1 O.s.p. Rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním ţalobkyňa, ktoré odôvodnila tým, ţe odvolací súd jej odňal moţnosť pred súdom konať. Uvedené odôvodnila tým, ţe neboli vykonané dôkazy ktoré ţiadala a tieţ došlo k nesprávnej aplikácii práva a zákona. Súd zákonné predkupné právo vylúčil z pôsobnosti zákona a aj takýmto spôsobom odňal navrhovateľovi moţnosť konať pred súdom. Namietala tieţ nesprávne právne posúdenie veci. Z týchto dôvodov ho ţiadala zrušiť a vec vrátiť Krajskému súd v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok ţalobkyne zamietnuť, lebo nie je procesne prípustný a nevykazuje vady podľa § 237 písm. f) O.s.p.. Poţiadala o priznanie náhrady ňou vyčíslených trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). 2 Cdo 221/2010 -3- Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku či uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa 2 Cdo 221/2010 -4- postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Ţalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľka namieta, ţe konanie je zaťaţené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť konať pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom malo podľa názoru dovolateľky dôjsť predovšetkým nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov, ďalej nesprávnej aplikácii práva a zákona a napokon nevysvetlením jednotlivých dôvodov rozhodnutia, nakoľko zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vo výroku vecne správne potvrdené a odvolací súd sa s celým odôvodnením stotoţnil. K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza dovolací súd nasledovné: I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záleţitosti preto musia byť primárne upravené 2 Cdo 221/2010 -5- vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej veci, moţno preto konštatovať, ţe nevykonaním ţalobkyňou navrhovaného dokazovania nemohlo dôjsť k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom. Dovolateľka tieţ namieta, ţe dovolaním napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a z tohto dôvodu nemôţe byť ani správny. Pod túto námietku (nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu) treba zaradiť tie dôvody uvádzané dovolateľkou, v rámci ktorých namieta, ţe súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil nesprávnym právnym posúdením, pričom odvolací súd svoj postup náleţite nevysvetlil (obmedzil len na formálnu argumentáciu, ţe súd prvého stupňa správne vecne vo výroku rozhodol a svoje rozhodnutie náleţite odôvodnil) 2 Cdo 221/2010 -6- a takéto rozhodnutie potvrdil. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá, a to ani podľa § 237 O.s.p. Pre prípad, ţe dovolateľka zastáva názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať tieţ nesprávnym právnym posúdením veci dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie tohto súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale tieţ ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 2 Cdo 282/2006, 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nemoţno vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Ţalobkyňa navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním napadla výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje jej dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať 2 Cdo 221/2010 -7- podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 O.s.p., dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p., dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť dovolania ţalobkyne proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách. Keďţe ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní nebola ţalobkyňa úspešná a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaná si trovy dovolacieho konania vyčíslila v sume 149,23 Eur a podala návrh na rozhodnutie o priznaní ich náhrady (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p.). Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokátky (ktorá ju zastupovala uţ v konaní pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej ţalovanej – 1/ 2 Cdo 221/2010 -8- vypracovanie písomného vyjadrenia k dovolaniu (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Vychádzal z § 1 ods. 3
1 písm. a/ tejto vyhlášky a tarifnú náhradu určil sumou 55,49 Eur, čo spolu s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 15 písm. a/ citovanej vyhlášky) vo výške 7,21 Eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a s 19% DPH ( § 18 ods. 3 vyhlášky) vo výške 11,91 Eur predstavuje 74,61 Eur. Náhradu trov konania za ďalší uplatnený právny úkon advokátky- prevzatie a prípravu zastúpenia v dovolacom konaní vrátane prvej porady s klientom spolu s náhradou výdavkov za miestne výdavky a miestne prepravné spolu s 19%- nou DPH v rovnakej sume súd ţalovanej nepriznal, nakoľko advokátka účastníčku zastupovala uţ v konaní na súde niţšieho stupňa a tieto preto by neboli účelne vynaloţené. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. októbra 2010 JUDr. Daniela Švecová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť: Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.