1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia ţalovanej č. p. PK-58- 6/2007 z
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe SR a Ţelezničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) prepustená zo sluţobného pomeru príslušníka Slovenskej informačnej sluţby. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobkyňa ako nepoverená osoba informovala osoby mimo prostredia SIS o uskutočnených organizačných zmenách a obsahu interných právnych predpisov, z ktorých niektoré poţívajú ochranu
zákona č. 215/2004 Z. z. a kriminalizovala riaditeľa SIS a svojich ďalších nadriadených v sluţobnom pomere. Je toho názoru, ţe uvedeným konaním ţalobkyňa hrubým spôsobom porušila zákon a konala v rozpore so sluţobnou prísahou. Poškodila dobré meno SIS ako aj jej riaditeľa, čím porušila svoje základné zákonom uloţené povinnosti, a to najmä plniť svedomite úlohy uloţené všeobecne záväznými právnymi predpismi, nariadeniami a pokynmi nadriadených, dodrţiavať sluţobnú disciplínu, zdrţať sa konania, ktoré by mohlo narušiť váţnosť SIS, alebo ohroziť dôveru v tento štátny orgán a povinnosť mlčanlivosti. Stotoţnil sa s názorom ţalovanej, ţe konanie ţalobkyne z hľadiska ďalšieho výkonu štátnej sluţby je neprijateľné aj vzhľadom na zákonom ustanovený systém riadenia a velenia v SIS ako ozbrojeného bezpečnostného štátneho orgánu Slovenskej republiky. Krajský súd mal za to, ţe takéto konanie je okrem vyššie uvedeného neakceptovateľné, s ohľadom na charakter a dôleţitosť úloh, ktoré tento štátny orgán plní, čomu zodpovedá aj skutočnosť, ţe osobám v sluţobnom pomere v tomto štátnom orgáne, zákon výslovne ukladá povinnosť plniť rozkazy, príkazy, nariadenia a pokyny svojich nadriadených. Dôleţitý záujem štátnej sluţby spočíva najmä v disciplinovanosti a čestnosti príslušníkov SIS vykonávajúcich štátnu sluţbu a v striktnom dodrţiavaní povinnosti mlčanlivosti a sluţobnej prísahy príslušníkov SIS vykonávajúcich 5Sţo/22/2012 3 štátnu sluţbu. Konanie, ktorého sa ţalobkyňa dopustila, je preto nezlučiteľné s dôleţitým záujmom štátnej sluţby a jej ďalšie ponechanie v štátnej sluţbe preto je neţiadúce. Zvlášť hrubý spôsob porušenia sluţobnej prísahy a porušenia sluţobných povinností spočívalo v charaktere, intenzite a v rozsahu protiprávneho konania, spočívajúceho najmä v nedodrţaní povinnosti mlčanlivosti ako jednej zo základných zákonných povinností príslušníka spravodajskej sluţby a tieţ v opakovanosti skutkovo zhodného, resp. podobného protiprávneho konania. Takto potom
názoru krajského súdu, správne orgány oboch stupňov v danej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci zistili skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodili správny právny názor. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol
1 OSP tak, ţe v konaní neúspešnej ţalobkyni právo na ich náhradu nepriznal. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa jeho zmeny v podobe, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky zmení rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/11/2008-112 zo 16. februára 2012 tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovanej PK-58-6/2007 z 09. novembra 2007 ako aj Personálny rozkaz riaditeľa SIS č. 325 z 22. augusta 2007 a vec vráti ţalovanej na ďalšie konanie.
názoru ţalobkyne informovanie kontrolných orgánov o podozreniach z protizákonného konania je realizáciou základného ľudského práva a nemôţe byť branné ako protizákonné a protispoločenské konanie. Podnet na kontrolný orgán v prípade nezákonnosti, má právo podať kaţdý, pričom s ohľadom na zásadu prezumpcie neviny samotné podanie podnetu na kontrolný orgán nemôţe byť vyhodnotené ako poškodenie dobrého mena. Navyše prvostupňový súd v tomto konaní vôbec nie je oprávnený posudzovať, či došlo k poškodeniu dobrého mena ţalovanej alebo jej funkcionárov.
ţalobkyne poukázať na nezákonné konanie je právom osoby, za určitých okolností dokonca povinnosťou. Je prejavom takzvanej externej kontroly verejnej správy, keď štát a jeho osoby kontrolujú orgány verejnej správy a zákonnosť ich konania. V rámci toho je plne v ich dispozícii upozorniť na konkrétne konanie, pokiaľ zastávajú názor, ţe toto konanie je v rozpore so zákonom. Zamestnanci štátneho zboru nemajú moţnosť rozhodovať o porušení zákona predstaviteľmi štátneho zboru, majú však moţnosť a v určitom zmysle dokonca aj povinnosť upozorniť kompetentné subjekty kontroly a dozoru, pokiaľ zastávajú 5Sţo/22/2012 4 názor, ţe k porušeniu zákona z ich strany prišlo. S ohľadom na uvedené je zrejmé, ţe prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec. Ďalej uviedla, ţe pokiaľ krajský súd vyhodnotil konanie ţalobkyne ako protizákonné najmä z dôvodu porušenia povinnosti mlčanlivosti, tak napriek tomuto názoru ţalovaná, a ani prvostupňový súd neuviedli ani jeden prípad porušenia mlčanlivosti. Namietala, ţe sa krajský súd a aj ţalovaná obmedzili len na konštatovanie porušenia. Vytýkala krajskému súdu, ţe neuviedol, vyzradením akých utajovaných skutočností malo prísť zo strany ţalobkyne k porušeniu povinnosti mlčanlivosti. Rovnako neuviedol, prečo by malo byť uvedenie neutajovaných skutočností ţalobkyňou orgánom dozoru v rozpore so záujmami fyzických a právnických osôb. Konštatácia, ţe išlo o informácie týkajúce sa vecí vnútornej organizácie, rozdelenia vecnej pôsobnosti a personálneho budovania SIS bez ďalšieho nemoţno povaţovať za dostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa preskúmava prepustenie zo sluţobného pomeru. V tak dôleţitej rozhodovacej oblasti súdu, ako je právo na prácu garantované aj článkom 35 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“) súd musí dôkladne zdôvodniť svoje rozhodnutie a neobmedziť sa len na všeobecné konštatovania. Pokiaľ prišlo k porušeniu povinnosti mlčanlivosti, mala ţalovaná podniknúť kroky, ktoré jej prikazuje v takomto prípade zákon.
ţalobkyne ţiadne takéto kroky ţalovaná nepodnikla, čo jej zástupca potvrdil aj pred prvostupňovým súdom. Za predpokladu, ţe by ţalobkyňa porušila svoje povinnosti, mala ţalovaná začať minimálne disciplinárne konanie. K tomu však neprišlo. S ohľadom na uvedené je
ţalobkyne zrejmé, ţe krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a nedostatočne odôvodnil rozhodnutie, nakoľko nezistil a neuviedol ani jednu konkrétnu informáciu, ktorá by zakladala porušenie povinnosti mlčanlivosti. Ţalobkyňa ďalej uviedla, ţe dňa
ţalobkyne nie je pravdou, čo je uvedené v odôvodnení rozkazu o prepustení zo sluţobného pomeru, ţe k týmto všetkým osobám uviedla sluţobný vzťah. Takéto tvrdenie je účelové, zámerne zavádzajúce a vyslovene nepravdivé. V kolónke predtlače zoznamu osôb, pred ktorými 5Sţo/22/2012 5 príslušník Slovenskej informačnej sluţby neutajuje svoju príslušnosť je totiţ vyţadované napísať vzťah týchto osôb k príslušníkovi a nie vzťah príslušníka k týmto osobám. Taktieţ namietala nedodrţanie lehoty
5 zákona č. 73/1998 Z. z., kde o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d/ aţ g/ moţno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; a v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť.
ţalobkyne zo spisu je zrejmé, ţe tento dôvod prepustenia musel nadriadený zistiť najneskôr
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.. Ďalej v odvolaní uviedla, ţe Slovenská informačná sluţba sa nevysporiadala s otázkou, či išlo o porušenie zvlášť hrubým spôsobom a či ponechanie ţalobkyne v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby a ţe uvedenými skutočnosťami sa nezaoberal ani prvostupňový súd. Ďalej uviedla, ţe prvostupňový súd svojím konaním porušil právo na spravodlivý súdny proces vyjadrený v článku 48 odseku 2 Ústavy SR,
ktorého ,,každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom“. Ţalobkyňa sa pred posledným pojednávaním domáhala nahliadnutia do spisu. Mala záujem oboznámiť sa najmä s dokumentmi, ktoré si krajský súd vyţiadal od ţalovanej na pojednávaní dňa
zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ustanovenia tohto zákona sa však nemôţu vykladať nad rámec základných ľudských práv zakotvených v Ústave, navyše ak tento zákon upravuje v ustanovení § 35 moţnosti oboznámenia sa s týmito skutočnosťami. Na základe uvedeného je zrejmé, ţe prvostupňový súd porušil svojim postupom právo na súdnu a inú právnu ochranu. Ţalobkyňa sa nemohla dostatočne brániť a bola narušená rovnosť účastníkov. Na záver svojho odvolania ţalobkyňa poukazovala na to, ţe spor sa dotýka základného ľudského práva na prácu. V prípade prepustenia zo sluţobného pomeru musí byť preto skutkový stav bez akýchkoľvek pochybnosti dostatočne zistený a vec správne právne posúdená. Prepustenie osoby zo štátneho orgánu pre údajne porušenia jeho poukázaním na nezákonné konanie štátneho orgánu vytvára nebezpečný precedens,
ktorého oznámenie nezákonného konania orgánom dozoru je porušením povinnosti mlčanlivosti a dôvodom na prepustenie. Znamená to, ţe pokiaľ funkcionári ţalovanej budú páchať dokonca aţ trestnú činnosť, kaţdý zamestnanec, ktorý na to upozorní, nakoľko táto inštitúcia ako vidíme utajuje skoro všetko, nutne poruší povinnosť mlčanlivosti. Takýto výklad zákona je čisto promocenský, pričom absolútne popiera všetky princípy právneho štátu. Ţalovaná navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne a právne správnych dôvodov potvrdiť nesúhlasiac s dôvodmi uvedenými v odvolaní ţalobkyne. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne nie je moţné vyhovieť. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako 5Sţo/22/2012 7 aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, ţe napadnutým rozhodnutím ţalovaná zamietla rozklad ţalobkyne a súčasne potvrdila personálny rozkaz riaditeľa SIS č. 325 zo dňa 22. augusta 2007, ktorým bola ţalobkyňa
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. prepustená zo sluţobného pomeru príslušníka SIS z dôvodu porušenia ustanovení § 48 ods. 3 písm. a/, g/, h/ a n/ zákona č. 73/1998 Z. z., ďalej § 23 ods. 1 zákona o informačnej sluţbe v spojitosti s ustanovením § 38 písm. a/ zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to tým, ţe porušila zákonom uloţenú povinnosť mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela v súvislosti s činnosťou SIS vo veciach vnútornej organizácie, rozdelenia vecnej pôsobnosti, personálneho budovania SIS a nebola v tejto veci od povinnosti mlčanlivosti oslobodená
príslušných ustanovení citovanej zákonnej úpravy, nesplnila úlohy uloţené na základe zákona a úlohy uloţené na základe rozkazu nadriadeného, opakovane a bezdôvodne kriminalizovala konanie riaditeľa Slovenskej informačnej sluţby a ďalších nadriadených v sluţobnom pomere pri výkone ich riadiacich právomocí, čím ohrozila a narušila váţnosť Slovenskej informačnej sluţby a dôsledne neplnila povinnosti ustanovené zákonom NR SR č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej sluţbe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 46/1993 Z. z.“)., internými predpismi a rozkazmi svojich nadriadených.
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov, nespadajú pod ochranu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru (napr. COEUR c. Francúzsko, BENKESSIOUER c. Francúzsko, PELLEGRIN c. Francúzsko). Príklad takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia, preto v uvedenom 5Sţo/22/2012 8 smere dáva najvyšší súd za pravdu ţalovanej, ţe čo sa týka otázky prepustenia policajta zo sluţby, nespadá resp. nemoţno na takýto prípad aplikovať článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, ţe cieľom článku 6 ods. 1 Dohovoru je poskytnutie súdnej ochrany čo moţno najširšiemu okruhu právnych vzťahov. Je potrebné zdôrazniť, ţe v zmysle judikatúry ESĽP sa za trestnú vec povaţuje aj taká vec, ktorá v zmysle vnútroštátnych trestnoprávnych kódexov sa za trestnú nepovaţuje, ale je zaradená medzi protiprávne konania postihované sankciami z oblasti správneho, disciplinárneho alebo procesno-poriadkového práva. Z tohto hľadiska sa za trestné povaţujú aj konania, ktoré moţno (najmä z pohľadu nášho právneho poriadku) označiť ako disciplinárne delikty. Tu je dôleţitá predovšetkým závaţnosť sankcie. Nie všetky sankcie však Európsky súd pre ľudské práva povaţuje za tak prísne, aby konania, v ktorých boli uloţené, bolo moţné z právneho hľadiska povaţovať za trestné. Ide napr. o trest odňatia slobody pre vojaka v dĺţke 5 dní, stratu moţnosti skrátiť trest odsúdenému o 28 dní, prepustenie dôstojníka do zálohy, napomenutie alebo pokuta uloţená osobám zdruţeným v profesijných komorách verejnoprávneho charakteru, štátnym zamestnancom a taktieţ ESĽP tu zaraďuje i prepustenie policajta zo sluţby.
čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky občania majú právo na prácu.
čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 aţ 42 a čl. 44 aţ 46 tejto ústavy sa moţno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Najvyšší súd v zhode s vyjadrením ţalovanej k námietke ţalobkyne, ţe prepustením zo sluţobného pomeru došlo k porušeniu práva na prácu garantovaného v článku 35 Ústavy SR uvádza, ţe postupom ţalovanej nedošlo k zásahu do základného ľudského práva a to práva na prácu, pretoţe
čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa práva na prácu uvedeného v čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky moţno len v medziach zákonov, pretoţe právo na prácu nie je absolútne, ale toto právo sa vykonáva v medziach zákona, ktorým je v danom prípade zákon o štátnej sluţbe. Ani
názoru najvyššieho súdu zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 400/209 5Sţo/22/2012 9 Z. z.“) nie je moţné na daný prípad aplikovať, pretoţe na štátnu sluţbu príslušníkov policajného zboru, príslušníkov SIS a ďalších kategórií štátnych zamestnancov sa vzťahujú osobitné predpisy, ktorým je zákon č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov (lex specialis). Zákon č. 400/2009 Z. z. v znení zákona č. 151/2010 Z. z., zodpovednosť štátnych zamestnancov za disciplinárne delikty neupravuje (od 01. júna 2010 zodpovednosť za správne disciplinárne delikty osôb v štátnej sluţbe obsahujú len osobitné zákony). Najvyšší súd na tomto mieste dáva tieţ do pozornosti, ţe sluţobný pomer príslušníka SIS vznikajúci mocenským aktom sluţobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavenie. Sluţobný pomer sa od pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia – sluţobný pomer príslušníka SIS sa tieţ končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení príslušníka SIS zo sluţobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov. V zmysle § 1 ods. 2 veta druhá zákona č. 46/1993 Z. z. Slovenská informačná sluţba sa vo svojej činnosti spravuje ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Túto doktrínu moţno dodrţať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov, ktorí tento bezpečnostný orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou vzniku sluţobného pomeru občana k Slovenskej informačnej sluţbe, je zloţenie sluţobnej prísahy. Sluţobná prísaha je teda sľub, ktorým túto doktrínu príslušník SIS potvrdzuje s tým, ţe na to vyuţije všetky svoje sily a schopnosti, a to aj s nasadením vlastného ţivota. Sluţobná prísaha obsahuje aj sľub čestnosti, statočnosti a disciplinovanosti.
1 zákona č. 46/1993 Z. z., príslušníci a kaţdý, kto plní úlohy na základe tohto zákona, sú povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s činnosťou informačnej sluţby a ktoré v záujme fyzických alebo právnických osôb majú zostať utajené. 5Sţo/22/2012 10
g/ zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) nepovolanou osobou sa rozumie fyzická osoba, ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s Utajovanými skutočnosťami nad rozsah, ktorý je jej určený.
a/ zákona č. 215/2004 Z. z. oprávnená osoba je povinná zachovávať pred nepovolanou osobou a pred cudzou osobou mlčanlivosť o informáciách a veciach obsahujúcich utajované skutočnosti počas utajenia týchto skutočností a to aj po zániku oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami.
2 zákona č. 73/1998 Z. z. občan pri vzniku sluţobného pomeru príslušníka informačnej sluţby skladá sluţobnú prísahu, ktorá znie: „Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný príslušník Slovenskej informačnej služby. Služobné povinnosti budem plniť
svojich najlepších schopností a vo svojej činnosti sa budem riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a budem chrániť ústavné zriadenie Slovenskej republiky, ako aj práva občanov. Na to som pripravený vynaložiť všetky sily a schopnosti a nasadiť aj svoj život. Tak prisahám!“.
73/1998 Z. z. sluţobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, sluţobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.
3 zákona č. 73/1998 Z. z. policajt je povinný:
c/ zákona č. 73/1998 Z. z. sa sluţobný pomer končí aj prepustením.
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. policajt sa prepustí zo sluţobného pomeru, ak poruší sluţobnú prísahu alebo sluţobnú povinnosť zvlášť hrubým Spôsobom a jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov Štátnej sluţby. Porušenie sluţobnej prísahy je tieţ pojmovým znakom právneho dôvodu prepustenia príslušníka SIS zo sluţobného pomeru
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z..
1 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie o prepustení musí byť vyhotovené písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné.
1 zákona č. 73/1998 Z. z. oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si pre rozhodnutie potrebné podklady.
2 zákona č. 73/1998 Z. z. oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
1, 2, 3, 4 zákona č. 73/1998 Z. z. za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a ohliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy
vlastnej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 5Sţo/22/2012 12
1, 2, 3, 4 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tieţ uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totoţnosť príslušníka Slovenskej informačnej sluţby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodol. Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné, alebo či sa moţno proti nemu odvolať, v akej lehote a u ktorého oprávneného orgánu. Úlohou súdu v danom konaní bolo posúdiť, či správne orgány postupovali v súlade so zákonom a či konaním ţalobkyne boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. z hľadiska závaţnosti moţného negatívneho vplyvu v sluţobnom pomere. Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve
V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bolo vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve pri preskúmavaní zákonnosti a postupov orgánov verejnej správy je teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Podmienkami prepustenia zo sluţobného pomeru
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. sú jednak: 5Sţo/22/2012 13 1/ porušenie sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jednak 2/ jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. Pokiaľ ţalobkyňa namietala, ţe krajský súd neskúmal, či konaním, ktoré sa dáva ţalobkyni za vinu boli splnené predpoklady na prepustenie zo štátnej sluţby
1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.,
najvyššieho súdu, zákon o štátnej sluţbe bliţšie nevymedzuje a nekonkretizuje konanie charakterizované ako zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny a sluţobnej prísahy, ale posúdenie ponecháva na správnu úvahu konajúceho sluţobného orgánu. V danom prípade bolo
ţalovanej náleţite preukázané, ţe ţalobkyňa sa dopustila porušení povinností uloţených jej všeobecne záväznými právnymi predpismi, čím porušila sluţobnú prísahu a sluţobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom.
najvyššieho súdu ani v pracovnoprávnych predpisoch nie je definícia zvlášť hrubého porušenia pracovnej disciplíny, ktoré je dôvodom skončenia pracovného pomeru. Tieto ustanovenia sú právnymi normami s neurčitou, resp. abstraktnou hypotézou, ktorá ponecháva zamestnávateľskému subjektu, resp. súdu, aby
svojho uváţenia v kaţdom jednotlivom prípade vyjadril sám právnu hypotézu normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré judikovali, čo moţno povaţovať za porušenie sluţobnej disciplíny a sluţobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom, a to 1Sţo/5/2009, 8Sţo/48/2008. Porušenie sluţobných povinností, ktorých sa ţalobkyňa dopustil sú definované ako základné povinnosti policajta priamo v § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z..
tohto ustanovenia je príslušníkovi SIS uloţená povinnosť plniť si svedomite úlohy, ktoré sú mu uloţené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uloţené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, v štátnej sluţbe i mimo štátnej sluţby zdrţať sa konania, ktoré by mohlo narušiť váţnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodrţiavať sluţobnú disciplínu a
citovaného ustanovenia plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Preto porušenie uvedených ustanovení pri zohľadnení všetkých skutkových okolností je moţné povaţovať za porušenie sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, z čoho vyplýva záver, ţe ţalobkyňa sa svojím konaním dopustil porušenia sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Pokiaľ ţalobkyňa namietala, ţe „prečo v dôsledku jej konania malo 5Sţo/22/2012 14 byť jej ponechanie v sluţobnom pomere na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby“, tak
názoru najvyššieho súdu posúdenie toho, či ponechanie príslušníka v sluţobnom pomere bude (nebude) na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby, je vo výlučnej právomoci resp. na voľnej úvahe konajúceho sluţobného orgánu a v pôsobnosti SIS je takáto právomoc zverená riaditeľovi SIS, ktorý na základe vlastnej úvahy dospel k záveru, ţe ponechanie ţalobkyne v sluţobnom pomere, by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.
najvyššieho súdu, SIS a krajský súd (a to i s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) dostatočne odôvodnili, prečo by prípadné ponechanie ţalobkyne v sluţobnom pomere bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.
4 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z. z., tam kde sa uvádza minister vnútra Slovenskej republiky, rozumie sa tým aj riaditeľ Slovenskej informačnej sluţby. Keďţe zákonodarca ani ţiaden vykonávací predpis taxatívne nevymedzil „dôleţitý záujem sluţby“, okolnosti dôleţitého záujmu sluţby sú ponechané na absolútnu úvahu ministra vnútra, resp. riaditeľa SIS. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, ţe obe tieto podmienky boli splnené, pričom k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní, bolo potrebné s takýmto názorom krajského súdu súhlasiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky, tieţ posúdiac formálne a obsahové náleţitosti rozhodnutia a postupu prvostupňového správneho orgánu, ako aj ţalovaného, zhodne s názorom krajského súdu nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj
názoru najvyššieho súdu sú náleţite a podrobne odôvodené.
1 veta prvá OSP) dokazovanie treba vykonávať tak, aby sa zachovala povinnosť mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach chránených
osobitných zákonov a iná zákonom ustanovená alebo štátom uznaná povinnosť mlčanlivosti. V týchto prípadoch moţno vykonávať výsluch len vtedy, ak vyslúchaného oslobodil od povinnosti mlčanlivosti príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme má tú povinnosť. To platí primerane i tam, kde sa vykoná dôkaz inak ako výsluchom. 5Sţo/22/2012 15 K námietke ţalobkyne, ţe krajský súd svojím konaním porušil jej právo na spravodlivý súdny proces vyjadrený v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko ţalobkyni odmietol oboznámiť sa s niektorými dôkazmi, ktoré ţalovaná predloţila na podporu svojich tvrdení, najvyšší súd poukazuje na zásadu, ţe dokazovanie treba vykonávať tak, aby boli chránené utajované skutočnosti a zákonom alebo štátom uznaná povinnosť mlčanlivosti.
215/2004 Z. z. utajovaná skutočnosť sa musí chrániť pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v tomto zákone, v predpisoch vydaných na jeho vykonanie a v ďalších osobitných predpisoch, ktorými je
odkazu § 124 OSP. Súd preto pri dokazovaní musí vyuţívať všetky procesné prostriedky na to, aby boli chránené utajované skutočnosti a povinnosť mlčanlivosti.
najvyššieho súdu v konaní krajský súd v súlade s Občianskym súdnym poriadkom znemoţnil nahliadnuť ţalobkyni a jej právnemu zástupcovi do časti spisového materiálu z dôvodu, ţe tento bol utajovaný – stupňa utajenia „Dôverné“ a uvedené osoby nemali oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Zároveň na najbliţšom pojednávaní prvostupňový súd vykonal poučenie o povinnosti zachovávať mlčanlivosť, ale aj povinnosť zachovávať ustanovenia o ochrane utajovaných skutočností a ustanovenia o vykonaní dokazovania v zmysle § 124 OSP. Takto potom v uvedenom prípade išlo o zákonnú prekáţku, ktorá bránila ţalobkyni, aby bola prítomná pri vykonaní dôkazu, keďţe predmetom dokazovania boli utajované skutočnosti, nakoľko ţalobkyňa a jej právny zástupca neboli oprávnení na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Fitt proti Spojenému kráľovstvu,
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je preto aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. III. ÚS 95/06, sp. zn. III. ÚS 260/06, sp. zn. III. ÚS 153/07 – www.concourt.sk). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk).
judikatúry Ústavného súdu SR odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bliţšie napr. rozhodnutia 5Sţo/22/2012 17 Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, či sp. zn. II. ÚS 537/2010 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z
3 vety druhej OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP s poukazom na dôvody napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, 5Sţo/22/2012 18 ţe ţalobcovi nepriznal ich náhradu, pretoţe nebol v tomto konaní úspešný a ţalovaný zo zákona nemá na ich náhradu nárok. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. februára 2013 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Bugárová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.