Obsah (6)

§ 146§ 238§ 153§ 237§ 241§ 214

Najvyšší súd 3 Cdo 568/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Ing. M. S., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. E. B., advokátkou so sídlom v

ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe procesne úspešnej ţalobkyni priznal ich náhradu. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z

1. mája 2014 sp. zn. 6 Co 186/2014 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.), pričom sa v plnom rozsahu stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Po vysvetlení obsahu a účelu § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj podmienok, za ktorých toto ustanovenie umoţňuje na návrh jedného z manţelov obmedziť uţívacie právo druhého manţela k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva, prípadne ho z jeho uţívania úplne vylúčiť, sa odvolací súd stotoţnil so skutkovými závermi súdu prvého stupňa o preukázaní násilného správania ţalovaného k ţalobkyni a ich dcéram. Zohľadnil pri tom lekárske správy z rokov 2005, 2006 a 2010 a tieţ vyjadrenia ich dcéry K. pri rozhovore so znalcom. Na zreteľ vzal aj znalecký posudok P. vyhotovený pre účely súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 28 P 184/
2. K záverom, ku ktorým dospel v roku 2006 znalec PhDr. Š. M., odvolací súd poznamenal, ţe jeho znalecké zistenia sa týkajú obdobia, v ktorom sa ešte naplno neprejavilo agresívne správanie ţalovaného. K vyjadreniu ţalovaného,

ktorého uţ v súčasnosti nedochádza z jeho strany k fyzickým alebo psychickým atakom, odvolací súd uviedol, ţe ţalovaný tak koná pod vplyvom nariadenia predbeţného opatrenia, to však neznamená, ţe v prípade obnovenia spoločného uţívania sporného bytu by opätovne nedochádzalo k prejavom agresivity ţalovaného, ktorý – ako bolo preukázané – nie je ochotný rešpektovať súdne uloţené zákazy a obmedzenia. Dôvody, ktoré uviedol ţalovaný v odvolaní, sa týkajú 3 3 Cdo 568/2014 skôr príčin rozpadu manţelstva, prípadne rodičovských nezhôd pri výchove dcér a starostlivosti o ne, tieto dôvody ale nie sú spôsobilé spochybniť správnosť prvostupňového rozhodnutia a nevyvracajú obavy z pokračujúcej agresivity ţalovaného. Jeho argumentáciu o zásahu do práv dcér postupom prvostupňového súdu označil odvolací súd za irelevantnú, lebo sa týka toho, kto nebol účastníkom predmetného konania. V záverečnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, ţe vylúčením ţalovaného z uţívania sporného bytu nezaniká jeho vlastnícke právo, iba sa čiastočne obmedzuje v záujme práva na ochranu ţivota a zdravia, resp. práva na pokojný a zdravý ţivot osôb bývajúcich v spornom byte. Dospel k záveru, ţe vylúčiť jedného z manţelov z uţívania bytu moţno

§ 146ods.

2 Občianskeho zákonníka nielen na čas neurčitý, ale aj dočasne. O trovách odvolacieho konania rozhodol

ustanovení § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.; procesne úspešnej ţalobkyni ich náhradu nepriznal, lebo jej v odvolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie. Uviedol, ţe v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie a právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), v konaní bola jemu aj jeho dcéram odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom došlo k iným vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. vyvodzoval z toho, ţe o tej istej veci uţ bolo rozhodnuté, a to uznesením Okresného súdu Bratislava IV z

1. októbra 2005 č.k. 8 C 184/2005-27, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave z
2. februára 2006 sp. zn. 6 Co 497/
3. Znemoţnenie realizácie jeho procesných oprávnení (§ 237 písm. f/ O.s.p.) videl v tom, ţe súdy nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili a na ich základe dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, ďalej v tom, ţe odvolací súd nenariadil na prejednanie jeho odvolania pojednávanie a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, lebo v odôvodnení nereaguje náleţite na odvolanie a v ňom obsiahnuté argumenty a nevysvetľuje všetky významné skutkové a právne okolnosti. K procesnej vade konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. došlo najmä tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd zaloţil svoj rozsudok na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktoré prehliada, ţe v konaní nebolo ničím relevantným preukázané jeho agresívne správanie. K ţalobkyňou tvrdeným fyzickým a psychickým útokom nikdy nedošlo, ţalobkyňa má moţnosť bývať inde, 4 3 Cdo 568/2014 jej zámerom je odlúčiť ţalovaného od ich dcér, ţalovaný po rozhodnutí súdu nemá pre seba a svoje dcéry zabezpečené bývanie, rozhodnutie súdov sú zaloţené na nesprávnej aplikácii ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ohrozujú právo bývať tak ţalovaného, ako aj jeho dcér. Z týchto dôvodov ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
4. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
5. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým moţno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd 5 3 Cdo 568/2014 vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád.

názoru ESĽP v ţiadnom prípade však za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba striktne dodrţiavať, lebo ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, ţe neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy] a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu niţšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, neţ v ktorej bol pred takým rozhodnutím 6 3 Cdo 568/2014 opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretoţe to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá uţ bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu niţšieho stupňa (II. ÚS 172/03). 2. Dovolaním ţalovaného je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p. V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva. 3. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné

§ 237

O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo 7 3 Cdo 568/2014 v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

1. Ţalovaný tvrdí, ţe tá istá vec uţ bola prejednaná a rozhodnutá v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 8 C 184/2005, resp. na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 497/
2. Zistenie prekáţky rozsúdenej veci (res iudicata) alebo prekáţky veci začatej (litispendencia), ktorých sa táto námietka dovolateľa týka, vedie v kaţdom štádiu konania k potrebe zastaviť konanie. Tieto prekáţky nastávajú vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté (resp. vedie sa konanie) a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). 8 3 Cdo 568/2014 Okresný súd Bratislava IV uznesením z
3. októbra 2005 č.k. 8 C 184/2005-57 zamietol návrh Ing. M. S., mal. M. S. a mal. K. S. na nariadenie predbeţného opatrenia, ktorým mal súd – do skončenia konania o vyporiadaní BSM – zakázať Ing. M. S. vstup do sporného bytu. Krajský súd v Bratislave uznesením z
4. februára 2006 sp. zn. 6 Co 497/2005 toto prvostupňové uznesenie potvrdil ako vecne správne. Pokiaľ v skoršom konaní (sp. zn. 8 C 184/2005 Okresného súdu Bratislava IV) bol za relevantný povaţovaný skutkový stav z roku 2005, v preskúmavanej veci za rozhodujúce boli označované skutkové okolnosti najmä z rokov 2010 aţ 2012; v skoršom konaní išlo o posúdenie, či sú dané dôvody na zákaz vstupu Ing. M. S. do sporného bytu, v preskúmavanej veci (sp. zn. 16 C 47/2012) išlo o posúdenie návrhu na jeho vylúčenie z uţívania sporného bytu. V skoršom konaní, na ktoré poukazuje dovolateľ, išlo o návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, právoplatné rozhodnutie o ktorom nemohlo zaloţiť prekáţku litispendencie alebo res iudicata pre neskoršie konanie (a rozhodnutie) o návrhu na vydanie rozhodnutia vo veci samej. Predmetná námietka ţalovaného je z týchto dôvodov nedôvodná. 5.

názoru ţalovaného došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 9 3 Cdo 568/2014 Z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. môţe byť za relevantné povaţované iba znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka konania [teda nie toho, kto v konaní nemal procesné postavenie účastníka konania (navyše, iba toho účastníka konania, ktorý podal dovolanie)]. 5.1. K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej ţalovaný namieta, ţe k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je – ako tvrdí – nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu a v dôsledku toho nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, ţe judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.

právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru (viď napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 50/2014, 3 Cdo 194/2014, 3 Cdo 347/2014, 3 Cdo 476/2014, 3 Cdo 538/2014). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 2 Cdo 137/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 228/2010, 5 ECdo 86/2013, 7 ECdo 14/2013). Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, ţe ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania

§ 237písm.

f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania

§ 241ods.

2 písm. b/ O.s.p.“. Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udrţateľnosti názoru najvyššieho súdu,

ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený 10 3 Cdo 568/2014 skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania

§ 237písm.

f/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd aj v uznesení zo

1. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/
2. 5.
3. Pokiaľ ţalovaný argumentuje nesprávnosťami, ku ktorým

jeho názoru došlo v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

§ 237písm.

f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré ţalovaný v dovolaní namieta, nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). 5.

1. Odvolací súd rozhodol v danom prípade bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Dovolateľ zastáva názor, ţe takto vec prejednať a rozhodnúť nemohol. V súvislosti so snahou zrýchliť a zefektívniť konanie vytvára Občiansky súdny poriadok viacerými ustanoveniami moţnosť, aby súd za splnenia zákonných predpokladov rozhodol aj bez nariadenia pojednávania. V danom prípade prvostupňový súd vec prejednal a rozhodol na nariadenom pojednávaní (viď zápisnicu z
2. novembra 2013 zaloţenú v spise na č.l. 305 aţ 310). 11 3 Cdo 568/2014 Pokiaľ odvolací súd vec prejednal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, treba poukázať na to, ţe
3. októbra 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok. Uvedená novela zmenila okrem iného aj ustanovenie § 214 O.s.p.

§ 214ods.

1 O.s.p. (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu) platí, ţe na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

§ 214ods.

2 O.s.p. (v tom istom znení) v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe len v prípadoch uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd sám. V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, ţe netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem. Postup odvolacieho súdu bol v súlade s § 214 O.s.p., preto nemohol mať za následok odňatie moţnosti ţalovaného pred súdom konať.

1. K námietke ţalovaného, ţe v konaní došlo k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej) vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci dovolací súd uvádza, ţe pokiaľ k vade tejto povahy došlo (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohla zaloţiť prípustnosť dovolania, lebo nejde ani o znak alebo atribút rozsudku uvedeného v § 238 O.s.p., proti ktorému je dovolanie prípustné, ani o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. Iná vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), je síce relevantný dovolací dôvod, úspešne ho ale moţno uplatniť iba 12 3 Cdo 568/2014 v procesne prípustnom dovolaní. Sama o sebe (i keby k nej skutočne došlo) prípustnosť dovolania nezakladá.
2. Ţalovaný naostatok tvrdí, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalovaný uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
3. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie ústavného súdu obsiahnuté v jeho uznesení z
4. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014,

ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania

§ 237písm.

f/ O.s.p.“. 9. Vzhľadom na to, ţe dovolanie ţalovaného nie je

ustanovení § 238 O.s.p. prípustné, nepreukázané boli ţalovaným tvrdené procesné vady konania uvedené v § 237 písm. d/ a f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. 13 3 Cdo 568/2014 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.

1. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo v ňom nepodala návrh na priznanie tejto náhrady (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. septembra 2015 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková