93/13 teda neupravuje otázku, či také zdruţenia majú mať právo stať sa vedľajšími účastníkmi konania na podporu spotrebiteľov v rámci takých individuálnych sporov. Z toho vyplýva, ţe v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, pokiaľ ide o moţnosť zdruţení na ochranu spotrebiteľov stať sa vedľajšími účastníkmi konania v individuálnych sporoch týkajúcich sa spotrebiteľov, vnútroštátnemu právnemu poriadku kaţdého členského štátu prináleţí, aby na základe zásady procesnej autonómie také pravidlá zaviedol, avšak pod podmienkou, ţe nesmú byť menej priaznivé neţ pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a ţe nesmú prakticky znemoţniť alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity)“. V bodoch
  24. aţ
  25. predmetného rozsudku je ďalej uvedené, ţe hoci smernica „vyţaduje v sporoch, ktoré sa týkajú predajcu alebo dodávateľa a spotrebiteľa, aktívny postup vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v týchto sporoch, ktorý je nezávislý od zmluvných strán, v kaţdom prípade nemoţno tvrdiť, ţe odmietnutie pripustiť vstup zdruţenia do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu spotrebiteľa predstavuje porušenie práva tohto spotrebiteľa na účinný prostriedok nápravy pred súdom tak, ako to zakotvuje uvedený článok (pozn.: čl. 47 Charty základných práv Európskej únie). Okrem toho vedľajšie účastníctvo zdruţenia na ochranu spotrebiteľov nemoţno stavať na rovnakú úroveň ako právnu pomoc poskytovanú v určitých prípadoch podľa tohto článku osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky. Pokiaľ ide o moţnosť zdruţenia na ochranu spotrebiteľov dovolávať sa v tomto kontexte uvedeného článku, je potrebné konštatovať, ţe odmietnutie pripustiť toto vedľajšie účastníctvo v konaní týkajúcom sa spotrebiteľa neovplyvňuje právo uvedeného zdruţenia na účinný prostriedok 8 5 Cdo 184/2014 nápravy na obranu práv, ktoré sú mu priznané ako zdruţeniu tohto typu, spočívajúcich najmä v jeho práve na kolektívnu ţalobu, ktoré má podľa článku 7 ods. 2 smernice 93/
  26. Navyše treba dodať, ţe podľa predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy môţe zdruţenie priamo zastupovať takého spotrebiteľa vo všetkých konaniach vrátane exekúcie na základe plnomocenstva udeleného spotrebiteľom“. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania HOOS nemoţno vyvodiť z ustanovení § 237 a § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní (procesne) úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti HOOS, ktoré úspech nemalo (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd vychádzajúc z hodnoty predmetu dovolacieho konania, ktorým ostala suma 413,43 Eur priznaná rozsudkom súdu prvého stupňa, priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu z
  27. apríla 2014 vo výške 44,44 Eur, pozostávajúcu z tarifnej odmeny v sume 28,99 € ( podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov), reţijného paušálu v sume 8,04 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) a DPH 20% z vyššie uvedených súm 7,41 € (§ 18 ods.3 cit. vyhlášky). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  28. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  29. júla 2015 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.