4 Cdo 120/2009 R o z s u d o k V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ley Stovičkovej a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci ţalobkyne A. G., bývajúcej v J., zastúpenej JUDr. M. V., advokátom, so sídlom v M., proti ţalovanej Slovenskej republike - Slovenskému pozemkovému fondu, so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, o určenie predmetu dedičstva, vedenej Okresným súdom Michalovce pod sp.zn. 8 C 155/2003, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
- apríla 2008 sp.zn. 5 Co 37/2007, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobkyne z a m i e t a . Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Michalovce rozsudkom z
- októbra 2006 č.k. 8 C 155/2003 - 124 určil predmetom dedičstva po neb. V. D., nar. X. a zomrelej X., nehnuteľnosť – pozemok zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. X. pod parc. č. X. - záhrady vo výmere X. m2 a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, ţe spornú nehnuteľnosť - pozemok získal starý otec ţalobkyne Š. B. od pôvodného vlastníka A. S., na ktorom si postavil rodinný dom, a po celý ţivot sa správal ako vlastník a za vlastníka bol povaţovaný aj ostatnými. V. D. 2 4 Cdo 120/2009 nadobudla vlastnícke právo vydrţaním, pretoţe najneskôr od roku X., kedy zomrela jej matka, spornú nehnuteľnosť uţívala a bola dobromyseľná v tom, ţe jej patrí, lebo predtým ju uţívali jej rodičia. Sporná nehnuteľnosť nikdy nebola odovzdaná do uţívania štátu – vojenskej správe, ale ju nerušene uţívali Š. B. s rodinou a jeho potomkovia počas obdobia 80 rokov, preto aj keby boli pochybnosti o oprávnenosti ich drţby, v súlade s ustanovením § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzhľadom na uvedené okolnosti je potrebné predpokladať, ţe drţba je oprávnená. O práve na náhradu trov konania rozhodol podľa § 150 O.s.p., nakoľko úspešná ţalobkyňa sa náhrady trov konania vzdala a neúspešnej ţalovanej právo na náhradu trov konania nevzniklo. Krajský súd v Košiciach o odvolaní ţalovanej rozhodol rozsudkom z
- apríla 2008 č.k. 5 Co 37/2007-153, ktorým v zmysle § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu o určenie vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa identifikovanej nehnuteľnosti predmetom dedičstva po poručiteľke V. D., zamietol. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Dospel k záveru ţe ak zanechal poručiteľ viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi vyporiadané ohľadne veci, o ktorú ide v občianskom súdnom konaní vedenom s osobou, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, sú aţ do vyporiadania dedičstva ohľadne tejto veci všetci dedičia povaţovaní za vlastníkov tejto veci a z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci, sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne. V konaní, v ktorom ide o túto vec, majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Účastníčkou tohto sporového konania bola len dcéra poručiteľky V. D., ţalobkyňa, a nie aj druhý právny nástupca - syn Š. D., ktorý dedičstvo neodmietol, aj keď majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov. Preto odvolací súd dospel k záveru, ţe pre nedostatok vecnej legitimácie prejavenej v dedičskom nároku k tejto veci, nebolo moţné návrhu vyhovieť. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť odôvodnila tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesúhlasila s názorom odvolacieho súdu, ţe v danej veci ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo, a teda návrh mali podať 3 4 Cdo 120/2009 všetci dedičia po poručiteľke V. D.. Namietala, ţe takýto záver nevyplýva z platnej právnej úpravy. Kaţdý z dedičov má totiţ samostatné právo na ochranu svojho vlastníckeho práva, vyplývajúceho z hmotnoprávnych ustanovení o nadobúdaní dedičstva dedením. V danej veci sa ţalobkyňa dôvodne domnieva, ţe ňou označená nehnuteľnosť vlastnícky patrila poručiteľke V. D., a keďţe je jej právnou nástupkyňou, domáha sa určenia, ţe táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva. Nemoţno preto poţadovať, aby účastníkmi konania boli v takomto prípade všetci dedičia, lebo ich práva takouto ţalobou a ani prípadným rozhodnutím súdu nie sú dotknuté, vymedzuje sa ňou len okruh dedičstva. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je riadne zastúpená (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je dôvodné. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným 4 4 Cdo 120/2009 dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p. neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, nedostatok spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatok riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľka vady konania v zmysle § 237 O.s.p. v dovolaní výslovne nenamietala a ich existenciu nezistil v konaniach pred súdmi oboch niţších stupňov ani dovolací súd. Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke vecnej legitimácie. Nesprávnosť jeho právneho záveru odôvodnila tým, ţe viacerí dedičia netvoria nerozlučné spoločenstvo v konaní, ktorého predmetom je určenie predmetu dedičstva. Právnym posúdením veci v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil 5 4 Cdo 120/2009 nesprávne právne závery. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, treba povaţovať za správne. V prejednávanej veci ide o posúdenie vecnej legitimácie vo veci určenia predmetu dedičstva. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z
- augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z
- novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z
- apríla 2007). Občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Predpokladmi dedenia sú a/ smrť fyzickej osoby, b/ existencia dedičstva, c/ spôsobilý dedič. Z ustanovenia § 91 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná kaţdý z nich sám za seba. Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, ţe sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre 6 4 Cdo 120/2009 ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane (§ 91 ods. 2 O.s.p.). O spoločné práva a povinnosti, ohľadne ktorých sa rozhodnutie musí vzťahovať na všetkých účastníkov konania, ktorí vystupujú na jednej strane a úkony jedného z nich platia aj pre ostatných sa jedná vtedy, ak podľa ustanovení hmotného práva je právo alebo povinnosť, o ktoré v konaní ide, nedeliteľnej povahy. Tak je tomu napr. v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva patriaceho viacerým podielovým spoluvlastníkom, v konaní o neplatnosť závetu poručiteľa, ktorý zanechal viac dedičov, v konaní o popretie rodičovstva a podobne (viď R 1/1975). Ak bolo v konaní o dedičstve právoplatne rozhodnuté o dedičstve, je toto rozhodnutie súdu záväzné (§ 159 ods. 2 v spojení s § 135 ods. 2 O.s.p.) a súd je povinný z tohto rozhodnutia vychádzať aj pri prejednávaní a rozhodovaní iných vecí. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe určovací návrh spočívajúci v tom, ţe vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda ţe ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môţe uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môţe byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom. K nadobudnutiu dedičstva však nedochádza len na základe smrti poručiteľa. Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, ţe dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté, konanie o dedičstve začína aj bez návrhu a v konaní o dedičstve musí byť prejednaný tieţ majetok, ktorý nebol známy pri pôvodnom prejednaní a rozhodnutí o dedičstve. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa aţ do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p, § 175q, § 175 zca O.s.p.), tu teda nemôţe byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerých dedičov. 7 4 Cdo 120/2009 Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú aţ do právoplatného rozhodnutia súdu povaţovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p. To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadne veci, o ktoré ide v občianskom súdnom konaní, vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za stavu, ţe v pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní o dedičstvo prejednaný, sú aţ do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia povaţovaný za vlastníkov tejto veci. Z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne a majú postavenie vyplývajúce z ustanovenia § 91 ods. 2 O.s.p. Preto záver odvolacieho súdu o nemoţnosti vyhoveniu návrhu z dôvodu, ţe účastníkmi tohto sporového konania bola len dcéra poručiteľky V. D., A. G., a nie aj druhý z právnych nástupcov po poručiteľke, syn Š. D., bol vecne správny. Na základe uvedeného preto moţno uzavrieť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý návrhu vyhovel, spočíva na správnom právnom posúdení veci a dovolací dôvod § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. uplatňovaný ţalobkyňou v dovolaní nie je daný. Z uvedeného vyplýva, ţe dovolanie ţalobkyne bezdôvodne vytýkalo odvolaciemu súdu, ţe jeho rozhodnutie nie je správne. Keďţe dovolací súd nezistil ani vady konania podľa § 237 O.s.p., ani iné (v § 237 O.s.p. neuvedené) vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, uvedený opravný prostriedok rozsudkom zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Pre úplnosť dovolací súd uvádza, ţe nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôţe súd odstrániť z úradnej povinnosti a nemôţe o tomto nedostatku ţalobcu poučiť v zmysle § 5 Občianskeho súdneho poriadku. Takýmto postupom súd neodníme 8 4 Cdo 120/2009 ţalobcovi moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe by išlo o poučenie o tzv. vecnej legitimácii, t.j. o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom konania a nie o poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníkov. Poučenie ţalobcu o tom, koho by podľa hmotného práva mal ţalovať totiţ presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. a je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. V dovolacom konaní (procesne) úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešná účastníčka nepodala v dovolacom konaní návrh na uloţenie povinnosti nahradiť jej trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), preto jej dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- októbra 2010 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová