Najvyšší súd 3 Sţf 36/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci ţalobcu: S., H., proti ţalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova č. 5, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného č. MF/020634/2008-243/656 zo dňa 28.júla 2008, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/11/2009-24 zo dňa
- mája 2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/11/2009-24 zo dňa
- mája 2010 p o t v r d z u j e . Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného č. MF 020634/2008- 243/656 zo dňa 28.07.2008 a nepriznal mu náhradu trov konania. Napadnutým rozhodnutím ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil rozhodnutie Správy finančnej kontroly Košice č. 5/1612/2007/320 zo dňa 29.04.2008 o uloţení povinnosti 2 3 Sţf 36/2010 ţalobcovi zaplatiť odvod finančných prostriedkov za porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b/ zák.č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozpočtových pravidlách) v sume 211 069,-- Sk, spolu s penále vo výške 0,1% z uvedenej sumy za kaţdý deň z omeškania, ďalej o uloţení povinnosti ţalobcovi zaplatiť penále vo výške 8 536,--Sk za porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. e/ zák.č. 523/2004 Z.z. vyčíslené za obdobie od 16.12.2004 do 20.12.2004 zo sumy 1 707 278,90 Sk a napokon o uloţení pokuty vo výške 200 000,-- Sk za nesplnenie povinnosti podľa § 8 ods. 11 zák.č. 523/2004 Z.z. Predmetom súdneho prieskumu bola len časť rozhodnutia ţalovaného a prvostupňového správneho orgánu týkajúca sa odvodu finančných prostriedkov za porušenie finančnej disciplíny podľa ô 31 ods. 1 písm. b/ zákona č. 523/2004 Z.z. v sume 211 069,-- Sk. Zvyšná časť rozhodnutí ţalobcu nebola napadnutá. Krajský súd v Bratislave rozsudok odôvodnil tým, ţe v danej veci ţalovaný a správny orgán prvého stupňa postupovali v súlade s platnou právnou úpravou a vec posúdili po právnej stránke správne, pretoţe prekáţkami v práci sú zákonom predpokladané skutočnosti brániace zamestnancovi vo výkone práce v určenom pracovnom čase, ktoré sú upravené v § 136 aţ § 144 Zákonníka práce, a ktorých trvanie a existenciu je zamestnanec povinný preukázať. Naproti tomu je dovolenka inštitútom vyjadrujúcim právo zamestnanca na odpočinok a z hľadiska systematiky Zákonníka práce je zaradená do jeho tretej časti, zatiaľ čo prekáţky v práci sú upravené v piatej časti. Ich jediným spoločným znakom je, ţe tak čerpanie dovolenky ako aj existencia prekáţok v práci sa v zmysle § 144 ods. 3 povaţujú za výkon práce. Zdôraznil, ţe aj keď sú rovnocenné, nie sú rovnaké právne skutočnosti, ktoré sa posudzujú ako výkon práce, keďţe existencia prekáţok v práci je posudzovaná ako výkon práce podľa § 144 ods. 3 písm. a/, a dovolenka podľa písm. b/ uvedeného ustanovenia. Na základe uvedeného obidva správne orgány postupovali správne, keď kolektívnu zmluvu, ktorú uzavrel ţalobca s odborovým orgánom v zmysle § 152 ods. 5 Zákonníka práce povaţovali v tej časti, ktorá upravila poskytovanie príspevku na stravovanie zamestnancom aj počas dovolenky za neplatnú a následne kvalifikovali pouţitie prostriedkov štátneho rozpočtu na tento účel v kontrolovanom období za porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b/ zákona č. 523/2004 Z.z. Pokiaľ ide o novelu Zákonníka práce, ktorá je účinná od 01.09.2007, uzavrel, ţe táto nepriniesla len upresnenie dovtedajšieho znenia § 152 ods. 5 písm. a/, ale v ust. § 152 ods. 7 písm. a/ legislatívnu zmenu. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie ţalobca a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové prejednanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keď vychádzal z toho, ţe dovolenka nie je prekáţkou v práci. Namietal, ţe podľa právnej teórie prekáţkami v práci sú skutočnosti, pre ktoré zamestnanec nevykonáva prácu. Podľa hmotného zabezpečenia zamestnanca sa jedná o skutočnosti, pri ktorých zamestnanec má nárok na náhradu mzdy a na hmotné zabezpečenie podľa práva sociálneho zabezpečenia, a pri ktorých zamestnanec nemá nárok na hmotné zabezpečenie. 3 3 Sţf 36/2010 Z uvedeného vyplýva, ţe dovolenka je skutočnosť, kedy zamestnanec nevykonáva prácu podľa pracovnej zmluvy, povaţuje sa však za výkon práce a zamestnanec má nárok na náhradu mzdy, teda je prekáţkou v práci i keď vzhľadom na svoj význam je upravená v tretej časti Zákonníka práce. Vyplýva to aj z jeho ust. § 111 ods. 2, ktorý umoţňuje zamestnávateľovi po dohode so zástupcami zamestnancov určiť hromadné čerpanie dovolenky ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov, teda z dôvodov prekáţok na strane zamestnávateľa. Ďalšie skutočnosti, ktoré bránia zamestnancovi vykonávať prácu sú uvedené v piatej časti ZP, kde však nie sú uvedené všetky. Zákonník práce umoţňuje zamestnávateľovi v § 140 ods. 3 poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno aj z iných váţnych dôvodov, v piatej časti rieši rozsah poskytnutého pracovného voľna a zároveň to, či zamestnancovi prislúcha nárok na náhradu mzdy. Jednu skupinu tvoria prípady, keď má zamestnanec nárok na pracovné voľno s náhradou mzdy a druhú prípady, kedy zamestnávateľ síce musí poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno, ale bez náhrady mzdy. A práve v týchto prípadoch často volí čerpanie dovolenky aj napriek tomu, ţe má iné dôvody neprítomnosti v práci. Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie, s výnimkou, keď je zamestnanec na pracovnej ceste. Zamestnávateľ môţe so súhlasom príslušného odborového orgánu upraviť podmienky, za ktorých bude poskytovať zamestnancom stravovanie počas prekáţok v práci, prípadne rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie. Je preto moţné aby sa poskytlo stravovanie aj zamestnancom neprítomným na pracovisku z dôvodu práceneschopnosti, ošetrovania člena rodiny, dovolenky, materskej a rodičovskej dovolenky, príp. pri iných prekáţkach v práci s podmienkou, ţe je to dohodnuté v kolektívnej zmluve, čo v danom prípade bolo dodrţané. Totoţného názoru je aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (MPSVaR SR), ktoré vo svojom stanovisku zo dňa 25.02.2008 potvrdilo, ţe zamestnávateľ so súhlasom zástupcu zamestnancov mohol upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas prekáţok v práci, ktorým sa však súd nezaoberal. Ţalovaný v písomnom vyjadrení navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť, pretoţe v odvolaní nie sú uvedené ţiadne nové skutočnosti, ani také, ktoré by mali vplyv na zmenu rozsudku v prospech ţalobcu a doplnil, ţe ţalobca opakovane a nesprávne namieta rovnaké skutočnosti ako v ţalobe a odvoláva sa na stanovisko MPSVaR SR. Plne sa stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, ţe prekáţkami v práci sú podľa pracovnoprávnych predpisov uznané skutočnosti existujúce na strane zamestnanca alebo zamestnávateľa, ktoré bránia zamestnancovi vo výkone práce v určenom pracovnom čase, a s ktorými sa spájajú dôsledky ustanovené v týchto predpisoch. Prekáţky v práci, sú presne definované v ust. § 136 aţ § 143 Zákonníka práce, dovolenka sa však za prekáţku nepovaţuje a v súlade s § 100 vzniká za podmienok stanovených týmto zákonom nárok na dovolenku – odpočinok, za ktorú patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Aj v samotnom ust. § 144 ods. 3 Zákonníka práce sa ako výkon práce osobitne posudzuje čas prekáţok v práci (písm. a/) a čas dovolenky (písm. b/). Ak by bola dovolenka prekáţkou v práci, nebola by osobitne upravená v § 144 ods. 3 písm. b/ Zákonníka práce ale by bola subsumovaná v písm. a/ citovaného ustanovenia. Na základe uvedeného ani nie je moţné, 4 3 Sţf 36/2010 aby zamestnávateľ dohodol s odborovým orgánom v podnikovej kolektívnej zmluve pre zamestnancov, vykonávajúcich práce vo verejnom záujme, poskytovanie stravných lístkov počas čerpania dovolenky. Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov, kolektívna zmluva je neplatná v tej časti, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tým, ţe ţalobca pouţil prostriedky štátneho rozpočtu v rokoch 2004 aţ 2006 na poskytovanie príspevkov zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov aj v čase dovolenky, postupoval nad rámec Zákonníka práce. Pokiaľ ide o novelu Zákonníka práce účinnú od 01.09.2007, ust. § 152 ods. 7 písm. a/ bolo zmenené a umoţnilo úpravu podmienok poskytovania stravovania zamestnancom aj počas dovolenky. Uvedené ustanovenie nie je len spresnením, ako tvrdí ţalobca, ale riadnou legislatívnou zmenou, účinnou aţ od 01.09.
- Najvyšší súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p., § 246c ods. 1 O.s.p. veta prvá), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p. veta prvá) s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.) bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke NS SR www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, a podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu pripája k dôvodom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré povaţuje za úplné, logické a zrozumiteľné. A na doplnenie dodáva: Predmetom súdneho preskúmania, vzhľadom na vymedzenie ţalobných dôvodov bolo, či ţalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď vyhodnotil poskytovanie príspevku na stravovanie zo strany ţalobcu zamestnancom počas dovolenky v kontrolovanom období rokov 2004 aţ 2006 z prostriedkov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky ako porušenie finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b/ zákona o rozpočtových pravidlách. Zákon č. 523/2004 Z.z. v ustanovení § 1 upravuje a) rozpočet sektora verejnej správy (ďalej len „verejná správa“), osobitne štátny rozpočet, vzájomné finančné a s nimi súvisiace vzťahy v rámci verejnej správy a tieto vzťahy k ostatným subjektom, 5 3 Sţf 36/2010 b) rozpočtový proces, pravidlá rozpočtového hospodárenia, funkciu a zostavovanie záverečného účtu verejnej správy a štátneho záverečného účtu, c) postavenie Ministerstva financií Slovenskej republiky („ďalej len ministerstvo financií“) ďalších ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy a iných právnických osôb verejnej správy v rozpočtovom procese, d) zriaďovanie rozpočtových organizácií a príspevkových organizácií a hospodárenie rozpočtových organizácií a príspevkových organizácií. Porušením finančnej disciplíny je poskytnutie alebo použitie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu čerpaniu finančných prostriedkov (§ 31 ods. 1 písm. b/ zákona o rozpočtových pravidlách). Za porušenie finančnej disciplíny podľa odseku 1 písm. b/, c/ a d/ sa ukladá odvod vo výške porušenia finančnej disciplíny a penále vo výške 0,1% zo sumy, v ktorej došlo k porušeniu finančnej disciplíny, za každý aj začatý deň omeškania s úhradou uloženého odvodu, ...alebo ak sa porušenie finančnej disciplíny podľa ods. 1 písm. b/,c/ a d/ zistí pri výkone kontroly alebo vládneho auditu a právnická osoba alebo fyzická osoba protiprávny stav do dňa skončenia kontroly alebo vládneho auditu odstráni, správne konanie sa nezačne (ods. 4 zákona o rozpočtových pravidlách). Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ţalobca zásadne namietal nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k výkladu ust. § 152 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z.z. („Zákonník práce“) v znení účinnom do 01.09.2007 (kontrolované obdobie 2004 aţ 2006) v súvislosti s poskytovaním stravných lístkov pre zamestnancov počas čerpania dovolenky na základe kolektívnej zmluvy uzavretej s odborovým orgánom. Odvolací súd plne súhlasí s názorom prvostupňového súdu a správnych orgánov v tom, ţe dovolenku nemoţno povaţovať za prekáţku v práci, a preto ak v kontrolovanom období ţalobca pouţil prostriedky štátneho rozpočtu SR (beţné výdavky) nad rámec oprávnenia spolu vo výške 211 069,-- Sk tým, ţe zamestnancom počas dovolenky poskytol príspevok na stravovanie vo výške 55% z hodnoty stravného lístka alebo stravnej jednotky, správne orgány aplikujúc ustanovenie § 31 ods. 1 písm. b/ zákona o rozpočtových pravidlách neporušili zákon. Na záver súd poznamenáva, ţe vôľou zákonodarcu novelizáciou právnej normy ustanovenej v § 152 ods. 7 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., účinného od 01.09.2007, bolo upraviť a zabezpečiť také podmienky pre zamestnancov, ktoré budú pre nich výhodnejšie a za ktorých im môţe zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov poskytnúť stravovanie aj počas dovolenky, prekáţok v práci, alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti v práci. Uvedenú zmenu právnej úpravy by bolo moţné aplikovať na daný stav veci 6 3 Sţf 36/2010 len v prípade, ak by bola predmetom súdneho prieskumu na podklade ţaloby aj ďalšia časť rozhodnutia ţalovaného zo dňa 28.07.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 29.04.2008 a to v časti uloţenej pokuty 200 000,-- Sk a to aplikáciou čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa neskorší zákon pouţije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Keďţe uvedený ústavný princíp je moţné aplikovať len pri správnom trestaní, nebolo moţné na neskoršie zmeny právnych predpisov prihliadnuť v prípade porušenia povinností z finančnej disciplíny. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní spisového materiálu, postupu a rozhodnutia ţalovaného vyhodnotil námietky ţalobcu ako nedôvodné a dospel k záveru, ţe správny orgán a tieţ krajský súd dostatočne a presne zistil skutkový stav a námietky ţalobcu zrozumiteľne a podrobne odôvodnil, preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 246 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý nemal úspech v odvolacom konaní, nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa
- novembra 2010 JUDr. Jana Z e m k o v á , PhD. , v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková