Najvyšší súd S. republiky 5 Cdo 301/2009 ROZSUDOK V MENE S. REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitz

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. Sž-o-KS 145-146/2003 z

1. októbra 2003, ktorými bol vyslovený názor, že 30-dňová lehota na rozhodnutie uvedená v § 32 ods. 1 katastrálneho zákona nezaväzuje správu katastra, aby v nej rozhodol. Účastník sa však môže domáhať odstránenia prieťahov v konaní a to prípadnými opatreniami vykonanými proti nečinnosti správneho orgánu. V tejto súvislosti odporca poukázal aj na publikáciu JUDr. J. D., DrSc.: Základné práva a slobody podľa Ústavy SR - 2.zväzok, z textu ktorého vyplýva, že súd nemá právomoc rozhodovať o náhrade škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. spôsobenej nesprávnym úradným postupom, podľa tohto zákona môže rozhodovať o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátnej správy. Súd by tak v podstate mohol konštatovať len porušenie práv navrhovateľa a rozhodovať o náhrade spôsobenej škody podľa všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Takýto záver vyplýva z § 26 prvej vety zákona č. 58/1969 Zb., ktorý zákon upravuje nárok na náhradu škody len pri škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a to v ustanovení §
2. Ustanovenia § 18 5 Cdo 301/2009 8 a § 19 tohto zákona upravujú podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, neupravujú však nárok na náhradu škody. V doplnenom písomnom podaní (č.l. 170-172 spisu) odporca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. marca 2007, sp. zn. 3 Cdo 32/2007, ktoré bolo medzičasom publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v zošite č. 3/2008 ako rozhodnutie č.
4. Odporca v tomto podaní však dôvody odvolania nerozširoval, len poukázal na uvedené rozhodnutie, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobne definuje jednotlivé predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom orgánu štátu. Z obsahu odôvodnenia zmeňujúceho rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal so všetkými dovolacími dôvodmi vznesenými odporcom a náležite ich aj odôvodnil. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou navrhovateľovi realizáciu jeho procesných práv. Vzhľadom na uvedené, táto námietka navrhovateľa nemá oporu v spise. Navrhovateľ ďalej namietal, že prvostupňový súd nevykonal dôkaz výsluchom JUDr. E. M., advokáta, ktorý navrhovateľa v katastrálnom konaní zastupoval. Táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhnuté dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, 5 Cdo 301/2009 9 z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
5. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
6. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
7. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
8. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. US 119/03-
9. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Jedným z dôvodov, prečo právo účastníka konania je takým právom, je to, že súd je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie aj v rámci verejného vyhlásenia rozhodnutia. Práve prítomnosť verejnosti a prítomnosť účastníkov konania je jednou zo záruk, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nebude svojvoľným a arbitrárnym. Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musia mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým 5 Cdo 301/2009 10 preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, že pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojim rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstižné zdôvodnenie. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.

§ 211

O.s.p.) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spĺňa a odvolací súd aj presvedčivo odôvodnil svoje právne závery. Navrhovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Medzi účastníkmi nebolo sporné, a aj súdy nižších stupňov boli jednotné v tom, že danú vec treba posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb. (§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). S týmto záverom súhlasí aj dovolací súd. V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. 5 Cdo 301/2009 11 Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je objektívna zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok:

1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu,
2. vznik škody a
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pre správne právne posúdenie zisteného skutkového stavu v danej veci bolo potrebné posúdiť, či sú splnené všetky vyššie uvedené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z
4. marca 2007 sp. zn. 3 Cdo 32/2007 (jeho rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3/2008, pod č. 28), vydanom v podobnej veci, už dospel k tomuto záveru: „Splnenie povinnosti, ktorá vyplýva z predpisu spadajúceho do oblasti verejného (daňového práva), nemôže byť škodou v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Nedodržanie lehoty uvedenej v § 32 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovanie spôsobené práve (iba) týmto postupom“. Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom vychádzal, okrem iného, z toho, že nerozhodnutie orgánu katastra o návrhu na vklad v lehote určenej § 32 zákona č. 162/1995 Z.z. možno síce považovať za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., tento postup ale nemá bez ďalšieho za následok vznik škody. K tomu uviedol, že peňažné plnenie, ktorého sa navrhovateľ domáhal titulom náhrady škody a ktorého výška zodpovedala navrhovateľom zaplatenej dani z prevodu nehnuteľnosti, nepredstavuje jeho majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu. Majetok navrhovateľa sa nezmenšil nesprávnym postupom katastrálneho úradu, rozhodnutím o návrhu na vklad do katastra po určenej lehote, prípadne prevodom vlastníctva nehnuteľností po
5. apríli
6. Ani samotným vznikom povinnosti zaplatiť daň z prevodu nehnuteľností v zmysle § 9 ods. 1 a § 19 ods. 3 písm. a/ zákona č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, darovania a prevodu 5 Cdo 301/2009 12 a prechodu nehnuteľnosti nedošlo k zmenšeniu majetku žalobkyne. Tento dôsledok nastal až zaplatením dane navrhovateľom. Do tej doby mu žiadna škoda nevznikla, lebo nedošlo k (žalovanému) úbytku jeho majetkových hodnôt. Samotná existencia povinnosti daňovníka zaplatiť daň nie je skutočnou škodou ani ušlým ziskom. Majetok navrhovateľa sa zmenšil až splnením tejto povinnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež uviedol, že atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nedodržanie lehoty určenej § 32 ods. 1 katastrálneho zákona je jednoznačne procesný postup priečiaci sa zákonu. Na druhej strane ale nemožno prehliadať, že tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom. Ak katastrálny úrad nerozhodne o návrhu na vklad v určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v ktorej mal rozhodnúť o vklade, do rozhodnutia o vklade, a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka katastrálneho konania. Nerešpektovanie zákonom predpísaného postupu na rozhodnutie o návrhu na vklad do katastra nehnuteľností malo v danej veci za následok (len) to, že k prevodu vlastníctva navrhovateľa došlo po lehote vyplývajúcej z § 32 katastrálneho zákona. Táto skutočnosť ale nebola z hľadiska zmenšenia jeho majetku rozhodujúca. Až pridruženie sa ďalšej (katastrálnym úradom nezapríčinenej) skutočnosti – zmeny právnej úpravy účinnej od
7. apríla 2002 - viedlo k tomu, že prevod vlastníctva nehnuteľností bol pre navrhovateľa spojený s „novou“ daňovou povinnosťou. Avšak ani vznik tejto povinnosti neznamenal ešte zmenšenie majetku navrhovateľa, pretože majetkový úbytok zaznamenal až zaplatením dane v rámci plnenia povinnosti vyplývajúcej z daňovo-právneho vzťahu. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností danej veci bolo zrejmé, že nesprávny úradný postup katastrálneho úradu bol významným článkom reťazca príčin a následkov. Skutočne, ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nebol by sa zmenšil majetok navrhovateľa. Napriek tomu 5 Cdo 301/2009 13 ale zo sledu relevantných príčin a následkov vyplýva, že zmenšenie majetku navrhovateľa nebolo spôsobené priamo nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu (jeho majetok by sa nezmenšil, ak by nedošlo k zmene zákonnej úpravy dane z nehnuteľností). Vzhľadom na toto nie priame, ale sprostredkované pôsobenie nesprávneho úradného postupu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v danom prípade nebola daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu a tým zmenšením majetku navrhovateľa, náhrady ktorého sa domáha. Dovolací súd, konajúci o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo
8. mája 2009 sp.zn. 9 Co 257/2007, riešiacemu obdobnú skutkovú i právnu situáciu, nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vyššie uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/
9. Dovolací súd preto dovolanie navrhovateľa zamietol podľa ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní (procesne) úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal odporcovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. októbra 2010 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 5 Cdo 301/2009 14