Obsah (12)

§ 19§ 58§ 22§ 247§ 250j§ 212§ 3§ 4§ 66§ 219§ 250k§ 12

Najvyšší súd 1Sžd/18/2014 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu senátu In

toho, ktorého sa text odôvodnenia týka, vrátane aj výrokovej časti súdneho rozhodnutia pri identifikácii napadnutého rozhodnutia.

§ 19O.s.p.

spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. 2. Rozhodnutím č. p.: KRPZ-ZA-KDI-SK-103/2012 o odvolaní zo dňa 13.11.2012 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie“ príloha č. 50 administratívneho 3 1Sžd/18/2014 spisu) ţalovaný ako odvolací orgán v priestupkovom konaní

§ 58ods.

1 a § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „Správny poriadok“) potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Ţiline č.: ORP-P-312/ODI-2012-II zo 16.07.2012 (ďalej na účely rozsudku len „prvostupňové rozhodnutie“, resp. „prvostupňový orgán“), ktorým bola ţalobcovi

§ 22ods.

2 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len na účely rozsudku „zák. č. 372/1990 Zb.“) uloţená sankcia - pokuta vo výške 400,- € a súbeţne - zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 18 mesiacov, nakoľko sa dopustil priestupku

§ 22ods.

1 písm.

1. b)a
2. g)zák. č. 372/1990 Zb.

§ 22ods.

1 písm.

1. b)a
2. g)zák. č. 372/1990 Zb. v znení relevantnom pre prejednávanú vec priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto
3. b)ako vodič vozidla, ktorý sa zúčastnil na dopravnej nehode, bezodkladne nezastavil vozidlo, nezdržal sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky po nehode v čase, keď by to bolo na ujmu zistenia, či pred jazdou alebo počas jazdy požil alkohol alebo inú návykovú látku, alebo nezotrval na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta alebo sa na toto miesto bezodkladne nevrátil po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej nehody,
4. g)poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda. 3. Pri svojom rozhodnutí ţalovaný vychádzal zo skutkového stavu, ţe ţalobca ako obvinený z priestupku dňa 23.04.2012 v čase okolo 06:35 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. B. X., ev. č. P. (ďalej na účely rozsudku len „vozidlo žalobcu“) po ulici Jesenského v obci Ţilina, kde pri budove spoločnosti Doprastav pri cúvaní z parkoviska smerom od budovy Doprastavu nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla, následkom čoho zadnou časťou vozidla narazil osobného motorového vozidla zn. K. R. ev. č. Z., ktoré na uvedenej ulici zaparkovala I.. S. T., nar. X., bytom Z. (ďalej na účely rozsudku len „vozidlo poškodenej“, resp. „poškodená“). Ţalobca po dopravnej nehode bezodkladne svoje vozidlo nezastavil, nezotrval na mieste dopravnej nehody aţ do príchodu policajta, ani nehodu neohlásil policajtovi, nezdrţal sa konania, ktoré bolo na ujmu vyšetrovania dopravnej nehody a vozidlo premiestnil 4 1Sžd/18/2014 a taktieţ bezodkladne po dopravnej nehode neupovedomil osobu o hmotnej škode. Pri dopravnej nehode nedošlo k zraneniu osôb. 4. Týmto svojim konaním mal

prvostupňového orgánu porušiť § 4 ods. 1 písm. c), § 65 písm. a), § 66 ods. 2 písm. a), d), e), i) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 8/2009 Z. z.“) a bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky

§ 22ods.

1 písm.

1. b)a
2. g)zák. č. 372/1990 Zb. V odôvodnení prvostupňový orgán uviedol, ţe pri zisťovaní skutkového stavu vychádzal zo svedeckých výpovedí svedkov pána M. B. a pani J. L. a taktieţ ďalších dôkazov, z výpovede poškodenej, ţalobcu, fotodokumentácie, záznamu o dopravnej nehode, zápisnice z obhliadky motorového vozidla, z lustrácie v informačnom systéme Policajného zboru a evidenčnej karty ţalobcu. 5. K výške uloţenej sankcie uviedol, ţe ţalobcovi bola sankcia uloţená v spodnej hranici max. sadzby, akú zákon umoţňuje. Výška sankcie zodpovedá rozsahu zavinenia a bude mať dostatočne výchovný vplyv. Pri určovaní sankcie správny orgán bral do úvahy i tú skutočnosť, ţe obvinený od vydania vodičského preukazu za priestupok proti bezpečnosti cestnej premávky bol len jedenkrát postihnutý v r. 2009, čo správny orgán bral ako poľahčujúcu okolnosť. Ďalej správny orgán bral do úvahy pohnútky a osobu páchateľa, keď vodič ako účastník cestnej premávky nedbal na povinnosť vyplývajúcu zo zákona, nereguloval svoje správanie v zmysle pravidiel ustanovených zákonom,

ktorých sú povinné riadiť sa všetky osoby pri uţívaní pozemných komunikácií, čím spáchal dopravný priestupok závaţným spôsobom v zmysle § 137 ods. 2 písm.

1. c)zák. č. 8/2009 Z. z. 6. Ţalovaný sa stotoţnil so skutkovým stavom tak, ako bol zistený prvostupňovým orgánom, a poukázal na svedecké výpovede, ktoré priamo potvrdili skutok tak, ako bol uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového orgánu. Z fotodokumentácie taktieţ vyplýva, ţe na vozidle poškodenej zostala viditeľná preliačina, a preto nie je moţné, aby vodič nevedel, ţe došlo ku kontaktu medzi vozidlami, ktorý kontakt vodič motorového vozidla nielenţe počuje, ale aj cíti. 5 1Sžd/18/2014 7. Čo sa týka hodnotenia kolíznej udalosti medzi vozidlami poškodenej a ţalobcu, tak táto by mala charakter škodovej udalosti, ak by si ţalobca splnil povinnosti, ktoré mu zák. č. 8/2009 Z. z. ukladá. Nakoľko si však tieto povinnosti stanovené v § 4 ods. 1 písm. c), § 65 písm. a), § 66 ods. 2 písm. a), d,
2. e)a
3. i)zák. č. 8/2009 Z. z. nesplnil, bola škodová udalosť klasifikovaná ako dopravná nehoda s poukazom na § 64 ods. 2 písm.
4. a)citovaného zákona. Zo svedeckých výpovedí ţalovanému vyplynulo, ţe konaním ţalobcu po narazení do vozidla poškodenej, t. j. ţe z miesta odišiel bez zastavenia a bez oznámenia dopravnej nehody policajtovi porušil hore uvedené ustanovenia. Týmto svojim konaním

ţalovaného naplnil skutkové podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky

§ 22ods.

1 písm.

1. b)a
2. g)zák. č. 372/1990 Zb. 8. K námietkam ţalobcu uvedených v administratívnom odvolaní ţalovaný uviedol, ţe ţalobca si vo svojich vyjadreniach protirečí. Na jednej strane tvrdí, ţe po celú dobu cúvania svojho vozidla sledoval priestor za vozidlom v spätnom zrkadle a na druhej strane pripúšťa, ţe pri tomto cúvacom manévri mohol zachytiť pravou časťou zadného nárazníka svojho vozidla predný blatník pozdĺţne zaparkovaného osobného motorového vozidla. Ţalovaný povaţoval vykonanie navrhnutých dôkazov opätovným vypočutím svedkov pána I.. B. a pani J. L. na okolnosti, akým spôsobom ţalobcu upozorňoval menovaný pán I.. B. na stret jeho vozidla s vozidlom poškodenej a aj na ďalšie okolnosti ohľadne zisťovania, akým spôsobom vykonával ţalobca cúvací manéver (rýchlosť jeho vozidla, akú činnosť pri tom vykonával, či mal otvorené okienko atď.) za neopodstatnené. II. Konanie na prvostupňovom súde A) 9. Proti tomuto rozhodnutiu podal dňa 23.01.2013 ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu ţalobu na Krajský súd v Ţiline. 10. V ţalobných bodoch opätovne zopakoval svoj nesúhlas s moţnosťou, aby pri vzájomnom kontakte medzi vozidlami vodič vţdy musel vedieť, ţe došlo ku kontaktu medzi vozidlami. Ţalobca túto moţnosť iba pripustil vzhľadom na predloţené dôkazy, nie vzhľadom na tú skutočnosť, ţe sa nemal venovať dostatočne vedeniu vozidla. V súvislosti 6 1Sžd/18/2014 s uvedeným sa bránil, ţe nakoľko ţalobca nevedel o tej skutočnosti, tak ani nemohol bezodkladne takúto osobu upovedomiť o škode a oznámiť jej osobné údaje. Ďalej namietal nevykonanie dokazovania dôkaznými prostriedkami, ktoré navrhoval ţalobca v odvolaní, ako aj vyhodnotenie uvedenej kolíznej situácie ako dopravnej nehody. 11. Poslednou námietkou bolo, ţe sankcie uloţené prvostupňovým rozhodnutím, aj keď to umoţňuje zákon, sú absolútne neadekvátne jeho konaniu a zavineniu a uţ vôbec nemôţu mať výchovný charakter (vzhľadom na spôsobený následok, ktorého sa mal dopustiť svojou nedbanlivosťou). 12. Ţalovaný sa k ţalobe vyjadril podaním zo dňa 02.04.2013. Predovšetkým poukázal na to, ţe na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, ţe je potrebné úmyselné zavinenie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti námietku ţalobcu, ţe si nie je vedomý toho, ţe by spôsobil dopravnú nehodu tak, ako je popísaná vo výrokovej časti rozhodnutia, povaţuje za irelevantnú. Navrhol, aby krajský súd ţalobu zamietol. B) 13. Krajský súd v Ţiline ako súd prvého stupňa preskúmal vec

§ 247a nasl.

O.s.p. a v medziach podanej ţaloby (§ 250j ods. 1 O.s.p.), pričom zistil, ţe napadnuté rozhodnutie je zákonné a preto ţalobu ako nedôvodnú

§ 250jods.

1 O.s.p. zamietol z nasledujúcich dôvodov. 14. Krajský súd s poukazom na ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p, § 4 ods. 1 písm. c), § 64 ods. 2 písm.

1. a)a odsek 3, § 65 písm. a), § 66 ods. 2 písm. a), d),
2. e)a
3. i)a odsek 6, § 137 ods. 1 a odsek 2 písm.
4. c)zák. č. 8/2009 Z.z., § 22 ods. 1 písm.
5. b)a
6. g)a odsek 2 písm.
7. a)ako aj § 3, § 4 ods. 1 písm.
8. b)zák. č. 372/1990 Zb. preskúmal vyhodnotenie vedomosti ţalobcu o kontakte jeho vozidla s vozidlom poškodenej. Krajský súd vyhodnotil námietky ţalobcu ako irelevantné, nakoľko na jeho postoj k následkom jeho konania sa vzťahuje ustanovenie § 4 ods. 1 písm.
9. b)zák. č. 372/1990 Zb. týkajúce sa nevedomej nedbanlivosti.

názoru krajského súdu táto podmienka v plnom v rozsahu splnená bola. Ţalobca mal a mohol vedieť, ţe na ceste, na ktorú svojím osobným motorovým vozidlom cúval a na ktorej sú pozdĺţne zaparkované vozidlá, môţe dôjsť k ich poškodeniu v prípade, ak nebude venovať dostatočnú pozornosť cúvaciemu manévru. V uvedenej lokalite pravidelne 7 1Sžd/18/2014 a beţne parkujú motorové vozidlá zaparkované pozdĺţne, čo ţalobcovi z titulu jeho prechodného pobytu muselo byť dobre známe. Preto z okolností daného prípadu nepochybne pre krajský súd vyplýva, ţe ţalobca mal a mohol vedieť, ţe na ceste, na ktorú cúval, sa môţu nachádzať a aj sa nachádzajú pozdĺţne zaparkované vozidlá a preto túto skutočnosť mohol predvídať. 15. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sţo/256/2011,

ktorého pri zavinení z nevedomej nedbanlivosti je zodpovednosť fyzickej osoby zaloţená na povinnosti tejto osoby predvídať určité skutočnosti, a preto sa od nej vyţaduje určitá miera opatrnosti. V danom prípade bola naplnená nielen objektívna stránka priestupku, ktorej naplnenie medzi účastníkmi ani nebolo sporné, ale aj subjektívna stránka tým, ţe ţalobca sa nepostaral o to, aby pri jeho cúvacom manévri nepoškodil pozdĺţne zaparkované osobné motorové vozidlo, hoci mal a mohol predvídať, ţe toto vozidlo na tomto mieste zaparkované bude, keďţe pri pravidelnom behu udalostí na tomto mieste sú beţne pozdĺţne zaparkované motorové vozidlá. Preto správne orgány jeho zavinenie vyhodnotili ako zavinenie z nedbanlivosti, konkrétne nevedomej nedbanlivosti.

1. Čo sa týka námietky, ţe pri strete týchto vozidiel nebol vydaný ţiaden zvuk a ţalobca ani necítil tento náraz, a polemiky ţalobcu o tom, či sa stretol pri náraze plast a kov alebo kov a kov, táto je nepodstatná, pretoţe na právne posúdenie zavinenia ţalobcu nemá ţiaden vplyv to, či on sám subjektívne o tomto strete vedel alebo nie. III. Odvolanie žalobcu/stanoviská
2. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 17.03.2014 (č. l. 61) proti rozsudku krajského súdu ţalobca v súlade s ustanovením § 205 O.s.p. uviedol nasledujúce dôvody odvolania: - krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu /§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p./ a - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p./. 8 1Sžd/18/2014
3. Následne odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie dôvody ţalobcu: - ako dôvod odvolania uvádza všetky argumenty uvedené v ţalobe, - krajský súd sa v rozsudku nevysporiadal s otázkou, či uvedené konanie je priestupkom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. a či moţno od ţalobcu spravodlivo poţadovať, aby postupoval v zmysle § 66 písm. a), d), e) a i) zák. č. 8/2009 Z. z., keď ţalobca o vzniknutej škode ani nevedel, - poukázal na povinnosť ţalovaného v konaní o priestupkoch postupovať

Správneho poriadku, a v jeho medziach v zmysle základných zásad správneho konania (viď § 3 Správneho poriadku), - zistenie úplného a presného stavu vecí s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sţd/46/2011 z 01.08.2012 a sp. zn. 3Sţo 133/2010 z 08.02.2011 je základom pre vyslovenie priestupkovej zodpovednosti, pri ktorom bola uloţená pokuta vo výške 400,- € a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 18 mesiacov, - pri nevedomej nedbanlivosti musí byť okrem nevedomosti súčasne daná i povinnosť a moţnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom, - tieţ namietol neprimeranosť uloţenej sankcie, - otázka, či daný skutok je moţné definovať ako dopravnú nehodu v zmysle § 64 ods. 2 písm.

1. a)zák. č. 8/2009 Z. z., - hypotéza právnej normy obsiahnutej v § 22 ods. 1 písm.
2. b)nebola naplnená. 19. Záverom ţalobca poţadoval zmenu rozsudku krajského súdu tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. 20. Z vyjadrenia ţalovaného zo dňa 08.04.2010 (č. l. 79) vyplýva, ţe - ţalovaný zotrváva na svojich skorších vyjadreniach, ako aj na svojich názoroch podrobne uvedených v napadnutom rozhodnutí, - zdôraznil, ţe ţalobca predmetnú dopravnú nehodu nespôsobil na parkovisku, ale na ceste, konkrétne na Jesenského ulici v Ţiline, - k subjektívnej stránke priestupku uviedol, ţe aj z nedbanlivosti postačuje, ţe ten, kto ako vodič vozidla, ktorý sa zúčastnil na dopravnej nehode, bezodkladne nezastavil vozidlo, nezotrval na mieste dopravnej nehode aţ do príchodu policajta alebo sa na toto miesto bezodkladne nevrátil, na naplnenie skutkovej podstaty. 9 1Sžd/18/2014 21. Záverom ţalovaný poţadoval potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu. IV. Právne názory odvolacieho súdu 22. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, ţe preverovanie zákonnosti uloţenej sankcie vyţaduje od správneho súdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát vzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia nepovaţoval za potrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. 23. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zaloţil iba na návrhovej slobode účastníka (ţalobcu), t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si

Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy. 24. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení ţalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, 10 1Sžd/18/2014 pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami ţalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a v takto vymedzenom rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Ďalej zdôrazňuje, ţe

ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sţo 84/2007, sp. zn. 6Sţo 98/2008, sp. zn. 1Sţo 33/2008, sp. zn. 2Sţo 5/2009 či sp. zn. 8Sţo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

1. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, ţe podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáha preskúmania rozhodnutia ţalovaného, je skutková otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva, konkrétne spor o hodnovernosť uvedomenia si dopravnej nehody a jej spôsobenie ţalobcom pri cúvaní na komunikácii. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
2. Ţalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, ţe pokiaľ dôjde k záveru, ţe uţ prvé procesné, resp. iné pochybenia ţalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. 11 1Sžd/18/2014
3. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, ţe správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
4. V súvislosti s prejednávanou vecou tieţ Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe priestupkové konania v svojej podstate predstavujú tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán

osobitného zákona rozhoduje nielen o vine ale aj o uloţení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá by vytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.), Najvyšší súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy neposudzoval.

1. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore poloţenou otázkou Najvyšší súd po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v prevaţujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umoţňuje 12 1Sžd/18/2014 odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej skutkovej otázke.
2. Medzi účastníkmi nie je sporné, či sa ţalobca v tvrdenom čase nachádzal na mieste určenom príslušníkmi policajného zboru (ulica Jesenského), ale svoje hlavné námietky ţalobca smeruje k moţnosti si byť vôbec vedomý spáchania skutku. V súvislosti s uvedeným krajský súd vychádzal pri svojej zamietajúcej argumentácii zo subjektívnej stránky skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, kam má aj patriť priestupok, z ktorého spáchania bol ţalobca uznaný vinným, zo všeobecne vymedzenej roviny zavinenia prostredníctvom § 3 zák. č. 372/1990 Zb., t. j. zo spáchania priestupku z nedbanlivosti, ktorej najniţšiu úroveň vymedzuje zákonodarca ako nevedomú nedbanlivosť prostredníctvom iného ustanovenia správneho práva.

§ 3zák.

č. 372/1990 Zb. v znení relevantnom pre prejednávanú vec na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

§ 4zák.

č. 372/1990 Zb. v citovanom znení priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ

1. a)vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo
2. b)nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. 31. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodrţiavať zásadu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. ţe v obdobných veciach je moţné sa od predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa podstatne zmenili skutkové okolnosti a právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia. Preto s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov na riešenie obdobných vecí. Z uvedeného dôvodu sa Najvyšší súd aj v tejto veci stotoţňuje s právnym názorom vysloveným konajúcim v obdobnej veci, a to prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 22. marca 2011 sp. zn. 1Sţd/2/2010,

ktorého (konajúci senát cituje v zmysle 13 1Sžd/18/2014 ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p. v rozsahu relevantnom pre odôvodnenie svojich niţšie vyslovených záverov, v podrobnostiach je text rozsudku zverejnený na internetovej stránke Najvyššieho súdu): „Z objektívnej stránky skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky uvedeného v § 22 ods. 1 písm. b) zák. č. 372/1990 Zb. vyplýva, že sa postihuje konanie vodiča vozidla, ktorý sa zúčastnil na dopravnej nehode, keď bezodkladne nezastavil vozidlo alebo nezotrval na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta. Žalobca nepopiera, že by na mieste, kde sa mala udiať dopravná nehoda, nezastavil (toto mal vykonať z dôvodu, že mala nastúpiť jeho spolucestujúca), žalobca popiera, že nemá vedomosť o tom, že by sa zúčastnil na dopravnej nehode, a pri tejto svojej argumentácii vychádza z toho, že na jeho vozidle nebola vykonaná žiadna oprava a ani nevznikla žiadna škoda na vozidle firme A. v súvislosti s udalosťou z 08.07.2009 (viď priložené čestné prehlásenie). V súvislosti s týmto postojom žalobcu k dopravnej nehode, ktorá sa mala v zmysle DVD záznamu mala stať, Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje význam subjektívnej stránku skutkovej podstaty priestupkov, ktorá je zachytená v ustanovení § 3 a 4 zák. č. 372/1990 Zb. Najvyšší súd na základe hore opísaného skutkového stavu konštatuje, že správanie žalobcu obsahuje prvky, ktoré osvedčujú prítomnosť vedomej nedbanlivosti v jeho správaní (min. však nevedomú nedbanlivosť)

§ 4zák.

č. 372/1990 Zb., nakoľko ako vodič vedel, že svojou rýchlou zmenou smeru jazdy môže spôsobiť kolíziu svojho vozidla s tam, v tom čase, zaparkovanými vozidlami, avšak bez primeraných dôvodov po obhliadke vozidiel sa spoľahol na to, že tento dôsledok jeho konaním nenastal, hoci v zmysle fotodokumentácie prvostupňového správneho orgánu poškodenie vozidla v tom čase bolo jasne viditeľné a v danom čase a na danom mieste bol celkom logicky predvídateľný záver (podozrenie), že toto poškodenie mohol žalobca spôsobiť svojím spôsobom jazdy. Ak objektívne vzniknú pochybnosti (napríklad rýchlou zmenou smeru jazdy), že vodič mohol, hoci o tom nie je vnútorne presvedčený, poškodiť v blízkosti sa nachádzajúce vozidlá (tzv. možná dopravná nehoda), potom jediným legálnym spôsobom, ktorý by žalobcu z uvedeného podozrenia vyvinil, je zotrvanie na mieste možnej dopravnej nehody so splnením si povinnosti

§ 66ods.

2 14 1Sžd/18/2014 písm. d) zák. č. 8/2009 Z. z. Iba toto je konanie, ktoré zákonodarca u vodiča predpokladal v súvislosti s evidentnou alebo možnou dopravnou nehodou. Je potom vecou kompetentných orgánoch policajného zboru, aby zistili, či tento vodič mohol poškodenie vozidla spôsobiť.“

