← Slovensko

o zaplatenie 30.000 Eur s príslušenstvom

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 228/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu MUDr. P., bývajúceho v L.L., zastúpeného advokátskou kanceláriou U., so sídlom vo Z., IČO: X., proti žalovaným 1/ JUDr. P., advokátovi v L.L., IČO: X., zastúpeným JUDr. V., advokátom vo Z., 2/ T., bývajúcemu v L.L., zastúpeného JUDr. M., advokátkou vo Z., o zaplatenie 30.000 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 9 C 79/2012, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

  1. novembra 2013 sp. zn. 16 Co 219/2013, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
  2. novembra 2013 sp. zn. 16 Co 219/2013 a rozsudok Okresného súdu Lučenec z
  3. januára 2013 č.k. 9 C 79/2012 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súd Lučenec na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Lučenec rozsudkom z
  4. januára 2013 č.k. 9 C 79/2012-106 uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 30.000 Eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania od
  5. júla 2012 do zaplatenia, do troch dní, a v rovnakej lehote zaplatiť mu náhradu trov konania v sume 1.800 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.775,68 Eur, tie na účet právneho zástupcu. Žalobu voči žalovanému 2/ zamietol a jemu náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 22 a nasl. a § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, vecne tým, že žalobca uzavrel
  6. augusta 2010 ako kupujúci so žalovaným 2/ ako predávajúcim zastúpeným žalovaným 1/ kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol byt konkretizovaný v predmete kúpnej zmluvy spolu s prislúchajúcim spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach predmetného bytového domu. Znaleckým posudkom vykonaným v konaní vedenom o vklade 2 4 Cdo 228/2014 vlastníckeho práva k predmetnému bytu bolo preukázané, že podpis na splnomocnení z
  7. februára 2010, ktorým mal žalovaný 2/ splnomocniť žalovaného 1/ k predaju predmetného bytu a prevzatiu kúpnej ceny za byt, nie je podpisom žalovaného 2/. Pretože kúpnu zmluvu so žalobcom uzatvoril v mene žalovaného 2/ žalovaný 1/, hoci na takýto úkon nebol splnomocnený, je kúpna zmluva absolútne neplatným právnym úkonom. Z toho dôvodu Správa katastra L. zamietla návrh na vklad vlastníckeho práva k predmetnému bytu, ktorý bol predmetom tejto zmluvy a žalovaný 2/ zostal naďalej jeho vlastníkom. V konaní nebolo spochybnené, že žalobca žalovanému 1/ sumu 30.000 Eur odovzdal a žalovaný 1/ túto sumu aj od žalobcu prevzal, čím došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohatenie v tejto výške, pretože k takémuto úkonu nebol splnomocnený, pretože plnomocenstvo z
  8. februára 2010 žalovaný 2/ nepodpísal a je preto absolútne neplatné. Žalovaný 1/ je preto povinný vydať žalobcovi získané bezdôvodné obohatenie, pričom súd nepovažoval za potrebné skúmať, či žalovaný 1/ prijatú sumu odovzdal inej osobe. Vzhľadom k tomu, že žalovaný 1/ bol s vydaním bezdôvodného obohatenia v omeškaní od
  9. augusta 2010, súd mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 8,75%, avšak až od
  10. júla 2012, odkedy zaplatenie úrokov z omeškania požadoval žalobca. Žalobu voči žalovanému 2/ v celom rozsahu zamietol, keď mal v konaní preukázané, že medzi ním a žalovaným 1/ nevznikol žiaden zmluvný vzťah a v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný 1/ žalovanému 2/ sumu prijatú od žalobcu odovzdal. S poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. žalovanému 1/ uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť náhradu trov konania, ktoré mu vznikli na súdnom poplatku a právnej službe a žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal, pretože sa jej výslovne vzdal. Na odvolanie žalovaného 1/ Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo
  11. novembra 2013, sp. zn. 16Co 219/2013 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej, vyhovujúcej časti a v od nej závislej časti trov konania potvrdil a žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 573,06 Eur do troch dní na účet advokáta. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, § 120 ods. 4, § 134 O.s.p., § 451 ods. 1, § 457 Občianskeho zákonníka uviedol, že okresný súd v konaní a dokazovaní rešpektoval uvedenú právnu úpravu, zohľadnil všetky skutkové a právne významné skutočnosti, ktoré uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, na ktoré odvolací súd poukazuje. Uviedol, že z obsahu spisu a vykonaného dokazovania vyplýva, že okresný súd správne skutkovo a právne posúdil nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo spôsobené tým, že žalovanému 1/ žalobca odovzdal sumu 30.000 Eur, určenú na úhradu 3 4 Cdo 228/2014 kúpnej ceny podľa zmluvy z
  12. augusta
  13. K prevodu vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy, v ktorej žalovaný 1/ vystupoval a túto podpísal ako splnomocnený zástupca žalovaného 2/ nedošlo, lebo v konaní o vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bolo zistené, že žalovaný 1/ nebol na uzavretie zmluvy splnomocnený, o čom nemusel žalobca mať vedomosť. Odvolací súd zdôraznil, že žalovaný 1/ je osoba znalá práva, advokát, u ktorého sa konanie s odbornou starostlivosťou a znalosť práva predpokladá. Jeho tvrdenie, že peniaze, ktoré pri podpise zmluvy prevzal od žalobcu odovzdal
  14. augusta 2010 otcovi žalovaného 2/, nemá oporu v kúpnej zmluve, ktorú sám vypracoval, pretože podľa nej mala byť kúpna cena uhradená predávajúcemu k jeho rukám najneskôr v deň podpisu zmluvy. Pokiaľ žalovaný 1/ s peňažnými prostriedkami nakladal inak, ide to na jeho ťarchu. Vzhľadom na námietku žalovaného 1/ uvádzanú v dôvodoch odvolania uviedol, že postupom súdu prvého stupňa mu nebolo v konaní upreté právo vyjadriť sa k žalobe a dôkazom a využiť právo na vykonanie dôkazov na preukázanie vlastných tvrdení. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd ho spolu s predvolaním na pojednávanie na
  15. novembra 2012 poučil o procesných právach a povinnostiach. Túto písomnosť prevzal podľa doručenky
  16. októbra
  17. V ďalšom konaní sa nechal právne zastupovať, takže jeho osobná účasť na pojednávaní nemusela byť nutnou a ani v dôvodoch odvolania neuviedol, prečo mal byť súdom osobne vypočutý. Odvolací súd nezistil žiadne vady v zmysle § 205a ods. 1 O.s.p. a žalovanému nič nebránilo všetky tvrdenia a dôkazy uviesť už v konaní na súde prvého stupňa sám alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Pokiaľ svoje tvrdenia a dôkazy predložil až v odvolaní, jeho odvolacie dôvody neboli spôsobilé zvrátiť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. Okresný súd správne zistil skutkový stav, vyvodil z neho zodpovedajúci právny záver, rešpektoval príslušnú právnu úpravu a zohľadnil všetky právne významné skutočnosti. Jeho rozhodnutie je preto vecne správne a to sa týka aj rozhodnutia o trovách konania. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odvolací súd odôvodnil § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 O.s.p. a úspechom žalobcu v odvolacom konaní. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 1/, navrhol ho zrušiť a tiež zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie, v ktorom namietal procesné pochybenia súdu prvého stupňa, v dôsledku ktorých nevykonal vo veci dostatočné dokazovanie a v dôsledku čoho musel dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym záverom. Súd vychádzal len z tvrdení žalobcu, pričom 4 4 Cdo 228/2014 už v odvolaní poukázal na to, že súd ho v konaní nevypočul a vychádzal tiež zo znaleckého posudku, ktorého hodnovernosť spochybňuje. V odvolaní tiež uviedol, že sa necíti byť vo veci pasívne legitimovaný, pretože jeho vzťah so žalovaným 2/ bol vzťahom právneho zástupcu a nebol založený na hmotnoprávnom vzťahu. Za vážne pochybenie súdu považuje to, že súd prvého stupňa pojednával v jeho neprítomnosti napriek tomu, že svoju neprítomnosť vždy riadne a včas z dôležitých dôvodov ospravedlnil. V odvolaní tiež uviedol, že nepopiera zaplatenie kúpnej ceny 30.000 Eur, avšak vedel hodnoverne preukázať, že peniaze odovzdal otcovi žalovaného 2/. Napriek týmto tvrdeniam v dôvodoch odvolania sa odvolací súd stotožnil s postupom a závermi súdu prvého stupňa, ktoré on považuje za nezákonné a to s poukazom na § 3 O.s.p., čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože pokiaľ by sa odvolací súd dostatočne vyporiadal s dôvodmi jeho odvolania, musel by zákonite dospieť k opačným záverom. Podaním z
  18. júla 2014 navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol dovolanie odmietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti a tiež nedôvodnosti. Žalovaný 1/ v priebehu konania na súde prvého stupňa nikdy nenamietal procesný postup súdu. Súdne konanie žalobca považuje za spravodlivé, každá zúčastnená strana mala rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a žiadna strana nebola v konaní zvýhodnená. Napriek tomu, že žalovaný 1/ sa nezúčastňoval na pojednávaniach súdu prvého stupňa, súd dostatočne zistil skutkový stav a dospel k spravodlivému rozhodnutiu. Žiadal priznať mu náhradu trov dovolacieho konania vo výške 1.146,67 Eur za dva úkony právnej služby. Žalovaný 2/ navrhol dovolanie odmietnuť. Uviedol, že žalovaný 1/ mal možnosť dostaviť sa na pojednávanie. Jeho dôvody uvádzané v dovolaní považuje za účelové. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, 5 4 Cdo 228/2014 či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom (§ 236 a nasl O.s.p. v znení do
  19. decembra 2014). Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  20. Žalovaný 1/ dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné. Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samotné tvrdenie účastníka o existencii určitej procesnej vady, ale až zistenie, že k namietanej vade skutočne došlo. 6 4 Cdo 228/2014 Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľ netvrdil, a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľ v danej veci namietal nedostatky týkajúce sa vykonávania a hodnotenia dôkazov, ktoré mali viesť k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní, a tým i k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemožno vykladať ako (absolútnu) viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov. Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je však už vecou súdu (por. § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak by aj súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy ako navrhli účastníci, následkom môže byť len neúplnosť skutkových zistení (vedúca k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie procesná vada podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a 125/1999). V danom prípade z obsahu spisu ani nevyplýva, že by súd prvého stupňa nevyhovel konkrétnym návrhom žalovaného 1/ na vykonanie dokazovania, pretože ten v rámci prvostupňového konania bol absolútne pasívny a žiadne návrhy na vykonanie dôkazov nepodal. Pokiaľ sa odvolací súd stotožnil so zisteným skutkovým stavom tak, ako ho súd prvého stupňa zistil na základe tvrdení žalobcu a žalovaného 2/ a nimi predložených a navrhnutých dôkazov, ide o právny názor odvolacieho súdu, ktorý je súčasťou právneho posúdenia veci. Ani žalovaným 1/ namietané nesprávne hodnotenie dôkazov 7 4 Cdo 228/2014 nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.). Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04; pozri vyššie), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Uvedeným postupom preto súdy nižších stupňov neodňali žalovanému 1/ možnosť konať pred súdom. Žalovaný 1/ prípustnosť svojho dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzuje tiež z toho, že súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti, napriek tomu, že svoju neprítomnosť na jednotlivých pojednávaniach vždy riadne a včas ospravedlnil dôležitými dôvodmi. Účastník má právo, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). To však neznamená, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci v jeho neprítomnosti, ak sú inak splnené podmienky uvedené v § 101 ods. 2 O.s.p. Účastníkovi ale musí vždy poskytnúť možnosť, aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Ustanovenie § 115 O.s.p. preto ukladá súdu, aby - ak zákon neustanovuje inak - nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom riadne doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu (najmenej 5 8 4 Cdo 228/2014 dní). Potom už je len vecou účastníka, či svoje ústavné právo využije alebo nevyužije a súhlasí s tým, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Porušenie práva účastníka občianskeho súdneho konania, aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti, je vždy dôvodom na uplatnenie dovolacej námietky podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vo veci vytýčil prvé pojednávanie na termín
  21. novembra 2012, ďalšie pojednávania na termín
  22. decembra 2012, ktoré boli odročené z dôvodu na strane žalovaného 1/. Zo zápisnice o pojednávaní, ktoré sa konalo
  23. januára 2013 vyplýva, že súd konštatoval neprítomnosť žalovaného 1/, uznesenie o tom, že bude pojednávať v jeho neprítomnosti nevydal, pričom zo spisu vyplýva, že žalovaný 1/ prípisom zo
  24. januára 2013 (č.l. 75) oznámil súdu, že sa nezúčastní pojednávania z dôvodu, že
  25. januára prevzal vyrozumenie Okresného riaditeľstva PZ v Rimavskej Sobote o výsluchu, ktorý sa bude konať
  26. januára 2013 v Banskej Bystrici (por. č.l. 76), pričom len z e-mailovej korešpondencie zo
  27. januára 2013 vyplýva, že žalovanému 1/ bolo oznámené konajúcou sudkyňou, že súd jeho ospravedlnenie neprítomnosti nebude akceptovať (por. č.l. 78). Z obsahu spisu vyplýva, že lehota na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) bola zachovaná. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa v predmetnej veci rozhodol na pojednávaní
  28. januára 2013 bez prítomnosti žalovaného 1/, keď neakceptoval jeho ďalšie ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania doručenú súdu
  29. januára 2013 osobne do podateľne súdu o 15,40 hod., v ktorej žalovaný svoju neúčasť ospravedlňoval neočakávanou, neodkladnou služobnou cestou mimo Európu. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania (č.l. 98) súd prvého stupňa pojednával v neprítomnosti žalovaného 1/, keď konštatoval, že bola zachovaná päťdňová lehota (§ 115 ods. 2 O.s.p.) na prípravu pojednávania. Z doručenky žalovaného však dovolací súd mal preukázané, že u žalovaného 1/ súd nemal preukázané zachovanie päťdňovej lehoty na prípravu pojednávania, pretože žalovaný 1/ (resp. jeho zamestnanec) prevzal predvolanie na pojednávanie stanovené na
  30. januára 2013 až
  31. januára
  32. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, hoci nebolo preukázané, že na pojednávanie bol žalovaný 1/ riadne predvolaný. Odňal tak žalovanému 1/ možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. 9 4 Cdo 228/2014 Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné tiež upozorniť na skutočnosť, že z obsahu spisu vyplýva (č.l. 41), že žalovaný 1/
  33. októbra 2012 splnomocnil I., so sídlom v B., na svoje zastupovanie v predmetnom konaní. Len z úradného záznamu z
  34. novembra 2012 vyplýva, že žalovaný 1/ mal odvolať udelenú plnú moc na svoje zastupovanie tejto advokátskej kancelárii. Súd prvého stupňa si túto informáciu žiadnym spôsobom neoveril dopytom na advokátsku kanceláriu, ani neuložil povinnosť žalovanému 1/ doložiť písomne odvolanie plnej moci na zastupovanie v tomto konaní. Z obsahu spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa ďalej s právnym zástupcom nekonal. Za tohto stavu potom konštatovanie odvolacieho súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia o tom, že žalovaný 1/ bol v konaní právne zastúpený, je predčasné, pretože v takom prípade by odvolací súd musel dospieť k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo účinne žalovanému 1/ doručené. Je potrebné však konštatovať, že tak ako súd prvého stupňa, ani odvolací súd nevenovali žiadnu pozornosť doručeniu rozsudku súdu prvého stupňa žalovanému 1/. Za predpokladu, že žalovaný 1/ nebol v konaní pred súdom prvého stupňa (po údajnom odvolaní písomne udelenej plnej moci na zastupovanie – č.l. 41) právne zastúpený, z doručenky založenej na č.l. 111 jednoznačne vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa nebol
  35. marca 2013 doručený do vlastných rúk žalovanému 1/, pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný 1/ na preberanie zásielok v tomto konaní poveril inú osobu. Uvedená skutočnosť, že došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je nielen dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale je tiež okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou vadou nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici a tiež rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 243b ods. 1 časť vety za bodkočiarkou O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 prvá veta O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  36. 10 4 Cdo 228/2014 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  37. júna 2015 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.