608/2003 Z. z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v spojení s § 50 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) a
50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Stavebný zákon“), rozhodnutím č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi z
Následne Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 14S 78/2009-311 z
Správneho poriadku atrahoval právomoc vo veci rozhodnúť v dôsledku sťaţnosti stavebníka na prieťahy v konaní zo strany Stavebného úradu Č.. Svojou ţiadosťou stavebník navrhoval rozšíriť existujúcu ťaţbu štrkopiesku na pozemok parcelné č. XXX/XX o rozlohe 186378 m2, nachádzajúcom sa v k. ú. Č. Obec Č., keď do času podania ţiadosti vykonával uţ dobývanie loţiska štrkopiesku na parcele č. XXX/XX, pričom parcela č. XXX/XX, ako aj ďalšie iné parcely, boli v zmysle dovtedajších rozhodnutí touto činnosťou dotknuté. K ţiadosti stavebník doloţil potrebnú projektovú dokumentáciu so stanoviskami a rozhodnutiami dotknutých orgánov štátnej správy a organizácií, správcov inţinierskych sietí LV č. X., kópiu z katastrálnej mapy, geometrické plány, výpis z Obchodného registra a stanoviská príslušných správnych orgánov. Krajský stavebný úrad Trnava listom č. KSÚ-OSP-00416/2009/Gi zo dňa 18.5.2009 oznámil začatie konania účastníkom konania a dotknutým orgánom a nariadil ústne pojednávanie spojené s miestnym zisťovaním, ktoré sa konalo dňa 2.6.
Správneho poriadku si vyhradil právomoc stavebného úradu, čo bolo ţalobcovi oznámené listom zo dňa 11.3.2009. K námietke ţalobcu o nesprávnom doručovaní písomností formou verejnej vyhlášky, krajský súd uviedol, ţe s touto nie je moţné sa stotoţniť. Ustanovenie § 36 ods. 4 Stavebného zákona
názoru krajského súdu upravuje doručenie oznámenia o začatí územného konania formou verejnej vyhlášky v prípade veľkého resp. neznámeho počtu účastníkov konania. V danom prípade však okruh účastníkov konania bol pre konajúci správny orgán známy, a preto ţalovaný správny orgán doručoval účastníkom konania v súlade s § 42 ods. 1 priamo doručením písomného vyhotovenia. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe preskúmavaným rozhodnutím došlo k zásahu do jeho práv a právom chránených záujmov, krajský súd poukázal na to, ţe ţalobca môţe účinne namietať len tú nezákonnosť rozhodnutia, ktorou bol ukrátený na svojich právach, pričom ukrátením na právach, je nutné rozumieť nielen ukrátenie na právach hmotných, ale aj na právach procesných. Samotné tvrdenie ţalobcu o nesprávnosti záverov ţalovaného a ich rozpore so zákonom, nestačí. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať jeho subjektívne oprávnenie, ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu. Súd v kaţdej konkrétnej veci v intenciách vyššie citovaných zákonných ustanovení posudzuje, či ţalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie ţaloby v správnom súdnictve. V konaní
piatej časti OSP súd poskytuje ochranu len subjektívnym právam ţalobcu. Krajský súd sa preto prioritne zaoberal otázkou, či preskúmavané územné rozhodnutie o vyuţívaní územia „Ťažba štrkopieskov - rozšírenie ťažobnej plochy", bolo spôsobilé ukrátiť ţalobcu na jeho právach a dospel k záveru, ţe z charakteristiky rozhodnutia o umiestnení stavby vyplýva, ţe ide o rozhodnutie, ktorým sa stavba priamo nerealizuje, nakoľko k jej realizácii dochádza aţ na základe stavebného povolenia, to znamená osobitného rozhodnutia vydaného v stavebnom konaní, čím nemôţe dôjsť reálne k porušeniu práv ţalobcu. 5 2Sžo/49/2014 Rozhodnutie o umiestnení stavby,
názoru krajského súdu, reálne do práva ţalobcu nezasahuje a toto ţiadnym spôsobom nemôţe narušiť. Vytvára sa ním len právny základ pre rozhodnutie o realizácii stavby, ku ktorej môţe, ale nemusí v budúcnosti ani dôjsť. Ak teda po rozhodnutí o vyuţívaní územia nasleduje ešte ďalšie rozhodnutie, aţ na základe ktorého môţe byť ťaţba uskutočňovaná, nemôţe byť samotným rozhodnutím o vyuţívaní územia, na základe ktorého nie je moţné ešte dobývať loţisko nerastu a ktorým sa len povoľuje vyuţívanie územia a určujú sa podmienky, ţalobca priamo dotknutý na svojich právach. K námietke ţalobcu, ţe ţalované správne orgány si pre svoje rozhodnutie nevyţiadali doplnenie stanoviska EIA, aj keď sa
názoru ţalobcu zmenili skutkové okolnosti, krajský súd uviedol, ţe stanovisko EIA vydané v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z. nebolo napadnuté. Údaje v ňom obsiahnuté sú zaloţené na faktoch a dôsledných meraniach a ţalobca nepreukázal, ţe s odstupom času, by došlo k takým zásadným zmenám, ktoré by odôvodňovali zmenu vydaného záverečného stanoviska EIA. Krajský súd skonštatoval, ţe z obsahu prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, ţe toto dostatočne stanovuje podmienky v predmetnej veci v súlade s § 126 ods. 1 Stavebného zákona, ktoré boli stanovené v súčinnosti s dotknutými orgánmi štátnej správy, ktoré k navrhovanému zámeru predloţili súhlasné záväzné stanoviská z hľadiska nimi sledovaných záujmov a uloţili podmienky, ktoré KSÚ zapracoval do podmienok svojho rozhodnutia. Ţalobca v správnom konaní nepreukázal opodstatnenosť týchto námietok a ani nepredloţil ţiadne dôkazy, ktoré by jeho námietky relevantne potvrdzovali. Z uvedených dôvodov dospel krajský súd k záveru, ţe vydaním preskúmavaného územného rozhodnutia ţalované správne orgány nemohli nijako reálne ukrátiť ţalobcu na jeho právach, a preto povaţujúc ţalobné námietky za nedôvodné, ţalobu s poukazom na § 250j ods. 1 OSP zamietol. O trovách konania rozhodol
1 OSP tak, ţe v konaní neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal a nepriznal ani náhradu trov konania pribratému účastníkovi, nakoľko za súčasnej právnej úpravy nemoţno od ţalobcu ţiadať, aby nahradil trovy konania vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí
1 veta druhá OSP do konania pribrať, hoci ţalobca jeho pribratie do konania sám nemohol nijako ovplyvniť (5Sţp 14/2011, 8Sţo 52/2011). 6 2Sžo/49/2014 Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca a ţiadal prvostupňový rozsudok zmeniť a ţalobe vyhovieť zrušením rozhodnutia ţalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa. Predovšetkým namietal nesprávnosť záverov krajského súdu o tom, ţe rozhodnutie o vyuţití územia nemôţe zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov ţalobcu.
jeho názoru, opierajúceho sa o rozhodovaciu činnosť súdov, rozhodnutie o vyuţívaní územia, ako druh územného rozhodnutia je spôsobilé zasiahnuť do práv ţalobcu, pretoţe sa v ňom rozhoduje o veciach, ktoré nie sú predmetom posudzovania v stavebnom konaní a na ktoré konanie o povolení stavby bezprostredne nadväzuje, a preto je právne neakceptovateľné povaţovať územné rozhodnutie za právny akt nespôsobilý zasiahnuť do práv ţalobcu len preto, ţe sa ním priamo nerealizuje stavba. Ďalej zopakoval svoje námietky uvedené v ţalobe týkajúce sa nepouţitia verejnej vyhlášky ako formy doručovania, najmä z pohľadu toho, ţe v predmetnom prípade išlo o zvlášť rozsiahlu stavbu, a taktieţ porušenia práva na dvojinštančné správne konanie – keď po doručení rozhodnutia KSÚ správny orgán nezopakoval ústne pojednávanie spojené s miestnou obhliadkou. Tieţ zdôraznil, ţe ešte ako stavebný úrad, od začiatku podania ţiadosti stavebníka o vydanie územného rozhodnutia o vyuţívaní územia poukazoval na nedostatky ţiadosti v otázke jej vplyvu na ţivotné prostredie. Podstatnou z hľadiska hmotného práva bola námietka, ţe ţalovaný sa nevysporiadal s otázkou aktuálneho posúdenia vplyvov ţiadosti stavebníka na ţivotné prostredie, nakoľko stanovisko EIA bolo uţ v tom čase neaktuálne, vychádzalo z modelových výpočtov (odhadov), hoci v čase rozhodovania ţalovaného uţ prebiehala v časti areálu ťaţba štrkopieskov, a preto bolo moţné urobiť reálne merania a zistiť skutočný stav vplyvov činnosti na ţivotné prostredie.
jeho názoru správne orgány váţne pochybili, keď v rozhodnutiach neuviedli, na základe čoho súhlasili so stanoviskom EIA, prečo prevzali jeho podmienky a neskúmali skutočný stav veci a to napriek výhradám, na ktoré ţalobca poukazoval. Na podporu svojej argumentácie uviedol právny názor z rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý vo vzťahu k relevancii záverečného stanoviska EIA uviedol: „Pri posudzovaní navrhovanej činnosti sa jedná len o podklad pre ďalšie povoľovacie konanie, na ktorého obsah je povoľujúci orgán povinný prihliadať avšak nie je ním viazaný a v prípade, že sa od jeho obsahu odchýli, je povinný svoj postup náležite odôvodniť." (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sţp 27/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sţp 7/2008, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5SŢz/1/2010). 7 2Sžo/49/2014 Z uvedeného
názoru ţalobcu vyplýva, ţe ak dôjde k vydaniu záverečného stanoviska EIA, neznamená to, ţe v budúcich povoľovacích konaniach nemôţe vyvstať otázka o akceptovateľnosti jeho záverov vzhľadom na meniace sa skutkové okolnosti. Takýto záver moţno
názoru ţalobcu oprieť aj o právny názor najvyššieho súdu odvolávajúci sa na rozhodnutia Súdneho dvora: „Pokiaľ sa medzičasom zmenili environmentálne podmienky alebo sa zmenil projekt takým spôsobom, že sú možné iné významné vplyvy na životné prostredie, je potrebné sa zaoberať otázkou, či výsledky posúdenia vplyvov na životné prostredie v roku 1998 v čase vydania „starého" územného rozhodnutia stále vhodne reflektujú možné významné vplyvy na životné prostredie (m. m. rozsudky Súdneho dvora C-201/02 bod 47, C-290/03 bod 47 a nasl., C-508/03 body 103 až 106). Vzhľadom na uvedené je
názoru ţalobcu úlohou ţalovaného ako správneho orgánu riadne a zodpovedne s ohľadom na skutočný stav veci posúdiť v územnom konaní vplyv ţiadosti na ţivotné prostredie, pričom podklad pre túto otázku v podobe záverečného stanoviska EIA podlieha procesu hodnotenia dôkazov. Ak sú teda predloţené námietky voči východiskovým údajom záverečného stanoviska EIA (čo ţalobca v správnom konaní urobil), je povinnosťou správneho orgánu takéto námietky vo vzťahu k záverečnému stanovisku EIA vyhodnotiť a v prípade potreby, za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci, vykonať potrebné dokazovanie. Ţalovaný aj KSÚ povaţovali záverečné stanovisko EIA za záväzné a námietky ţalobcu preto za irelevantné. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril podaním z 2. júna 2014 a ţiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Poukázal na to, ţe rozhodnutie o umiestnení stavby reálne do práv ţalobcu nezasahuje. Predmetným rozhodnutím sa vytvára len právny základ pre rozhodnutie o realizácii stavby, ku ktorej môţe, ale nemusí v budúcnosti ani dôjsť. Ak teda po rozhodnutí o vyuţívaní územia nasleduje ešte ďalšie rozhodnutie, aţ na základe ktorého môţe byť ťaţba uskutočňovaná, nemôţe byť ţalobca priamo dotknutý na svojich právach samotným rozhodnutím o vyuţívaní územia, na základe ktorého ešte nie je moţné dobývať loţisko nerastu a ktorým sa len povoľuje vyuţívanie územia a určujú sa podmienky. K námietke ţalobcu uvedenej v odvolaní o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci z hľadiska posúdenia vplyvu na ţivotné prostredie ţalovaný uviedol, ţe KSÚ pri posudzovaní návrhu a stanovení podmienok rozhodnutia v predmetnej veci postupoval 8 2Sžo/49/2014 v súlade s § 126 ods. 1 Stavebného zákona a podmienky vyuţívania územia stanovil v súčinnosti s dotknutými orgánmi štátnej správy, ktorých vyjadreniami a stanoviskami je viazaný pri rozhodovaní vo veci. V súlade s uvedeným ustanovením Stavebného zákona KSÚ posúdil predmetný návrh na vydanie územného rozhodnutia vrátane jeho moţných vplyvov na ţivotné prostredie, na základe záväzných stanovísk dotknutých orgánov, v ktorých právomoci je
osobitných predpisov chrániť a posudzovať moţný vplyv daného územného zámeru na ţivotné prostredie. Ţalovaný zdôraznil, ţe dotknuté orgány k navrhovanému zámeru predloţili súhlasné stanoviská z hľadiska nimi sledovaným záujmov a uloţili podmienky, ktoré KSÚ zapracoval do podmienok svojho rozhodnutia.
názoru ţalovaného, KSÚ, ani ţalovaný nie sú kompetentní posudzovať obsah záväzných stanovísk dotknutých orgánov, ani si robiť vlastné úsudky alebo posudzovať okolnosti prislúchajúce týmto orgánom. Ţalovaný ďalej poukázal na to, ţe sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne vyrovnal aj s námietkou ţalobcu týkajúcou sa vzniknutého valu okolo ťaţobného areálu, ako aj s námietkou o vyschnutí studní. Ţalobca v odvolacom konaní
jeho názoru nepreukázal opodstatnenosť týchto námietok, ani nepredloţil ţiadne dôkazy, ktoré by jeho námietky relevantne potvrdzovali. Opätovne poukázal na skutočnosť, ţe ide o rozšírenie ťaţobnej plochy ťaţby štrkopieskov, keď účel vyuţívania územia na ťaţbu štrkopieskov spolu s podmienkami a spôsobom úpravy územia, odvodnenia, pripojenia na dopravné a rozvodné siete, poţiadavkami na ochranu ţivotného prostredia a zdravia ľudí, ochranných pásiem a pod. boli určené uţ právoplatným územným rozhodnutím o vyuţití územia a umiestnení stavby z 18. októbra 2005 č.: Ča 2005/013-004, ktoré vydal ţalobca – resp. Stavebný úrad obec Č. pre predchodcu účastníka konania spoločnosť ZEDA s r.o. s tým, ţe v budúcnosti sa uvaţuje s rozšírením ťaţobnej plochy. V ţalobou napadnutom rozhodnutí KSÚ ide iba o rozšírenie ťaţobných plôch, ktoré boli na ťaţbu štrkopiesku uţ právoplatne určené a v súlade s predchádzajúcim právoplatným územným rozhodnutím sa rozširuje ťaţobná plocha vymedzená v tomto rozhodnutí o vyuţití územia na dobývanie loţiska nevyhradeného nerastu v súlade s plánom vyuţívania loţiska. K námietke ţalobcu týkajúcej sa nekonania so ţalobcom, ako s účastníkom konania, najmä ţe ţalovaný sa nevyrovnal s námietkou ţalobcu, ţe tento nemal moţnosť uplatňovať svoje práva a oprávnené záujmy v prvostupňovom konaní, pretoţe KSÚ s ním nekonal, ako s účastníkom konania, proti druhostupňovému rozhodnutiu ţalobca uţ nemohol podať 9 2Sžo/49/2014 odvolanie, čím je v jeho prípade popretá zásada „dvojinštančnosti“ a pochybenie z dôvodu nedoručovania verejnou vyhláškou
2 Stavebného zákona, keď
ţalobcu išlo o „rozsiahle územie“ a obyvateľom obce bolo Č. upreté právo byť účastníkmi konania, ţalovaný opätovne uviedol, ţe o námietke účasti obce Č. v územnom konaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky a v intenciách jeho rozsudku Krajský súd v Trnave tak, ţe predmetné územné rozhodnutie krajského stavebného úradu je potrebné obci Č. doručiť, čo KSÚ následne vykonal a obec vyuţila právo účastníka konania a podala odvolanie, o ktorom rozhodol ţalovaný v odvolacom konaní, preto táto námietka je
jeho názoru neopodstatnená. Navyše, konanie o prvom návrhu na vyuţitie celého územia na ťaţbu štrkopieskov (v roku 2005), kedy obec Č., ako príslušný stavebný úrad rozhodla o vyuţití územia na daný účel, bolo právoplatne ukončené a ani na verejnom prerokúvaní územného zámeru v rámci jeho posúdenia
zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neboli k nemu obyvateľmi obce vznesené pripomienky alebo námietky, ani podané písomné stanoviská. K námietke o nedoručovaní rozhodnutia verejnou vyhláškou ţalovaný uviedol, ţe stavebný zákon neurčuje taxatívne, kedy je potrebné územie povaţovať za rozsiahle, toto posúdenie ponecháva stavebnému úradu, ktorý vyuţil toto svoje právo v danom prípade a vzhľadom na okolnosti veci nepovaţoval za potrebné aplikovať § 42 ods. 2 Stavebného zákona. Pokiaľ ţalobca namietal zmeny vzhľadu krajiny najmä vytvorením „valov“ okolo ťaţobného areálu a výstavbu rodinných domov v blízkosti ťaţby, k tomuto ţalovaný uviedol, ţe námietky rovnakého obsahu predloţil ţalobca v odvolacom konaní a ţalovaný sa nimi zaoberal a vysporiadal vo svojom rozhodnutí.
spisového materiálu správneho orgánu sa jedná o protiveterné zemné valy a podmienku ich realizácie zahrnul KSÚ do podmienok územného rozhodnutia na odporúčanie Obvodného úradu ţivotného prostredia Dunajská Streda, odboru štátnej správy zloţiek ţivotného prostredia č. A 2009/00228-002 Pla zo dňa 20.01.
ktorého:“...dotknutí ťažbou štrkopieskov kvôli hlučnosti a prašnosti môžu byť žalobcovia (T. J., A. S., A.. K. a K. T., ktorí sa domáhali účastníctva v územnom konaní, (pozn. odvol. súd)) až rozhodnutím, na základe ktorého môže byť ťažba uskutočňovaná. Takýmto rozhodnutím je rozhodnutie Obvodného banského úradu v Bratislave č. 36-2071/2009 zo dňa 24.07.2009 o povolení zmeny č. 1 povoleného dobývania ložiska nevyhradeného nerastu - štrkopieskov v k. ú. Č., ktorým povolil dobývanie ložiska nevyhradeného nerastu - štrkopieskov aj na pozemku s parc. č. XXX/XX o výmere 186 378 m2 v k. ú. Č.. Námietky žalobcov 4/ - 7/ tak smerovali k faktickému stavu, ktorý mohol nastať až na základe povolenia dobývania ložiska nevyhradeného nerastu. Ak má na rozhodnutie o využívaní územia nasledovať ešte ďalšie rozhodnutie, až na základe ktorého môže byť ťažba uskutočňovaná, nemôžu byť samotným rozhodnutím o využívaní územia, na základe ktorého nie je možné ešte dobývať ložisko nevyhradeného nerastu, a ktorým sa iba povoľuje využívanie územia a určujú sa podmienky využívania územia, žalobcovia ipso facto priamo dotknutí na svojich právach. Ich dotknutie bolo preto nevyhnutné v konaní preukázať napr. znaleckým posudkom, odborným vyjadrením, alebo inou listinou deklarujúcou aspoň potenciálny negatívny vplyv...“. Vzhľadom na skutkovú príbuznosť oboch konaní, nemohol
názoru účastníka Krajský súd v Bratislave dospieť k inému právnemu záveru, aký uviedol v napadnutom rozsudku, nakoľko takýto postup by bol v rozpore so zásadou právnej istoty účastníka konania, keďţe v skutkovo takmer identickom prípade, by krajský súd nerešpektoval právny názor nadriadeného súdu.
názoru účastníka, ţalobca do dnešného dňa ţiadnym spôsobom nepreukázal, ţe napadnutým rozhodnutím KSÚ došlo k zásahu do jeho práv, pričom jeho námietky v súvislosti s porušením procesných práv sú v tomto štádiu irelevantné, keďţe doručením rozhodnutia KSÚ bolo procesným právam ţalobcu učinené za dosť. Skutočnosť, ţe sa po doručení rozhodnutia KSÚ ţalobcovi nekonala miestna obhliadka nemôţe
názoru účastníka v ţiadnom prípade opodstatňovať nezákonnosť 11 2Sžo/49/2014 napadnutého rozhodnutia ţalovaného ako aj rozhodnutia KSÚ. Rovnako uvedené nemôţe byť v rozpore so zásadou dvojinštantnosti, nakoľko odzrkadlením tejto zásady bolo práve doručenie rozhodnutia KSÚ ţalobcovi a následné odvolacie konanie pred ţalovaným. Za účelovú povaţoval aj námietku ţalobcu o porušení povinnosti KSÚ doručovať rozhodnutia v predmetnej veci formou verejnej vyhlášky, nakoľko
jeho názoru znenie § 36 ods. 4 a § 42 ods. 2 Stavebného zákona pripúšťa alternatívu doručovania vo forme verejnej vyhlášky iba za súčasného splnenia ďalších predpokladov, ktoré v danom prípade splnené neboli, nakoľko vlastníkom pozemkov susediacich s pozemkami, na ktorých sa ťaţba realizuje bola aj je výhradne spoločnosť ZEDA Bratislava, s.r.o., ktorá bola aj jediným účastníkom konania. Tieţ poukázal na to, ţe v súčasnosti prebieha aj naďalej ťaţba na časti pozemku parc. č. XXX/XX v k. ú. Č., pričom rozšírenie ťaţobnej plochy nespôsobuje ţiadnu zmenu uţ zrealizovaných a skolaudovaných stavebných objektov. Napadnuté rozhodnutie KSÚ iba rozširuje ťaţobné plochy, ktoré uţ predtým boli na ťaţbu štrkopiesku právoplatne určené, a teda je zrejmé, ţe dané rozhodnutie KSÚ a ani následné potvrdzujúce rozhodnutie ţalovaného nemohli zmeniť postavenie ţalobcu takým spôsobom, aby bol ukrátený na svojich právach. Tieţ apeloval na princíp proporcionality a dobrej správy v súvislosti s následkami, ktoré by v prípade vyhovenia ţalobe mohli byť preňho likvidačné. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu zo strany krajského súdu, účastník poukázal na to, ţe ţalobca spochybňuje závery uvedené v stanovisku EIA a opätovne tvrdí, ţe toto bolo nesprávne resp. nedostatočne zohľadnené, pričom však konkrétne dôkazy o nepravdivosti resp. nedostatočnosti posúdenia vplyvov na ţivotné prostredie v konaní nepredloţil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací
2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,
2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. 12 2Sžo/49/2014 Rozsudok bol verejne vyhlásený 28. septembra 2015
1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či ţalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu
procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia.
1 účastníkom územného konania je navrhovateľ, obec, ak nie je stavebným úradom príslušným na územné konanie a ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. 1g)
ods. 2, v územnom konaní o umiestnení stavby, o vyuţívaní územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom pásme sú účastníkmi konania aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môţu byť rozhodnutím priamo dotknuté.
4, začatie územného konania o umiestnení líniovej stavby alebo v odôvodnených prípadoch aj zvlášť rozsiahlej stavby, stavby s veľkým počtom účastníkov konania, ako aj územného konania o vyuţití územia, o stavebnej uzávere 13 2Sžo/49/2014 a o ochrannom pásme, ak sa týka rozsiahleho územia, oznámi stavebný úrad účastníkom územného konania verejnou vyhláškou. Stavebný úrad oznámi začatie územného konania verejnou vyhláškou aj v prípade, ţe mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi.
1, podkladom pre vydanie územného rozhodnutia, sú územné plány obcí a zón. Ak pre územie nebol spracovaný územný plán obce, alebo zóny, podkladom pre vydanie územného rozhodnutia sú spracované územno-plánovacie podklady
a ostatné existujúce podklady
, inak stavebný úrad obstará v rozsahu nevyhnutnom na vydanie územného rozhodnutia iné podklady, najmä skutočnosti získané vlastným prieskumom alebo zistené pri miestnom zisťovaní.
ods. 2 stavebný úrad v územnom konaní posúdi návrh predovšetkým z hľadiska starostlivosti o ţivotné prostredie a potrieb poţadovaného opatrenia v území a jeho dôsledkov, preskúma návrh a jeho súlad s pokladmi
odseku 1 a predchádzajúcimi rozhodnutiami o území, posúdi, či vyhovuje všeobecným technickým poţiadavkám na výstavbu a všeobecne technickým poţiadavkám na stavby uţívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu, prípadne predpisom, ktoré ustanovujú hygienické, protipoţiarne podmienky, podmienky bezpečnosti práce a technických zariadení, dopravné podmienky, podmienky ochrany prírody, starostlivosti o kultúrne pamiatky, ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného pôdneho fondu a podobne, pokiaľ posúdenie nepatrí iným orgánom.
ods. 3 stavebný úrad v územnom konaní zabezpečí stanoviská dotknutých orgánov, ich vzájomný súlad a posúdi vyjadrenie účastníkov a ich námietky. Stavebný úrad neprihliadne na námietky a pripomienky, ktoré sú v rozpore so schválenou územno-plánovacou dokumentáciou.
v územnom rozhodnutí vymedzí stavebný úrad územie na navrhovaný účel a určí podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania, vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení v území a predovšetkým starostlivosť o ţivotné prostredie, včítane architektonických a urbanistických hodnôt v území a rozhodne o námietkach účastníkov konania. V rozhodnutí o umiestnení stavby si v odôvodnených prípadoch stavebný úrad môţe vyhradiť predloţenie podrobnejších podkladov projektovej dokumentácie 14 2Sžo/49/2014 alebo jej časti,
nich môţe dodatočne určiť ďalšie podmienky, ktoré sa musia zahrnúť do stavebného povolenia.
1, rozhodnutím o umiestnení stavby sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa poţiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia. Umiestnenie stavby sa vyznačí v grafickej prílohe územného rozhodnutia.
ods. 2, v podmienkach na umiestnenie stavby sa určia poţiadavky:
3 písm. e), rozhodnutie o vyuţívaní územia sa vyţaduje na ťaţobné práce, im podobné práce a s nimi súvisiace práce, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
2 verejnou vyhláškou sa oznámi územné rozhodnutie o umiestnení líniovej stavby a v odôvodnených prípadoch aj o umiestnení zvlášť rozsiahlej stavby, stavby s veľkým počtom účastníkov konania, ako aj rozhodnutie o vyuţití územia a o ochrannom pásme, ak sa týka rozsiahleho územia. Doručenie sa uskutoční vyvesením územného rozhodnutia na 15 dní spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia.
6 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, platnosť záverečného stanoviska k činnosti je tri roky odo dňa jeho vydania. Záverečné stanovisko nestráca platnosť, 15 2Sžo/49/2014 ak sa počas jeho platnosti začne konanie o umiestnení alebo povolení činnosti
osobitných predpisov (napr. Stavebný zákon). V predmetnom prípade sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o vyuţití územia, ktorým správny orgán povolil rozšírenie ťaţobnej plochy uţ existujúcej ťaţby štrkopieskov v k. ú. ţalobcu. V odvolaní predovšetkým namietal správnosť záverov krajského súdu o tom, ţe rozhodnutie o vyuţití územia nemôţe zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov ţalobcu. Na rozdiel od krajského súdu odvolací súd je toho názoru, ţe rozhodnutie o vyuţívaní územia môţe vţdy zasiahnuť do práv obce, katastrálneho územia ktorej sa vyuţívanie územia dotýka. Preto obec, pokiaľ nevystupuje v konkrétnej veci ako stavebný úrad, ako tomu bolo v prejednávanom prípade, je vţdy účastníkom konania o vyuţívaní územia, čo ostatne vyplýva aj z § 34 ods. 1 Stavebného zákona. Tento právny záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
názoru odvolacieho súdu správne orgány v správnom konaní taktieţ riadne vysporiadali. Navyše, z odborného posudku Výskumného ústavu vodného hospodárstva z 10.9.2012 ktorý je súčasťou administratívneho spisu vyplýva, ţe cit:“... odkrytie hladiny podzemnej vody vytvára hladinový skok. Pričom v časti v smere prúdenia podzemných vôd 19 2Sžo/49/2014 odkrytá voľná hladina podzemných vôd podzemné vody drénuje a naopak zo smeru prúdenia od odkrytej hladiny podzemné vody dotuje. Výsledkom je, že v oblasti pred vstupom podzemných vôd do jazier sa hladiny podzemných vôd znížia a v oblasti opätovnej infiltrácie vôd jazera do podzemia sa hladiny podzemných vôd zvýšia (t. j. v časti najbližšej k situovaným studniam...). V ložisku bude čerpaných maximálne 28l.s-1 vody, ktorá sa však dostane naspäť do prostredia, technologicky sa tu preto nemá ako strácať voda...“. Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie ţalovaného je i
názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis ţalovaného, je nesporne zrejmé, ţe krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náleţite vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v ţalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, ţe vykonané dokazovanie bolo náleţite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totoţnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, ţe preskúmavaným rozhodnutím ţalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov ţalobcu, tento jeho názor povaţoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Skutočnosti, ktorými ţalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totoţné s námietkami, ktoré ţalobca namietal uţ v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náleţite vysporiadal. 20 2Sžo/49/2014 Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu ţalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny
1 a 2 OSP potvrdil. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, ţe ţalobcovi nepriznal ich náhradu, pretoţe nebol v odvolacom konaní úspešný a ţalovanému, ako aj zúčastnenému účastníkovi, spol. ZEDA Bratislava spol. s r.o., právo na náhradu trov konania zo zákona neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 28. septembra 2015 JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.