Obsah (9)

§ 148§ 142§ 224§ 242§ 238§ 153§ 237§ 157§ 14

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 339/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Š., bývajúceho v N., proti ţalovanej M., bývajúcej v O., zastúpenej advokáts

§ 148ods.

1 O.s.p. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

3 O.s.p. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z

1. januára 2011 sp. zn. 8 Co 376/2010 na odvolanie ţalovanej rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci 3 4 Cdo 339/2014 samej ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, vo výroku o trovách konania rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa, odôvodnenie jeho rozhodnutia povaţoval za súladné s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a v podrobnostiach naň poukázal. K odvolacím námietkam ţalovanej uviedol, ţe súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom, zrozumiteľne a presvedčivo vyporiadal s otázkou nezaradenia sumy 2 323,57 eur (70 000,- Sk) do masy BSM, nakoľko ţalovaná nepreukázala existenciu vkladnej kniţky, z ktorej mal ţalobca výber uskutočniť a peňaţné prostriedky pouţiť na svoj účel. Neprihliadol na námietky ţalovanej týkajúce sa nedostatočne vykonaného znaleckého dokazovania s tým, ţe súd prvého stupňa pri rozhodovaní nevychádzal iba zo znaleckého posudku Ing. Č. č. X., ale vychádzal i zo znaleckého posudku Ing. B. č. X. z
2. mája 2010, ktorý bol vypracovaný v zmysle pokynu krajského súdu. Výrok o trovách konania zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania rozhodol

§ 224ods.

2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Okresný súd Čadca samostatným uznesením zo

1. apríla 2011 č.k. 5 C 594/2000-373 rozhodol o trovách prvostupňového konania tak, ţe ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 150 O.s.p. a právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho zrušujúcom výroku týkajúceho sa trov konania. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Prípustnosť dovolania odôvodňovala § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe jej ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, keď odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nedostačujúce a neobsahuje spôsob, akým sa súd vyporiadal s jej námietkami a odvolacími dôvodmi. Uviedla, ţe medzi základné práva účastníka konania patrí i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keď nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého rozhodnutia predstavuje potom porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Mala za to, ţe súd mal moţnosť zistiť v Slovenskej sporiteľni existenciu vkladnej kniţky na doručovateľa, na ktorej sa nachádzali úspory počas trvania manţelstva. Vytýkala odvolaciemu súdu nesprávne hodnotenie dôkazov ako i nesprávne právne posúdenie veci. Ţiadala, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Samostatným podaním bez dátumu označeným ako „Ţiadosť o vylúčenie sudcov Mgr. A. z OS Čadca a JUDr. T. z KS Ţilina z konania“ dovolateľka vzniesla námietku 4 4 Cdo 339/2014 zaujatosti z dôvodu neobjektívnosti, neprofesionálnosti konania pre ňu právne zaujato rozhodujúc, napriek námietkam na znalecký posudok. Ţalobca ţiadal dovolanie ţalovanej zamietnuť ako nedôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
2. januárom 2015)], po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu

§ 242ods.

1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je

§ 238ods.

1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. 5 4 Cdo 339/2014 S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné

§ 237

O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolateľka v dovolaní výslovne namietala, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe odvolací súd svoje rozhodnutie náleţite neodôvodnil a nedal odpoveď na podstatné a zásadné otázky a jej námietky uvádzané v dôvodoch odvolania. So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku posúdenia argumentačnej „udrţateľnosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky, ktoré garantujú, ţe výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), súčasne či je v súlade so základnými princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces i právo na súdnu ochranu a ktorého porušenie znamená súčasne odňatie moţnosti konať účastníkovi pred súdom a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom 6 4 Cdo 339/2014 nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje, ţe povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na kaţdý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, ţe nie je nutné, aby na kaţdú ţalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môţe meniť

povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti kaţdého prípadu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje 7 4 Cdo 339/2014 za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť

povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z

1. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
2. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z
3. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. 8 4 Cdo 339/2014 Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z

1. februára 2006). Námietky ţalovanej proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sa týkajú nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozhodnutia; rozsiahlo argumentuje voči záverom znaleckých posudkov, ktoré boli vypracované za účelom stanovenia zostatkovej hodnoty hnuteľných vecí tvoriacich masu BSM a namieta i právne posúdenie veci súdmi oboch stupňov. Námietky obdobného charakteru sa objavili (boli uplatnené) uţ v jej odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 344 - 345 spisu). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov nezodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe vychádzal z uţ vysloveného právneho názoru uvedeného v uznesení Krajského súdu v Ţiline č.k. 8 Co 104/2006-207 z
2. júna 2007, odstránil vady rozsudku 5 C 594/2000 z
3. júla 2005 tak, aby odôvodnenie rozsudku zodpovedalo § 157 ods. 2 O.s.p. a zdôraznil, ţe ani Krajský súd v Ţiline neprihliadol na dôvody uvádzané ţalovanou v jej odvolaní. Krajský súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, pričom k zásadným otázkam namietaným v odvolaní ţalovanej, hoci išlo o opodstatnené námietky sa nevyjadril, v odôvodnení svojho rozhodnutia ich nespomína, ani nepovaţoval za potrebné zdôvodniť prečo povaţuje jej odvolanie za neodôvodnené, iba stroho skonštatoval, ţe súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom, zrozumiteľne a presvedčivo vyporiadal s odvolateľkou vytýkaným nedostatkom ohľadom sumy 2 323,57 eur (70 000,- Sk). Zároveň bez bliţšie zdôvodnenia uviedol, ţe súd prvého stupňa pri rozhodovaní nevychádzal iba zo znaleckého posudku Ing. Č. č. X., ale vychádzal i zo znaleckého posudku Ing. B. č. X. z
4. mája
5. Tento nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke vád konania namietaných ţalovanou má za následok, ţe napadnuté rozhodnutie nespĺňa poţiadavky stanovené odvolaciemu súdu v ustanovení § 157 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. 9 4 Cdo 339/2014 na riadne odôvodnenie rozsudku. Zo strany odvolacieho súdu sa jedná o závaţné procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva ţalovanej na spravodlivý proces a zároveň k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolateľka v dovolaní namietala, ţe napadnuté rozhodnutia niţších súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd k tomu uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým však moţno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). S prihliadnutím na tvrdenie dovolateľky, ţe na oboch súdoch niţších stupňov rozhodovali zaujaté sudkyne (Mgr. A. a JUDr. T.) sa dovolací súd zameral aj na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne (R 59/1997). Hoci v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, toto ustanovenie je potrebné vykladať širšie, v nadväznosti na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 10 4 Cdo 339/2014 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je garantovaná nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť konajúceho sudcu. Nemoţno však pritom prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu

§ 14ods.

1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe dovolateľka neuviedla zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa spochybnila nezaujatosť uvádzaných sudkýň, ktoré rozhodovali v prejednávanej veci. Samotný subjektívny názor dovolateľky, ţe v osobe konajúcich sudkýň boli dané okolnosti vylučujúce ich z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladajú bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z ich nestranného a nezaujatého rozhodovania. Keďţe z predloţeného spisového materiálu nevyplývajú ţiadne také okolnosti, ktoré by spochybňovali nezaujatosť sudkýň, ktoré rozhodovali v prejednávanej veci, dovolací súd vyhodnotil námietku dovolateľky o existencii vady v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. ako neopodstatnenú. Vzhľadom k zisteniu, ţe v konaní došlo k procesnej vade

§ 237písm.

f/ O.s.p., ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.). Vzhľadom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil aj uznesenie Okresného súdu Čadca zo

1. apríla 2011 č.k. 5 C 594/2000-373, ktorým súd prvého stupňa opätovne rozhodol o trovách prvostupňového konania na základe zrušujúceho výroku odvolacieho súdu v dovolaním napadnutom rozsudku. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. 11 4 Cdo 339/2014 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. septembra 2015 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r., predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová