názoru odvolacieho súdu v danom prípade tzv. osobitné zmluvné dojednania pod č. 1/2007 sú súčasťou Všeobecných poistných podmienok a súčasťou uzavretej poistnej zmluvy, čo vylučuje záver o náleţite osobitne dojednanej zmluvnej podmienke. Konštatoval, ţe rozhodcovskú doloţku v predmetnej veci si ţalobca osobitne nevyjednal. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k názoru, ţe ţalobca mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť Všeobecným poistným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
právneho názoru odvolacieho súdu pokiaľ ţalovaná poukazuje na listinný dôkaz (záznam sprostredkovateľa poistenia o poţiadavkách a potrebách 2 Cdo 343/2015 3 klienta podpísaný 26. februára 2008), opätovne ide o predtlačený formulár obsahujúci medzi iným informáciu, ţe na mimosúdne vyrovnanie moţno vyuţiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle zákona č. 244/2002 a Všeobecných poistných podmienok ţalovanej, kde je dohodnutá výlučná právomoc rozhodcovského súdu pre riešenie sporov medzi účastníkmi predmetného poistného vzťahu, a preto odvolací súd uzavrel, ţe daný záznam o poţiadavkách klienta nemá charakter individuálne dojednanej doloţky. Súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ ţalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku vyhovel s tým, ţe rozhodnutím súdu prvého stupňa v tejto veci nedošlo k upretiu prístupu ku spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy od ţalobcu. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. namietajúc, ţe jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, a to porušením rovnosti účastníkov konania a nepreskúmateľnosťou rozhodnutia. Uviedla tieţ, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) a konanie je postihnuté aj inou takou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Poukázala na to, ţe nejde o konanie vecne oslobodené od súdneho poplatku, preto mal súd ţalobcu vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, keďţe tak neurobil porušil tým zásadu rovnosti účastníkov, aj aplikáciou princípu ochrany spotrebiteľa a jej právo na spravodlivý proces, odvolací súd sa k tejto námietke nevyjadril, preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, nezákonné a zmätočné. Namietala absenciu dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku vo výroku rozsudku, keď len zo znenia odôvodnenia vyplývajú dôvody dané
l písm. c/ a j/ zákona č. 244/2002 Z.z., k čomu sa tieţ odvolací súd nevyjadril, poukázal na porušenia § 40 ods. l písm. g/ a j/ zákona č. 244/2002 Z.z., čo dovolateľka povaţovala za to, ţe odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol iné dôvody na zrušenie neţ súd prvého stupňa, preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu aj rozsudok súdu prvého stupňa sú nepreskúmateľné, navzájom si odporujúce, vytvárajú právnu neistotu, čo je vadou
2 písm. b/, c/ O.s.p., ako aj vadou, ktorá ma za následok zmätočnosť konania a odňatie práva konať pred súdom. Namietala nesprávne posúdenie veci odvolacím súdom, keď prvostupňový súd porušil § 118 ods. 2 O.s.p. a odvolací súd sa k tejto odvolacej námietke nevyjadril a znemoţnil tak ţalovanej náleţite dokazovať to, čo sa javí ako 2 Cdo 343/2015 4 sporné. Spochybnila skutkové a právne zistenia súdov, ako i vyhodnotenie dôkazov v jej neprospech bez opory a správnej aplikácie Smernice 93/13/EHS. Mala za to, ţe nie je moţné stotoţniť sa so všeobecným záverom súdov, ţe rozhodcovská doloţka v spotrebiteľských zmluvách je neplatná, a to preto, ţe nebola individuálne dojednaná. Uviedla, ţe oba súdy aplikovali vnútroštátne normy zamerané na ochranu spotrebiteľa, ktorých východiskom je Smernica 93/13/EHS, ktorú prvostupňový súd nesprávne aplikoval (19-te odôvodnenie Smernice 93/13/EHS) a odvolací súd sa k tomu nevyjadril, ako aj sa nevysporiadal s odvolacími námietkami ţalovanej. Opakované zdôraznila, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne. Poukázala aj na skutočnosť, ţe pre posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doloţky z dôvodu jej neprijateľnosti súdy nevykonali test primeranosti a nezabezpečili si ani objasnenie skutkového stavu potrebného na vyslovenie správnych právnych záverov o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doloţky medzi ţalobcom a ţalovanou.
jej názoru súdy nesprávne skutkovo vyhodnotili okolnosť, ţe rozhodcovská doloţka sa nachádza vo Všeobecných poistných podmienkach (ďalej len „VPP“) ţalovanej, resp. v Zázname sprostredkovateľa poistenia o poţiadavkách a potrebách klientov. Poukázala na to, ţe rozhodcovská doloţka bola dohodnutá a obsiahnutá v osobitných zmluvných dojednaniach č. 01/2007 k poistnej zmluve a opatrená osobitným podpisom oboch zmluvných strán. Osobitné zmluvné dojednania a v nich obsiahnutá rozhodcovská doloţka nebola a nie je súčasťou VPP a ani časti XVII Záverečných ustanovení. Ţalobca v tomto prípade mal moţnosť na výber – mohol podpísať alebo nepodpísať osobitné zmluvné dojednania a tak ovplyvniť obsah podmienky – rozhodcovskej doloţky tak, ţe táto by bola alebo nebola platnou súčasťou poistného vzťahu. Skutočnosti obsiahnuté v ,,zázname sprostredkovateľa poistenia,, svedčia o tom, ţe boli dodrţané všetky zákonné povinnosti zo strany sprostredkovateľa a ţalobca neprodukoval ţiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili správnosť a pravdivosť tohto záznamu. Tieţ poukazovala na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a z neho vyplývajúce závery, opierajúc sa o nález ÚS ČR a rozhodnutia ESD a ÚS SR. Z týchto dôvodov ţiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ţalobca sa k dovolaniu ţalovanej písomne nevyjadril. 2 Cdo 343/2015 5 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení po 1. januári 2015)] po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba v prípadoch v zákone výslovne uvedených (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Dovolaním napadnutý rozsudok (resp. jeho napadnutá časť) nevykazuje znaky vyššie uvedených rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z § 238 O.s.p. vyvodiť nemoţno. 2 Cdo 343/2015 6 Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. Dovolateľ tvrdil, ţe postupom súdu sa mu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. 2 Cdo 343/2015 7 Pokiaľ ţalovaná videla vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v tom, ţe spochybňovala úplnosť zistenia skutkového stavu veci alebo nesprávnosť skutkových zistení, k uvedenému dovolací súd uvádza, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno dosiahnuť nápravu len výslovne uvedených procesných vád (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) alebo hmotnoprávnych nesprávností posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolaním sa nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Vyplýva to aj z 243a ods. 2 veta druhá O.s.p., v zmysle ktorého dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Ţalovanou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov môţe zakladať (len) tzv. inú vadu konania. Vada tejto povahy ale nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaná za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania
(porovnaj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 362/2013, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Dovolateľka namietala, ţe súd prvého stupňa nedodrţal zákonom stanovený postup v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p., odvolací súd sa k tomu nevyjadril a znemoţnil tak ţalovanej náleţite dokazovať to, čo sa javí sporné. Dovolací súd nezistil vyššie uvádzanú existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať v nedodrţaní procesného postupu súdmi vyplývajúceho z ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p., účinného od 15. októbra 2008.
dovolacieho súdu, totiţ aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak totiţ predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrţí, nemá to ţiaden priamy dosah na moţnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda ţiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj z obsahu zápisníc z pojednávaní pred súdom prvého stupňa, keď súd vykonával 2 Cdo 343/2015 8 dokazovanie výsluchmi účastníkov a svedkov, ku ktorým sa účastníci mali právo priebeţne vyjadrovať, rozhodoval uznesením aj o návrhochna vykonávanie ďalších dokazovaní a v závere pojednávania účastníkov vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy (por. napr. zápisnicu z pojednávania z 12. mája 2014 č.l. 155 – 159, zápisnicu z pojednávania z 23. júna 2014 č.l. 161 – 167). Striktné nedodrţanie postupu
2 O.s.p. zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné a ktoré zostali sporné) moţno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou moţno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľka preto neopodstatnene namietala, ţe nedodrţaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. účinného od 15. októbra 2008, jej súd odňal moţnosť pred súdom konať. Z dovolania je tieţ zrejmá námietka ţalovanej, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania.
dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v procesnom postupe súdu prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe najvyšší súd nevykonáva dokazovanie, nemôţe ani – len na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým alebo odvolacím súdom, lebo si nemôţe 2 Cdo 343/2015 9 pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké (rovnocenné) podklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, to ale ešte samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Pokiaľ ţalovaná tvrdila, ţe v prejednávanej veci jej bola súdom odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) dôvodiac nepreskúmateľnosťou a zmätočnosťou napadnutého rozhodnutia, jeho arbitrárnosťou, nespokojnosťou s jeho odôvodnením, čo zakladá porušenie práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces
čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd však nezistil ani takúto podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú dovolateľka poukazovala. V preskúmavanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v kontexte s rozhodnutím súdu prvého stupňa spĺňa zákonné poţiadavky v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., odôvodnenie tohto rozhodnutia jasne, zrozumiteľne a presvedčivo dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom rozhodovania (ţalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku) a zároveň aj predmetom súdnej ochrany vrátane reakcie a uvedenia relevantných argumentov na odvolacie dôvody ţalovanej. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľky. Tieţ skutočnosť, ţe dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I ÚS 188/06). 2 Cdo 343/2015 10 Dovolací súd nemohol akceptovať ani námietku ţalovanej, ţe jej súd odňal moţnosť konať pred súdom, pretoţe odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol iné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku ako súd prvého stupňa, pretoţe zákon č. 244/2002 Z.z. v § 40 ods. 1 vypočítava dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku, pričom naplnenie čo len jedného je dôvodom na jeho zrušenie. V tomto prípade tak súdy postupovali, pretoţe dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku odvolacieho súdu zhodne s prvostupňovým súdom je § 40 písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z., pokiaľ odvolací súd poukázal aj na písm. g/ totoţného ustanovenia § 40 zákona č. 244/2002 Z.z., hoci ho súd prvého stupňa nepouţil, takýto postup nie je porušením procesných práv ţalovanej v konaní a ani nezaväzuje odvolací súd k procesnému postupu v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. pokiaľ ţalovaná k tomu smerovala, aj keď to výslovne neuviedla. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ţe na predmetné písmeno totoţného ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. bolo poukázané v rámci zdôraznenia správnosti záveru súdu prvého stupňa o existencii dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku, na základe čoho je zrejmé, ţe pouţitie dôvodu navyše citovaného písmena ustanovenia § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu nebolo pre rozhodnutie veci o zrušenie rozhodcovského rozsudku rozhodujúce (ako druhá zákonná podmienka postupu súdu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ ţalovaná má za to, ţe k odňatiu jej procesných oprávnení došlo v dôsledku absencie určitého výroku rozhodnutia súdu, dovolací súd nezistil existenciu tohto ţalovanou označeného nedostatku. Výrok rozhodnutia okresného súdu je zrozumiteľný a vykonateľný, pričom dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku je celkom zrejmý z jeho odôvodnenia a vzhľadom na ostatný obsah dovolania bol tento dôvod jasný aj dovolateľke. K odňatiu moţnosti konať pred súdom nemohlo dôjsť ani v dôsledku ţalovanou namietaného nesplnenia poplatkovej povinnosti ţalobcu za podanú ţalobu (ktorou existenciou sa dovolací súd nezaoberal), pretoţe v danom prípade ide o osobitný finančno-právny (poplatkový) vzťah len medzi poplatníkom t.j. ţalobcom a štátom, v ktorom súd ako poplatkový orgán rozhoduje len o právach a povinnostiach účastníkov tohto poplatkovo právneho vzťahu (vzťahu medzi poplatníkom a štátom). Úlohou súdu pritom je posúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok. Tento právny vzťah a posúdenie súdu týkajúce sa poplatkovej 2 Cdo 343/2015 11 povinnosti ţalobcu sa nejako nedotýkajú postavenia ţalovanej a ani jej nebránia v realizácií jej procesných oprávnení účastníka v súdnom konaní. Preto (ne)vyrubenie súdneho poplatku za návrh, nemôţe byť na ujmu ţalovanej a jej procesným právam. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe ţalovanej nebola postupom súdu odňatá moţnosť konať a jej tvrdenia o existencii vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú nedôvodné a nie sú zaloţené na tom reálnom základe, ţe jej boli upreté procesné oprávnenia priznané občianskym súdnym poriadkom. Pokiaľ dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila tým, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania. Obdobne tieto závery platia pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. 2 Cdo 343/2015 12 V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. augusta 2015 JUDr. Viera P e t r í k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.