← Slovensko

o náhradu škody

Najvyšší súd 3 Cdo 506/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu L. G., bývajúceho v R., zastúpeného JUDr. L. C., advokátom so sídlom v R., proti ţalovaným 1/ L. Č., bývajúcemu v R., a 2/ I. T., bývajúcemu v R., zastúpenému JUDr. L. T., advokátom so sídlom v R., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn. 8 C 12/2009, o dovolaní ţalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

  1. januára 2014 sp. zn. 4 Co 197/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e Ţalobca sa v konaní domáhal zaplatenia sumy 19 916,35 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od
  2. októbra 2008 do zaplatenia, ktorá predstavuje náhradu škody spôsobenej mu ţalovaným 1/ nesprávnym vykonaním kontroly originality terénneho motorového vozidla M., resp. bezdôvodné obohatenie ţalovaného 2/, ktorý od ţalobcu na základe neplatnej kúpnej zmluvy prijal kúpnu cenu. Ţalovaný 1/ ţiadal ţalobu smerujúcu proti nemu zamietnuť, lebo svojím konaním nespôsobil ţalobcovi škodu. Vzniesol námietku premlčania, pričom poukazoval na to, ţe odborný posudok kontroly originality motorového vozidla vypracoval na základe objednávky ţalobcu
  3. augusta
  4. Objektívna lehota na uplatnenie práva na náhradu škody začala plynúť
  5. augusta 2005 a uplynula dňom
  6. augusta
  7. Ţalobca uplatnil svoj nárok na súde ţalobou podanou aţ
  8. januára
  9. Ţalobou teda bolo uplatnené premlčané právo. Rovnako ţalovaný 2/ ţiadal zamietnuť ţalobu. Tvrdil, ţe v predmetnej veci konal len ako sprostredkovateľ predaja, ktorý kúpnu cenu za motorové vozidlo síce prevzal, ale 2 3 Cdo 506/2014 odovzdal predávajúcemu. Ţalobca uţ vtedy vedel, ţe motorové vozidlo nekupuje od vlastníka. Aj ţalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania argumentujúc tým, ţe z hľadiska premlčania nie je významné, kedy bolo predmetné motorové vozidlo zaistené policajnými orgánmi (
  10. marca 2007). Premlčacia doba začala plynúť
  11. augusta 2005 a uplynula
  12. augusta
  13. Ţaloba voči nemu bola na súde podaná
  14. januára 2009, preto ňou bolo uplatnené (uţ) premlčané právo. Okresný súd Roţňava rozsudkom zo
  15. februára 2011 č.k. 8 C 12/2009-133 ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietol a ţalovanému 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi do troch dní 19 916,35 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od
  16. októbra 2008 do zaplatenia. Vo výrokovej časti rozsudku konštatoval, ţe o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, ţe ţaloba smerujúca proti ţalovanému 1/ je neopodstatnená, lebo medzi konaním ţalovaného 1/ a ţalobcovou škodou nie je vzťah príčinnej súvislosti – jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu (§ 420 Občianskeho zákonníka). Ţaloba voči ţalovanému 2/ je ale podaná dôvodne. Ţalobca kupoval vozidlo od neho ako od vlastníka a ţalovaný 2/ vozidlo predával ako vlastník. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa neobstojí obrana ţalovaného 2/ zaloţená na argumentácii, ţe bol len sprostredkovateľom predaja motorového vozidla. Dokazovaním bolo totiţ preukázané, ţe vystupoval ako predávajúci (konal ako vlastník, do vozidla investoval svoje peňaţné prostriedky, prevzal kúpnu cenu). Tým, ţe ţalovaný 2/ prevzal kúpnu cenu motorového vozidla bez právneho dôvodu, vznikla mu povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie (§ 451 Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor koho sa obohatil. Ţalobca sa o tom, ţe auto je kradnuté, dozvedel aţ
  17. marca 2007, kedy bolo vozidlo zaistené policajnými orgánmi. Premlčacia doba teda začala plynúť
  18. marcom 2007 a uplynula
  19. marca
  20. Ţaloba bola podaná v čase, keď táto doba ešte neuplynula. Súd preto ţalovaným 2/ vznesenú námietku premlčania povaţoval za nedôvodnú. Výrok o trovách konania odôvodnil poukázaním na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. Na odvolanie ţalobcu a ţalovaného 2/ Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
  21. januára 2014 sp. zn. 4 Co 197/2011 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.). Stotoţnil sa so záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého bolo potrebné ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietnuť, avšak ţalobe, smerujúcej proti ţalovanému 2/ vyhovieť. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, ţe ţalovaný 2/ vystupoval ako vlastník predávaného vozidla, i keď ním nebol. Vzhľadom na to nemohol 3 3 Cdo 506/2014 na ţalobcu previesť vlastníctvo auta. Pokiaľ napriek tomu prevzal od ţalobcu kúpnu cenu, bezdôvodne sa na jeho úkor obohatil prijatím plnenia z neplatnej zmluvy (§ 457 Občianskeho zákonníka). Obranu ţalovaného 2/ postavenú na argumentácii, ţe pri predaji motorového vozidla vystupoval len ako sprostredkovateľ, v dôsledku čoho sa (on) na úkor ţalobcu bezdôvodne neobohatil, povaţoval za účelovú aj odvolací súd, a to z dôvodov uvedených uţ súdom prvého stupňa. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom prvostupňového súdu, ţe právo ţalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia sa nepremlčalo, lebo premlčacia doba začala plynúť aţ od zaistenia motorového vozidla orgánmi policajného zboru – aţ od tohto momentu ţalobca získal vedomosť, ţe kúpené auto pochádza z trestnej činnosti a ţe ţalovaný 2/ nebol jeho vlastníkom. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný 2/ dovolanie s odôvodnením, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť pred súdom konať tým, ţe ho nepredvolal na odvolacie pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo
  22. januára 2014, a na toto pojednávanie predvolal iba jeho právneho zástupcu. Podľa presvedčenia ţalovaného 2/ smeruje jeho dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, predovšetkým v otázke premlčania a behu premlčacej doby. Prvostupňový aj odvolací súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospeli k nesprávnemu záveru, ţe pri uzatváraní kúpnej zmluvy vystupoval a konal ako vlastník motorového vozidla; tento záver ale nezodpovedá skutočnosti. Aj ţalobca totiţ vedel, ţe ţalovaný 2/ zmluvu uzatváral ako sprostredkovateľ predaja (§ 774 Občianskeho zákonníka). Ţalovaný 2/ sa ničím bezdôvodne neobohatil – ako sprostredkovateľ prevzal síce kúpnu cenu, neponechal si ju, ale ju odovzdal predávajúcemu. Z týchto dôvodov ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť spolu v prvostupňovým rozsudkom a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe dovolanie ţalovaného 2/ nie je procesne prípustné. Napadnutý nie je zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok. Zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, ţe by účastník konania mal byť vţdy predvolaný na pojednávanie bez ohľadu na to, či je alebo nie je zastúpený advokátom. Dovolateľ neopodstatnene namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, podloţený náleţitým posúdením otázky premlčania ţalobou uplatneného práva. Správne sú závery odvolacieho súdu aj o začiatku a plynutí premlčacej doby. Z týchto dôvodov ţiadal dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania vo výške 867,79 €. 4 3 Cdo 506/2014 Vyjadrenie ţalobcu k dovolaniu bolo právnemu zástupcovi ţalovaného 2/ doručené
  23. septembra
  24. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: Občiansky súdny poriadok sa v ďalšom texte uvádza v znení účinnom pred
  25. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
  26. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany 5 3 Cdo 506/2014 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).
  27. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. 6 3 Cdo 506/2014 Ţalovaný 2/ zastáva názor, ţe jeho dovolanie smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku. Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O.s.p.) je zaloţená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak oba súdy inak posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie veci, v dôsledku čoho rozdielne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Riešenie otázky prípustnosti dovolania ţalovaného 2/ v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. treba zaloţiť na porovnaní (obsahu) rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu z aspektu nimi upravených práv a povinností účastníkov konania. Na základe tohto porovnania dovolací súd konštatuje, ţe prvostupňový aj odvolací súd zhodne dospeli k záveru o opodstatnenosti ţaloby smerujúcej proti ţalovanému 2/, ktorý pri predaji motorového vozidla nevystupoval ako sprostredkovateľ, a rovnako dospeli k záveru, ţe nedošlo k premlčaniu práva ţalobcu na to, aby mu ţalovaný 2/ vydal predmet bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutia odvolacieho a prvostupňového súdu sú zhodné v tom, ţe ţalovaný 2/ je povinný zaplatiť ţalobcovi do troch dní 19 916,35 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od
  28. októbra 2008 do zaplatenia. Dovolaním ţalovaného 2/ nie je teda napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Predmetné dovolanie preto podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je.
  29. Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval 7 3 Cdo 506/2014 vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Ţalovaný 2/ namieta, ţe v odvolacom konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Rozhodnutia najvyššieho súdu sa publikujú na internete (viď www.nsud.sk). Široká odborná aj laická verejnosť má preto moţnosť oboznámiť sa s právnymi názormi zastávanými najvyšším súdom pri posudzovaní tej alebo onej právnej otázky. Najvyšší súd uţ v rozhodnutí z
  30. marca 2010 sp. zn. 6 Cdo 33/2010 uviedol, ţe pokiaľ účastník konania bol zastúpený 8 3 Cdo 506/2014 zástupcom s plnomocenstvom na celé konanie a v odvolacom konaní nemal osobne niečo vykonať, bol postup odvolacieho súdu, ktorý predvolanie na odvolacie pojednávanie doručil len tomuto zástupcovi, v súlade s § 49 ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. a nemal za následok odňatie moţnosti takto zastúpeného účastníka konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Na identickom právnom názore boli zaloţené aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 194/2011). Na vyššie uvedenej internetovej stránke najvyššieho súdu sa uţ od roku 2005 zverejňuje tieţ Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodnutie sp. zn. 6 Cdo 33/2010 bolo ako judikát R 42/2010 publikované v tejto zbierke. Najvyšší súd právny názor, ktorý bol vyjadrený v tomto judikáte, zastáva aj v preskúmavanej veci. Na bliţšie odôvodnenie uvádza nasledovné: Občiansky súdny poriadok dáva účastníkovi moţnosť, aby sa dal v konaní zastupovať zástupcom. Ak účastník udelil zástupcovi plnomocenstvo pre celé konanie, doručujú sa písomnosti určené účastníkovi konania iba zástupcovi. Iba výnimočne, ak má účastník v konaní niečo osobne vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj účastníkovi konania (§ 49 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanom prípade odvolací súd nedoručoval predvolanie na odvolacie pojednávanie nariadené na
  31. januára 2011 priamo ţalovanému 2/, ale prostredníctvom advokáta, ktorého si tento účastník sám zvolil za svojho právneho zástupcu na celé konanie [viď plnomocenstvo zo
  32. februára 2009 (č.l. 11 spisu) udelené JUDr. L. T.]. Tento postup odvolacieho súdu zodpovedal zákonu. Doručenie predvolania na toto odvolacie pojednávanie právnemu zástupcovi ţalovaného 2/ (
  33. januára 2011 – viď doručenku na č.l. 162 spisu) malo právne účinky doručenia predmetného predvolania ţalovanému 2/. Pri posudzovaní správnosti postupu odvolacieho súdu nebolo rozhodujúce, či JUDr. L. T. o termíne pojednávania ţalovaného 2/ informoval, alebo či to zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov neurobil. Dovolací súd ako poznámku k vyššie uvedenému dodáva, ţe JUDr. L. T.
  34. januára 2011 poveril advokátsku koncipientku Mgr. M. T., aby ho zastupovala na pojednávaní
  35. januára
  36. Zo zápisnice z tohto pojednávania (č.l. 166 spisu) nevyplýva, ţe by Mgr. M. T. 9 3 Cdo 506/2014 (ktorá bola osobne prítomná na pojednávaní a vyjadrila sa aj k prejednávanej veci) namietala, ţe ţalovaný 2/ nebol na toto pojednávanie riadne predvolaný. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe dovolateľom namietaný postup odvolacieho súdu nemal za následok odňatie moţnosti ţalovaného 2/ pred súdom konať.
  37. Ţalovaný 2/ zastáva názor, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010, ktoré sú dostupné aj na internetovej stránke najvyššieho súdu). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
  38. Vzhľadom na to, ţe dovolanie ţalovaného 2/ podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je, nepotvrdila sa existencia procesnej vady tvrdenej ţalovaným 2/ (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
  39. O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Najvyšší súd o trovách dovolacieho konania nerozhodol z týchto dôvodov: 10 3 Cdo 506/2014 V zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. v zloţitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môţe rozhodnúť, ţe o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepouţije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, ţe lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. má na zreteli primárny záujem účastníka konania, aby bolo čím skôr rozhodnuté vo veci samej. V niektorých prípadoch, taxatívny výpočet ktorých zákon nepodáva (takţe toto ustanovenie moţno aplikovať aj v iných, neţ výslovne uvedených prípadoch), má súd moţnosť rozhodnúť o trovách konania aţ po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Treba dodať, ţe právna úprava daná § 151 ods. 3 O.s.p. neznamená, ţe sa o trovách nerozhodne, ale ţe sa rozhodnutie o trovách konania, ktoré má spravidla pre účastníka konania v porovnaní s rozhodnutím vo veci samej druhoradý význam, len oddiali. Na obsah a účel ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. nadväzuje § 224 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). V danej veci Okresný súd Roţňava vo výrokovej časti rozsudku zo
  40. februára 2011 č.k. 8 C 12/2009-133 uviedol, ţe o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach nemá výrok o trovách konania. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania nebolo teda dosiaľ rozhodnuté. Dovolací súd vychádzal z názoru, ţe ak právny predpis výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu alebo ju upravuje len čiastočne, neznamená to, ţe takúto situáciu nemoţno vyriešiť. Právna teória aj súdna prax v obdobných prípadoch pripúšťajú, ţe na skutkovú podstatu zákonom neriešenú (alebo riešenú len čiastočne) sa analogicky aplikuje také ustanovenie zákona, ktoré upravuje podobnú skutkovú podstatu. Pouţitie analógie môţe aj v procesnom práve predstavovať také riešenie procesnej situácie, ktoré zodpovedá účelu zákona. Moţnosť analógie pri aplikácii procesných noriem upravujúcich rozhodovanie súdu 11 3 Cdo 506/2014 o trovách konania nevylučuje ani judikatúra ústavného súdu (viď uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 107/2012). Tak, ako je pre účastníka konania na súde prvého a druhého stupňa dôleţité, aby bolo čo najskôr rozhodnuté vo veci samej, je pre neho rovnako dôleţité, aby v dovolacom konaní bolo čo najskôr rozhodnuté o dovolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej; rozhodnutie o trovách dovolacieho konania má aj tu pre účastníka konania spravidla aţ druhoradý význam. V danom prípade treba pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania posúdiť viacero otázok, ktoré na súdoch niţších stupňov neboli dosiaľ riešené. Ak by v takomto prípade o trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd, bolo by jeho rozhodovanie spojené s posudzovaním otázky významnej aj pre rozhodovanie súdov niţších stupňov o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá ale má byť vyriešená a právoplatne rozhodnutá najskôr týmito súdmi. So zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, ţe ak dovolací rozhoduje o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 a § 224 ods. 4 O.s.p., o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  41. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  42. augusta 2015 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.