ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. Na odvolanie odporcu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 24. júna 2015 sp. zn. 15 Co 294/2015 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v napadnutom výroku o povinnosti platiť zvýšené výživné, o zmene predchádzajúceho rozhodnutia a tiež o trovách konania. Prvostupňové rozhodnutie zmenil vo výroku o zameškanom výživnom. Na odôvodnenie potvrdzujúceho výroku poukázal na relevantné skutkové zistenia umožňujúce prvostupňovému súdu náležite posúdiť opodstatnenosť návrhu na zvýšenie výživného, ako aj na ich správne právne posúdenie zodpovedajúce ustanoveniam zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“). Jeho rozhodnutie má náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a je dostatočne odôvodnené. K námietke odporcu, že nie je schopný prispievať na výživu navrhovateľa v určenej sume, odvolací súd poukázal na to, že odporca skončil pracovný pomer u svojho zamestnávateľa v Českej republike (kde dosahoval príjem 16 112 Kč) dohodou bez uvedenia dôvodu. Z hľadiska plnenia svojej vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi konal teda nezodpovedne. Za dobu od posledného určenia výživného (pred 12 rokmi) prispieval pritom na výživu navrhovateľa iba sumou 33,20 €, ktorá je blízka hranici minimálneho výživného. V ďalšej časti rozhodnutia odvolací súd vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k zmene prvostupňového rozhodnutia o zameškanom výživnom. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 142 ods. 1 a § 151 O.s.p. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol odporca dovolaním s tým, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať. Napadnutému rozsudku vytkol, že nie je dostatočne odôvodnený. Odvolací súd nedal odpoveď na všetky odvolacie argumenty odporcu. Súdy svoje skutkové zistenia nepodriadili pod adekvátne právne normy, v dôsledku čoho v ich rozhodnutiach absentuje akékoľvek právne posúdenie veci. Súd prvého stupňa poukázal na § 75 ods. 1 zákona o rodine, zjavne ho ale neaplikoval. Na rozdiel od neho odvolací súd toto ustanovenie použil, avšak bez postupu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. Otázku skončenia pracovného pomeru odporcu v Českej republike súd prvého stupňa nezahrnul do rámca svojich právnych úvah vyjadrených v rozhodnutí, preto sa ňou v odvolaní svojou argumentáciou ani v tomto smere nebránil. Odvolací súd ale na skončenie pracovného pomeru v Českej republike prihliadol a tejto okolnosti priznal právny význam. V dôsledku toho došlo 3 3 Cdo 714/2015 v neprospech odporcu k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania. Popri tom súdy oboch stupňov prehliadli výdavky odporcu spojené s jeho pobytom v Českej republike. K odňatiu možnosti odporcu konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) došlo aj tým, že odvolací súd ho neupovedomil o vyhlásení rozsudku elektronicky doručeným oznámením, o ktoré riadne požiadal (§ 214 ods. 3 O.s.p.). Z týchto dôvodov žiadal rozsudok odvolacieho súdu a tiež rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Navrhovateľ sa k dovolaniu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 1. Dovolanie odporcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu.
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p.
4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. 4 3 Cdo 714/2015 Dovolaním odporcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, proti ktorému dovolania v zmysle § 238 O.s.p. prípustné nie je. Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). 6 3 Cdo 714/2015 Treba dodať, že ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009). 4. K dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tiež v dôsledku toho, že – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., je nekonkrétne, nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998) považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie za procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p.
presvedčenia dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014). Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, III. ÚS 1/2015). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania
f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
2 písm. b/ O.s.p.“. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 ústavný súd zotrval „na závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu,
ktorého prípadný nedostatok 7 3 Cdo 714/2015 riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania
f/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo
2 O.s.p.
32 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Dovolací súd konštatuje, že odkaz na § 75 ods. 1 O.s.p. je obsahovou súčasťou odôvodnenia tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu. Zo spisu vyplýva, že súdy oboch stupňov mali na zreteli toto ustanovenie a zásady, ktorými sa riadi určovanie výživného. Vzhľadom na to, že odvolací súd použil to ustanovenie, ktoré bolo „pri doterajšom rozhodovaní veci“ použité aj súdom prvého stupňa, neprichádzal do úvahy postup
2 O.s.p. Z materiálneho hľadiska súvisí predmetná argumentácia odporcu skôr s námietkou, že súdy pri rozhodovaní o zvýšení výživného ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o rodine nesprávne aplikovali alebo interpretovali, prípadne sa ním (dôsledne) neriadili. Ide teda
všetkého o námietku, že napadnuté rozhodnutie spočíva na neúplných skutkových zisteniach (k tomu viď vyššie 3.) alebo na nesprávnych právnych záveroch, resp. na nesprávnom právnom posúdení veci (k tomu viď ďalej). 8 3 Cdo 714/2015 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
3 O.s.p.
tohto ustanovenia ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4 O.s.p.), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
3 O.s.p. O tom, ako prebiehalo konanie, môže dovolací súd usudzovať iba z obsahu spisu. V danom prípade právny zástupca odporcu osobitným podaním z 26. februára 2015 (č.l. 131 spisu) požiadal o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami (e-mailom) na ním uvedenú elektronickú adresu (§ 45 ods. 4 O.s.p.). V spise sa ale nenachádza záznam, ktorý by nasvedčoval tomu, že odvolací súd túto žiadosť vzal na zreteľ a v dôsledku toho postupoval
3 O.s.p. Odvolací súd síce oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na úradnej tabuli v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. (č.l. 143 spisu), avšak o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku – ako tomu nasvedčuje obsah spisu – neupovedomil právneho zástupcu odporcu elektronickými prostriedkami tak, ako o to požiadal. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 179/2010, 3 Cdo 236/2010, 7 Cdo 38/2012) poukázal na ústavnoprávny a procesnoprávny rozmer verejného vyhlásenia rozsudku a uviedol, že ak odvolací súd nerešpektuje predpoklady a zásady, za ktorých sa v súlade s právnym poriadkom verejne vyhlasuje rozsudok, odníma účastníkovi konania možnosť pred súdom konať (v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). V niektorých ďalších rozhodnutiach išiel s argumentáciou ďalej a konkretizoval, že k vade tejto povahy dochádza tiež vtedy, keď odvolací súd v rozpore s § 214 ods. 3 O.s.p. o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku neupovedomí elektronickými prostriedkami účastníka, ktorý
4 O.s.p. požiadal o také doručovanie písomností (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 227/2013 a 7 Cdo 192/2013). Vyššie uvedené právne závery zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci. V nadväznosti na to konštatuje, že postupom odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval § 214 ods. 3 O.s.p., bola odporcovi odňatá možnosť pred súdom konať.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.