l O.s.p. a o trovách štátu
1 O.s.p. Na odvolanie ţalovaných 1/, 2/ Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. januára 2010 sp. zn. 23 Co 361/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, ţalovaných zaviazal zaplatiť ţalobkyni 60,44 € trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil odvolací súd poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali ţalovaní 1/, 2/ dovolanie, v ktorom namietali, ţe v konaní im postupom súdov bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. c/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom videli v tom, ţe odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, napriek tomu, ţe vo veci bolo potrebné vykonať dokazovanie ohľadne spôsobilosti ţalobkyne uzavrieť kúpnu zmluvu, ktoré navrhovali v priebehu konania (vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania, výsluch ošetrujúcich lekárok ţalobkyne, výsluch zamestnancov domova dôchodcov, listinné dôkazy), čím porušil ustanovenie § 214 ods. l písm. a/ O.s.p. a znemoţnil im uplatniť ich procesné práva. Vadu uvedenú v § 237 písm. c/ O.s.p. ţalovaní odôvodnili tým, ţe ţalobkyňa nemala procesnú spôsobilosť a nebola v konaní riadne zastúpená a v tomto smere poukázali na výpoveď MUDr. S., v ktorej sa vyjadril, ţe ţalobkyňa mala byť pozbavená spôsobilosti na právne úkony. Z týchto dôvodov ţiadali rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaných uviedla, ţe rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny a navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom, skúmal 3 Cdo 105/2010 3 bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním ţalovaných 1/, 2/ napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Pokiaľ ide o dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, je
1 O.s.p. dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovaných nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaných nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalovaných 1/, 2/ by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Uvedené ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému 3 Cdo 105/2010 4 rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/, e/ a g/ O.s.p. dovolatelia nenamietali a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaných preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. c/ a f/ O.s.p. Naplnenie dovolacieho dôvodu
c/ O.s.p. dovolatelia videli v tom, ţe ţalobkyňa vzhľadom na znalcom zistené duševné poruchy nemala procesnú spôsobilosť a nebola v konaní riadne zastúpená.
ustanovenia § 237 písm. c/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený. 3 Cdo 105/2010 5 Predpokladom procesnej nespôsobilosti účastníka konania je skutočnosť, ţe nemá vôbec spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva alebo brať na seba povinnosti, alebo táto jeho spôsobilosť bola obmedzená. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 19 tak, ţe ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t.j. Občiansky zákonník.
Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne. Strata procesnej spôsobilosti môţe u fyzickej osoby nastať predovšetkým zbavením alebo obmedzením jej spôsobilosti k právnym úkonom na základe rozhodnutia súdu (§ 186 a nasl. O.s.p.), pričom procesne nespôsobilý účastník musí byť zastúpený zástupcom. Rozsudok, ktorým sa rozhodlo o pozbavení alebo obmedzení na právne úkony treba povaţovať za rozsudok o osobnom stave, ktorý však nemá spätnú účinnosť. Dovolací súd zároveň poukazuje na to, ţe aj v prípade, ak by v konaní k procesnej vade
c/ O.s.p. došlo, nemoţno bez ďalšieho z toho vyvodiť, ţe by tým bola spôsobená určitá ujma na právach všetkým účastníkom konania. V sporovom konaní, kde stoja proti sebe procesné strany s opačnými záujmami na výsledku konania, účastník konania, ktorý je s výsledkom sporu (s rozhodnutím súdu) spokojný, nepociťuje ako ujmu na svojich právach okolnosť, ţe prípadne mohlo dôjsť v jeho neprospech k porušeniu procesných predpisov. Na druhej strane bolo by však v rozpore s princípom sporového konania, ak by účastník, v neprospech ktorého k ţiadnemu porušeniu procesného predpisu nedošlo, mohol takéto porušenie, ktorého sa dopustil súd len vo vzťahu k inému účastníkovi konania, namietať v záujme dosiahnutia priaznivejšieho výsledku vo svoj prospech. V danom prípade to znamená, ţe dovolatelia, ktorí boli v konaní neúspešní, nemôţu voči úspešnej ţalobkyni namietať vadu konania
c/ O.s.p., ktorá má spočívať v nedostatku jej procesnej spôsobilosti a riadnom zastúpení ţalobkyne v súdnom konaní. Preto k vade spôsobujúcej zmätočnosť rozhodnutia
c/ O.s.p. by dovolací súd mohol prihliadať len vtedy, ak procesnú spôsobilosť nemali dovolatelia bez toho, aby boli riadne zastúpení. Opačný záver nemoţno vyvodiť ani z § 242 ods. 1 O.s.p., 3 Cdo 105/2010 6 ktoré ukladá dovolaciemu súdu z úradnej povinnosti vyvodiť dôsledky z existencie zmätočných vád. Keďţe v prejednávanej veci dovolatelia namietajú nedostatok procesnej spôsobilosti ţalobkyne a jej riadneho nezastúpenia v konaní, ktorá bola v spore úspešná, nemoţno na jeho základe, aj keby skutočne konanie namietanou vadou trpelo, ich dovolanie z nimi namietaného tohto dovolacieho dôvodu povaţovať za prípustné a dôvodné.
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie procesne vadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.). Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by v konaní došlo k odňatiu moţnosti ţalovaných 1/, 2/ pred súdom konať.
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (neţ sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd povaţoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne; v dôsledku toho dospel k záveru, ţe sú dané zákonné dôvody pre potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku (§ 219 O.s.p.). V tomto prípade: a/ nebolo potrebné dokazovanie zopakovať ani doplniť, b/ súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania a c/ obsah spisu nesvedčí o tom, ţe by nariadenie odvolacieho pojednávania vyţadoval dôleţitý verejný záujem. Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ 3 Cdo 105/2010 7 prejednal odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Uvedený postup odvolacieho súdu nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ ţalovaní v dovolaní namietali, ţe súdy nevykonali všetky nimi navrhované dôkazy treba uviesť, ţe význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemoţno preto vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je
f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999). Nevykonaním ţalovanými navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu ich moţnosti konať pred súdom. K námietke ţalovaných týkajúcej sa nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov, dovolací súd uvádza, ţe do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Skutočnosť, ţe dovolatelia nesúhlasia s tým, ako súdy vyhodnotili vykonané dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj R 42/1993). Pokiaľ by dovolatelia zastávali názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať tieţ nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou 3 Cdo 105/2010 8 činnosťou súdu, a nie s právnym hodnotením veci v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súd vo všeobecnosti účastníkovi neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 43/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorý moţno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných 1/, 2/ odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovaným 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia zo 4. júna 2010 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení vyhlášky č. 232/2010 Z.z. (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil
1 písm. a/ vyhlášky vo výške 55,49 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 €)] predstavuje spolu 62,70 €. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 21. októbra 2010 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.