O trovách konania rozhodol
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. novembra 2013 sp.zn. 4Co 132/2012 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 202,37 € v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu 2 5 Cdo 312/2014 ţalovanej. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe vec bolo potrebné posudzovať
ustanovení § 433 a nasl. Občianskeho zákonníka ako špeciálnych ustanovení vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka. K odvolacím námietkam uviedol, ţe právne posúdenie je vţdy vecou súdu a nie účastníka, preto súd nie je viazaný právnym posúdením veci účastníkom. Stotoţnil sa aj so záverom okresného súdu, ţe v konaní nebolo preukázané porušenie prevenčnej povinnosti zo strany ţalovanej
Š.. Zamestnanie osoby uvádzača a ponuku úschovy osobných vecí v reštauračnom trezore nepovaţoval za súčasť všeobecnej prevenčnej povinnosti ţalovanej. K námietke o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe okresný súd posúdil vec len na základe iných právnych ustanovení, neţ ţalobca a odôvodnenie jeho rozhodnutia malo náleţitosti v súlade s ustanovením § 157 O.s.p. Spotrebiteľský zákon, na ktorý ţalobca poukazoval, sa na prejednávanú vec nevzťahoval, pretoţe ţalobca nebol poškodený ţalovanou, ani jej zamestnancami, ale neznámymi osobami v priestoroch reštaurácie ţalovanej. Zákon sa vzťahuje len na zodpovednosť poskytovateľov sluţieb vzťahujúcu sa k predmetu ich činnosti. Odvolací súd uzavrel, ţe zodpovednosť ţalovanej nebola daná v zmysle ustanovenia § 433 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretoţe ţalobca svoje veci neuloţil do úschovy ţalovanej. O trovách konania rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca (ďalej aj ,,dovolateľ,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom). Ţiadal, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu a súčasne aj rozhodnutie okresného súdu zrušil. Odňatie moţnosti konať videl ţalobca v tom, ţe rozhodnutia oboch súdov niţšieho stupňa boli nedostatočne odôvodnené v tom, prečo sa na skutkové dôvody v ţalobe má vzťahovať výlučne ustanovenie § 433 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, ţe súdy jeho ţalobu neposúdili
ustanovení § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, nebola jeho ţaloba riadne prejednaná a bolo mu odňaté právo na spravodlivosť. Za nesprávny povaţoval aj postup okresného súdu, ktorý sa nezaoberal ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa, na ktoré v konaní pred súdom prvého stupňa poukazoval. Odvolací súd následne pochybil tým, ţe sa pokúsil nahradiť odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia v časti týkajúcej sa aplikácie ustanovení § 415 v spojení s § 420 Občianskeho zákonníka a zákona 3 5 Cdo 312/2014 o ochrane spotrebiteľa na prejednávanú vec. Dovolateľ namietal aj nezdôvodnenie uprednostnenia svedeckej výpovede S. Š. pred ostatnými vykonanými dôkazmi. Poukázal na tú okolnosť, ţe svedkyňa pred svojou výpoveďou bola prítomná v pojednávacej miestnosti počas úvodných prednesov účastníkov a vypočula si, ako má správne vypovedať. Dovolateľ spochybnil vierohodnosť tohto dôkazu a namietal nesprávne skutkové zistenia súdov, na ktorých zaloţili svoje rozhodnutia. Ţalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila a uviedla, ţe dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho zamietnuť. Nedostatok v odôvodnení súdneho rozhodnutia nemoţno
jej názoru povaţovať za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 6 Cdo 90/2012, 6 Cdo 91/
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska 5 5 Cdo 312/2014 prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania
a/ aţ e/ a g/ O. s. p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Ţalobca v dovolaní výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalobca vytýkal súdom oboch stupňov, ţe ich rozhodnutia neboli dostatočne odôvodnené v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. lebo sa nevysporiadali s aplikáciou 6 5 Cdo 312/2014 ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, na ktoré dovolateľ v priebehu celého konania poukazoval, ako ani s ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa. So zreteľom na tieto tvrdenia ţalobcu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku argumentačnej ,,udrţateľnosti,, napadnutého rozhodnutia z pohľadu odňatia moţnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a porušenia práva dovolateľa na súdnu ochranu (čl.46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru). Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje 7 5 Cdo 312/2014 za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Vzhľadom k tomu, ţe odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa s jeho odôvodnením stotoţnil v celom rozsahu a odkázal naň v podrobnostiach, predstavuje odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia imanentnú súčasť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto bolo potrebné podrobiť prieskumu aj rozhodnutie súdu prvého stupňa z pohľadu splnenia poţiadaviek, ktoré sú ustanovením § 157 ods.2 O.s.p. kladené na jeho odôvodnenie. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver, ţe nie sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu uplatnenú ţalobcom v konaní, zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil, čím zároveň ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné ţalobe vyhovieť a akceptovať argumentáciu ţalobcu ohľadom právneho posúdenia uplatneného nároku. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí dať odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, súd však nie je povinný v odôvodnení reagovať na kaţdú námietku ţalobcu a zdôvodňovať rozhodnutie z jeho uhla pohľadu, o to viac, pokiaľ ide o právne posúdenie veci. Ako správne uviedol odvolací súd právne posúdenie je vţdy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia (práva pozná súd), ktorou je občianske súdne konanie ovládané. ,,Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami 8 5 Cdo 312/2014 spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec
tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.,, (uznesenie najvyššieho súdu z 22. septembra 2010 sp.zn. 5 Cdo 196/2009). Nemoţno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám prípadne odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie ţalobou uplatneného plnenia. Súd je povinný zdôvodniť svoje rozhodnutie len z pohľadu tých hmotnoprávnych ustanovení, ktoré sa na prejednávanú vec vzťahujú a nie z pohľadu ustanovení, ktoré sú pre danú vec irelevantné. Ako uţ bolo vyššie uvedené do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), a preto okresný súd tým, ţe nezdôvodnil svoje rozhodnutie aj z pohľadu právneho posúdenia veci ţalobcom, neodňal mu tým ţiadne jeho procesné práva, ani mu neznemoţnil skutkovo a právne argumentovať. Ţalobcovi ostala zachovaná moţnosť uplatnenia svojho vplyvu na výsledok sporu a to cestou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, čo aj vyuţil. V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V preskúmavanej veci odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne správny
2 O.s.p. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, súčasne reagoval aj na odvolaciu argumentáciu ţalobcu, a to aj vo vzťahu k jeho názoru na právne posúdenie ním uplatneného nároku. Odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a dovolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu malo za následok porušenie práva ţalobcu na spravodlivé súdne konanie. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade nepreskúmateľné a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie 9 5 Cdo 312/2014 základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalobcu a prípustným dôvodom dovolania nie je ani nesúhlas účastníka s výsledkom sporu. V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu ţalobca vytýkal odvolaciemu súdu, ţe sa pokúsil tento nedostatok odstrániť tým, ţe sám nahradil nedostatok odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa, hoci bol povinný napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa pre túto vadu zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie. Ani táto námietka ţalobcu nemá svoje opodstatnenie, pretoţe oba súdy niţšieho stupňa dospeli v prejednávanej veci k zhodnému záveru, ţe na vec je potrebné aplikovať ustanovenia § 433 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce osobitný prípad zodpovednosti za škodu namiesto všeobecných ustanovení § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, ktorých sa ţalobca dovolával. Súčasne rozhodnutia oboch súdov boli zaloţené na tých istých skutkových zisteniach, ktoré ich viedli ku konštatovaniu, ţe zodpovednosť ţalovanej za škodu spôsobenú ţalobcovi nebola daná. Okresný súd vychádzal z preukázaných skutočností, ţe ţalobca si svoje veci odloţil na miesto, ktoré nebolo určené na odkladanie osobných vecí; prechovával ich vo svojej osobnej blízkosti; svedkyňa S. Š. ţalobcu upozornila na nevhodné uloţenie osobných vecí (viď str. 3 rozsudku okresného súdu); rovnako odvolací súd povaţoval tieto skutočnosti za preukázané (viď str. 6 rozsudku odvolacieho súdu). Ak aj odvolací súd nad rámec toho, čo uviedol uţ súd prvého stupňa, vyslovil ďalšie dôvody, pre ktoré nebolo moţné ţalobe vyhovieť (vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 415, § 420 Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa), reagoval tak na odvolacie námietky ţalobcu, pričom aj po tomto doplnení si zásadný význam zachoval (zhodný) záver súdov, ţe dôvodom pre zamietnutie ţaloby bola skutočnosť, ţe zo strany ţalovanej nedošlo k porušeniu ţiadnej právnej povinnosti a nie sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu v zmysle § 433 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, ţe išlo o ţalobcovu právnu argumentáciu, ktorá bola predmetom aj základného konania, dovolací súd v postupe odvolacieho súdu nezistil ţiadne porušenie procesných oprávnení ţalobcu, ktorý mal moţnosť v priebehu tak základného, ako aj odvolacieho konania reagovať na moţné posúdenie nároku v zmysle ustanovení § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 4 Cdo 37/2001, na ktoré ţalobca v rámci dovolacej argumentácie 10 5 Cdo 312/2014 poukazoval, jeho závery nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec, pretoţe v danom prípade uţ samotný odvolací súd konštatoval, ţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neumoţňovalo prijatie záveru vyplývajúceho z jeho výroku. Rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci vychádzalo z iných, prvostupňovým súdom nehodnotených skutkových zistení a dôkazov, pričom dovolatelia nemali moţnosť na tieto dôkazy a zistenia reagovať v základnom konaní. K ďalším námietkam ţalobcu spochybňujúcim nesprávnosť či neúplnosť skutkových zistení dovolací súd uvádza, ţe rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môţe byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Námietky dovolateľa v tomto smere preto z hľadiska prípustnosti a zároveň dôvodnosti podaného dovolania neboli právne významné a dovolací súd sa nimi nemohol zaoberať. Pokiaľ ide o nesprávny procesný postup okresného súdu pri vykonávaní dôkazu - výsluchu svedkyne S. Š., ktorá
tvrdenia ţalobcu bola prítomná v pojednávacej miestnosti ešte pred samotným výsluchom, dovolací súd konštatuje, ţe
obsahu zápisnice súdu z pojednávania dňa 8. februára 2011 (č.l. 31 spisu) nie je zrejmé, či svedkyňa bola prítomná v pojednávacej miestnosti počas prednesov účastníkov k veci, avšak aj prípadný nesprávny procesný postup okresného súdu v tomto smere by bez ďalšieho nespôsobil odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom. Namietaný nesprávny procesný postup okresného súdu mohol mať prípadne za následok nesprávnosť skutkových zistení a vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia spojenú s procesnou vadou konania v zmysle 11 5 Cdo 312/2014 § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) ale prípustnosť dovolania nezakladá.
obsahu spisu svedkyňa mala preukázať tvrdenia ţalovanej, ktorá za týmto účelom zabezpečila jej prítomnosť na pojednávaní, uţ z tohto samotného faktu je zrejmé, ţe svedkyňa mala vedomosť o predmete sporu, aj o tom, k akým skutočnostiam bude vypočutá, preto jej prítomnosť na pojednávaní počas prednesov účastníkov nemohla mať vplyv na obsah jej výpovede. Keďţe ţalobca na pojednávaní nenamietal prítomnosť svedkyne počas prednesov účastníkov, nespochybnil vierohodnosť jej výpovede a súd mu dal priestor na vyjadrenie sa k obsahu výpovede svedkyne a tieţ mu umoţnil klásť jej otázky, boli zachované všetky ţalobcove procesné práva priznané mu občianskym súdnym poriadkom. Preskúmaním veci ale bolo zistené, ţe vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu ţalobcu (č.l. 113 spisu) nebolo doručené ţalobcovi na vyjadrenie. K tomuto zisteniu dovolací súd poznamenáva, ţe Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe vyjadrenie ţalovanej (viď č.l. 113 spisu) k odvolaniu ţalobcu (č.l. 101 spisu) bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a ţalobcovi mala byť preto daná moţnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. Zo spisu vyplýva, ţe v danom prípade táto 12 5 Cdo 312/2014 moţnosť nebola ţalobcovi vytvorená. V dovolaní sa preto opodstatnene (nie však z dôvodu uvedeného ţalobcom) namieta, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať
f/ O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe v konaní bola ţalobcovi odňatá moţnosť pred súdom konať, je jeho dovolanie nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16. júna 2015 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.