6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb.“ nahradil textom „§ 44 ods. 6 písm. b/ bod 1“, ktorým správca dane vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 12 198 €. Krajský súd v dôvodoch rozsudku, s poukazom na obsah pripojeného administratívneho spisu, uviedol, ţe úlohou správcu dane nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať, či ju daňový subjekt preukázal a deklaroval správne. Správca dane nešiel nad rámec zákona, keď písomne dňa 14.05.2010, za účelom preverovania intrakomunitárneho dodania tovaru, poţiadal o medzinárodnú výmenu informácií daňovú správu v Českej republike na preverenie zdaniteľných obchodov
vystavených faktúr u odberateľa ţalobcu a keď jednotlivé zdaniteľné obchody u daňového subjektu preveroval a zisťoval ich pôvod, ako aj skutočnosť, či deklarovaný tovar reálne (skutočne fyzicky) opustil územie SR a bol dodaný nadobúdateľovi do iného členského štátu Európskej únie – Českej republiky, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo je v súlade so zásadou daňového konania v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o správe daní“). Odberateľ ţalobcu nepotvrdil objednanie, dodanie a prevzatie tovaru v zmysle deklarovaných faktúr a naviac uviedol, ţe odtlačok pečiatky ako bol predloţených faktúrach nepouţíval a ani podpis príjemcu tovaru nezodpovedal podpisu pracovníka povereného v sklade na preberanie tovaru. Ţalobca ţiadnym spôsobom nepreukázal reálnosť plnenia tak, ako to prezentoval v rámci daňovej kontroly. Krajský súd celú účtovnú operáciu ţalobcu smerujúcu k uplatneniu si nároku na oslobodenie dane
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej v texte rozsudku len „zák. o DPH“) povaţoval za účelovú. Správca dane uţ v protokole o výsledku daňovej kontroly, ako aj v správnom rozhodnutí uviedol, ktoré výpovede si vzájomne odporujú, pričom jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, ktoré vzbudzujú pochybnosť o ich úplnej vierohodnosti, a to i vo vzťahu k iným zisteniam a faktom (napr. výpoveď konateľky spoločnosti Štúdio zdravia – Miduša s. r. o., ktorá tieţ poprela dodanie tovaru
predloţených daňových dokladov. Krajský súd s poukazom na § 43 zák. o DPH uviedol, ţe nestačí len formálne preukázanie (faktúra, zmluva, CMR a pod.), ţe tovar skutočne opustil územie SR a bol dodaný nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník, keďţe pri intrakomunitárnych obchodoch prechod tovarov cez hranice jednotlivých štátov nie je sledovaný. Nie je v rozpore s uplatniteľným právom, aby sa daňový subjekt, ktorý vystupuje 3 8Sžf/81/2013 ako odberateľ tovaru v rámci Spoločenstva, uistil sa o dôveryhodnosti svojho partnera – dodávateľa a o tom, ţe zdaniteľné obchody, ktoré uskutoční, nebudú súčasťou daňových podvodov. Daňové bremeno je na daňovom subjekte, nakoľko disponuje svojim právom si uplatniť nárok na odpočet DPH, a teda musí vedieť preukázať, ţe si nárok uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúţi aţ na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaným daňovým subjektom. Obchodné prípady, ktoré ţalobca povaţoval za uskutočnené zdaniteľné plnenia nespĺňali atribúty daňových transakcií
o DPH. Predloţené listiny by boli spôsobilé privodiť daňovému subjektu uplatnenie nároku na oslobodenie dane § 43 zák. o DPH len za podmienky, ţe by bolo v daňovom konaní preukázané, ţe tovar skutočne opustil územie SR a bol zdanený odberateľom ako daňovým subjektom v inom členskom štáte, čo preukázané nebolo. Oslobodenie od dane pri vývoze sa nevzťahuje na tovar ako taký (t. j. na predmet kúpy), ale na dodanie tovaru, teda na daňovú transakciu medzi týmito subjektmi, s preukázaním aj dodania daňového plnenia nadobúdateľovi v inom členskom štáte. Ţalobca nepreukázal dodanie tovaru z územia SR do ČR, teda opustenie tovaru územia SR a jeho dodanie nadobúdateľovi do iného členského štátu, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník. Vo vzťahu k namietanej dĺţke daňovej kontroly krajský súd poukázal na § 15 ods. 16 a 15a ods. 1 zákona o správe daní, v zmysle ktorých má správca dane právo prerušiť daňovú kontrolu, ak je potrebné ozrejmiť skutočnosť rozhodujúcu pre vydanie rozhodnutia. Správca dane nepochybil, pokiaľ daňovú kontrolu prerušil za účelom preverenia intrakomunitárneho dodania tovaru v ČR a poţiadal o medzinárodnú výmenu informácií. Tento postup bol v súlade so zákonom, správca dane vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly, proti ktorému zák. o správe daní nepripúšťa opravný prostriedok a ak je konanie prerušené, lehoty neplynú. Pokiaľ ţalobca poukazoval na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010, závery v ňom uvedené nebolo moţné aplikovať na prejednávaný prípad, nakoľko tento vychádzal z odlišného skutkového stavu. Pokiaľ ţalobca za dôvod nezákonnosti povaţoval zmenu dodatočného platobného výmeru bez toho, aby ţalovaný rozhodol o podanom odvolaní, krajský súd toto formálne opomenutie nepokladal za pochybenie, ktoré by malo mať za následok nezákonnosť vydaného rozhodnutia. O trovách konania rozhodol krajský súd
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „O. s. p.“) tak, ţe ţalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci ich náhradu nepriznal. 4 8Sžf/81/2013 Proti predmetnému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, ţe odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj správcu dane, vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie a zaviaţe ţalovaného k náhrade trov konania. Uviedol, ţe ţalovaný mu vytýkal porušenie daňových predpisov inými subjektmi, a to za takej dôkaznej situácie, v ktorej nebolo sporné, ţe daňový subjekt od svojho dodávateľa reálne prevzal tovar v sklade určenom dodávateľom, tento reálne naloţil a pripravil na prepravu, za tovar riadne (v hotovosti a aj bezhotovostne) zaplatil, pričom dodávateľ si rovnako splnil daňové povinnosti voči správcovi dane, daň riadne zaúčtoval, priznal a odviedol. Toto vyplývalo nielen z dokladov predloţených pri daňovej kontrole, ale tieţ z výpovedí konateľa dodávateľa, spoločnosti W.T.I. company s.r.o. Správca dane ani po formálnej stránke u dodávateľa nevytkol ţiadne porušenie právneho predpisu ani protiprávne konanie. Spochybnenie dodania tovaru ţalobcu bolo v rozpore s vykonaným dokazovaním, bez ohľadu na otázku týkajúcu sa dodávateľov, ktorí dodávali tovar spoločnosti W.T.I. company s.r.o. Vzťah medzi spoločnosťou W.T.I. company s.r.o. a jej dodávateľmi sa nemôţe dotýkať ţalobcu, naviac rozhodnutie ţalovaného vychádza z nepresvedčivých argumentov. Vo vzťahu k dodaniu tovaru spoločnosti VUC Services s.r.o. ţalobca uviedol, ţe dokladmi predloţenými pri výkone daňovej kontroly preukázal reálne dodanie tovaru tejto spoločnosti, ktorá za tovar aj riadne zaplatila, identifikovala sa pre daň v inom členskom štáte, pričom pri dojednávaní a realizovaní obchodu nevyšli najavo ţiadne skutočnosti, ktoré by u daňového subjektu vyvolávali pochybnosti. Doklady predloţené ţalobcom počas daňovej kontroly, ktoré z hľadiska ich formálnej správnosti neboli daňovými orgánmi spochybnené, majú vyššiu dôkaznú silu ako vyjadrenie odberateľskej spoločnosti, ţe pouţíva inú pečiatku a nepozdáva sa jej podpis na dokladoch. Nebolo zrejmé, kto mal v čase realizácie obchodu podpisovať doklady, akí tam boli zamestnanci, ani to, či spoločnosť podala trestné oznámenie na neznámeho páchateľa o tom, ţe bola zneuţitá pečiatka spoločnosti. Informácie správcu dane bolo potrebné hodnotiť aj s ohľadom na to, ţe nezdôvodnil, prečo povaţoval za pravdivé tvrdenia zástupcu spoločnosti VUC Services s.r.o. a nie tvrdenia ţalobcu. Ţalobca pri realizácii obchodných transakcií ţiadne podozrivé postupy u svojich obchodných partnerov nezistil, pričom zo ţiadnych všeobecne záväzných právnych noriem nezistil, aké povinnosti si mal pri realizácii obchodov splniť a čo presne mal alebo mohol urobiť, aby zabezpečil splnenie si daňových povinností tretích osôb, prípadne absencia akého konania mu bola, vo vzťahu k tretím osobám, vytýkaná. V zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR nikoho nemoţno 5 8Sžf/81/2013 nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, a teda správca dane mohol
8 zákona o správe daní poţadovať od daňového subjektu len také dôkazy, ku ktorým mal zákonnú povinnosť nimi disponovať. § 29 ods. 8 zákona o správe daní nepredstavuje absolútne dôkazné bremeno daňových subjektov, ale iba vymedzuje rozsah ich dôkaznej povinnosti. Nie je moţné ho ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie takých skutočností, na ktoré sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných subjektov. Ţalobca nemal povinnosť preukazovať nákup a predaj tovaru v reťazci dodávateľov, ale mal preukázať len to, ţe tovar nakúpil od ním deklarovanej spoločnosti a tento predal. Ţalobca vo vzťahu k nadobudnutiu tovaru predloţil všetky dostupné dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, ktorými musel a mohol disponovať, čím svoju dôkaznú povinnosť splnil. Ţalobca tieţ namietal dĺţku daňovej kontroly, ktorá v súčasnosti prebieha od septembra 2010 v rozpore s § 15 zákona o správe daní a poplatkov, ktorá skutočnosť mohla mať vplyv na zákonnosť správnych rozhodnutí, keď protokol o daňovej kontrole vyhotovený po zákonnej lehote na ukončenie daňovej kontroly nemoţno povaţovať za zákonný dôkaz a podklad pre rozhodnutie v daňovej veci, tak ako to vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010, a to aj napriek tomu, ţe daňová kontrola bola prerušená. Daňový subjekt ţiaden dôvod na nedodrţanie zákonnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly nedal, pričom neprimeraná dĺţka zisťovaní v rámci medzinárodnej výmeny informácií nemôţe byť ospravedlnením pred zásahom do práv daňového subjektu. Naviac zo zák. o správe daní nevyplýva právo na prerušenie daňovej kontroly; uvaţuje len o moţnosti prerušenia daňového konania, pričom pri daňovej kontrole neodkazuje na primerané pouţitie ustanovení o prerušení konania. Pod pojem daňové konanie nemoţno podradiť pojem daňová kontrola, pretoţe daňovou kontrolou správca dane neukladá daňovému subjektu povinnosti ani nerozhoduje o jeho právach. Záverom ţalobca uviedol, ţe napadnutý rozsudok je nepresvedčivý; krajský súd nedal jednoznačné a nespochybniteľné právne stanoviská ku všetkým námietkam účastníkov konania. Ţalobcovi z napadnutého rozsudku ako ani z rozhodnutia ţalovaného nebolo zrejmé, konkrétne porušenie akých právnych noriem mu bolo vytýkané a tieţ aké konanie a na základe akých právnych prostriedkov sa od neho v rámci beţného obchodného styku očakávalo a z čoho táto jeho povinnosť vyplývala. Zákonný nárok na DPH by mu mal prináleţať, keďţe z jeho strany nedošlo k porušeniu ţiadneho právneho predpisu. 6 8Sžf/81/2013 K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 09.08.2013 vyjadril ţalovaný tak, ţe námietky ţalobcu sú totoţné s obsahom ţaloby, pričom sa s napadnutým rozsudkom v celom rozsahu stotoţnil a navrhol ho ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (
1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.04.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). Z obsahu predloţených spisov vyplýva, ţe predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia ţalovaného č. 1020504/1/1166003/2012 zo dňa 17.09.2012, ktorým zmenil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Nitra, pobočka Nové Zámky č. 9412401/5/1341055/2012 zo dňa 28.06.2012 tak, ţe text „vydaný
6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb.“ nahradil textom „§ 44 ods. 6 písm. b/ bod 1“, ktorým správca dane vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 12 198 €, keď nebolo preukázané, ţe došlo k reálnemu uskutočneniu intrakomunitárnej dodávky, a teda neboli splnené podmienky v zmysle § 43 zák. o DPH pre oslobodenie od dane; zároveň bolo preukázané, ţe k reálnemu dodaniu tovaru – potravinárskeho cukru ţalobcovi nedošlo a ţalobcovi tak nevzniklo právo na odpočítanie dane z tovarov
1 písm. a/ zák. o DPH v nadväznosti na § 49 ods. 1, 2 zák. o DPH. Zákon o správe daní v § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti.
citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.
3 zákona o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. 7 8Sžf/81/2013
6 zákona o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
13 vety prvej zákona o správe daní, daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.
16 zákona o správe daní, ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane pouţijú aj na daňovú kontrolu.
17 zákona o správe daní, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbliţšie nadriadený správcovi dane môţe lehotu uvedenú v prvej vete v zloţitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺţiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane
osobitného zákona, 6eg) najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán
odseku 15, príslušným orgánom na predĺţenie lehoty je ministerstvo.
1 zákona o správe daní, správca dane môţe konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbeţnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.
5 zákona o správe daní, ak je konanie prerušené, lehoty
tohto zákona neplynú.
1 zákona o správe daní, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.
4 zákona o správe daní, ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly 8 8Sžf/81/2013 o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 zák. o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
1 zák. o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
2 písm. a/ zák. o DPH, platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa ako aj s jeho podrobným zdôvodnením, pričom pre zdôraznenie jeho správnosti len uvádza: 9 8Sžf/81/2013 K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, ţe vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťaţnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťaţnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006), nie je nutné, aby na kaţdú ţalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú ţalobcom, je potrebné tento nedostatok povaţovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepochybné, z akých dôvodov dospel krajský súd k záveru o nedôvodnosti podanej ţaloby a k potrebe jej zamietnutia. Skutočnosť, ţe krajský súd nerozhodol o podanej ţalobe v súlade s predstavami ţalobcu, nemoţno povaţovať za porušenie práva na súdnu ochranu. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zák. o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. V prejednávanej právnej veci nebolo preukázané, ţe by sa uskutočnilo plnenie oslobodené od dane, nakoľko intrakomunitárne dodanie tovaru spoločnosť VUC Services spol. s r. o. nepotvrdila, faktúry vyhotovené ţalobcom neobdrţala ani nezahrnula 10 8Sžf/81/2013 do účtovníctva, tovar, ktorý bol predmetom fakturácie, nebol od ţalobcu ani objednaný, ani dodaný. Ţalobca tak vo vzťahu k tejto skutočnosti neuniesol dôkazné bremeno. Zákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Pre odpočet DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je deklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými zákonnými náleţitosťami, bolo zároveň reálne materiálne preukázané. Navyše, v prejednávanom prípade, keďţe ţalobca si nadmerný odpočet DPH uplatňoval v súvislosti s oslobodením od platenia dane
zákona o DPH, bolo predpokladom takéhoto postupu aj preukázanie, ţe nadobudnutý tovar bol v Čechách aj zdanený, čo sa však nepreukázalo (medzi inými rozsudok SD EÚ C-409/04 vo veci Teleos). K splneniu zákonných podmienok na odpočet DPH bol preto ţalobca povinný predloţiť doklad o uskutočnenom obchode a preukázať reálne dodanie tovaru spoločnosti VUC Services spol. s r. o. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nepresvedčivosti rozhodnutia ţalovaného, pokiaľ šlo o spoločnosť MEXIM s.r.o., túto vyhodnotil najvyšší súd ako nedôvodnú. Správca dane neuzavrel vec s tým, ţe táto spoločnosť bola zrušená a konateľ je vo výkone trestu, ako to tvrdil ţalobca, keďţe z administratívneho spisu (č. l. 23) vyplýva, ţe konateľ spoločnosti MEXIM s.r.o. sa vyjadril, ţe spoločnosť s cukrom nikdy neobchodovala, nesplnomocnil ţiadnu osobu na obchodovanie s cukrom, spoločnosť W.T.I. – company, s.r.o. (dodávateľa ţalobcu) ani jej štatutárov nepozná, nikdy s nimi nerokoval ani neobchodoval. Rovnako ani spoločnosť Štúdio zdravia – MIDUŠA, s.r.o., nepotvrdila dodanie cukru dodávateľovi ţalobcu. Spoločnosť 1. Cukerní spoločnost Praha s. r. o. dodávky realizovala, ale jednalo sa o trojstranný obchod uskutočnený medzi touto spoločnosťou, dodávateľom ţalobcu spoločnosťou W.T.I.– company s.r.o. a konečným príjemcom tovaru spoločnosťou Pfeifer&Langen d.o.o., Slovinsko. V konaní tak nebolo preukázané reálne dodanie tovaru ţalobcovi v zmysle § 19 ods. 1 zák. o DPH, keď ho nemohol dodať tvrdený dodávateľ. Odvolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe z rozhodovacej činnosti SD EÚ nepochybne vyplýva, ţe boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneuţitiam, je uznaný a podporovaný Smernicou Rady č. 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleţí vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáţe, ţe toto právo sa uplatňuje podvodne. 11 8Sžf/81/2013 Z judikatúry SD EÚ vyplýva, ţe členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (medzi inými pozri rozsudky SD EÚ zo 17.07.2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29.07.2010 Profaktor Kulesza, Frankowski, Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s. I-7639, bod 21; z 21.06.2012 Mahagében, C-C-80/11, C 142/11, body 63, 64). Kaţdá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umoţniť uplatnenie DPH a jej kontrolu daňovým orgánom. Určenie opatrení, ktoré moţno poţadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe zákon o DPH vyţaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, ţe faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, ţe dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a sluţieb zaťaţuje daňový subjekt - ţalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a sluţieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je
súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, ţe sú v nej uvedené údaje odráţajúce skutočne reálne plnenie. To, ţe určitý doklad má všetky náleţitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, ţe daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predloţení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť byť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sţf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, ţe: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených 12 8Sžf/81/2013 podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal aj namietaným vypracovaním protokolu z daňovej kontroly po zákonnej šesťmesačnej lehote. V zmysle § 15 ods. 16 zákona o správe daní, moţno ustanovenia o prerušení konania, systematicky zaradené do prvej časti zákona o správe daní, aplikovať aj na daňovú kontrolu, a teda správca dane mohol vydať rozhodnutie o prerušení
1 zákona o správe daní. Z obsahu pripojených spisov je zrejmé, ţe daňová kontrola u ţalobcu začala dňa 14.10.2010, teda mala byť ukončená dňa 14.04.
názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu, pričom nakoľko odvolacie námietky ţalobcu (totoţné ako vznesené pred súdom prvého stupňa) neboli spôsobilé spochybniť jeho správnosť, bolo potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje, ţe neušla jeho pozornosti pisárska chyba v záhlaví napadnutého rozsudku, a to konkrétne v označení napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Túto vadu bude potrebné odstrániť postupom
p. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p. tak, 13 8Sžf/81/2013 ţe účastníkom ich náhradu nepriznal, keďţe ţalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a ţalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleţí. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. apríla 2015 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.