← Slovensko

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy

3 Cdo 53/2012 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci ţalobcu B. I., bývajúceho v P.P., zastúpeného JUDr. Š. K., advokátom so sídlom v S., proti ţalovanej R., a.s. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. J. H. advokátom so sídlom v .B., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 7 C 290/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. marca 2011 sp. zn. 15 Co 460/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a . Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania vo výške 118,70 € na účet JUDr. J. H., advokáta so sídlom v .B. na účet vedeným v S., a.s. číslo účtu X., IBAN: S., BIC: L.. O d ô v o d n e n i e Okresný sud Bratislava II rozsudkom z
  2. septembra 2008 č.k. 7 C 290/2005-168 uloţil ţalovanej povinnosť uverejniť ospravedlnenie v znení: „V denníku N. zo dňa
  4. 2005 sme v článku s názvom “A. D. chcú zlikvidovať!“ uviedli mimo iného aj toto: “Policajti majú prvého muţa P. chrániť pred nájomným vrahom. Podľa zistení Nového času, nájomnú vraţdu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal údajne objednať istý popradský podnikateľ. Za sluţbu mal pravdepodobne uţ aj zaplatiť vykonávateľovi. Podnikateľ pôvodom M. prevádzkoval 14 rokov espresso na námestí. Mesto P. mu však ako vlastník nebytového priestoru dalo výpoveď “ čím sme neoprávnene zasiahli do práva tohto 2 3 Cdo 53/2012 podnikateľa, ktorým je pán B. I., na česť a dôstojnosť. Týmto sa pánovi B. I. ospravedlňujeme.“ Súd taktieţ uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 100 000 Sk titulom nemajetkovej ujmy a nahradiť trovy konania a vo zvyšku ţalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalovaná ako vydavateľka denníka N. uverejnením článku
  5. decembra 2005, ktorého časť bola citovaná vo výrokovej časti rozsudku, neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti ţalobcu, najmä do jeho občianskej cti, dobrého mena a ľudskej dôstojnosti. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, ţe ţalovaná v predmetnom článku uviedla, ţe ţalobca si mal objednať nájomnú vraţdu poslanca a primátora mesta P., ktorým toho času bol A. D.. Aj keď ţalovaná neuverejnila meno a priezvisko ţalobcu alebo fotografiu ţalobcu, uviedla ale v článku také jeho identifikačné znaky (podnikateľ, pôvodom M., ktorý prevádzkoval 14 rokov espresso na námestí), na základe ktorých osoby, ktoré ţalobcu poznajú, vedeli o koho sa jedná, čo bolo preukázané aj svedeckými výpoveďami. K tvrdeniu ţalovanej, ktorá na svoju obhajobu uvádzala, ţe v článku pouţil slová ako „údajne“, „pravdepodobne“ súd skonštatoval, ţe pouţitie týchto slov ju nezbavuje zodpovednosti za nepravdivosť zverejnených informácií a za zásah do práv na ochranu osobnosti. Z vykonaného dokazovania tieţ vyplynulo, ţe na podklade informácii osoby konajúcej v prospech policajného zboru, KR PZ Prešov uznesením zo
  6. decembra 2005 Č. začalo trestné stíhanie vo veci prípravy vraţdy primátora A. D. podľa § 219 ods. 1 a § 7 ods. 1 Trestného zákona. Podozrivým v čase začatia trestného stíhania vo veci bol ţalobca. Počas nasledujúceho vyšetrovania sa informácie, pre ktoré začalo trestné stíhanie, nepotvrdili, preto bolo trestné stíhanie v tejto veci právoplatne zastavené
  7. apríla 2006 bez toho, aby bolo vznesené obvinenie konkrétnej osoby. V tejto súvislosti súd uviedol, ţe je nepochybne vecou verejného záujmu, aby ţalovaná informovala verejnosť o podozreniach z prípravy nájomnej vraţdy verejne činnej osoby, avšak v štádiu, keď existujú iba nepreverené podozrenia a nebolo ani vznesené formálne obvinenie voči konkrétnej osobe, nie je na mieste uverejniť informáciu, ţe sa tohto skutku „údajne“ dopustila konkrétna osoba. Za daných okolností, keď v čase uverejnenia článku existovali len neoverené podozrenia voči konkrétnej osobe, hoci získané autorom článku z obsahu správ orgánov činných v trestnom konaní, nebolo namieste publikovať neoverené informácie o údajnom páchateľovi, ale len o skutku ako takom. Podľa názoru súdu uverejnenie informácie v tlači o tom, ţe určitá osoba si mala objednať nájomnú vraţdu, je informáciou spôsobilou zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti a “pošpiniť“ dobré meno a česť dotknutej osoby, preto ţalobe v časti o uverejnenie ospravedlnenia „z väčšej časti vyhovel a v nepodstatnej, nadbytočnej časti“ navrhovaného ospravedlnenia zamietol. Z výpovedí 3 3 Cdo 53/2012 svedkovi tieţ vyplynulo, ţe po zverejnení sporného článku sa zhoršili spoločenské vzťahy medzi ţalobcom a svedkami, ktorí si začali od ţalobcu drţať väčší odstup, skončili sa ich priateľské vzťahy, čo svedčí o značnej miere zníţenia dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v spoločnosti a odôvodňuje aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do práv na ochranu osobnosti ţalobcu. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol na to, ţe článok bol uverejnený v denníku s vysokým nákladom a čítanosťou, pričom intenzitu zásahu a rozsahu následkov zásahu do chránených práv ţalobcu vyhodnotil súd ako vysokú, preto priznal ţalobcovi zadosťučinenie v peniazoch vo výške 100 000 Sk. Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol, pretoţe ţalobca náhradu v tejto výške dostatočne neodôvodnil a nepreukázal. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Na odvolanie účastníkov Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo
  8. novembra 2009 sp. zn. 15 Co 562/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výrokoch o povinnosti ţalovanej uverejniť ospravedlnenie, zaplatiť ţalobcovi sumu 100 000 Sk spolu s náhradou trov konania a vo výroku o zamietnutí návrhu ţalobcu na uloţenie povinnosti ţalovanej zaplatiť 4 900 000 Sk. Ţalovanej súd uloţil povinnosť nahradiť aj trovy odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotoţnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa, ţe uverejnením predmetného článku, podľa ktorého bolo moţné identifikovať ţalobcu, došlo k zásahu do jeho osobnostných práv na ochranu jeho cti, ľudskej dôstojnosti, keďţe bol spájaný so spáchaním trestného činu vraţdy v štádiu prípravy za situácie, keď voči jeho osobe nebolo ešte vznesené obvinenie. K určeniu výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd uviedol, ţe ţalobcom poţadovaná nemajetková ujma vo výške 5 000 000 Sk je neprimeraná a nezodpovedá miere, v akej došlo k zníţeniu jeho dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti. Tejto miere vzhľadom na výpovede svedkov – čašníkov v hoteli G., zodpovedá náhrada nemajetkovej ujmy vo výške určenej súdom prvého stupňa. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil § 142 ods. 3 O.s.p., keďţe v časti o uverejnenie ospravedlnenia bol ţalobca neúspešný len v nepatrnej časti a v časti o výške nemajetkovej ujmy záviselo rozhodnutie od úvahy súdu. Na podklade ústavnej sťaţnosti ţalovanej Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z
  9. októbra 2010 sp. zn. IV. ÚS 107/2010-58 (ďalej len „nález“) zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
  10. novembra 2009 sp. zn. 15 Co 562/2008 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe pri posudzovaní, či krajský súd namietaným rozsudkom ústavne akceptovateľným a udrţateľným spôsobom rozhodol 4 3 Cdo 53/2012 vo veci sporu na ochranu osobnosti medzi ţalovanou ako vydavateľom denníka N. a ţalobcom ako súkromnou osobou, rozhodnutiami všeobecných súdom došlo k zásahu do práva Ústavou garantovanej slobody prejavu sťaţovateľa, t.j. došlo k jej obmedzeniu, a preto bolo potrebné posúdiť, či z ústavného hľadiska išlo o akceptovateľné obmedzenie slobody. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu moţno povaţovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby, a je primerané, t.j. v súlade so zásadou proporcionality. V danom prípade išlo o obmedzenie slobody prejavu ţalovanej na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Zároveň ale išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, čo nepochybne moţno povaţovať za legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp. dobrej povesti). Preto v prípade konfliktu vo vnútri systému základných práv a slobôd, tak ako v posudzovanej veci, keď v konflikte je na jednej strane najmä právo na ochranu cti, dôstojnosti, či súkromia ţalobcu a na druhej strane právo ţalovanej na slobodu prejavu a právo na informácie, je potrebné uvedený konflikt riešiť prostredníctvom zásady proporcionality. Po vykonaní testu proporcionality spočívajúcom v hľadaní objektivizovaných odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informácie, dospel ústavný súd k záveru, ţe ţalovaná uverejnením sporného článku neprekročila hranice slobody prejavu, a preto ani nezasiahla neprípustným spôsobom do osobnostných práv ţalobcu. V odpovediach na uvedené otázky ústavný súd uviedol nasledovné:
  11. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal – sťaţovateľ (ţalovaná) je vydavateľom denníka N., kde bol článok uverejnený a je nositeľom slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana.
  12. O KOM bol inkriminovaný článok. Informácie sa týkali primátora mesta P. a poslanca Národnej rady SR A. D., t.j. osoby vo verejnej funkcii, pričom článok priniesol informácie týkajúce sa ohrozenia ţivota A. D., t.j. osoby, ktorá vykonávala verejnú funkciu. Otázkou verejného záujmu je aj osobná bezpečnosť ústavných činiteľov a politikov a A. D. vykonával v tom čase funkciu primátora mesta P. a funkciu poslanca Národnej rady. Na druhej strane článok sa týkal aj ţalobcu a bol objektívne spôsobilý vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry, avšak v tomto článku nebolo uvedené meno ţalobcu, ani jeho fotografia, jeho identifikácia vychádzala len z informácie, ţe osobou podozrivou je istý podnikateľ 5 3 Cdo 53/2012 pôvodom M., ktorý prevádzkoval 14 rokov espresso na námestí. Mesto P. mu však ako vlastník nebytového priestoru dalo výpoveď identifikovať mohol ţalobcu len obmedzený počet denníka N., resp. časť obyvateľov P..
  13. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku. Boli to nepochybne veci dôleţitého verejného záujmu, ohrozenie osobnej bezpečnosti poslanca NR SR a primátora mesta P. A. D. v súvislosti s výkonom jeho verejnej funkcie. Išlo o veci, v ktorých sú novinári a médiá, aj sťaţovateľ v súlade so svojimi úlohami a poslaním demokratickej spoločnosti povinní informovať, pričom verejnosť má právo takéto informácie dostať. Sťaţovateľ uverejnil iba informácie, ktoré úzko súviseli s podstatou veci, t.j. s ohrozením bezpečnosti ţivota ústavného činiteľa. Informácie týkajúce sa ţalobcu mali úzku vecnú súvislosť s predmetnou kauzou, naznačovali moţný motív.
  14. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený. Sporný článok bol uverejnený v denníku N., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie.
  15. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený. Aţ potom, keď získal sťaţovateľ informácie v ňom obsiahnuté štandardným spôsobom od organov činných v trestnom konaní, išlo o informácie, ktoré vyjadrovali stav ich poznania v čase uverejnenia článku. Tento záver nespochybňovali ani konajúce súdy. V čase uverejnenia článku existovali informácie, ktorými disponovali orgány činné v trestnom konaní, podľa ktorých mal ţalobca konať tak, ako sa opisovalo v článku a sťaţovateľ teda tieto informácie len sprostredkoval verejnosti, pričom verejnosť má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôleţitého verejného záujmu, jednak v článku boli uvedené veci dôleţitého verejného záujmu, veci a informácie o ohrození ţivota ústavného činiteľa ale tieţ v ňom boli sprostredkované informácie o poznatkoch získaných orgánom činným v trestnom konaní, pričom vecou verejnou je aj činnosť štátnych orgánov, vrátane orgánov činných v trestnom konaní. Existuje verejný záujem na tom, aby verejnosť dostala informácie týkajúce sa ich činnosti. Úlohu novinárov je potom verejnosti tieto informácie sprostredkovať, nie je úlohou novinárov získané informácie od štátnych orgánov selektovať, t.j. rozhodovať o tom, ktoré informácie môţe alebo nemôţe verejnosť dostať, pretoţe verejnosť má právo na úplné a presné informácie. Novinári nemôţu znášať zodpovednosť za to, ţe šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu. Pokiaľ ide o spôsob formulácie informácií v článku, ústavný súd konštatoval, ţe tieto neboli uverejnené formou faktov, ani formou hodnotiaceho úsudku, ale boli to informácie polemického charakteru (...si údajne mal objednať istý popradský podnikateľ...za sluţbu mal pravdepodobne uţ aj zaplatiť...). 6 3 Cdo 53/2012 Podľa záverov ústavného súdu za daných okolností aj pri rešpektovaní skutočnosti, ţe údaje zverejnené o ţalobcovi (opierajúce sa o informácie orgánov činných v trestnom konaní) umoţnili určitému okruhu čitateľov denníka jeho identifikáciu, nemoţno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovať záver odvolacieho súdu, ţe pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti ţalobcu. Po zrušení a vrátení veci Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
  16. marca 2010 sp. zn. 15 Co 460/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe návrh zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania. Zamietnutie návrhu odôvodnil súd poukazom na záväzný právny názor ústavného súdu vyslovený v zrušujúcom náleze, podľa ktorého ţalovaná realizovala svoje právo na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácii ústavne akceptovateľným spôsobom a nie prostredníctvom neprimeraného zásahu do ochrany osobnosti ţalobcu. Vo svojom rozhodnutí podrobne uviedol obsah nálezu ústavného súdu a jeho skutkové i právne závery, z ktorých vychádzal pri svojom rozhodnutí po zopakovaní dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 3 O.s.p.), ku ktorému účastníci mali moţnosť vyjadriť sa na pojednávaní. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie a ţiadal, aby dovolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, ţe uloţí ţalovanej povinnosť uverejniť ospravedlnenie a zaplatiť nemajetkovú ujmu 3 319,39 €. Namietal, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správne zisteného skutkového stavu, pretoţe ústavným súdom vykonaný test proporcionality, z ktorého odvolací súd vychádzal pri svojom rozhodnutí, je vo viacerých bodoch nesprávny, resp. nepresný. Podľa jeho názoru pri rozhodovaní nebolo zohľadnené, ţe ţalobcu bolo moţné identifikovať podľa zverejneného článku obyvateľmi nielen P. ale aj v širšom okolí mesta P. (nielen blízkom), preto uvedenú informáciu povaţoval za veľmi nekorektnú. Tieţ nebolo zohľadnené (pri posudzovaní odpovede na otázku „KDE“), ţe obsah denníka vydávaného ţalovanou je dostupný popri tlačenej podobe aj na internete, preto mala byť uvedená otázka posudzovaná tak isto prísne ako uverejnenie informácie v televízii, či inom elektronickom médiu, o to viac, ţe tento článok bol uverejnený tak v novinách ako aj v elektronickom médiu. Dovolateľ nesúhlasil ani so správnosťou odpovede na otázku „KEDY“ bol inkriminovaný článok uverejnený, pretoţe 7 3 Cdo 53/2012 z výpovede autora článku novinára O. O. z
  17. februára 2007 vyplýva, ţe ţalovaná uverejnila článok na základe nepreverenej informácie, od polície „neštandardne“ získané a zverejnené informácie neboli predmetom ďalšieho preverovania, nakoľko prvotná informácia o podozrení z prípravy vraţdy poskytnutá polícii pochádzala zo závadového prostredia. Podľa názoru dovolateľa v teste proporcionality vykonanom ústavným súdom zaloţenom na hľadaní odpovedí na otázky „kto, o kom, čo, kde, kedy, ako“, odpovede na 4 z týchto otázok („o kom, čo, kde, kedy“) neboli zodpovedané správne a z týchto nesprávnych záverov vychádzal pri rozhodovaní odvolací súd pri zmene rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým ţalobu zamietol. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť. Poukázala na viazanosť súdov právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1992 Zb.) a uviedla, ţe ústavný súd uţ vyslovil svoj záväzný právny názor na konflikt základných práv a slobôd v kontexte prejednávanej veci a odvolací súd sa od vysloveného právneho názoru nemôţe odchýliť, pretoţe by došlo k porušeniu princípu právnej istoty. Ţiadala priznať náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
  18. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods.1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z § 238 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods.1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné. Podľa § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Prípustnosť podania dovolania v danej veci vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., pretoţe dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a ţalobu zamietol. 8 3 Cdo 53/2012 Dovolací súd v zmysle § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania uvedené v § 237 O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Plniac povinnosť, ktorá vyplýva z § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., dovolací súd ďalej skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej z tzv. iných procesných vád majúcich za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), takéto vady dovolacím súdom neboli zistené. Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tvrdiac, ţe napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Je nepochybné, ţe v posudzovanej veci sa ţalobca voči ţalovanej domáhal ochrany jeho osobnostných práv v dôsledku neoprávneného zásahu vo forme ospravedlnenia, zdrţania sa neoprávnených zásahov a tieţ náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka). Treba uviesť, ţe v prípade stretu základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru a čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy so základným právom na ochranu osobnosti, ktorého sa v konaní domáhal ţalobca, zaručeného čl. 19 ústavy ako aj čl. 8 dohovoru, 9 3 Cdo 53/2012 presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia vyţaduje tieţ detailné hodnotenie miery dôleţitosti týchto práv za účelom riešenia ich kolízie a vysporiadanie sa s výkladovými východiskami k tejto otázke vyplývajúcimi z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v ich prepojení na konkrétne okolnosti danej veci. Ústavný súd vyslovil názor, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vţdy demokratickému charakteru spoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môţe byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (IV. ÚS 107/2010). Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, ţe obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, teda aj slobody prejavu, povaţuje za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa a je primerané, t.j. je v súlade so zásadou proporcionality (viď nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/02, I. ÚS 416/2011, IV. ÚS 492/2012). Na tento účel judikatúra ústavného súdu i ESĽP vyuţíva test proporcionality (zaloţený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informácie, ako tomu bolo aj v posudzovanej veci). Námietky ţalobcu v dovolaní, ktorými odôvodnil nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) povaţuje dovolací súd za neopodstatnené z nasledovných dôvodov : Odvolací súd, ktorému vec bola vrátená na ďalšie konanie, je viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z
  19. októbra 2010 sp. zn. IV. ÚS 107/2010 (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov); táto viazanosť sa týka 10 3 Cdo 53/2012 posudzovania tak otázok hmotného práva, ako aj otázok, ktoré súvisia s aplikáciou procesných predpisov. Z obsahu uvedeného nálezu vyplýva, ţe (na základe sťaţnosti ţalovanej) pri posudzovaní konfliktu slobody prejavu a práva na informácie na jednej strane a práva na ochranu osobnosti na strane druhej, v danom prípade dospel k záveru, ţe sloboda prejavu a právo na informácie má v danom prípade prednosť pred právom ţalobcu na ochranu osobnosti. Ţalovaná uverejnením inkriminovaného článku v denníku N. realizovala svoje právo na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií ústavou akceptovateľným spôsobom, a teda nedopustila sa neprimeraného zásahu do práva na ochranu osobnosti ţalobcu. Uvedený právny záver je pre odvolací súd záväzný a odvolací súd tento právny záver rešpektoval a správne aj z tohto právneho záveru vychádzal pri svojom rozhodovaní. Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe odvolací sú pri posudzovaní dôvodnosti ţaloby vychádzal zo záverov ústavného súdu, ktorý podľa dovolateľa zaujal nesprávny názor „minimálne“ v odpovediach na otázky „o kom, čo, kde, kedy“, jeho námietky neobstoja, pretoţe odvolací súd, ako bolo uţ vyššie uvedené, je viazaný tak právnymi ako i skutkovými závermi ústavného súdu vyslovenými v označenom náleze ústavného súdu, ktorý tieto otázky náleţitým spôsobom odôvodnil, a to sa týka aj jeho podrobných odpovedí na otázky „o kom, čo, kde, kedy“ uverejnil predmetnú informáciu v denníku ţalovanej. Dovolací súd sa stotoţňuje preto so správnym právnym záverom odvolacieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku. So zreteľom na uvedené dovolací súd námietky dovolateľa v tomto smere s poukazom na nález ústavného súdu povaţoval za neopodstatnené. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd vec správne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), preto dovolanie ţalobcu smerujúce proti správnemu rozsudku odvolacieho súdu ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaná podala návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu 11 3 Cdo 53/2012 z
  20. apríla 2012 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1, 8 vyhlášky vo výške 91,29 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. 7,63 € a daňou z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 19,78 €, predstavuje spolu 118,70 €. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  21. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  22. augusta 2015 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.