Najvyšší súd 2 Cdo 156/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : J. W., bývajúci v U., zastúpený JUDr. T. S., advokátom v K., prot

§ 237

písm.f/ O.s.p., a preto je takéto rozhodnutie odvolacieho súdu zmätočné a nepreskúmateľné. Konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a spočíva v tom, ţe odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli nikdy ţalobcom ani ţalovanými tvrdené a ani súd prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho, aby účastníkovi konania umoţnil sa k novým právnym záverom vyjadriť, prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými, odňal takému účastníkovi

§ 237písm.f/ O.s.p., a preto je takéto rozhodnutie odvolacieho súdu zmätočné.

Dôvod zmätočnosti podľa § 237 písm.f/ O.s.p. spočívajúci v zmene právneho názoru odvolacieho súdu na predmet sporu je dané v prípade, ţe odvolací súd tak ako je to posudzované vo veci, pouţil na potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa nový právny názor, s ktorým ţalobca nebol na súde prvého stupňa vôbec konfrontovaný a preto sa ani nemohol vyjadriť, navrhnúť dôkazy, prípadne uviesť na pravú mieru aj iné relevantné skutkové okolnosti. Odvolací súd v napadnutom rozsudku vyslovil jednoznačný právny názor, ţe dodatok č. 3 nie je uznaním dlhu ţalovanými, pričom súd prvého stupňa mal za preukázané, ţe podpísaním dodatku č. 3 ţalovaní uznali dlh voči ţalobcovi, a ţe predmetný dodatok č. 3 má náleţitosti uznania dlhu čo do základu nároku, jeho výšky a termínu splatenia, tak ako to ustanovuje pre uznanie dlhu § 588 OZ. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá stavu, ktorý bol ţalobcom tvrdený, 5 2 Cdo 156/2010 a ktorý bol počas konania zistený. Ide o takú vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a k takýmto vadám konania prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti. Majú za to, ţe odvolací súd ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce vykonávanie dôkazov v tomto prípade nerešpektoval a zamedzil ţalovaným konania uplatniť svoje procesné práva priznané im týmto právnym predpisom. Preto je jeho postup nesprávny a jeho rozhodnutie zmätočné a nesprávne a je preto daný dovolací dôvod aj podľa § 237 písm.f/ O.s.p. Konanie pred odvolacím súdom trpí aj tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou konania je totiţ nepreskúmateľnosť, zmätočnosť rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil. Vada konania, ktorej následkom je nesprávne rozhodnutie spočíva v tom, ţe odvolací súd v otázke platnosti dodatku č. 3 nepreskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý bol viazaný názorom vysloveným z predchádzajúcich rozhodnutí odvolacieho súdu, najmä zrušujúcim uznesením sp.zn. 2 Co 288/2003 z

1. apríla
2. Ţalobca sa k dovolaniu ţalovaných písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či ich opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno napadnúť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade 6 2 Cdo 156/2010 dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky niektorého z uvedených rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii niektorej z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom, ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Ţalovaní vady konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietali a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. 1/ K odňatiu moţnosti ţalovaných pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť tým, ţe odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu 7 2 Cdo 156/2010 vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli nikdy ţalobcom ani ţalovanými tvrdené a ani súd prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho, aby účastníkovi konania umoţnil sa k novým právnym záverom vyjadriť, prípadne predloţiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými. Odvolací súd v napadnutom rozsudku vyslovil jednoznačne právny názor, ţe dodatok č. 3 nie je uznaním dlhu ţalovanými, pričom súd prvého stupňa mal za preukázané, ţe podpísaním dodatku č. 3 ţalovaní uznali dlh voči ţalobcovi, a ţe predmetný dodatok č. 3 má náleţitosti uznania dlhu čo do základu nároku, jeho výšky a termínu splatenia, tak ako to stanovuje pre uznanie dlhu § 558 OZ. V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe dňa 27.9.1995 v súvislosti s výstupom ţalobcu z firmy E. a jeho ţiadosti o vyrovnanie a vyplatenie obchodného podielu účastníci konania uzavreli dodatok č. 3 k internej dohode účastníkov zo dňa 26.8.
3. Ţalovaní 1/, 2/ uznali písomne svoj záväzok na vyrovnanie so ţalobcom, čo v dodatku č. 3 je uvedené v znení pod bodom 1, ţe obchodný podiel pána J. W. k dnešnému dňu činí 985 286,-- Sk a túto sumu sa zaviazali vyplatiť v peniazoch alebo v nehnuteľnostiach ku dňu 1.8.
4. Ide o uznávací prejav ţalovaných v súvislosti so zloţením investícií ţalobcu do podnikania. Vloţené investície ţalobcu do podnikania sú preukázané čo do doby vkladania investícií od 3.7.1990 do 21.7.1993, nie je sporná ani výška vloţených investícií, čo je zrejmé z dodatku č. 2 a 3 k internej dohode podpísanej účastníkmi konania. V otázke premlčania prvostupňový súd uzavrel tým, ţe ţalovaní uznali voči ţalobcovi dlh v sume 985 286,-- Sk zo dňa 27.9.1995, ktorý sa zaviazali vyplatiť ku dňu 1.8.1996, preto premlčacia doba v súlade s ustanovením § 110 ods. 1 OZ začala plynúť aţ dňa 2.8.
5. Ţalobný návrh bol Okresnému súdu Košice II doručený 28.8.1997, teda v lehote. Odvolací súd zaloţil svoj potvrdzujúci rozsudok na právnom názore súladnom so súdom prvého stupňa keď uviedol, ţe dohoda zo dňa 27.9.1995 (dodatok č. 3) je dohodou o spôsobe vyporiadania majetkového podielu a je výrazom zhodnej vôle účastníkov právneho vzťahu, kde ţalovaní 1/, 2/ písomne uznali svoj záväzok na vyrovnanie sa so ţalobcom, uznali výšku jeho obchodného podielu vo výške 985 286,-- Sk a zaviazali sa vyplatiť mu túto sumu buď v peniazoch alebo vo forme nehnuteľností do 1.8.
6. Tento úkon podľa odvolacieho súdu znamená, ţe týmto spôsobom odsúhlasili účastníci záväzok, ktorý mali vo vzťahu k ţalobcovi z titulu ním investovaných vkladov a zisku zo spoločného podnikania. Od 2.8.1996 preto začala plynúť objektívna trojročná lehota pre ţalobcu na podanie ţaloby 8 2 Cdo 156/2010 na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ţalobca podal ţalobu na súde dňa 28.7.1997, teda v objektívnej trojročnej a subjektívnej dvojročnej lehote. Preto nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku. Výška plnenia medzi účastníkmi v čase uzavretia dohody nebola sporná, preto sa stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa v tom, ţe je nárok ţalobcu dôvodný. Dovolací súd je toho názoru, ţe toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého zišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie prebehlo podľa zásad spravodlivého procesu. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom neporušil právo ţalovaných na spravodlivý proces, pretoţe svoje rozhodnutie nezaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa a teda neodňal ţalovaným právo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. Nebola znemoţnená ţalovaným realizácia ich procesných práv a svojím postupom teda odvolací súd ţalovaným neodňal

§ 237písm.f/ O.s.p.

2/ K odňatiu moţnosti ţalovaných pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, zmätočné, keď odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil. Predmetná vada spočíva v tom, ţe odvolací súd v otázke platnosti dodatku č. 3 nepreskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý bol viazaný názorom vysloveným v predchádzajúcich rozhodnutiach odvolacieho súdu najmä v zrušujúcom uznesení sp.zn. 2 Co 288/2003 z

1. apríla
2. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
3. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veciach E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
4. mája 2004 sp.zn. I. ÚS 2226/2003) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada aj so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj 9 2 Cdo 156/2010 právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevidno, a tomu korešpondujú aj dôvody, ţe by sa odvolací súd náleţite nevyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia jednak s odvolacími námietkami a jednak náleţite neodôvodnil svoje právne závery v predmetnej veci (či uţ ohľadne tzv. dodatku č. 3 zo dňa 27.9.1995) ale i námietky premlčania ako aj základu nároku daného bezdôvodným obohatením a investíciami do cudzej veci. Dovolací súd teda dospel k záveru, ţe námietka ţalovaných o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu neobstojí, teda ţalovaným nebola odňatá moţnosť konať pred súdmi v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Čo sa týka námietok ţalovaných ohľadne inej vady konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., k týmto námietkam dovolací súd môţe prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí moţnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu, dovolanie voči predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu však prípustné nie je. Nakoľko prípustnosť dovolania ţalovaných 1/, 2/ nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní neboli ţalovaní úspešní a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalobcovi (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). 10 2 Cdo 156/2010 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
5. októbra 2010 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová