← Slovensko

o náhradu za užívanie nehnuteľností

7 Cdo 26/2014 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ľubora Šeba a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Márie Šramkovej, v právnej veci ţalobcu P. J., bytom D., zastúpeného JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom so sídlom Hlavná 19, 080 01 Prešov, proti ţalovaným 1/ T. B., bytom P., 2/ R. T., bytom P., 3/ F. T., bytom P., 4/ J. J., bytom P., 5/ M.. J., bytom, P., 6/ K. H., bytom P., všetci zastúpení spoločnosťou PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Patrik Palša, o náhradu za užívanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 13 C 52/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. júna 2012 sp. zn. 20 Co 1/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a . Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovaným na účet ich právneho zástupcu PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., vedený v peňaţnom ústave V., č. účtu: X., VS: 20071804, náhradu trov dovolacieho konania v sume 349,06 € v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. O d ô v o d n e n i e Ţalobca ţalobou doručenou súdu
  2. februára 2009, s upraveným petitom zo dňa
  3. marca 2009, ţiadal zaviazať ţalovanú 1/ na zaplatenie sumy 1.748,03 € so 6 % úrokom 7 Cdo 26/2014 2 z omeškania ročne od 24.2.2009 do zaplatenia, ţalovaných 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1.748,03 € so 6 % úrokom z omeškania ročne od 24.2.2009 do zaplatenia, ţalovaných 4/ a 5/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1.748,03 € so 6 % úrokom z omeškania ročne od 24.2.2009 do zaplatenia, ţalovaného 6/ na zaplatenie sumy 1.748,03 € so 6 % úrokom z omeškania ročne od 24.2.2009 do zaplatenia titulom náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z
  4. decembra 2010 č.k. 13 C 52/2009-173 ţalobu zamietol a vyslovil, ţe: „ţalobca je povinný nahradiť ţalovanej v
  5. rade trovy konania vo výške 565,48 Eur, ţalovanému v
  6. rade trovy konania vo výške 548,50 Eur, ţalovanej v
  7. rade trovy konania vo výške 548,50 Eur, ţalovanému v
  8. rade trovy konania vo výške 548,50 Eur, ţalovanej v
  9. rade trovy konania vo výške 548,50 Eur a ţalovanej v
  10. rade trovy konania vo výške 565,48 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet právneho zástupcu ţalovaných.“ Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom ţalobcu, listom vlastníctva, ako aj znaleckým posudkom. Vychádzal zo zistenia, ţe „ţalobca je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. X., okrem iného aj parcely KNC X. – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m². Na tomto pozemku sa nachádza bytový dom, súpisné číslo X., ktorý je v spoluvlastníctve ţalovaných v
  11. –
  12. rade. Ţalovaní nadobudli vlastníctvo k bytom a k spoločným častiam a zariadeniam tohto bytového domu na základe zmlúv o prevode vlastníctva s Bytovým druţstvom Prešov. Ţalobca nehnuteľnosť kupoval v čase, keď na nej bytový dom uţ stál, pričom vedel o tom, ţe nehnuteľnosť je zastavaná bytovým domom.“ Súd prvého stupňa uviedol, ţe „v danom prípade bolo preukázané, ţe bytový dom, ktorý je v spoluvlastníctve ţalovaných v
  13. aţ
  14. rade, stojí na pozemku, ktorý je vo vlastníctve ţalobcu. Tento stav nastal v dôsledku nedokonalej prípravy výstavby bytového domu, kedy nebolo prevedené majetko-právne vysporiadanie pozemku pod stavbou. Je teda zrejmé, ţe stavba ţalobcov je postavená na cudzom pozemku, pričom táto situácia je upravená v ust. § 135c Občianskeho zákonníka.“ K námietke ţalobcu, ţe ţalovaným vzniká bezdôvodné obohatenie tým, ţe ich stavba leţí na jeho pozemku, súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v danom prípade nemôţe ţalovaným vznikať bezdôvodné obohatenie, pretoţe pozemok ţalobcu neuţívajú bez právneho dôvodu – oprávňuje ich na to existujúce vecné bremeno. Zároveň konštatoval, ţe vecné bremeno v danom prípade uţ vzniklo na základe osobitného zákona, ţalobca sa teda nemohol od ţalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vzniknuté vecné bremeno. Podľa súdu prvého stupňa takáto pohľadávka ţalobcu mohla vzniknúť najneskôr od
  15. 7 Cdo 26/2014 3 septembra 1993 a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Uviedol, ţe premlčacia doba v danom prípade uplynula
  16. septembra 1996 a nakoľko ţalovaní namietajú premlčanie pohľadávky ţalobcu a ţaloba bola podaná dňa
  17. februára 2009, teda po uplynutí premlčacej doby, súd prvého stupňa konštatoval, ţe nemohol ţalobcovi priznať pohľadávku ani z tohto právneho titulu, z uvedeného dôvodu ţalobu zamietol. Podľa súdu prvého stupňa uplatňovanie práva ţalobcom je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ţalobca nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosť v situácii, o ktorej si musel byť vedomý, ţe vylučuje akékoľvek podnikateľské vyuţívanie danej nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa je toho názoru, ţe ţalobcove reálne kroky nesmerovali k tomu, aby túto nehnuteľnosť podnikateľsky vyuţíval, smerovali k tomu, aby od ţalovaných vymáhal náhrady za uţívanie pozemku, a tak sa ţalovaní dostali do situácie, ţe ich stavba stojí na cudzom pozemku, nezavinene. O trovách súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Ţalovaným podľa súdu prvého stupňa vznikli trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia u kaţdého zo ţalovaných za 11 úkonov právnej pomoci (prevzatie zastúpenia, vyjadrenie k ţalobe a 9 x zastupovanie na pojednávaní). Krajský súd v Prešove (ďalej „odvolací súd alebo krajský súd“) na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
  18. júna 2012 sp. zn. 20 Co 1/2011 rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o trovách konania potvrdil. Návrh na prerušenie konania zamietol. Pripustil dovolanie na otázku, či bráni nejaké ustanovenie všeobecného záväzného právneho predpisu povaţovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“) za jednorázovú. Odvolací súd skúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad upravených v ust. § 212 O.s.p. spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, s nariadeným pojednávaním na deň
  19. júna 2012 a zistil, ţe odvolanie odvolateľa vo veci samej nie je dôvodné a ţe návrh na prerušenie konania bolo dôvodné zamietnuť. V súvislosti s návrhom ţalobcu na prerušenie konania do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) o dovolaní v podobnej veci poukázal na znenie § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Podľa názoru odvolacieho súdu samotné podanie dovolania v podobnej veci nespĺňa poţiadavku upravenú v citovanom ustanovení § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu ţalobcu napadnutému rozsudku poukázal na to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery v súvislosti s konštatovaním premlčania nároku ţalobcu a vo veci aj správne rozhodol. Odvolací súd nesúhlasí však s tvrdením súdu prvého stupňa, ktorý vo svojom rozhodnutí 7 Cdo 26/2014 4 vyslovil, ţe uplatňovanie ţalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe ţalobca nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosť v situácii, o ktorej si musel byť vedomý, ţe vylučuje akékoľvek podnikateľské vyuţívanie danej nehnuteľnosti, ţe jeho reálne kroky nesmerovali k tomu, aby túto nehnuteľnosť podnikateľsky vyuţíval a smerovali k tomu, aby od ţalovaných vymáhal náhradu za uţívanie pozemku. Odvolací súd s takýmto názorom súdu prvého stupňa nesúhlasil z dôvodu, ţe ţalobca podľa odvolacieho súdu môţe obchodovať s nehnuteľnosťami, ktoré sú zastavané stavbami a ţalobcovi nemoţno brániť v takejto aktivite. Odvolací súd povaţuje námietku ţalobcu, ţe medzi účastníkmi konania nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a ţalovanými a vlastníkom pozemku ţalobcom, za nedôvodnú. Podľa názoru odvolacieho súdu, za situácie, ak vecné bremeno ţalovaných v danom prípade vzniklo na základe osobitného zákona, ţalobca sa mohol od ţalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vecné bremeno. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe takáto pohľadávka ţalobcu mohla vzniknúť najneskôr od doby účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, teda od
  20. septembra 1993 a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Zároveň konštatoval, ţe rovnako správne to uviedol súd prvého stupňa. Odvolací súd konštatoval, ţe premlčacia doba uplynula
  21. septembra 1996 a ţalobcovi tak nebolo moţné priznať pohľadávku, ktorej premlčanie namietali ţalovaní. Za zásadný záver povaţuje odvolací súd skutočnosť, ţe v predmetnej veci nejde o nárok z protiprávneho stavu, ale o nároky, ktoré vyplývajú vlastníkovi trpiaceho pozemku zo zákonom predpokladaného stavu. Vyriešenie dovolacej otázky, ktorú odvolací súd pripustil v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., je podľa jeho názoru významná z dôvodu názoru prezentovaného ţalobcom v tomto konaní, ţe je oprávnený na opakujúce sa plnenie, podobne ako pri inštitúte bezdôvodného obohatenia, pričom však súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd zhodne kvalifikujú moţný nárok ţalobcu len v podobe náhrady jednorazovej, ktorú si však ţalobca v tomto konaní neuplatnil. Odvolací súd v súvislosti s otázkou, či náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov môţe byť jednorazová, zastáva názor, ţe: „táto náhrada je jednorazová, pretoţe vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného, neţ vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, ţe je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdrţať alebo niečo konať. Zákonné vecné bremená tento charakter majú tieţ. Ich reţim nie je totoţný s reţimom zmluvných vecných bremien, pretoţe sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, nejedná sa však o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala pouţitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Podľa názoru odvolacieho súdu ak špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa reţim 7 Cdo 26/2014 5 všeobecnou úpravou občianskoprávnou.“ Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil názor, ţe aj keď v danom prípade zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neuvádza, ţe vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 tohto zákona, vzniká za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len listina) a z čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ďalej konštatoval, ţe vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na kaţdého vlastníka zaťaţeného pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva a tak nemoţno jeho vznik posudzovať samostatne u kaţdého vlastníka zaťaţeného pozemku. Z toho podľa odvolacieho súdu vyplýva, ţe finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia (renty), pričom povaţuje za nelogické, aby pri kaţdej zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaţeného pozemku nový nárok na finančnú náhradu za uţ vzniknuté vecné bremeno. Odvolací súd v odôvodnení zaujal názor, ţe zákonodarca explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú náhradu zo zákonného vecného bremena. Ak by tento cieľ podľa odvolacieho súdu zákonodarca sledoval, nepochybne by takáto regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca dovolanie z dôvodu, ţe sa mu postupom odvolacieho súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), na základe vykonaného dokazovania dospel odvolací súd k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a ţe samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ţalobca v dovolaní uviedol, ţe sa nedomáha jednorazovej náhrady za zriadené vecné bremeno – tzn. „vyplatenia náhrady za vecné bremeno“, ako to nesprávne uviedol súd prvého stupňa, ale domáha sa náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, a to za vymedzené časové obdobie. Namietal, ţe odvolací súd nevyvrátil argumenty, na ktoré v konaní poukazoval a v rámci hodnotenia dôkazov sa adekvátne, čo do myšlienkových konštrukcií racionálne logickým spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou. Ţalobca tvrdil, ţe odvolací súd nedal odpoveď na jeho kľúčové námietky, hoci tieto námietky uviedol písomne v návrhu, vyjadreniach ako aj v odvolaní. Podľa ţalobcu opomenutie dôkazov zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a zároveň jeho protiústavnosť. Ţalobca v dovolaní uvádza, ţe z rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, ţe odvolací súd rozhodoval o jeho námietkach a ţe právne odôvodnenie odvolacieho súdu je nedostačujúce a odvolací súd tak zaťaţil svoje konanie vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa ţalobcu tvrdenie, ţe náhrada za obmedzenie 7 Cdo 26/2014 6 vlastníckeho práva vecným bremenom môţe byť iba jednorazová, nemá ţiadnu oporu v zákone. Podľa neho, ani toto tvrdenie súdy neodôvodnili citáciou ţiadneho zákona alebo iného ustanovenia záväzného právneho predpisu. Z uvedeného vyplýva, ţe náhrada môţe mať formu jednorazovú, ale aj formu pravidelného plnenia (renty). Ţalobca nesúhlasil so znením a odôvodnením dovolacej otázky, pretoţe podľa jeho názoru rovnako neexistuje ani ţiadne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo povaţovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vo forme opakujúceho sa plnenia. Ţalobca navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalovaní 1/ aţ 6/ vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhli, aby dovolací súd dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu zamietol a ţalobcu zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe dovolaniu nemoţno vyhovieť. Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom; z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené v § 237 O.s.p., a iné vady konania len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237 O.s.p. ani iné vady konania však z obsahu spisu nevyplývajú. V konaní pred prvostupňovým i odvolacím súdom boli rešpektované procesné práva ţalobcu, najmä právo skutkovo a právne argumentovať, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom aj k právnej stránke veci. Zjavne neopodstatnenou bola ţalobcova námietka o odňatí moţnosti konať pred súdom tým, ţe odvolací súd sa nevysporiadal s argumentačnými tvrdeniami, na ktoré poukazoval ţalobca a zároveň nedal odpoveď na kľúčové námietky ţalobcu, ako aj námietka ţalobcu, ţe opomenuté dôkazy zo strany odvolacieho súdu zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia a jeho protiústavnosť. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu 7 Cdo 26/2014 7 v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. ústavy a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O odňatie moţnosti konať pred súdom nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu účastníka, ale postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemoţno bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodnúť podľa nich. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je treba povaţovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré napĺňa znaky odňatia moţnosti konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f/ O.s.p. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Právo na odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces, zaručeného Dohovorom (čl. 6 ods. 1), neznamená to však povinnosť súdu sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami, tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd ďalej uvádza, ţe v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal 7 Cdo 26/2014 8 a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Procesný postup odvolacieho súdu bol v súlade so zákonom a nemal za následok odňatie moţnosti ţalobcu pred súdom konať. Samotným rozhodnutím odvolací súd preto neporušil základné právo ţalobcu na spravodlivú ochranu jeho práv. Dovolací súd konštatuje, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v ust. § 237 písm. f/ O.s.p., keďţe rozsudok odvolacieho súdu má náleţitosti vyţadované podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a odvolací súd svoj právny záver o jednorazovej finančnej náhrade za vznik vecného bremena, ktorá nemá charakter opakovaného plnenia na poţadovanom určení, aj náleţite a presvedčivo odôvodnil. V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod rozhodnutím zásadného právneho významu, bezpochyby ním ale je také rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného oprávnenia odvolacieho súdu musí mať vţdy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Moţnosť zaloţiť prípustnosť dovolania samozrejme neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej (ničím neobmedzenej a ľubovoľnej) úvahy; jeho úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia po právnej stránke. Procesná moţnosť odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť dovolania nesmie ani v spomenutom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Aj v prípade reálnosti predpokladu, ţe účastníci vyuţijú procesnú moţnosť, vytvorenú odvolacím súdom tým, ţe vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), a ţe sa teda vecou bude zaoberať dovolací súd, musí sa odvolací súd sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené 7 Cdo 26/2014 9 vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré zaujal. Dostatočné vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade dovolania pripusteného podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. osobitný význam, lebo ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Aj z týchto dôvodov treba, aby spôsob, ktorým odvolací súd formuloval odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania, nevyvolával ďalšie otázky, prípadne potrebu bliţšieho výkladu toho, čo mal odvolací súd na mysli pri pripustení dovolania alebo v čom konkrétne spočíva zásadný právny význam jeho rozhodnutia. V nadväznosti na vyššie uvedený výklad ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. dospel dovolací súd k záveru, ţe spôsob, akým odvolací súd v prejednávanej veci vymedzil právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, spĺňa vyššie uvedené podmienky. Odvolací súd pripustil dovolanie na otázku, ktorá je podľa jeho názoru zásadného právneho významu a síce, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu povaţovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal právny názor (zhodný s názorom súdu prvého stupňa), ţe náhradu za zriadenie vecného bremena podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov treba povaţovať za náhradu jednorazovú a na ním (všeobecne) poloţenú dovolaciu otázku aj odpovedal a zdôvodnil svoj právny názor. Rovnako zaujal aj záver k otázke, či naopak finančná náhrada za vznik vecného bremena má charakter opakovaného plnenia (renty). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal názor, ţe zákonodarca explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú náhradu zo zákonného vecného bremena. Ak by tento cieľ sledoval, nepochybne by podľa odvolacieho súdu takáto regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená. Odvolací súd tak v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí v odôvodnení svojho rozhodnutia sám vyriešil právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie a vysvetlil, z akých dôvodov povaţoval za správny ten právny názor, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. 7 Cdo 26/2014 10 V danom prípade bolo dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t. j. len preto, ţe jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň v odôvodnení rozsudku vymedzil otázku po právnej stránke zásadného významu. To znamená, ţe ţalobca bol oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba v otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené, t. j. v otázke, či bráni nejaké ustanovenie všeobecného záväzného právneho predpisu povaţovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorázovú. Predmetom súdneho posudzovania dovolacím súdom môţu byť potom len právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.)] súvisiace s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva na správnom právnom posúdení veci. Vecné bremeno okrem toho, ţe môţe vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môţe vzniknúť aj zriadením zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo ţiadať náhradu. U vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu vzťahujúceho sa k určitému chodu alebo zariadenia nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka a bez toho, aby existencia obmedzenia podávajúca sa z vecného bremena bola zrejmá zo zápisu v katastri nehnuteľností. Podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môţe súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, ţe stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“). Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáţe ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Súd môţe usporiadať pomery medzi 7 Cdo 26/2014 11 vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tieţ zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. Právna teória a súdno-aplikačná prax rešpektuje právny princíp, ktorý je vyjadrený pravidlom „lex specialis derogat generali“ (zvláštny zákon ruší zákon všeobecný). Za predpokladu, ţe ide o predpisy rovnakej právnej sily. Zvláštna úprava, t. j. uţšia právna norma má prednosť pred úpravou všeobecnou, t. j. normou širšou, ktorá sa uplatní len tam, kde zvláštny predpis vec neupravuje. Tento kontravalentný vzťah špeciality a subsidiarity existuje medzi rôznymi právnymi predpismi (napr. vzťah obchodného zákonníka ako osobitného predpisu „lex specialis“ a občianskeho zákonníka ako všeobecného predpisu „lex generalis“). Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický reţim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiţ charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného neţ vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, ţe je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdrţať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tieţ. Ich reţim nie je úplne totoţný s reţimom zmluvných vecných bremien, pretoţe sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala pouţitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich reţim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Na danú problematiku je ďalej nutné pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. Podľa tejto zásady vyplývajú práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena nielen z právnej úpravy, na ktorej základe vznikli, ale aj zo zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Pokiaľ súčasné špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je potrebné pouţiť úpravu súkromnoprávnu. (viď. nález Ústavného súdu Českej republiky, PL. ÚS 25/04). Subsidiárne pouţitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva aj z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, podľa ktorého „ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na práva a povinnosti vlastníkov domov, bytov a nebytových priestorov Občiansky zákonník a osobitné predpisy.“ Preto aj keď v danom prípade zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neuvádza, ţe vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 tohto zákona vzniká len za náhradu, je potrebné 7 Cdo 26/2014 12 v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny, ako aj z čl. 20 ods. 4 ústavy a v kontexte s tým aj s úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku v ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na kaţdého vlastníka zaťaţeného pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemoţno teda jeho vznik posudzovať samostatne u kaţdého nového vlastníka zaťaţeného pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorázová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri kaţdej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaţeného pozemku nový nárok na finančnú náhradu za uţ vzniknuté vecné bremeno. K ţalobcovej citácii nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), sp. zn IV. ÚS 70/2011 z
  22. júna 2011 je potrebné uviesť, ako uviedol aj ústavný súd vo svojom náleze, sp. zn. II. ÚS 506/2011 z
  23. novembra 2011, ţe riešená problematika nie je obdobná s teraz riešenou vecou. Sťaţovateľ totiţ v uvedenej veci poţadoval vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vlastník stavby získal na úkor jeho právneho predchodcu ako vlastníka pozemku z titulu, ţe nemohol disponovať so svojím pozemkom. Nešlo teda o vysporiadanie práva k neoprávnenej stavbe podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka. Dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu (sp. zn. 17 Co 104/2010) v cit. náleze ústavného súdu bola skutočnosť, ţe krajský súd sa v odôvodnení nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zriadeným vecným bremenom. Dovolací súd dospel k záveru, ţe názor odvolacieho súdu v predmetnej veci, ţe ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou náhradou, je správny, a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto záveru, pričom poukazuje aj na nález ústavného súdu, sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z
  24. mája 2012, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, ţe povaţuje takýto záver za „ústavne udrţateľný.“ Ústavný súd tak v citovanom náleze akceptoval názor krajského súdu (sp. zn. 4 Co 66/2011), o jednorazovej náhrade za vznik vecného bremena v obdobnom prípade tak, ako to podľa tohto konajúceho krajského súdu „vyplýva napr. 7 Cdo 26/2014 13 z § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka a zo sťaţovateľom predloţeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 89/2008 vo veci vecného bremena.“ Dovolací súd uvádza, ţe nárok vo forme náhrady peňaţného plnenia za uţívanie nehnuteľnosti je nepochybne právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺţky premlčacej doby, takţe platí všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať v prvý deň účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno, pričom tento zákon nadobudol účinnosť
  25. septembra 1993, trojročná premlčacia doba teda uplynula
  26. septembra 1996 a návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí. Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou, ţe ţalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa, alebo dlţníka (§ 111 Občianskeho zákonníka). Premlčacia doba začala plynúť účinnosťou zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a bez ohľadu na skutočnosť, ţe aţ neskôr sa ţalobca stal vlastníkom predmetného pozemku, uplynula v roku
  27. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, ţe ţalobca sa stal vlastníkom sporného pozemku, na ktorom sa nachádza bytový dom vo vlastníctve ţalovaných v roku 2007, avšak spolu s prevodom vlastníckeho práva prešlo na neho aj obmedzenie, spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku, upravujúceho pomery existujúcej stavby – bytového domu k pozemku v jeho vlastníctve. Náhrada na zaplatenie odplaty za uţívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej vlastníčke a nie samotnému ţalobcovi. Rovnaký záver vyslovil aj ústavný súd vo svojom náleze, sp. zn. III. ÚS 13/2010 zo dňa
  28. januára
  29. V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešní ţalovaní v dovolacom konaní podali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť im trovy tohto konania v sume 349,08 € za jeden úkon právnej sluţby, a to za písomné podanie vo veci samej zo
  30. novembra 2013 (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za jednu právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalovaným. Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 7 Cdo 26/2014 14 ods. 1 v spojení s ustanovením § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych sluţieb v sume 244,02 € (40,67 x 6), čo s reţijným paušálom (7,81 € x 6) a DPH predstavuje spolu 349,06 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  31. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  32. marca 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.