2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie s tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 3 Cdo 117/2012 4 písm. c/ O.s.p.). Poukázal na to, že zo svojho výlučného majetku získaného dedičstvom vynaložil na nadobudnutie rodinného domu 3 153,42 €. Odvolací súd mu v rozpore so zákonom nenahradil celú túto sumu, ale nesprávne len jej polovicu. Tým ho pri vyporiadaní BSM ukrátil. Žiadal preto napadnutý rozsudok buď zmeniť, alebo zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Odporkyňa sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnila s rozhodnutím odvolacieho súdu a navrhla, aby dovolací súd nedôvodné dovolanie zamietol a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie bolo podané účastníkom konania v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné. Dovolací súd skúmal, či v konaní sa nevyskytli vady konania uvedené v § 237 O.s.p. a v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.; dospel k záveru, že k procesným vadám tejto povahy nedošlo. V dovolaní sa namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov 3 Cdo 117/2012 5 o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka (§ 143 Občianskeho zákonníka). Zánikom manželstva zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (§ 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 (§ 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti (§ 150 Občianskeho zákonníka). Navrhovateľ v dovolaní nespochybňoval správnosť zaradenia jednotlivých vecí do BSM, ani určenia ich hodnoty alebo prikázania jednotlivých vecí z majetku patriaceho do BSM do výlučného vlastníctva navrhovateľa alebo odporkyne. Správnosť výpočtov uskutočnených odvolacím súdom spochybňoval len
argumentáciou, že finančné prostriedky vo výške 3 153,42 €, ktoré nadobudol dedením, a preto patrili do jeho výlučného vlastníctva, mali byť pri vyporiadaní (§ 150 veta druhá Občianskeho zákonníka) zohľadnené v celosti, a nie iba v polovici. Najvyšší súd sa s uvedenou argumentáciou navrhovateľa nestotožňuje. Obsah spisu v plnom rozsahu opodstatňuje záver prvostupňového a odvolacieho súdu, že finančné prostriedky navrhovateľa vo výške 3 153,42 €, ktoré nadobudol dedením, nepatrili do BSM. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ finančné prostriedky v uvedenej výške použil na účely stavebného sporenia a v konečnom dôsledku na nadobudnutie rodinného domu. Vzhľadom na to, že na nadobudnutie rodinného domu boli čiastočne použité aj spoločné finančné prostriedky z príjmov oboch manželov počas manželstva, je správny záver súdov, že rodinný dom je predmetom BSM (viď R 42/1972). Skutočnostiam, ktoré 3 Cdo 117/2012 6 vyplývajú zo spisu, zodpovedá aj záver prvostupňového aj odvolacieho súdu, že obaja manželia sa rovnakým dielom zaslúžili o nadobudnutie a udržanie majetku v BSM. Na tom nič nemení, že navrhovateľovo správanie voči odporkyni bolo násilné do tej miery, že malo za následok až trestnoprávnu sankciu a jeho vykázanie z bytu. Podstata dovolacej argumentácie navrhovateľa spočíva v tom, že odvolací súd sa pri vyporiadaní BSM riadil nesprávnym názorom, ktorý nezohľadnil v celom rozsahu to, čo zo svojho výlučného majetku získaného dedením (3 153,42 €) vynaložil na nadobudnutie majetku v BSM. Odvolací súd mu v zmysle § 150 veta druhá Občianskeho zákonníka zohľadnil len polovicu tejto sumy. Právny názor odvolacieho súdu a z neho vyplývajúci záver je správny a plne v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu, ktorý už dávnejšie konštatoval, že to čo každý z manželov vynaložil na spoločný majetok zo svojho, má mu byť uhradené zo spoločného majetku druhým manželom, avšak len vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti podielu, ktorého sa každému z nich dostáva z bezpodielového spoluvlastníctva (viď R 57/1970). V danej veci je tento podiel 1/2. Dovolateľ prehliada, že pohľadávka toho z manželov, ktorý zo svojho výlučného majetku niečo vynaložil na majetok v BSM, nesmeruje voči druhému manželovi – smeruje totiž proti celému BSM. Vzhľadom na to hodnotu toho, čo jeden z manželov vniesol zo svojho do majetku v BSM, treba odpočítať od hodnoty majetku v BSM, teda nie od sumy, ktorú by mal na úplné vyrovnanie vyplatiť jeden spoluvlastník druhému spoluvlastníkovi. Ak by súd akceptoval názor dovolateľa o potrebe nahradiť mu celú sumu vynaloženú z jeho výlučných prostriedkov na nadobudnutie spoločnej veci, bola by odporkyňa ukrátená a dovolateľ by bol zvýhodnený. Z vyššieho uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolaním napadnuté rozhodnutie nesmeruje proti rozsudku spočívajúcemu na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyšší súd preto neopodstatnené dovolanie navrhovateľa zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní procesne úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporkyňa podala návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p.), v stanovenej lehote ich ale nevyčíslila. Najvyšší súd jej preto náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p.
2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.