← Slovensko

§ 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.

Najvyšší súd 8Sžf/16/2009 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci ţalobcu: JUDr. Ing. K. M., bytom S., zastúpený: JUDr. I. R., advokátka so sídlom Š., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/7747- 67257/2007/991545-r z

  1. augusta 2007, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/140/2007-79 z
  2. októbra 2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/140/2007-79 z
  3. októbra 2009, p o t v r d z u j e . Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ktorým podľa § 50 ods.3 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave 2 8Sžf/16/2009 územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „zák.č. 511/1992 Zb.“) nevyhovel námietke ţalobcu ako daňového subjektu z
  4. júla 2007, doplnenej dňa
  5. júla 2007, proti postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. v daňovom konaní. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe medzi účastníkmi je nesporné, ţe nadmerný odpočet a preplatky boli správcom dane ţalobcovi vrátené po zrušení dodatočných platobných výmerov odvolacím orgánom, a to v takom rozsahu, ako to ţalobca ţiadal v dodatočných daňových priznaniach. Daňové konanie bolo skončené vrátením preplatkov daní a podľa názoru súdu, podanie ţiadosti o vydanie rozhodnutia o priznaní práva v tomto štádiu, nebolo spôsobilé začať daňové konanie, pretoţe by nešlo o rozhodovanie o právach a povinnostiach ţalobcu. Ţalobca preto nemohol podať námietku proti postupu zamestnanca správcu dane, ktorý mu písomne oznámil, ţe o vrátení preplatku, resp. nadmerného odpočtu sa písomné rozhodnutie nevydáva, pretoţe daňové konanie sa neuskutočnilo, a preto podanie námietky nebolo podľa § 50 ods.1 zák.č. 511/1992 Zb. moţné. Z uvedených dôvodov ţalovaný nepochybil, keď napadnutým rozhodnutím ţalobcovej námietke proti postupu zamestnanca dane nevyhovel. Krajský súd preto dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom a ţalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal ţalobca odvolanie, a to v zmysle ust. § 205 ods.2 písm. f/ O.s.p., pretoţe súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu podľa ust. § 205 ods.2 písm. d/ O.s.p., pretoţe na základe vykonaných dôkazov súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ţalobca v rámci odvolania uviedol, ţe predovšetkým z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je jasné, či krajský súd uzavrel, ţe správca dane vrátil ţalobcovi preplatok alebo nadmerný odpočet. Zdôraznil, ţe povaţuje za neprípustné, aby súd ustálil skutkový stav tak, ţe „...správca dane vrátil za jednotlivé zdaňovacie obdobie január – jún 1999 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške na základe zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom.“ V tejto súvislosti ţalobca poukázal na to, ţe lehota na vrátenie nadmerného odpočtu a reţim vrátenia preplatkov na dani, sa riadia odlišnými právnymi úpravami, a súdu teda nemôţe „byť jedno“ čo správca dane ţalobcovi v skutočnosti vrátil. Uviedol tieţ, ţe s touto otázkou sa uţ vysporiadal Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3SţoKS/65/2006 zo
  6. decembra 2007, keď ustálil, ţe ţalobca svojou ţiadosťou z
  7. marca 2001 ţiadal vrátenie preplatku dane. Poukázal na 3 8Sžf/16/2009 ustanovenie § 63 ods.4 zák.č. 511/1992 Zb. v znení platnom do
  8. decembra 2004, z ktorého vyplýva, ţe správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia ţiadosti o jeho vrátenie, a ak sa ţiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v celom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Z obsahu administratívneho spisu ţalovaného je zrejmé, ţe ţalobcovi nebol preplatok na dani vrátený do jedného mesiaca po podaní ţiadosti o jeho vrátenie. Naopak správca dane začal u ţalobcu daňovú kontrolu týkajúcu sa dane z pridanej hodnoty, za ktoré obdobie ţiadal ţalobca vrátiť preplatok na dani. Ţalobca zdôraznil, ţe ustanovenie § 63 ods.4 zák.č. 511/1992 Zb. v znení platnom do
  9. decembra 2004 neumoţňovalo predĺţiť lehotu na vrátenie preplatku začatím daňovej kontroly, pričom pre takýto záver neexistuje opora v ţiadnom ustanovení zák.č. 511/1992 Zb. v znení platnom do
  10. decembra
  11. Správca dane bol preto povinný vrátiť preplatok bez vydania rozhodnutia, v lehote jedného mesiaca alebo vydať rozhodnutie, ktorým rozhodol o nevrátení preplatku. Ako je však zrejmé z administratívneho spisu, správca dane ţiadnym z týchto spôsobov nepostupoval. Uviedol, ţe argumentáciu súdu, prevzatú od ţalovaného, ţe správca dane vrátil preplatok na dani na základe zrušeného dodatočného platobného výmeru, nemoţno akceptovať a je nesprávnym právnym posúdením veci. Dodatočný platobný výmer z
  12. septembra 2003 vydaný správcom dane nebol totiţ právnym dôvodom vzniku nároku ţalobcu na vrátenie preplatku, ale týmto právnym dôvodom bola ţiadosť o vrátenie preplatku, ktorú podal ţalobca dňa
  13. mar- ca
  14. Nezákonné rozhodnutie správcu dane z
  15. septembra 2003 nemôţe byť právnym dôvodom na vrátenie preplatku na dani ţalobcovi, a ani zrušenie tohto nezákonného rozhodnutia takýto účinok nevyvoláva. So zreteľom na uvedené a s prihliadnutím na zásadu vyjadrenú v článku 2 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môţu konať len na základe ústavy, v rozsahu a spôsobom stanoveným zákonom, je potom zrejmé, ţe konanie začaté dňom
  16. marca 2001, teda podaním ţiadosti o vrátení preplatku nebolo doposiaľ skončené, pretoţe správca dane doposiaľ nerozhodol o ţiadosti ţalobcu. Podľa názoru ţalobcu skutočnosť, ţe prostriedky v ţiadanej výške ako preplatok mu vrátené boli, nezbavuje správcu dane povinnosti rozhodnúť o právach ţalobcu rozhodnutím, pretoţe tejto povinnosti by sa zbavil, len v prípade, ţe by v súlade s ust. § 63 ods.4 zák.č. 511/1992 Zb. vrátil ţalobcovi preplatok v lehote jedného mesiaca odo dňa podania ţiadosti. So zreteľom na uvedené, je potom celé právne a skutkové posúdenie veci súdom I. stupňa, vychádzajúce z iného právneho a skutkového posúdenia otázky povinnosti správcu dane vydať rozhodnutie o vrátení preplatku, nesprávne. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a ţalobe vyhovel. Zároveň ţiadal, aby mu boli priznané trovy 4 8Sžf/16/2009 konania pred súdom I. stupňa vo výške 188,38 € - pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 122,38 € (písomne špecifikované v rámci podania z
  17. júla 2009) a zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 66 € - a trovy odvolacieho konania vo výške 71,92 €, ktorých výška bola v rámci odvolania riadne špecifikovaná. Ţalovaný správny orgán vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Zároveň uviedol, ţe námietky uvedené v odvolaní sú totoţné s tými, ktoré ţalobca uviedol v ţalobe. Predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie ţalovaného, ktorým nevyhovel námietke ţalobcu podanej podľa § 50 zák.č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorého daňový subjekt môţe podať námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Zdôraznil, ţe námietka ako riadny opravný prostriedok slúţi na preskúmanie postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní a na dosiahnutie nápravy v prípade, ţe orgán príslušný na rozhodovanie o námietke posúdi dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené. Z uvedeného vyplýva, ţe námietku moţno podať len v prípadoch ustanovených zákonom o správe daní a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Keďţe nadmerný odpočet, resp. preplatok dane, ktoré boli predmetom podania ţalobcu o prijatie opatrení proti nečinnosti, boli vrátené a ţiadne konanie uţ neprebiehalo a ţiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti nemala spôsobilosť začať daňové konanie, ţalovaný podanú námietku proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní neakceptoval a námietke nevyhovel. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach ţaloby a v rozsahu odvolania ţalobcu /§ 212 ods.1 O.s.p./, a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods.2 vety prvej O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
  18. októbra 2010 (§ 156 ods.1 a ods.3 O.s.p.). 5 8Sžf/16/2009 V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia /§ 250i ods.1 O.s.p./. Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, ktorým ako odvolací orgán vydal rozhodnutie uvedené v záhlaví tohto rozsudku, ktorým podľa § 50 ods.3 zák.č. 511/1992 Zb. nevyhovel námietke ţalobcu ako daňového subjektu z
  19. júla 2007, doplnenej dňa
  20. júla 2007, proti postupu zamestnanca správcu dane JUDr. O. V. v daňovom konaní. Odvolací súd po oboznámení sa s predloţeným kompletným spisovým materiálom krajského súdu, vrátane administratívneho spisu ţalovaného zistil, ţe odvolanie ţalobcu má podklad v nespokojnosti ţalobcu so stavom, ktorý nastal dňa
  21. februára 2004 po vrátení vyrubeného rozdielu na dani za zdaňovacie obdobie január - júl 1999 a bol vyvolaný oznámením Daňového úradu Košice I č. 695/231/30212/2007-Bač z
  22. apríla 2007, ktorým správca dane oznámil ţalobcovi ako daňovému subjektu, ţe mu nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení daňového preplatku za zdaňovacie obdobie január - júl 1999, podľa § 63 ods.4 zák.č. 511/1992 Zb., ani rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu podľa § 23 v nadväznosti na § 55d ods.5 zák.č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „zák.č. 289/1995 Z. z.“). Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu ţalovaného správneho orgánu, odvolací súd zistil, ţe ţalobca najskôr prípisom z
  23. mája 2007 adresoval ţalovanému správnemu orgánu podnet označený ako „Nečinnosť správcu dane – ţiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa § 30a ods.5 zák.č. 511/1992 Zb., pričom v tomto podaní ţiadal ţalovaného ako nadriadený orgán správcovi dane, aby zjednal nápravu vo veci vydania rozhodnutia o priznanom práve daňového subjektu (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní začatom dňa
  24. marca 2001 (podané dodatočné daňové priznanie ţalobcom za uvedené zdaňovacie obdobie) tým, ţe prikáţe správcovi dane rozhodnúť v začatom konaní alebo sám vo veci rozhodne atrahovaním. 6 8Sžf/16/2009 Ţalovaný správny orgán na uvedený prípis ţalobcu reagoval oznámením č. I/223/7747/45347/2007 zo
  25. júna 2007, ktorým mu oznámil, ţe postup Daňového úradu Košice I pri vybavovaní jeho podania z
  26. mája 2007 je v súlade so zákonom a nie sú dôvody na postup podľa § 30a ods.5 zák.č. 511/1992 Zb. Následne ţalobca prípisom z
  27. júna 2007 vzniesol námietku proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane - Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko Košice, JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom svedčí písomná odpoveď č.j. I/223/7747/45347/2007 zo
  28. júna
  29. Dôvody nesprávneho postupu menovaného pracovníka spočívali podľa ţalobcu najmä v nerešpektovaní § 63 zák.č. 511/1992 Zb., v nevydaní rozhodnutia podľa § 63 ods.7 cit. zákona, čo ţalobca podrobne opísal vo svojom dodatočnom podaní z
  30. júla
  31. O uvedenej námietke ţalovaný správny orgán rozhodol napadnutým rozhodnutím
  32. augusta 2007, a to negatívne. Podstatnou námietkou ţalobcu bola nespokojnosť s tým, ţe preplatok na dani mu bol síce správcom dane vrátený, avšak bez toho, aby o tom bolo vydané rozhodnutie. Na tomto mieste odvolací súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe predmet prieskumu v správnom súdnictve v zmysle ustanovenia § 244 O.s.p. predstavuje ţalobcom napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jemu predchádzajúci postup. V posudzovanej veci ţalobca smeroval svoju odvolaciu námietku k situácii, ktorá nastala po
  33. februári 2004 (vrátenie preplatku) a ktorá nebola pokrytá napadnutým rozhodnutím z
  34. augusta
  35. Pokiaľ ţalobca nebol spokojný so situáciou, ktorá nastala po vrátení dane správcom mal zvoliť iný mechanizmus súdnej ochrany, ktorý mu správne súdnictvo za účelom splnenia záväzku vyplývajúceho z čl. 46 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky prostredníctvom piatej časti Občianskeho súdneho poriadku poskytuje. Podanie predmetnej ţaloby podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. proti rozhodnutiu správcu dane o podanej námietke v zmysle § 50 zák.č. 511/1992 Zb. však takúto situáciu nemôţe ţalobcovi pomôcť vyriešiť. 7 8Sžf/16/2009 Podľa § 50 ods.1 zák.č. 511/1992 Zb. platného v čase podania námietky (t.j.
  36. júna 2007) môţe daňový subjekt uplatniť námietku v prípadoch ustanovených týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Podľa § 50 ods.2 zák.č. 511/1992 Zb. v horeuvedenom znení námietku musí podať daňový subjekt písomne alebo ústne do zápisnice do ôsmich dní odo dňa, keď sa o namietaných skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 50 ods.3 zák.č. 511/1992 Zb. v horeuvedenom znení správca dane posúdi námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka smeruje proti postupu vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbliţšie nadriadený správcovi dane. Proti rozhodnutiu sa nemoţno odvolať. Na základe uvedeného odvolací súd musí konštatovať, ţe námietka v daňovom konaní plní predovšetkým funkciu osobitnej sťaţnosti, v tomto prípade špeciálne zameranej na vyjadrenie nespokojnosti s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane, tzn. ţe môţe smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu spojitosť so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava v jej správaní nadriadeným orgánom alebo výmena osoby na tomto poste. Typickým príkladom môţe byť otázka dôstojnosti alebo odbornosti vedenia daňového konania takouto osobou. Uvedený charakter a poslanie námietky potvrdzuje ustanovenie § 50 ods.3 zák.č. 511/1992 Zb., odnímajúce osobe podávajúcej námietku právo na odvolanie. Na nespokojnosť s tým, ţe takýto zamestnanec správcu dane nevydal rozhodnutie, ktoré ţalobca ako daňový subjekt od správcu dane poţadoval, sa však toto ustanovenie nemôţe vyuţiť, lebo nevydanie rozhodnutia nie je spojené s činnosťou konkrétneho zamestnanca, ale je v pôsobnosti správcu dane ako takého. Senát odvolacieho súdu v plnom rozsahu prisvedčil ţalovanému v tom, ţe námietku moţno podať len v prípadoch ustanovených zákonom o správe daní a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Keďţe nadmerný odpočet, resp. preplatok 8 8Sžf/16/2009 dane, ktoré boli predmetom podania ţalobcu o prijatie opatrení proti nečinnosti, boli ţalobcovi vrátené a ţiadne konanie uţ neprebiehalo, ţiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti nemala spôsobilosť začať daňové konanie. Ţalovaný, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu, nemohol uvedenú námietku ţalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní akceptovať a námietke vyhovieť. Ohľadne ďalších námietok odvolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe predmet súdneho prieskumu v správnom súdnictve je vymedzený výrokom napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na túto skutočnosť ďalšie námietky vznesené ţalobcom v rámci odvolania nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods.2 O.s.p. stotoţnil. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods.1 O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave
  37. októbra 2010 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.