súdu prvého stupňa oporu v uzatvorenej poistnej zmluve, v ustanoveniach Občianskeho zákonníka ani vo Všeobecných poistných podmienkach pre ţivotné poistenie (súčasť uzavretej poistnej zmluvy). Uviedol, ţe ţalovaná nemala právo ţiadať o zrušenie poistenia s vyplatením odkupnej hodnoty a nespotrebovaného poistného. Súd prvého stupňa sa nestotoţnil s právnou argumentáciou ţalovanej spočívajúcou v tvrdení, ţe skončiť poistenie moţno aj inak, ako je upravené v § 800 aţ § 802 Občianskeho zákonníka. Citovaný zákon jednoznačne zakotvuje nemoţnosť vypovedať poistenie osôb, s výnimkou poistenia pre prípad úrazu (§ 800 ods. 3). K tvrdeniam ţalovanej o nutnosti zmeny pôvodne uzatvorených zmlúv z dôvodu, ţe Národná banka Slovenska (ďalej len národná banka) jej na základe vykonanej kontroly, uloţila povinnosť vykonať opatrenia smerujúce k náprave, súd prvého stupňa uviedol, ţe
186/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, poisťovňa a pobočka zahraničnej poisťovne boli povinné určiť výšku poistného na základe poistno-matematických metód tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých záväzkov, vrátane tvorby dostatočných technických rezerv a spôsobu ich umiestnenia. Podstatnou skutočnosťou pre rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo to, ţe zmluvný vzťah vznikol
2 Občianskeho zákonníka však plnenie nie je nemoţné, ak ho moţno uskutočniť aj za sťaţených podmienok s väčšími nákladmi alebo aţ po dojednanom čase. V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa uviedol, ţe poistenie trvá, otázka moţnosti, či nemoţnosti plnenia neprichádzado úvahy tak, ako to uvádza ţalovaná vo svojich tvrdeniach, na viac nie je nesolventným subjektom. Z vyjadrenia Národnej banky Slovenska vyplýva, ţe dohľad vykonávaný Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len ministerstvo financií), teda pred zmenou právneho predpisu, nevykazoval ţiadne nedostatky a na základe výsledkov takéhoto dohľadu nebolo treba nič meniť ani na poistno-matematických výpočtoch ani na iných podmienkach existujúcich zmluvných vzťahov.
názoru súdu prvého stupňa skutočnosť, či bolo rozhodnutie ministerstva financií vo vzťahu k ţalovanej správne, nemôţe nič meniť na skutočnosti posudzovania právneho vzťahu medzi ţalobkyňou a ţalovanou o existencii, prípadne zániku konkrétneho zmluvného vzťahu. Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Košiciach (ďalej len krajský súd) rozsudkom zo 14. marca 2013 sp. zn. 2 Co 22/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací sud prejednal odvolanie ţalovanej proti rozhodnutiu vo veci samej, teda proti výroku o určení, ţe ukončenie poistného vzťahu je neplatné a poistný vzťah trvá a
1, 3 v spojení s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie tejto časti rozhodnutia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, zároveň uviedol, ţe ţalobca má v tomto konaní naliehavý právny záujem na určení, ţe ukončenie poistného vzťahu je neplatné a poistný vzťah trvá, keďţe zmluva bola dohodnutá na dobu 10 rokov, ktorá doba uplynie 18.12.2016. Odvolací súd vychádzal z toho, ţe rozhodnutie o tom, ţe poistný vzťah trvá, vytvorí pevný základ pre riešenie vzťahov do budúcna. Zároveň uviedol, ţe pokiaľ ide o pouţitie ustanovenia § 575 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka o nemoţnosti plnenia, stotoţňuje sa s názorom súdu prvého 4 7 Cdo 158/2014 stupňa, ţe ţalovaná nepreukázala nemoţnosť plniť z predmetnej zmluvy, preto z toho dôvodu nedošlo k zániku poistenia. Dôvody uvádzané ţalovanou
názoru odvolacieho súdu nespôsobujú nemoţnosť plniť z poistnej zmluvy, pretoţe prípadnú nedostatočnú výšku technických rezerv na ţivotné poistenie môţe ţalovaná vykryť inými spôsobmi ako zmenou poistnej zmluvy, ktorú navrhla ţalobcovi. Pokiaľ fakticky a právne môţe byť záväzok splniteľný, sťaţenie podmienok splnenia, resp. to, ţe plniť moţno len s väčšími nákladmi, nemá
neho za následok zánik záväzku (§ 575 ods. 2 OZ). Ďalej uviedol, ţe skutočnosť, ţe Ministerstvo financií v roku 1995 schválilo nesprávne určené poistné pri produkte UDP-K, nemôţe spôsobiť neplatnosť zmluvy medzi týmito účastníkmi, lebo išlo o vzťah medzi inými subjektmi tak, ako to uviedol súd prvého stupňa a nie o vzťah zmluvný, v ktorom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, môţu účastníci vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchýlne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, a to proti výroku o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, podala dovolanie ţalovaná, v ktorom ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne ţiadala, aby dovolací súd rozhodnutia súdov niţšieho stupňa zmenil tak, ţe ţalobu v celom rozsahu zamietne a ţalobcu zaviaţe na náhradu trov konania. Dovolanie odôvodnila v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., pretoţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/ O.s.p., čím sa ţalovanej postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, na základe toho, ţe niţšie súdy opomenuli v rámci vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup
Ďalej uviedla, ţe odvolací súd vec v odvolacom konaní posúdil aj
právnych ustanovení § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka teda z pohľadu ustanovení, ktoré neboli predmetom právnych úvah pred prvostupňovým súdom bez toho, aby odvolací súd postupoval
2 O.s.p. Ďalej dovolanie odôvodnila v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., pretoţe súdy niţšieho stupňa opomenuli svoju povinnosť
2 O.s.p. Napokon svoje dovolanie odôvodnila aj v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom 5 7 Cdo 158/2014 (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie ţalovanej smeruje proti rozhodnutiu proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V predmetnej veci nie je dovolaním ţalovanej napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku ţalovanej by zakladala len prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd povinný vţdy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa – a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tieţ otázkou, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval 6 7 Cdo 158/2014 vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, ţe konanie na súde niţšieho stupňa je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť dovolania ako opravného prostriedku, ktorým moţno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, ţe jeho prípustnosť v zmysle § 237 O.s.p. je spojená výlučne len s najzávaţnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, neţ sú vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku
uvedeného ustanovenia. So zreteľom na ţalovanou tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia ţalovanej, ţe v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ţalovaná namietala odňatie moţnosti konať pred súdom na základe toho, ţe súdy niţšieho stupňa opomenuli v rámci vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup
ustanovenia § 129 O.s.p. V zmysle ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. sa dôkaz listinou vykoná tak, ţe predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. Opomenutie správneho procesného postupu
ustanovenia § 129 O.s.p. ţalovaná vyčítala súdu prvého stupňa uţ v odvolacom konaní. V prejednávanej veci mal odvolací 7 7 Cdo 158/2014 súd v čase rozhodovania (ako to vyplýva z jeho rozhodnutia) za to, ţe súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci, preto nepovaţoval za potrebné dokazovanie doplniť alebo zopakovať, keď konštatoval, ţe rozsudok okresného súdu vo veci samej je potrebné
ust. § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť. Rovnako v konaní pred súdom prvého stupňa súd nerozhodol bez nariadenia pojednávania
O.s.p., a vo veci nebol daný ani dôleţitý verejný záujem v zmysle vyššie uvedeného výkladu. Okresný súd na pojednávaní 25. októbra 2011 oboznámil obsah listinných dôkazov obsiahnutých v spise, a to kaţdý jednotlivo, pričom postupoval
ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. Následne poučil účastníkov
ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. s tým, ţe prítomní právni zástupcovia účastníkov zhodne predniesli, ţe návrhy na doplnenie dokazovania nemajú. Účastníci konania sa mali moţnosť k vykonanému dokazovaniu vyjadriť, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Túto moţnosť, tak ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z 25. októbra 2011, nevyuţili. Tvrdená vada v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá mala spočívať práve v nedodrţaní správneho procesného postupu
ustanovenia § 129 O.s.p. súdmi niţšieho stupňa, preto konania na týchto súdoch nezaťaţila. K tomu treba uviesť, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu
K rovnakým záverom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutiach R 37/1995, R 125/1999 (ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemoţno to povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázkami, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj I. ÚS 52/03). Súd účastníkovi neodníme moţnosť konať pred ním ani tým, ţe nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). K odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom malo dôjsť aj tým, ţe postup odvolacieho súdu bol prekvapivý. Ţalovaná uviedla, ţe odvolací súd vec posúdil aj
8 7 Cdo 158/2014 právnych ustanovení § 797 a nasl. O.z., teda z pohľadu ustanovení, ktoré neboli predmetom právnych úvah pred súdom prvého stupňa bez toho, aby odvolací súd postupoval
2 O.s.p. V zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch, neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo
ustanovení § 797 O.z., teda z pohľadu ustanovení, ktoré nemali byť predmetom právnych úvah pred prvostupňovým súdom bez toho, aby odvolací súd postupoval
ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., dovolací súd uvádza, ţe odvolací súd na toto ustanovenie v napadnutom rozhodnutí nepoukazoval ani neaplikoval. Naopak, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ţe rozhodujúce pre posúdenie veci bolo predovšetkým ustanovenie § 575 O.z., ktorým sa riadne zaoberal a jeho aplikáciu rovnako vyhodnotil prvostupňový aj odvolací súd. V odôvodnení uviedol, ţe pokiaľ ide o pouţitie ustanovenia § 575 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka o nemoţnosti plnenia, odvolací súd sa stotoţňuje s názorom súdu prvého stupňa, ţe ţalovaná nepreukázala nemoţnosť plniť z predmetu zmluvy, preto z toho dôvodu nedošlo k zániku poistenia. Dôvody uvádzané ţalovanou
odvolacieho súdu nespôsobujú nemoţnosť plniť z poistnej zmluvy, pretoţe prípadnú nedostatočnú výšku technických rezerv na ţivotné poistenie môţe ţalovaná vykryť inými spôsobmi ako zmenou 9 7 Cdo 158/2014 poistnej zmluvy, ktorú navrhla ţalobkyni. Pokiaľ fakticky a právne môţe byť záväzok splniteľný, sťaţenie podmienok plnenia, resp. to, ţe plniť moţno len s väčšími nákladmi, nemá za následok zánik záväzku (§ 575 ods. 2 OZ).
názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne rozhodol v napadnutom výroku, a preto ho odvolací súd potvrdil
1 O.s.p. ako vecne správny. Odvolací súd preto v súdenej veci nemal prečo postupovať v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. Vo vzťahu k ţalovanej nedošlo postupom odvolacieho súdu k odňatiu moţnosti pred ním konať z dôvodu, ţe svoje rozhodnutie zaloţil nečakane na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa. Odvolací súd, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z rovnakého právneho záveru, ktorý má svoj základ v skutočnostiach, ktoré boli tvrdené účastníkmi konania. V rozhodnutí odvolacieho súdu preto nešlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv ţalobcu skutkovo a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia, prípadne vyjadriť sa
3 O.s.p. Ţalovaná v dovolaní ďalej namietala, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretoţe súdy niţšieho stupňa opomenuli svoju povinnosť
2 O.s.p. Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. Záverom dovolací súd k námietkam ţalovanej ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. I keby tvrdenia ţalovanej boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovanou vytýkaná skutočnosť 10 7 Cdo 158/2014 by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo. Keďţe v danej veci nie je dovolanie
prípustné a vada konania v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol. Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.), keďţe si ţalobca uplatnil trovy konania riadne a včas, najvyšší súd mu priznal trovy dovolacieho konania a to za jeden úkon právnej sluţby v sume 60,07 € (vyjadrenie k dovolaniu) + náhradu reţijného paušálu v sume 7,81 € + DPH v sume 13,58 € čo predstavuje celkom sumu 81,46 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. februára 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.