Obsah (5)

§ 150§ 167§ 146§ 218§ 224

Najvyšší súd 5 Cdo 224/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú A. B., bývajúca u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úra

§ 150ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 15. decembra 2014, sp.zn. 11 Co

P 54/2014 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh otca na zníţenie výţivného na maloletú A. a na I. zamietol a vo výroku o trovách konania (vo zvyšku sa rozsudku okresného súdu nedotkol). V odôvodnení konštatoval, ţe súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.

§ 167ods.

2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa povaţoval za vecne správne, v jednotlivostiach naň poukázal, a preto sa obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. Na doplnenie povaţoval za potrebné vysporiadať sa s námietkami otca vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie – viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 26 ods. 1, § 62 ods. 2, 4 a 5 Zákona o rodine. Z obsahu súdneho spisu nemal za preukázané, ţe na strane otca došlo k takej podstatnej a objektívnej zmene pomerov, ktorá by viedla ku zníţeniu výšky výţivného na deti. Uviedol, ţe otec detí totiţ pracuje u rovnakého zamestnávateľa (Lodná doprava B.) ako v čase konania sp.zn. 10 P 17/2011 s pribliţne rovnakým mesačným príjmom 1300 €. K odvolacej námietke otca, ţe mu vznikla uzavretím manţelstva vyţivovacia povinnosť voči manţelke v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine uviedol, ţe túto vyţivovaciu povinnosť nemôţe otec porovnávať s vyţivovacou povinnosťou na deti, nakoľko súčasná manţelka otca je zamestnaná, jej priemerný mesačný príjem je 515 €. Poukázal na to, ţe maloletá A. je študentkou denného štúdia na Strednej umeleckej škole v Trenčíne a plnoletá I. je študentkou denného štúdia na Univerzite svätého Cyrila a Metoda v Trnave. Z uvedeného vyplynulo, ţe maloletá A. a plnoletá I. nie sú samostatne zárobkovo činné osoby, a preto nie sú schopné uspokojovať svoje potreby (strava, ošatenie, bývanie a pod.) na rozdiel od súčasnej manţelky otca. Otec síce uviedol, ţe jeho súčasná manţelka má zvýšené náklady vzhľadom na jej ochorenie (celiakiu), zdôraznil však, ţe aj maloletej A. a plnoletej I. sa zvýšili mesačné výdavky (cestovné, strava, lieky, bývanie – internát). Pokiaľ ide o záväzok otca 4 5 Cdo 224/2015 z hypotekárneho úveru a s tým súvisiace platenie mesačných splátok, v tomto smere sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe ide o záväzok z úveru pouţitého na kúpu bytu, ktorého otec detí nie je ani vlastníkom, ani spoluvlastníkom, a teda nie je kompenzovaný ţiadnou majetkovou protihodnotou, ktorú by otec nadobudol, a preto túto skutočnosť ani neakceptoval ako dôvod pre zníţenie výţivného. K odvolacej námietke otca, ţe trpí kaţdodennými migrénami, ktorých liečba mesačne predstavuje sumu 100 € uviedol, ţe otec nijakým spôsobom, či uţ v prvostupňovom alebo v odvolacom konaní nepreukázal, ţe trpí silnými bolesťami hlavy (lekárske potvrdenie) a rovnako nepreukázal mesačné výdavky na túto liečbu. Otec v odvolaní tieţ namietal, ţe jeho príjem sa zniţuje, a preto si nemôţe dovoliť platiť výţivné v takej výške, avšak toto tvrdenie taktieţ nijakým spôsobom nepreukázal. Za neopodstatnené povaţoval tvrdenie otca, ţe do rozhodovania o jeho návrhu o zníţení výţivného neboli zahrnuté finančné prostriedky z B., ktoré matka poberá na maloleté deti, keďţe tieto boli vyplácané uţ v čase predchádzajúceho rozhodovania o výţivnom a prvostupňový súd správne konštatoval, ţe tieto finančné prostriedky predstavujú pomoc a podporu zo strany štátu deťom na skvalitnenie ţivota a nemôţu nahrádzať vyţivovaciu povinnosť otca k maloletým deťom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, ţe zníţenie výţivného na maloletú A. a plnoletú I. nie je dôvodné, a preto rozsudok okresného súdu v I. výroku ako vecne správny potvrdil. Rozsudku vo výroku, ktorým návrh matky a plnoletej dcéry na zvýšenie výţivného zamietol, sa nedotkol, nakoľko tento nebol odvolaním napadnutý. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 146ods.

1 písm. a/ O.s.p. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie otec detí. Dovolanie odôvodnil tým, ţe mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ţe konanie odvolacieho súdu je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe odvolací súd, ako aj súd prvého stupňa, na základe vykonaného dokazovania dospeli k nesprávnym a neúplným skutkovým zisteniam. Trval na svojich tvrdeniach o podstatnej zmene pomerov na jeho strane, pre ktoré nie je ďalej schopný platiť výţivné v súdom určenej výške. Poukázal pritom na existenciu vyţivovacej povinnosti voči 5 5 Cdo 224/2015 svojej manţelke, svoje zdravotné problémy, úvery na skvalitnenie bývania, ako aj na skutočnosť, ţe zvýšil štandard bývania svojich dcér tým, ţe im daroval svoj podiel (½) na byte v Č.. Súdy niţších stupňov sa v tomto smere dostatočne nevysporiadali s jeho tvrdeniami a nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy. Rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa povaţoval za nepreskúmateľné, pretoţe súdy nevyhoveli jeho návrhom, ktoré riadne vyargumentoval. Za inú vadu konania (§241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) označil porušenie „ustanovení o dokazovaní“, ktoré spočívali v tom, ţe súdy dostatočne nezisťovali skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na posúdenie veci, i keď tieto skutkovo vymedzil a preukázal navrhnutými dôkazmi. Aj v tejto súvislosti namietal nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia. Z dôvodu, ţe v danom prípade ide o konanie, ktoré moţno začať aj bez návrhu, mal za to, ţe došlo k porušeniu ustanovení o dokazovaní aj tým, ţe súd nevykonal všetky nielen navrhnuté, ale aj potrebné dôkazy na preukázanie jeho tvrdení. K vade konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. došlo podľa jeho názoru tým, ţe odvolací súd vychádzal nesprávne z princípu neúplnej apelácie podľa § 212 ods. 1 O.s.p., nakoľko ide o konanie, ktoré moţno začať aj bez návrhu, odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania (§ 81 ods. 1 O.s.p.). Záver odvolacieho súdu, ţe u dovolateľa nedošlo k takej zmene pomerov, ktoré by odôvodňovali zníţenie vyţivovacej povinnosti k deťom, nepovaţoval za správny. Matka detí a kolízny opatrovník sa k dovolaniu otca písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či je podané dovolanie procesne prípustné.

1. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli právoplatnosť (res iudicata). Princíp právnej istoty nachádza svoje miesto aj Občianskom súdnom poriadku v ustanoveniach, ktorými sú upravené podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho 6 5 Cdo 224/2015 súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu o vyţivovacej povinnosti rodičov k deťom (v zmysle zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, ţe otcom detí podané dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom prípade 7 5 Cdo 224/2015 znamená, ţe sa v podstatnej miere zuţuje právna moţnosť vyuţitia zákonom prezumovaných dovolacích dôvodov, a teda moţnosť dovolateľa domáhať sa reparácie prípadných nesprávnosti v súdom konaní, ktoré sú spojené s tzv. inou vadou v konaní, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nedostatkami spájanými s nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolateľ zastúpený kvalifikovaným zástupcom v dovolaní výslovne uplatňuje dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., súdom vyčíta, ţe ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení, lebo boli splnené zákonné podmienky pre zníţenie jeho vyţivovacej povinnosti k deťom, navyše uplatňuje aj dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., keď súdom vytýka nedostatky pri hodnotení pre vec rozhodujúcich dôkazov, zisťovaní náleţitého skutkového stavu veci a ďalšie nedostatky v dokazovaní. K týmto argumentom dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. by bolo moţné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad (viď napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012, 7 Cdo 116/2013, a iné). Z uvedeného plynie, ţe na dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (i keby boli prípadne opodstatnené) dovolací súd nemôţe v tomto konaní prihliadať. Prípustnosť dovolania otca detí by prichádza v úvahu len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver 8 5 Cdo 224/2015 o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.
3. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 3.
4. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nevyporiadal sa so všetkými námietkami, ktoré otec detí uviedol v priebehu konania a zopakoval v odvolaní, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, 9 5 Cdo 224/2015 ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z
5. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), 10 5 Cdo 224/2015 pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor, ktorý zastáva i dovolací súd, zahŕňa poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu (

potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) vydaný v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré návrhu na zníţenie vyţivovacej povinnosti otca k deťom nevyhoveli. Zhodli sa v podstatnom na tom, ţe nedošlo k takej zmene pomerov v zmysle § 26 ods. 1, § 62 ods. 1,2,5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré by odôvodňovali zníţenie vyţivovacej povinnosti otca k deťom, ktorá mu bola určená súdnym rozhodnutím. Konštatovali, ţe dôvody, pre ktoré otec poţadoval zníţenie vyţivovacej povinnosti k deťom, buď nepredstavovali takú zmenu jeho pomerov, ktorá by mala dopad na rozsah vyţivovacej povinnosti (jej výšku), alebo nebolo moţné na tieto prihliadať (napr. vznik vyţivovacej povinnosti k manţelke, náklady na syna manţelky, náklady a úvery na skvalitnenie vlastného bývania, matkou poberané finančné prostriedky z B.). Na strane oprávnených detí zohľadnili hľadisko ich odôvodnených potrieb a z týchto dôvodov prijali záver, ţe tu nastali okolnosti, ktoré by umoţňovali zníţenie alebo zvýšenie vyţivovacej povinností rodičov (otca) k deťom. Pokiaľ dovolateľ zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (najmä v tom, či a prípadne aký význam majú jeho osobné a majetkové pomery ma plnenie vyţivovacej povinnosti k deťom) uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (t.j. ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci). Polemika o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov 11 5 Cdo 224/2015 pre nezohľadnenie právnej argumentácie účastníka konania však sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti). V danom prípade súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré nepovaţovali návrh na zníţenie vyţivovacej povinnosti k deťom za dôvodne podaný, citovali zákonné ustanovenia, z ktorých pri rozhodovaní vychádzali, primerane vysvetlili ich význam a spôsob interpretácie na konkrétny prípad. Týmto zároveň ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu dovolateľa (neboli však povinné výslovne zdôvodňovať kaţdú námietku navrhovateľa z jeho uhla pohľadu). 3.

1. Dovolateľ v dovolaní odvolaciemu súdom vytkol aj to, ţe tento v odvolacom konaní aplikoval tzv. princíp neúplnej apelácie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. V zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Uvedené ustanovenie sleduje cieľ – preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Preskúmavacie oprávnenie odvolacieho súdu je ohraničené medzami, v ktorých sa odvolateľ domáha preskúmania rozhodnutia (kvantitatívna stránka odvolania). Rozsahom vymedzeným odvolateľom nie je súd viazaný iba v taxatívne vymedzených prípadoch, tieţ vo veciach, v ktorých moţno začať konanie bez návrhu (§ 81 O.s.p.). V uvedených prípadoch preskúmava odvolací súd aj tie výroky, ktoré neboli odvolaním napadnuté. Naproti tomu odvolací súd je viazaný dôvodmi vymedzenými v odvolaní, čo znamená, ţe na iné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré by inak mohlo byť zákonným dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôţe, aj keby také porušenie zistil. Prípadne nesprávny postup odvolacieho súdu spájaný s aplikáciou § 212 ods. 1 O.s.p. (kedy odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa nad rámec odvolania alebo ho nepreskúmaval zo všetkých uplatnených odvolacích dôvodov) by mohol nanajvýš zakladať tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., na ktorú by bolo moţné vziať zreteľ len pri dovolaní, ktoré je procesne prípustné, čo však nie je tento prípad (viď napríklad Uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 7 Cdo 38/94, R 68/95). Námietka dovolateľa v tomto smere z pohľadu vád konania v zmysle § 237 O.s.p. nie je opodstatnená. 12 5 Cdo 224/2015 3.3 Dovolateľ v dovolaní tieţ namieta nedostatky v dokazovaní, najmä to, ţe pre vec rozhodujúce zistenia súdov sú neúplné a nesprávne (najmä ohľadom zmeny pomerov otca a jeho schopnosti naďalej plniť vyţivovaciu povinnosť k deťom). Uvedené námietky sa týkajú úplnosti a správnosti skutkových zistení súdov, priebehu dokazovania, vyhodnocovania vykonaných dôkazov a tieţ správnosti skutkových záverov súdov. Vzhľadom na to dovolací súd, opätovne pripomínajúc osobitné postavenie dovolania v systéme opravných prostriedkov, uvádza nasledovné: Neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov sa v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nepovaţuje za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu z
2. februára 2011 sp.zn. 1 Cdo 85/2010 a z
3. marca 2011 sp.zn. 2 Cdo 29/2011). Pri skutkovom vyhodnocovaní svojich zistení zohľadňuje súd výsledky vykonaného dokazovania, ktoré hodnotí podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; pokiaľ sa pri tom prípadne dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nejde o spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad z
4. septembra 2008 sp.zn. 5 Cdo 258/2007). Jeho neprípustnosť je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov. 13 5 Cdo 224/2015 Pre úplnosť dovolací súd uvádza, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). 3.4 Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba poukázať na to, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
5. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania dovolateľa nevyplýva z § 238 O.s.p., nepreukázala sa opodstatnenosť jeho argumentácie o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani vady vymenované v § 237 O.s.p., odmietol najvyšší súd jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. 5. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. (viď tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 97/2011, 3 Cdo 439/2014, 5 Cdo 286/2008, 6 Cdo 396/2013 a 7 Cdo 6/2011). O trovách dovolacieho konania úspešnej I. Bohušovej rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p., keďţe nebol podaný návrh, dovolací súd ich náhradu nemohol priznať. 14 5 Cdo 224/2015 Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júla 2015 JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová