o určenie povinnosti zachovať zmluvne dohodnutú revizibilnú úrokovú sadzbu

Najvyšší súd 2 Cdo 143/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ M. M., bývajúceho v P. a 2/ M. M., bývajúcej v P., zastúpených JUDr. P. L., advokátom v P., proti ţalovanej P., so sídlom v Ţ., zastúpenej spoločnosťou S., so sídlom v B., o určenie povinnosti zachovať zmluvne dohodnutú revizibilnú úrokovú sadzbu, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 7 C 79/2013, o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z

1. novembra 2013 sp. zn. 8 Co 380/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ţilina uznesením z
2. júna 2013 č. k. 7 C 79/2013-69 námietku nedostatku právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci vznesenú ţalovanou zamietol. V odôvodnení uznesenia uviedol, ţe ţalobcovia sa návrhom doručeným súdu
3. marca 2013 domáhali rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal ţalovanú úročiť úver poskytnutý na základe zmluvy o hypotekárnom úvere z
4. februára 2006 úrokovou sadzbou 1,706 % p. a. od
5. februára 2013 do
6. februára
7. Ţalovaná
8. júna 2013 doručila súdu podanie, v ktorom okrem iného namietala nedostatok právomoci súdu. Poukazovala na čl. VIII. bod 6 Všeobecných obchodných podmienok z
9. decembra 2012 (ďalej uţ len "VOP"), podľa ktorého si zmluvné strany dojednali rozhodcovskú doloţku, ktorou sa dohodli, ţe všetky ich prípadné vzájomné spory majú byť prejednané a s konečnou platnosťou rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie. Na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu teda nie je daná právomoc všeobecných súdov. 2 Cdo 143/2014 2 Okresný súd dospel k záveru, ţe námietka nedostatku právomoci všeobecného súdu nie je dôvodná. Z predloţených listinných dôkazov nevyplýva, ţe by bola platne medzi účastníkmi uzavretá rozhodcovská zmluva. V zmluve o poskytnutí hypotekárneho úveru ţalobcovia neprejavili vôľu prijať návrh rozhodcovskej zmluvy a teda podpisom úverovej zmluvy nedošlo zároveň k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Skutočnosť, ţe ţalovaná ako banka vo VOP uvedie prejav vôle klienta o prijatí návrhu rozhodcovskej zmluvy, resp. zároveň právo odstúpiť od rozhodcovskej doloţky, pričom s takouto podmienkou klient nie je oboznámený a tieto VOP sú len zverejnené v obchodných priestoroch banky alebo na internetovej stránke, nemôţe vyjadrovať vôľu klientov, t. j. aj ţalobcov uzavrieť takúto rozhodcovskú doloţku. Podmienkou platnosti rozhodcovskej zmluvy je písomná forma, pričom nebolo preukázané, ţe by táto bola obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch alebo dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umoţňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli tak, ako to umoţňuje ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovanej uznesením z
10. novembra 2013 sp. zn. 8 Co 380/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. V odôvodnení uviedol, ţe otázku svojej právomoci (v prípade ak bola medzi účastníkmi uzavretá rozhodcovská zmluva) rieši súd ako predbeţnú. To znamená, ţe ak je v tomto smere podaná zo strany ţalovanej námietka nedostatku právomoci všeobecného súdu vec prejednať a o nej rozhodnúť a súd takejto námietke nemieni vyhovieť, nevydáva o tom ţiadne rozhodnutie a bez ďalšieho pokračuje v konaní. Iba v prípade, ţe mieni námietke ţalovanej vyhovieť, konanie zastaví. Zo znenia ustanovenia § 106 ods. 1 O.s.p. (na rozdiel od ustanovenia § 105 ods. 2 O.s.p.) nevyplýva skutočnosť, ţe by súd mal v prípade zistenia, ţe námietka ţalovanej nie je dôvodná, povinnosť o tejto námietke procesne rozhodnúť. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené závery odvolaním napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p. bez ďalšieho zrušil. Otázku, či má v predmetnom konaní právomoc vo veci konať a o nej rozhodnúť, bude riešiť súd prvého stupňa ako otázku predbeţnú. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Uviedla, ţe medzi účastníkmi konania existujú minimálne dve samostatné platne dojednané rozhodcovské doloţky zakladajúce právomoc Stáleho rozhodcovského súdu 2 Cdo 143/2014 3 Slovenskej bankovej asociácie na prejednanie a rozhodnutie predmetného sporu vo veci samej. Všeobecný súd podľa názoru ţalovanej preto nemá právomoc posudzovať otázky veci samej a ani nemôţe vyţadovať od účastníkov konania, aby predmetné otázky dokazovali a vyjadrovali sa k nim. Ţalovaná svoje dovolanie ďalej odôvodnila tým, ţe jej bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Vo vzťahu k tejto procesnej vade konania ţalovaná namieta, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené a z toho dôvodu nepreskúmateľné. Tvrdí, ţe sa odvolací súd vôbec nezaoberal jej odvolaním. Uviedla, ţe nesprávny právny názor odvolacieho súdu o tom, ţe súd nemá rozhodovať o nedôvodnej námietke právomoci samostatným uznesením viedol k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Dovolateľka napokon namieta, ţe uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané v rozpore so zásadou prekvapivých rozhodnutí. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného 2 Cdo 143/2014 4 významu, b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky. Keďţe dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bolo zrušené uznesenie súdu prvého stupňa), je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa. Prípustnosť dovolania ţalovanej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľka namieta, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci (§ 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). 2 Cdo 143/2014 5 V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. Ţalovaná v dovolaní namieta právomoc všeobecných súdov rozhodovať vo veci samej. Predmetom dovolacieho prieskumu je však rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento zrušil procesné rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu jeho nadbytočnosti. Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa mali právomoc (odvolací súd v konkrétnej situácii aj povinnosť) rozhodnúť o procesnom návrhu účastníka občianskoprávneho konania vedeného na Okresnom súde Ţilina. V predmetnej veci preto nemoţno hovoriť o prípustnosti dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu; vo veci nie je daná právomoc iného orgánu a navyše sa ani nerozhodlo vo veci samej. Dovolateľkou tvrdená vada podľa § 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p. preto konanie nezaťaţila. Dovolateľka ďalej namieta, ţe jej postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. namieta nepreskúmateľnosť uznesenia odvolacieho súdu. 2 Cdo 143/2014 6 Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
11. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
12. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
13. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
14. februára 1998). 2 Cdo 143/2014 7 Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval za nadbytočné, čo ho viedlo k záveru o nutnosti predmetné rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť. Keďţe odvolací súd dospel k záveru, ţe odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo veci nemalo byť vydané, správne sa vecne nezaoberal ţalovanou v odvolaní tvrdenými dôvodmi nesprávnosti predmetného rozhodnutia. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne 2 Cdo 143/2014 8 neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolateľka ďalej namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo aj v dôsledku nesprávneho právneho názoru odvolacieho súdu. Ani s týmto tvrdením ţalovanej sa dovolací súd nestotoţňuje. Otázku, či má súd prvého stupňa v predmetnom konaní právomoc vo veci konať a o nej rozhodnúť, si súd prvého stupňa vyrieši ako otázku predbeţnú. V prípade ak dospeje k záveru, ţe námietka nedostatku právomoci súdu nie je dôvodná, bude jeho povinnosťou sa v rozhodnutí o veci samej s tvrdeniami ţalovanej v tomto smere riadne vysporiadať, pričom proti takémuto rozhodnutiu sa ţalovaná bude mať moţnosť odvolať. Ţalovaná preto v tomto smere nebola a ani nebude vylúčená z realizácie svojich procesných práv. Dovolateľka odvolaciemu súdu napokon vyčíta, ţe jeho rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zásadou prekvapivých rozhodnutí. Ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. doplnené do Občianskeho súdneho poriadku novelou vykonanou zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od
15. októbra 2008 vyţaduje v odvolacom konaní dať moţnosť účastníkom konania vyjadriť sa vţdy, ak odvolací súd uvaţuje, ţe svoje rozhodnutie zaloţí na iných právnych dôvodoch, ako to urobil súd prvého stupňa. Predpokladom pre postup podľa uvedeného zákonného ustanovenia odvolacím súdom je, ţe na vec sa podľa odvolacieho súdu vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo pouţité a ţe toto ustanovenie je pre rozhodnutie vo veci určujúce. Účelom prijatia tejto novely bolo, aby sa v praxi zabránilo vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí tým, ţe účastník bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia na zistený skutkový stav. Podľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci o takýto prípad nejde. 2 Cdo 143/2014 9 Odvolací súd v rámci preskúmania správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa na základe podaného odvolania ţalovanou nedospel k záveru, ţe na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré dovtedy pri rozhodovaní súdom prvého stupňa nebolo pouţité. Odvolací súd na vec pouţil tie isté ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ako súd prvého stupňa, čo nepochybne vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Posudzujúc vec rovnako ako súd prvého stupňa v zmysle § 106 ods. 1 O.s.p. dospel len k opačnému právnemu názoru v otázke povinnosti súdu rozhodnúť o námietke právomoci vznesenej ţalovanou. Svoje rozhodnutie nezaloţil na iných právnych dôvodoch neţ súd prvého stupňa, vychádzajúcich z ustanovení právneho predpisu, ktoré neboli doposiaľ pouţité. Nešlo teda o vydanie tzv. prekvapivého rozhodnutia tým, ţe ţalovaná sa nemala moţnosť vyjadriť k moţnej aplikácii dovtedy nepouţitého ustanovenia právneho predpisu na zistený skutkový stav veci. Odvolací súd preto ani týmto svojím postupom nevylúčil ţalovanú z realizácie jej procesných práv, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva a teda neodňal jej moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v danom prípade je dovolanie ţalovanej podľa § 239 O.s.p. procesne neprípustné a ţe jeho prípustnosť nemoţno vyvodiť ani z § 237 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im nepriznal náhradu trov dovolacieho konania z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich priznanie a v dovolacom konaní im ani ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
16. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
17. apríla 2015 2 Cdo 143/2014 10 JUDr. Viera Petríková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová