← Slovensko

§ 79 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH

Najvyšší súd 4Sžf/65/2014 Slovenskej republiky 4Sžf/68/2014 R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JU

§ 79ods.

1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôţe odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

§ 79ods.

2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac.

§ 79ods.

4 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty účinného do 31.12.2010, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím 9 4Sţf/65/2014 4Sţf/68/2014 sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumoţní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.

§ 79ods.

6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, v znení účinnom od 31.12.2010, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumoţní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 €. Pri výpočte úroku sa pouţije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky pouţije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za kaţdý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, pouţije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a

  1. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepouţijú podľa § 55 ods. 6 a
  2. 10 4Sţf/65/2014 4Sţf/68/2014 Podľa článku 183 Smernice Rady č. 2006/112/ES v znení Smernice Rady 2006/138/ES,ak za dané zdaňovacie obdobia výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej dane z priadnej hodnoty, členské štáty môţu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môţu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu. Z administratívneho spisu má najvyšší súd preukázané, ţe rozhodnutím ţalovaného č. 1100306/1/103348/2013/5048-r zo dňa 01.03.2013 bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 9312301/5/3388532/2012 zo dňa 16.11.2012, ktorým bol ţalobcovi priznaný úrok v sume 0,30 € zo sumy nadmerného odpočtu priznanej daňovej kontrole vo výške 134,91 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december
  3. Ţalobca podal dňa 25.02.20111 daňové priznanie za zdaňovacie obdobie január 2011, v ktorom uviedol nadmerný odpočet vo výške 24 320,- €. Za január 2011 nevznikla ţalobcovi daňová povinnosť a v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za december 2010 začal správca dane dňa 24.03.2011 podľa § 79 ods. 6 zákona č. 221/2004 Z.z. o DPH daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie december
  4. Správca dane nevrátil ţalobcovi nadmerný odpočet za december 2010 do 30 dní odo dňa podania daňového priznania za január 2011, avšak urobil tak do 10 dní od skončenia daňovej kontroly a to vo výške zistenej daňovým úradom. V posudzovanom prípade začal správca dane daňovú kontrolu nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2010 v dňoch 24.03.2011 do 20.12.
  5. Nadmerný odpočet vo výške 134,91 € bol daňovému subjektu vrátený dňa 09.01.
  6. Rozhodnutím č. 1100306/1/103372/2013/5048-r zo dňa 01.03.2013 bolo potvrdené rozhodnutie správca dane č. 9312301/5/3379663/2012 zo dňa 16.11.2012, ktorým bol ţalovaným priznaný úrok v sume 0,70 € za DPH za zdaňovacie obdobie august
  7. Ţalobca ako platiteľ dane podal dňa 25.10.2011 daňové priznanie za zdaňovacie obdobie september 2011, v ktorom uviedol nadmerný odpočet vo výške 20,33 €. Za september 2011 nevznikla ţalobcovi daňová povinnosť a v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za august 2010 začal správca dane dňa 03.11.2011 daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie august
  8. Správca dane nevrátil ţalobcovi nadmerný odpočet za august 2011 do 30 dní odo dňa podania daňového priznania za september 2011, ale urobil tak do 10 dní od skončenia daňovej kontroly a to vo výške zistenej daňovým úradom. V tomto prípade bola daňová kontrola ukončená dňa 02.10.2012 s tým, ţe v zmysle § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH lehota na vrátenie nadmerného odpočtu zisteného správcom dane vo výške 128,- € uplynula 11 4Sţf/65/2014 4Sţf/68/2014 dňa 12.10.2012 a nadmerný odpočet bol vrátený dňa 02.11.2012, čím došlo k omeškaniu na strane správcu dane o 21 dní. Odvolací súd v danej veci posudzoval rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/75/2013 – 46 zo dňa 23.4.2014, ktorým súd ţalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Predmetom ţaloby boli rozhodnutia ţalovaného č. 1100306/1/103348/2013/5048-r zo dňa 01.03.2013 a č. 1100306/1/103372/2013/5048-r zo dňa 01.03.
  9. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe ţalobca v podanom odvolaní uvádza v podstate tie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu na Krajskom súde v Trenčíne. Spornou otázkou, ktorá je predmetom odvolacieho súdneho konania v správnom súdnictve pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky je, či platiteľovi DPH vzniká nárok na úroky z omeškania z nadmerného odpočtu zadrţiavaného počas daňovej kontroly, na overenie správnosti uplatneného odpočtu DPH. Platný a účinný právny reţim v Slovenskej republike sa riadi sa ustanovením § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH. Je potrebné uviesť, ţe daň z pridanej hodnoty je predmetnom harmonizácie s úniovým právom, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou úpravou má aplikačnú prednosť. Ţalobca uvedený vnútroštátny právny reţim povaţuje za rozporný s článkom 183 smernice Rady 2006/112/ES zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2006/138/ES, ktorý v znení interpretácie rozsudkom Súdneho dvora EU vo veci C-107/10 Enel Maritza Iztok AD3 bod 2, že „...bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly....“. Krajský súd i najvyšší súd boli preto postavené pred otázku, či právo Európskej únie, v danom prípade rozsudok Súdneho dvora EU C-107/10 Enel Maritza Iztok AD3 predstavuje acte éclaire pre skutkovú situáciu v Slovenskej republike, v dôsledku ktorého nastáva pre súdy situácia aplikovať princíp prednosti práva Európskej únie a povinnosť a zdrţať sa ustanovenia § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v prospech práva Európskej únie, pokiaľ uvedené ustanovenie nie je moţné interpretovať eurokonformne, t.j. v súlade s čl. 183 12 4Sţf/65/2014 4Sţf/68/2014 Smernice Rady 2006/
  10. Teda povinnosť aplikovať historický princíp („primauté“) z rozsudku Costa vs. E.N.E.L. Pri aplikácii tohto princípu prednosti práva EÚ však absentujú v Slovenskej republike subsidiárne procesné legislatívne pravidlá nielen v daňovom konaní, ale aj v súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane. Správny súd v rámci záväzného právneho názoru musí sa jednoznačne vyjadriť, či ide o acte éclaire a v tom príde, pri absencii legislatívnej úpravy, v rámci záväzného právneho názoru určiť daňovým orgánom procesný postup, ktorý majú v ďalšom konaní aplikovať. Najvyšší súd uvádza, ţe v demokratickom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát, nemoţno pripustiť pouţitie zákonného alebo podzákonného ustanovenia, ktorý odporuje niektorej z fundamentálnych ústavných zásad. Pri aplikácii ustanovenia pripúšťajúceho viacero výkladov je úlohou všetkých štátnych orgánov interpretovať dané ustanovenia ústavne konformným i eurokonformným spôsobom. Súd poukazuje na viackrát vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (porovnaj napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.07.1964, Zb. s. 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.07.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.01.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 08.03.1979, Zb. s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). Súdny dvor tieţ potvrdil, ţe účinnosť úniového práva nemôţe byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva (Hubbard, C-20/92, 01.07.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail, 82/71, 21.03.1972, Zb. s. 119, bod 5), čo znamená, ţe zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodrţiavať všetky zloţky štátnej moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. 13 4Sţf/65/2014 4Sţf/68/2014 Keďţe úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môţe sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný (Simmenthal, 106/77, 09.03.1978, Zb. 629, bod 17). Zásada prednosti práva únie ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom členského štátu umoţniť plnú účinnosť úniových noriem (Larsy, C-118/00, 28.06.2001, Zb. s. I-5063, bod 52; Komisia p. Taliansku, 48/71, 13.07.1972, Zb. s. 529, bod 7; Komisia p. Taliansku, 19.01.1993, C-101/91, Zb.s. I-191, bod 24). Na základe judikatúry Súdneho dvora odvodenej z čl. 4 ods. 3 ZFEÚ (bývalý článok 10 ZES) sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy vyplývajúce z práva únie vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na súdne a správne orgány v rozsahu ich právomocí. Vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretoţe je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Francovych a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19.6.1990, Zb. s. I-2433, bod 19; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 16). Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je moţný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, ţe vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie aplikovať ţiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-115/08, 27.10.2009, bod 138; Luigi, C-357/06, 18.12.2007, Zb. s. I-12311, body 28 a 29; Engelbrecht, C-262/97, 26.09.2000, Zb. s. I-7321, bod 39 aţ 40; IN.CO.GE., C-10 a 22/97, 22.10.1998, Zb. s. I-6307, bod 20; Murphy, 157/86, 04.02.1988, Zb. s. 673, bod 11; Simmenthal, 106/77, 09.03.1978, Zb. s. 629, body 21 aţ 20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie a môţe v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv pouţiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku (Vereniging Nationaal Overlegoggaan Sociale Werkvoorziening, C-383 aţ 385/06, 13.03.2008, Zb. s. I-1561, bod 49; Leffler, C-443/04, 08.11.2005, Zb. s. I-9611, bod 51). Judikatúra Súdneho dvora priznáva úniovej norme vo vzťahu k vnútroštátnemu právu abrogačný účinok, pretoţe 14 4Sţf/65/2014 4Sţf/68/2014 prednosť úniového práva spôsobuje neaplikovateľnosť či uţ skorších alebo neskorších vnútroštátnych noriem, ktoré sú v rozpore s úniovými normami a nepriamo núti vnútroštátne orgány, aby takéto vnútroštátne normy zrušili (Simmenthal, 106/77, 09.03.1978, Zb. s. 629, bod 17). So vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k významným zmenám aj v oblasti aplikácie práva. Do slovenského právneho poriadku bolo prevzaté mnoţstvo právnych noriem a s nimi nevyhnutne nastúpili aj zvýšené nároky na všetky orgány aplikujúce právo. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie („SD EÚ“) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záleţitostiach. Súdny dvor je jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi inštitúciami a prejednáva aj ţaloby jednotlivcov či organizácií proti inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby členské štáty dodrţiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra Súdneho dvora má pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy SD EÚ podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či uţ v jednotlivých rozhodnutiach alebo na ţiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra SD EÚ všeobecnú záväznosť. SD EÚ sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad poţiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra SD EÚ má preto povahu prameňa úniového práva. Jedným z najvýznamnejších rozhodnutí, v ktorom výklad práva nadobudol takúto všeobecne záväznú povahu a patrí do judikatúry SD EÚ, je aj prípad Costa v. Enel. Predmetom konania sú dva vnútroštátne právne predpisy, zákon o DPH a daňový poriadok. Oba predpisy neobsahujú osobitné a jednoznačné ustanovenie o tom, za aké obdobie sa má priznať úrok z daňového preplatku, ktorý správca dane vráti po lehote ustanovenej § 79 ods. 2 daňového poriadku, resp. od kedy sa tento úrok počíta. Ani predmetná Smernica nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu DPH a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť vrátený úrok. Podľa Smernice môţu jednotlivé členské štáty uvedenú problematiku upraviť vo svojom vnútroštátnom práve samostatne, pričom však 15 4Sţf/65/2014 4Sţf/68/2014 musia dodrţať základné zásady fungovania systému DPH, predovšetkým zásadu neutrality a zásadu proporcionality. Tieto interpretoval SD vo svojej početnej judikatúre. Ako na to uţ poukázal spomenutý rozsudok ESD C-107/10, článok 183 DPH smernice, posudzovaný z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, ţe bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, ţe všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlţuje, pričom toto predĺţenie má za následok, ţe nárok na uvedené úroky vzniká aţ odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného v článku 183 Smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, ţe táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše platí, ţe členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodrţiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery (pozri napr. rozsudok SD EÚ – Marks & Spencer, C-62/00). Právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemoţno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamţite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťaţujú plnenia uskutočnené na vstupe (pozri najmä rozsudky ESD – C-62/93, C-368/06). Pokiaľ ide o moţnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol nadmerný odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia, alebo vrátený. Súdny dvor spresnil, ţe hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôţu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, ţe zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaţ v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umoţniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, ţe vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. Z uvedeného odvolací súd dospel v tejto veci k záveru, k vráteniu nadmerného odpočtu beţne dochádza vo všeobecnej lehote (30 dní), čo je lehota, ktorá je sama osebe v súlade s článkom 183 smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy vzniká aţ po uplynutí tejto lehoty. 16 4Sţf/65/2014 4Sţf/68/2014 Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie daní a preto kaţdý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, ţe splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlţnú daň. Z toho vyplýva, ţe lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môţe byť v zásade predĺţená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné povaţovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺţenie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Keďţe zdaniteľná osoba dočasne nemôţe disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodrţanie zásady daňovej neutrality. Odvolací súd je toho názoru, ţe by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúţi štátom platený úrok zo zadrţiavanej sumy za obdobie uţ odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu aţ do jeho vrátenia. Súd je toho názoru, ţe prístup správcu dane i ţalovaného, ktorí právo na takúto kompenzáciu popierajú, je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, ţe u neho bola vykonaná daňová kontrola. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. značka 8Sţf/115/2013 zo dňa 11.12.2014 poukázal aj na to, ţe Súdny dvor v dotknutom rozsudku uviedol (bod 55): „... uplatnenie právnej úpravy vo veci samej vedie nielen k tomu, že zdaniteľná osoba nemôže počas značného obdobia, a to približne ôsmich mesiacov, disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, ale tiež zbavuje zdaniteľnú osobu nároku na úroky, ktoré jej obvykle vznikajú z nadmerného odpočtu DPH.“ Právna úprava ponecháva daňovým orgánom moţnosť začať daňovú kontrolu kedykoľvek, dokonca aj tesne pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, čím umoţňuje značné predĺţenie lehoty na jej vrátenie, a zároveň odloţenie dátumu, od ktorého vzniká nárok na úroky z omeškania z nevrátenej sumy. Z uvedeného je nepochybné, ţe dotknutá bulharská úprava v porovnaní s úpravou slovenskou, vzhľadom 17 4Sţf/65/2014 4Sţf/68/2014 na jej aplikáciu daňovými orgánmi, nevykazuje také rozdiely, ţe rozsudok SD EÚ C-107/10 by bolo potrebné odmietnuť ako na danú vec sa nevzťahujúci. Naviac pokiaľ Súdny dvor povaţoval uţ obdobie pribliţne ôsmich mesiacov, počas ktorého nemôţe zdaniteľná osoba disponovať finančnými prostriedkami, za značné, v zmysle slovenského práva môţe byť táto lehota ešte dlhšia, keďţe daňová kontrola môţe trvať aţ jeden rok, a preto nevyplatenie nadmerného odpočtu DPH ovplyvňuje zdaniteľnú osobu ešte výraznejšie. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, ţe ţalovaný sa v rozhodnutí nezaoberal i judikatúrou Súdneho dvora a vec nesprávne právne posúdil. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 220 O.s.p., zmenil a zrušil rozhodnutie ţalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach ţaloby dospel k záveru, ţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 250j ods. 7 O.s.p., správne orgány sú viazané právnym názorom súdu. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 210,- € pozostávajúcu zo zaplatených súdnych poplatkov (ţaloba dvakrát t.j. 2x 70,- € - pôvodne boli podané dve ţaloby ţalobcu vedené na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. značkami 13S/75/2013 a 13S/76/2015, ktoré boli aţ v priebehu konania krajským súdom spojené na spoločné konanie a súdny poplatok za podané odvolanie 70,- €, t.j. celkom 3x 70,- €). Trovy právneho zastúpenia neboli ţalobcovi na náhradu priznané pretoţe neboli v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. vyčíslené (§ 151 ods. 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom od 01.05.2011). 18 4Sţf/65/2014 4Sţf/68/2014 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
  11. júna 2015 JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.