ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p. spočívala
jej názoru v tom, ţe odvolací súd nenariadil pojednávanie. Nesprávnosť právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. súdmi niţších stupňov videla dovolateľka v tom, ţe súdy opomenuli riešiť otázku odškodniteľnosti smrteľného pracovného úrazu nebohého L. S. v zmysle predpisov o sociálnom zabezpečení ako prejudiciálnu otázku, od ktorej je závislá opodstatnenosť konania za účasti vedľajšieho účastníka a danosť nárokov priznaných napadnutým rozsudkom. Uviedla, ţe odvolací súd neprihliadol na výsledky šetrenia pracovného úrazu Inšpektorátom bezpečnosti práce v Nitre z 21. augusta 1995, vychádzajúc zo stanoviska Úradu bezpečnosti práca Slovenskej republiky z 20. augusta 1995,
ktorých predmetný pracovný úraz bol klasifikovaný ako úraz, ktorý vznikol pracovníkovi na jeho pracovisku, t.j. vo vozidle organizácie, ktoré je pre vodiča pracoviskom pri činnosti, ktorá nie je plnením pracovných úloh a ktorá priamo nesúvisí s plnením pracovných úloh. Namietala, ţe súdmi niţšieho stupňa nebolo preukázané, ţe poškodený zamestnanec v čase úrazu vykonával pracovné úlohy, resp. činnosti s nimi priamo súvisiace, ako ani skutočnosť, ţe vybočil z plnenia pracovných úloh, vyplývajúcich mu z pokynov uloţených pred cestou. Uviedla, ţe aplikácia ustanovenia § 190 ods. 1 Zákonníka práce 6 5 Cdo 80/2013 platného v čase pracovného úrazu zamestnanca nie je správna. Nesprávnosť právneho posúdenia namietal aj v súvislosti s výrokom o trovách konania. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobcovia 1/ aţ 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu označili dovolanie za nedôvodné, v plnom rozsahu sa stotoţnili s rozhodnutím odvolacieho súdu a navrhli, aby dovolací súd dovolanie zamietol a uplatnili si aj právo na náhradu trov dovolacieho konania. Ţalovaný sa k dovolaniu vedľajšej účastníčky písomne nevyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený zamestnancom, ktorý za neho koná (§ 241ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V prejednávanej veci je dovolaním vedľajšej účastníčky na strane ţalovaného napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa 1/ zmenil vo veci samej a vo výroku o trovách konania a vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa 2/ potvrdil. 7 5 Cdo 80/2013 Dovolací súd k dovolaniu proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvádza, ţe za zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu moţno povaţovať iba také rozhodnutie, ktorým sa vecne zmeňuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o predmete sporu a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím (viď rozhodnutie Zo súdnej praxe 36/2006). O vecnú zmenu rozhodnutí ide vtedy, ak oba súdy odlišne posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie, v dôsledku čoho dospeli k rozdielnym skutkovým a právnym záverom,
ktorých rozdielne konštituovali a deklarovali práva a povinnosti účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, ţe rozhodujúce nie je formálne hľadisko, t.j. ako dovolací súd zostavil výrok svojho rozhodnutia (to, ako z hľadiska slovného vyjadrenia označil, zoštylizoval výrok), ale vecné hľadisko, t.j. či výsledkom porovnania obsahu oboch rozsudkov je uţ uvedená odlišnosť (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 247/2007). Je potrebné uviesť, ţe pokiaľ odvolací súd zmenil rozsudok iba vo vedľajších výrokoch (napr. o náhrade trov konania) nie je moţné napadnúť rozsudok odvolacieho súdu dovolaním iba v tomto rozsahu, pretoţe musí ísť o zmenu rozsudku vo veci samej. Vec sama je v zásade predmet konania. Z porovnania výrokovej časti rozsudkov oboch súdov v predmetnej veci a z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ţe napriek pouţitej formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, odvolací súd 1/ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 1/ titulom náhrady nákladov spojených s pohrebom sumu 591,38 € titulom nedoplatku jednorazového odškodnenia sumu 149,37 € a titulom nedoplatku výţivného za obdobie od
O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné. Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo 9 5 Cdo 80/2013 v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. v tomto znení, v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku prvostupňového súdu, teda mal za to, ţe tento dostatočne zistil skutkový stav a o veci aj správne rozhodol. K odňatiu moţnosti konať pred súdom nedošlo nenariadením pojednávania aj preto, ţe súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej 6. decembra 2011 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu nemal za následok odňatie moţnosti vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní 10 5 Cdo 80/2013 za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa vedľajšiemu účastníkovi znemoţnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívala
názoru dovolateľa aj v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p. vyjadril v náleze sp.zn. III. ÚS 131/2010, z ktorého moţno vyvodiť, ţe odvolací súd sa môţe obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa v tom prípade, ak argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa uvedené v odvolaní sú totoţné s argumentmi uvedenými v ţalobe alebo s argumentmi uplatnenými v prvostupňovom konaní a prvostupňový súd sa s týmito argumentmi vo svojom rozhodnutí uţ dostatočným spôsobom vyrovnal. Logicky tieţ moţno konštatovať, ţe odkázať na správnosť dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa môţe súd aj vtedy, ak účastník konania v odvolaní neuviedol ţiadne podstatné a konkrétne argumenty proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Odkaz na odôvodnenie rozhodnutia súdu niţšej inštancie povaţoval za postačujúci aj Európsky súd pre ľudské práva v prípade, ak sťaţovateľ vo svojom opravnom prostriedku uplatňoval v zásade rovnaké argumenty ako v predchádzajúcej fáze konania (viz Meltex Ltd a Mesrop Movsesyan proti Arménii, rozsudok zo
predstáv vedľajšieho účastníka. Ako vyplýva aj judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn. I. ÚS 188/06). Dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania [§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.)]. Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Pokiaľ dovolateľka za inú vadu konania povaţuje nesprávnosť, resp. nedostatočnosť zistení skutkového stavu veci súdmi niţších stupňov, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd sa tieţ zaoberal námietkou dovolateľky, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). 14 5 Cdo 80/2013 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Ad 2/ Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým po obsahovej stránke zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcom 1/, 2/ a 3/ titulom nedoplatku za výţivné za 1. január 2004 tak, ţe ţalobu v tejto časti (voči ţalobkyni 1/ sumu 11,78 €, voči ţalobkyni 2/ sumu 5,74 € a ţalobcovi 3/ sumu 5,74 €) zamietol, dovolací súd predovšetkým skúmal subjektívne oprávnenie vedľajšej účastníčky podať dovolanie. Z povahy dovolania vyplýva, ţe právo podať dovolanie neprislúcha tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo, a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 39/2011). V tejto časti výroku odvolacieho súdu bol ţalovaný a tým aj vedľajší účastník na strane ţalovaného nepochybne úspešný. Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe dovolanie v takom prípade bolo podané osobou, ktorá na jeho podanie nie je oprávnená a sú dané dôvody na odmietnutie dovolania (subjektívna neprípustnosť dovolania). Zo súdnej praxe vyplýva, ţe pri nedostatku subjektívnych podmienok nemôţe súd tento nedostatok zhojiť, to znamená, ţe ani dovolací súd sa nemôţe takýmto dovolaním vecne zaoberať (porovnaj tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 50/1999 a ZSP 5/1998). 15 5 Cdo 80/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako procesne neprípustné bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania vedľajšej účastníčky nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm.
1 v spojitosti s § 13 ods. 2 vyhlášky spolu vo výške 153,72 € (u ţalobkyne 1/ výpočtový základ predstavoval 3 941,56 €, jeden úkon právne sluţby vo výške 141,09 €, s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 €)] s prihliadnutím na § 13 ods. 2 vyhlášky krátený na polovicu spolu činilo 74,36 €), u ţalobkyne 2/ výpočtový základ predstavoval 1 822,34 €, jeden úkon právne sluţby vo výške 71,73 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 €)] s prihliadnutím na § 13 ods. 2 vyhlášky krátený na polovicu spolu činilo 39,68 € a ţalobcu 3/ predstavoval výpočtový základ 1 822,34 €, jeden úkon právne sluţby vo výške 16 5 Cdo 80/2013 71,73 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 €)] s prihliadnutím na § 13 ods. 2 vyhlášky krátený na polovicu činilo 39,68 €). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. apríla 2015 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.