1. Najvyšší súd z priloţenej fotodokumentácie v priestupkovom spise (str. 15 aţ 20) a zo zápisnice o ohliadke motorového vozidla (str. 25) zistil, ţe na poškodenom vozidle je viditeľné poškodenie karosérie nad ľavým predným kolesom. V zmysle výpovedí pána I.. M. B. a pani J. L. k poškodeniu karosérie malo dôjsť tým, ţe pri cúvaní vozidlo ţalobcu narazilo zadným nárazníkom do predného ľavého blatníka odstaveného poškodeného vozidla. S týmto spojené tvrdenie ţalobcu, ţe po celú dobu cúvania svojho vozidla sledoval priestor za vozidlom v spätných zrkadlách, je potom nelogické, lebo nezodpovedá výsledku cúvania. V súlade s vyššie uvedenými právnymi názormi (viď bod č. 31) Najvyšší súd moţný mechanizmus spôsobenia uvedeného poškodenia karosérie tak, ako to prezentoval ţalovaný (str. 9 napadnutého rozhodnutia): „.... na vozidle K. R. bol poškodený predný ľavý blatník, a to takým spôsobom, že na ňom ostala viditeľná preliačina, ktorá vznikla tlakom zadnej časti vozidla B. na ľavý blatník vozidla K. R.. Aj keď nárazník na zadnej časti vozidla B. je z pružného materiálu, tak preliačina kovovej časti ľavého blatníka vozidla K. R. vznikla potom, čo pružný materiál nárazníka vozidla B. už využil (spotreboval) svoju pružnosť, avšak tlak vozidla B. na kovový blatník vozidla K. R. stále pokračoval (tzn. vodič vozidla B. stále cúval) a následne spôsobil preliačinu na blatníku vozidla K. R., ktorá nadobudla trváci charakter už aj potom, čo tlak vozidla B. prestal pôsobiť na blatník vozidla K. R.. Z uvedeného vyplýva, že I.. R. P. si musel uvedomovať, že pri cúvaní narazil do nejakej prekážky, v danom prípade do parkujúceho vozidla K. R., a to vzhľadom na povinnosť vodiča vozidla mať vozidlo po celý čas jeho vedenia pod kontrolou“. označuje ako hodnoverný, pričom ţalobca nepredloţil ţiadne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by takto dedukovaný skutkový priebeh nárazu vozidla ţalobcu do poškodeného vozidla spochybnil. 15 1Sžd/18/2014
2. Uţ takto opísaný mechanizmus poškodenia karosérie je spôsobilý zaloţiť zavinenie ţalobcu ako vodiča vozidla za poškodenie za ním stojaceho iného vozidla. Navyše, keď ţalobca cúval bez asistencie plne spôsobilej a poučenej osoby, tak touto svojou činnosťou jednoznačne ţalobca deklaroval, ţe mal náleţitý rozhľad a prehľad o cestnej situácii za jeho cúvajúcim vozidlom, a to aj napríklad prostredníctvom výhľadu cez spätné zrkadlá svojho vozidla. V spojitosti s vyššie uvedenou výpoveďou pána I.. M. B. a pani J. L. Najvyšší súd nemá ţiadne pochybnosti o tom, ţe ţalobca naplnil svojim nedbanlivostným konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku, ktorá je mu kladená za vinu. Ţalobcom citované rozsudky Najvyššieho súdu sa za tejto situácie na jeho obranu nedajú vyuţiť. Tieţ je celkom irelevantné zisťovanie, či ţalobca mohol byť na náraz upovedomený napríklad zvukom cez otvorené okienko vodiča alebo inými signálmi. Preto sa aj Najvyšší súd nemohol stotoţniť s argumentáciou ţalobcu, ţe skutkový stav v jeho veci bol nezistený nedostatočne. V.
3. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené ţalobcom uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného má v zmysle ţalobných námietok všetky formálne i obsahové náleţitosti rozhodnutia v súlade s § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotoţňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, ţe ţalobca vykonal skutok, ktorý je mu kladený v priestupkovom konaní za vinu. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, ţe by sa vyskytli prekáţky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.
4. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobcu a stanoviska ţalovaného, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovanom rozhodnutí 16 1Sžd/18/2014 sp. zn. 1Sţd/2/2010, pri ktorom Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom

§ 219ods.

2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 36. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 250kods.

1 O.s.p.,

ktorého iba úspešný ţalobca má právo na náhradu trov tohto konania, čo však v prejednávanej situácii nenastalo.

1. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je spojená s rozhodnutím o sankcii), tak v konaní nevznikla v súlade s uvedeným ustanovením poţiadavka vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
2. V prejednávanej veci Najvyšší súd v oblasti ukladania alebo rušenia súdnych poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyuţil svoje oprávnenie.

§ 12ods.

1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je odvolací súd oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde. Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyuţil, a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c 17 1Sžd/18/2014 ods. 1 O.s.p.). V Bratislave, dňa 25. augusta 2015 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová