N a j v y š š í s ú d 3Tdo/58/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr.

§ 321ods.

1 písm. f/, ods. 3 Tr. por. zrušil rozsudok Okresného súdu vo výroku o náhrade škody a postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak,

§ 287ods.

1 Tr. por. uloţil obvinenému S. M. povinnosť nahradiť poškodenej S. škodu vo výške 22 005,84 Eur. So zvyškom nároku na náhradu škody poškodenú stranu odkázal na občianske súdne konanie. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného i nasledovne: „Odvolateľ namietal, ţe ak ţiadateľ úveru PaedDr. H., na ktorého bola vystavená úverová zmluva, spĺňal podmienky poskytnutia úveru, čo potvrdili svedkyne Ing. G. a JUDr. Š., potom nemohol spáchať zločin úverového podvodu. Vo vzťahu k tejto uplatňovanej odvolacej námietke odvolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe ak zamestnanec oprávnený konať za banku podpíše úverovú zmluvu bez uvedenia účelu s úverovým ţiadateľom, ktorý po formálnej stránke vykazuje splnenie podmienok na poskytnutie úveru, pričom hodnoverným spôsobom vie, ţe tento úver je určený inej osobe ako úverovému ţiadateľovi, naplní svojím konaním objektívnu stránku trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods. 2 Tr. zákona vtedy, pokiaľ k schváleniu a k podpisu úverovej zmluvy dôjde úmyselným porušením pracovných povinností závaţným spôsobom zo strany zamestnanca, najmä pri nedodrţaní predpísaných štandardných postupov pri uzatváraní úverovej zmluvy a pri čerpaní úveru. Za nedodrţanie štandardných postupov sa povaţuje i podpísanie úverovej zmluvy úverovým ţiadateľom, či záloţcom, mimo obchodného miesta (pobočky banky) bez úradného overenia jeho podpisu. Medzi nedodrţanie štandardných postupov pri čerpaní úveru nesporne patrí prevod finančných prostriedkov z úverového účtu úverového ţiadateľa na iný účet nepatriaci úverovému ţiadateľovi bez jeho súhlasu. Na úmyselné zavinenie o nedodrţaní pracovných povinností moţno usudzovať aj z ďalšieho správania sa páchateľa. Inak povedané, ak obţalovaný nedodrţal štandardný postup pri podpise úverovej zmluvy, 3 3Tdo/58/2015 ktorá mala byť podpísaná úverovým ţiadateľom na obchodnom mieste príslušnej banky v jeho prítomnosti po odkontrolovaní totoţnosti podľa platného dokladu totoţnosti, ale túto odovzdal inej osobe, ktorá mala záujem na podpísaní tejto úverovej zmluvy, keďţe finančné prostriedky z tohto úveru jej mali byť poskytnuté, za účelom zabezpečenia podpisu úverového ţiadateľa bez úradného overenia, porušil tak závaţným spôsobom vnútorné predpisy o postupe pri podpisovaní úverových zmlúv. Takéto závaţné porušenie pracovných povinností je potrebné posudzovať ako úmyselné vzhľadom na spôsob a intenzitu porušenia pracovných povinností, ktoré neboli ojedinelé pre tento posudzovaný prípad a mali dôsledky v spôsobení škody pre zamestnávateľa. Konanie obţalovaného spočívajúce v úmyselnom porušovaní pracovných povinností, ktorým najprv umoţnil podpísanie úverovej zmluvy a zmluvy o zriadení záloţného práva mimo obchodného miesta, následne zabezpečil prevod poskytnutých úverových prostriedkov na účet inej osoby ako úverového ţiadateľa, a tým umoţnil výber úverových prostriedkov inej osobe, sledovalo jediný cieľ, a to poskytnúť úverové prostriedky J. M. prostredníctvom iného úverového ţiadateľa. Práve vykonaním celého radu úkonov v rozpore s predpismi banky obţalovaný naplnil objektívnu stránku trestného činu úverového podvodu, keďţe v postavení zamestnanca obchodnej spoločnosti umoţnil inému čerpať úverové prostriedky, pretoţe na poskytnutie úveru inak neboli splnené podmienky. Neobstojí preto obrana obţalovaného, ţe bol presvedčený o tom, ţe svedok PaedDr. H. úverovú zmluvu podpísal. Vykonanie ďalších bankových úkonov súvisiacich s výberom úverových prostriedkov v krátkej dobe za sebou v ten istý deň obţalovaným moţno hodnotiť iba ako existenciu naliehavého záujmu úver, čo najskôr podpísať a čo najskôr vybrať z neho finančné prostriedky. Týmto naliehavým záujmom mohla byť jedine skutočnosť, ţe neb. J. M. poţadoval vyšší úver ako svedok PaedDr. H.. Pokiaľ by to tak nebolo, podpísanie úverovej zmluvy a čerpanie finančných prostriedkov by znieslo odklad 4 pracovných dní. Skutočnosť, ţe svedok H. po zistení, ţe úverovú zmluvu niekto zaňho podpísal a neurobil ţiadne kroky, nemá vplyv na posúdenie skutku. Návrh obţalovaného posúdiť jeho konanie ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Tr. zákona nie je opodstatnený, keďţe obţalovaný skutok spáchal v súvislosti s poskytovaním úveru ako špeciálny subjekt a jeho konaním bola naplnená objektívna stránka úverového podvodu. Pri trestnom čine porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku páchateľ ako subjekt trestného činu má iné špeciálne postavenie a môţe ním byť iba osoba, ktorá má povinnosť spravovať, alebo opatrovať majetok iného. V posudzovanom prípade obţalovaný nemal takúto povinnosť voči svojmu zamestnávateľovi, čo vylučuje spáchanie tohto trestného činu. V súvislosti s tvrdením obţalovaného, ţe v danom prípade nejde 4 3Tdo/58/2015 o trestný čin, pretoţe svedok PaedDr. H. spĺňal podmienky na poskytnutie úveru a vzhľadom k tomu, ţe nemal účelovo viazaný úver, mohol nakladať s úverovými prostriedkami podľa svojho uváţenia, odvolací súd poukazuje na to, ţe úverový vzťah medzi svedkom PaedDr. H. a S., nevznikol pre absenciu podpísania úverovej zmluvy zo strany svedka a s úverovými prostriedkami osobne svedok ani nenakladal, keďţe s nimi nakladal obţalovaný a neb. J. M.. Práve zistené okolnosti ohľadne nakladania s úverovými prostriedkami umoţňuje bez rozumných pochybností uzavrieť, ţe obţalovaný celý úverový proces viedol fiktívne na svedka PaedDr. H. s cieľom vyplatiť úverové prostriedky neb. J. M.. Keďţe úverový vzťah nevznikol, nemoţno ho posudzovať ani podľa príslušných ustanovení civilného práva. Výrok o náhrade škody, najmä pokiaľ ide o uloţenie povinnosti obţalovanému škodu nahradiť, nepovaţoval odvolací súd za správny. Je faktom, ţe úver bol poskytnutý vo výške 900 000 Sk, v prepočte 29 874,53 Eur, pričom za rozhodné obdobie od 20. septembra 2006 aţ do 11. januára 2011 neb. J. M. sám alebo prostredníctvom iných osôb splatil časť tohto úveru v celkovej výške 7 868,69 Eur. Vzhľadom na to, ţe poškodená strana S., si uplatnila nárok na náhradu škody v rôznych výškach, na hlavnom pojednávaní ţiadala nahradiť škodu vo výške 38 217,07 Eur a v prípravnom konaní 31 787,89 Eur, pričom výšku splatenej istiny a splatených úrokov konajúcemu súdu nepredloţila, odvolací súd vyvodil záver, ţe pre účely rozhodnutia o uplatnenom nároku na náhradu škody je potrebné ustáliť minimálnu škodu, ktorá je bez pochýb preukázaná čo do základu a jej výšky. Keďţe obţalovaný spôsobil zavineným konaním poškodenej strane škodu na istine 29 874,53 Eur a z tohto úveru bola splatená suma 7 868,69 Eur, rozdiel medzi týmito sumami, ktorý je 22 005,84 Eur, je nesporne minimálnou škodou spôsobenou obţalovaným. Preto na podklade odvolania obţalovaného odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok postupom podľa § 321 ods. 1 písm. f/, ods. 3 Tr. poriadku vo výroku o náhrade škody a rozhodol o ňom sám tak, ţe obţalovanému podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uloţil povinnosť nahradiť poškodenej strane S., škodu vo výške 22 005,84 Eur s tým,

§ 288ods.

2 Tr. poriadku bola poškodená strana so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie. Námietku obţalovaného, ţe zo sporného úveru boli splatené ďalšie dva úvery svedka PaedDr. M. H., v tomto konaní nepovaţoval odvolací súd za opodstatnenú. Ako to z vyššie uvedeného vyplýva, obţalovaný spôsobil poškodenej strane zavineným konaním škodu, preto je povinný ju nahradiť. Môţe sa však domáhať vrátenia bezdôvodného obohatenia voči menovanému svedkovi, ktorý získal majetkový prospech plnením z neplatného právneho úkonu.“ 5 3Tdo/58/2015 Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podal obvinený S. M. prostredníctvom obhajcu dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h/, písm. i/ Tr. por. V úvodnej časti dovolania (III.1) obvinený prezentoval svoje právne závery vyplývajúce zo skutkových zistení okresného i krajského súdu, keď vysvetlil, ţe úverový vzťah sa vţdy riadi výlučne obchodným zákonníkom, ktorý nepozná kategórie osôb „osobe, ktorej bol určený úver“ ani „osoba, v prospech ktorej bol vzatý úver“, a preto: „Nesúhlasí s tým, aby sa pre jeho trestné stíhanie uplatňovali také právne vzťahy aké sú definované Obchodným zákonníkom. Nesúhlasí s tým, aby sa vytvárali nové kategórie osôb v úverovom vzťahu - teda najmä kategória osoby, v prospech ktorej sa berie úver. Nemoţno preto takýto pohľad na súdený prípad obchádzať ani nejakými úvahami o analógii, nakoľko ţiadne analógie v obchodnom práve v tejto oblasti nie sú známe ani prípustné“. Ďalej obvinený uviedol (III.2), ţe pokiaľ krajský súd v rámci odvolacieho konania vo výroku o náhrade škody ustálil, ţe bola spôsobená minimálna škoda v sume 22 005,84 €, potom mal byť stíhaný za trestný čin podľa § 222 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. (spáchanie len väčšej škody) a následne, ak by súdy ukladali trest podľa § 222 ods. 3 Tr. zák., potom dolná hranica trestnej sadzby by bola 3 roky a takýto trest je moţné aj podmienečne odloţiť za súčasného uloţenia probačného dohľadu. „Tým, ţe odvolací súd určil výšku škody vo výške 22 005,84 €, ale zároveň uţ nezmenil právnu kvalifikáciu skutku z § 222 ods. 4 na ods. 3 tohto ustanovenia, rozhodol nezákonne a poškodil právo obţalovaného na potrestanie v súlade s právom. Obţalovanému bol uloţený vyšší trest, ako by mu mal byť uloţený za predpokladu, ţe uvaţujeme v rovine preukázania jeho viny z trestného činu podľa § 222 Tr. zák.“ V bode III.3 dovolania obvinený podrobne rozobral skutkové zistenia odvolacieho súdu s konštatovaním, ţe sú nesprávne a v závere navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 Tr. por. vyslovil rozsudkom porušenie zákona v príslušných vyššie uvedených ustanoveniach a súčasne s vyššie uvedeným výrokom zrušil napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu a chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo za súčasného zrušenia aj predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa. K dovolaniu sa vyjadril prokurátor i poškodená strana. Prokurátor uviedol: „Dôvodom dovolania je názor odsúdeného a jeho obhajcu, ţe mu bol uloţený trest mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby, alebo bol uloţený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (371 ods. 1, písmena

1. h)6 3Tdo/58/2015 Tr. poriadku), ţe rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však odvolací súd nemôţe skúmať a meniť (§ 371 ods. 1, písmena
2. i)Trestného poriadku. K samotnému odôvodneniu dovolania a v ňom vyslovených právnych hodnoteniach dôkazov vykonaných v trestnom konaní a právnych názorov, v ktorom o. i. z časti odkazuje aj na dôvody, ktoré uviedol vo svojom predošlom odvolaní sa proti rozsudku okresného súdu, zastávam názor, ţe toto dovolanie je nedôvodné. Bolo jednoznačne preukázané, ţe odsúdený S. M. hodnoverným spôsobom vedel o tom, ţe J. M. nemôţe byť poskytnutý úver, pretoţe bol vedený spoločne s manţelkou v úverovom registri ako neplatič úveru. Na túto skutočnosť dokonca odsúdený S. M. osobe upozornil aj J. M. a tomuto vtedy navrhol, ţe pokiaľ si nájde nejakú ďalšiu osobu, ktorá si v jeho prospech úver zoberie, tak vtedy mu bude bankou úver poskytnutý, čo vyplýva aj z výpovede samotného S. M.. V súvislosti s vyššie uvedeným, moţno teda vysloviť záver, ţe odsúdený S. M. vykonaním celého radu úkonov v rozpore s predpismi banky, naplnil objektívnu stránku trestného činu úverového podvodu, keďţe v postavení zamestnanca obchodnej spoločnosti umoţnil inému čerpať úverové prostriedky, hoci na poskytnutie úveru inak neboli splnené podmienky. Neobstojí preto jeho obrana, ţe bol presvedčený o tom, ţe svedok PaedDr. H. úverovú zmluvu podpísal a boli splnené podmienky na poskytnutie úveru. Platí, ţe ako páchateľ trestného činu úverového podvodu je definovaná osoba a nie ako pomocník, ktorá je oprávnená konať za toho, kto úver poskytuje. V tomto prípade ide o zamestnanca, člena štatutárneho orgánu, zástupcu alebo inej osoby spomínaného subjektu t.j. najmä banky, ak takáto osoba umoţní získať úver tomu, o kom vie, ţe nespĺňa podmienky určené na jeho poskytnutie, čo je tento posudzovaný prípad. Z daného teda vyplýva, ţe v tomto prípade bolo predmetom trestného konania konanie páchateľa, ktorý nebol z pohľadu Obch. zákonníka priamo účastník úverového vzťahu, čo vo svojom dovolaní konštatuje aj samotný odsúdený S. M.. Čo sa týka ešte dovolateľom vyslovenej otázky, ţe ak neb. J. M. nebol úverovým dlţníkom, ako mu odsúdený umoţnil získať úver a ak úverový vzťah medzi S., ako veriteľom a PaedDr. M. H. ako dlţníkom nevznikol, ako to tvrdí vo svojom dovolaním napadnutom rozhodnutí krajský súd, ako bolo moţné stíhať odsúdeného za trestný čin úverového podvodu podľa § 222 ods. 2 Trestného zákona, ktorý priamo v skutkovej podstate vyţaduje získanie úveru, resp. umoţnenie získania úveru, a teda vznik úverového vzťahu, je potrebné poukázať na to, ţe tvrdenie krajského súdu, ţe úverový vzťah medzi S., ako veriteľom a PaedDr. M. H. ako dlţníkom nevznikol, je tvrdením skutočne z pohľadu moţnosti uplatňovania si náhrady škody poškodenou S., od PaedDr. H.. V danom prípade zastávam názor, ţe úverový vzťah, ktorý krajský súd definoval, ako úverový 7 3Tdo/58/2015 proces skutočne vznikol, avšak bol fiktívny. Potvrdzuje to aj fakt, ţe úver bol schválený, suma poskytnutého úveru bola vyplatená, resp. poukázaná na osobitný účet zriadený na meno PaedDr. H., z ktorého boli finančné prostriedky poskytnutého úveru následne prevedené na beţný účet zriadený na meno neb. J. M., na základe ţiadosti zo dňa 24. februára 2006, t.j. v deň kedy bola aj podaná ţiadosť o úver, pričom táto ţiadosť s vyhotovenými podpisovými vzormi (fiktívnom podpisovým vzorom PaedDr. H.), resp. údaje boli do bankového systému zadané aţ dňa 28. februára 2006, t.j. po schválení úveru. Čo sa týka dovolateľom namietanej výšky spôsobenej škody a s tým súvisiacej podľa jeho názoru nesprávnej právnej kvalifikácii a tým aj nezákonného rozhodnutia o výške trestu, sa stotoţňujem so záverom, ţe konaním odsúdeného bol naplnený aj zákonný znak - spôsobenie značnej škody, v dôsledku čoho bola naplnená kvalifikovaná skutková podstata trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods. 4 Trestného zákona. Spôsobenie škody vo výške 900 000 SK v prepočte konverzným kurzom predstavujúcej čiastku 29 874,51 EUR sa v zmysle výkladového pravidla uvedeného v § 125 ods.1 Trestného zákona, povaţuje za škodu značnú, pričom ide o sumu, ktorá bola získaná podvodným konaním páchateľa. Čo sa týka návrhu odsúdeného posúdiť jeho konanie ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Trestného zákona, tento nie je opodstatnený, keďţe odsúdený skutok spáchal v súvislosti s poskytovaním úveru ako špeciálny subjekt a jeho konaním tým bola naplnená objektívna stránka úverového podvodu. Výrok o náhrade škody, najmä čo sa týka uloţenia povinnosti odsúdenému škodu nahradiť, odvolací krajský súd upravil, čo sa týka výšky škody, a to s prihliadnutím na skutočnosť, ţe nebohý J. M. sám alebo prostredníctvom iných osôb splatil časť úveru v celkovej výške 7 868,69 EUR, čo bolo správne a zákonné rozhodnutie, avšak týka sa to iba posúdenia a rozhodnutia o zvyšku neuhradenej celkovej spôsobenej škody. Na základe vyššie uvedeného, preto zastávam názor, ţe dovolanie odsúdeného S. M. v tomto prípade nie je dôvodené“. Poškodená strana – S., , vo vyjadrení k dovolaniu uviedla: „Bolo preukázané, ţe S. M., ako zamestnanec banky, vedome spracoval úver na meno p. H., bez jeho riadnej identifikácie a prítomnosti - teda prejavenia vôle p. H.. Toto konanie nasledovalo po dohode s J. M., ktorému odovzdal aj všetky doklady k podpísaniu úverovej zmluvy. Úver spracoval s vedomím, ţe ho nebude splácať p. H., ale jeho príbuzný nebohý J. M., čím banku uviedol úmyselne do omylu v otázke splácania úveru. V danom prípade nie je moţné odvolávať sa na obchodný zákonník, keďţe zamestnanec - ako špeciálny subjekt, po vzájomnej dohode s inou osobou (J. M.), ktorá je vedená ako úverový neplatič, spracuje úver vedený na inú 8 3Tdo/58/2015 osobu (M. H.), ktorá navonok spĺňa podmienky na poskytnutie úveru, s úmyslom získať pre nebohého J. M. finančné prostriedky. Sám odsúdený S. M. uvádza, ţe nebohý J. M. nie je účastníkom úverového vzťahu, teda nemal čo s ním komunikovať o úvere, preberať resp. odovzdávať mu ţiadne dokumenty, ktoré obsahovali bankové i osobné informácie iných subjektov a previesť finančné prostriedky na novozaloţený osobný účet nebohého J. M., a tým umoţniť nakladanie s týmito prostriedkami neoprávnenou osobou. Z dôvodu neprejavenia vôle p. H. na získanie úveru č. X. vo výške 900 000 Sk bolo vedené na Okresom súde vo Vranove nad Topľou konanie pod sp. zn.: 5C/414/11, kde bolo vyhlásené, ţe Zmluva o úvere č. X. je neplatná. V danom prípade odvolávanie sa na obchodný zákonník je irelevantné. Škoda, ktorá bola uplatnená v prípravnom konaní (viď zápisnica poškodenej zo dňa 26. apríla 2011) bola skutočne ţiadaná vo výške 38 217,07 EUR, a to z toho dôvodu, ţe odsúdený rovnakým spôsobom po dohode s nebohým J. M. spracoval aj ďalšie 2 úvery (M.., Ţ.), ktoré v danom čase boli zahrnuté v ţiadanej výške škody. Avšak z dôvodu premlčania neboli ďalej šetrené, a preto ešte v prípravnom konaní dňa 7. novembra 2011 poškodená strana ţiadala náhradu škody uţ len zo zostávajúceho úveru vedeného na meno M. H., a to vo výške 31 787,89 EUR. Na hlavnom pojednávaní dňa 29. novembra 2012 bola ţiadaná náhrada škody vyčíslená k danému dňu vo výške 33 021,99 EUR. Táto suma pozostáva z istiny 32 205,49 EUR, úrokov vo výške 517,84 EUR, úrokov z omeškania vo výške 246,31 EUR a poplatkov vo výške 48,86 EUR. V odsudzujúcom rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou 12T/102/12 súd uloţil povinnosť nahradiť škodu vo výške 29 874,53 EUR (900 000 Sk) a na zostatok spôsobenej škody odkázal S., na náhradu škody na občianske súdne konanie alebo na konanie pred iným príslušným orgánom. Celková výška spôsobenej škody však zostala rovnaká. Krajský súd upravil výšku škody o čiastku, ktorá bola vyplatená, teda na 22 005,84 EUR, avšak neposudzoval, či sa jedná o istinu alebo úroky, nakoľko opäť odkázal poškodenú S., so zvyškom nároku na náhradu škody na občianske súdne konanie. Teda výška spôsobenej škody 33 021,99 EUR opäť zostáva, avšak je rozdelená na náhradu formou Rozsudku a náhradu škody cez občianske súdne konanie. Vyjadrenia o nesprávnych skutkových zisteniach je moţné povaţovať za účelové a nesprávne zo strany obţalovaného.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako dovolací súd (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, ţe dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), osobou 9 3Tdo/58/2015 oprávnenou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Tr. por.), čiţe dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náleţitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.) a ţe obvinený k podaniu dovolania vyuţil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Tr. por.). Najvyšší súd následne zistil, ţe dovolanie obvineného S. M. nie je opodstatnené, pretoţe je zrejmé, ţe nie sú splnené podmienky dovolania. V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, ţe v zmysle § 385 Tr. por. je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, ţe táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012-I). S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretoţe by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania nad rámec návrhu – dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúcej mu zo zákona (§ 385 Tr. por.) a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2). Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vţdy podmienené návrhu oprávnenej osoby znalej práva – minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca, ţe najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, ţe v rámci prieskumu dodrţiavania zákonnosti nemôţe ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Tr. por.). Najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, ţe v rámci prieskumu dodrţiavania zákonnosti nemôţe ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Tr. por.). Preto najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Tr. por. bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im zodpovedajú. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. 10 3Tdo/58/2015 Tento dovolací dôvod môţe byť naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom, ţe obvinenému bol uloţený za trestný čin zo spáchania, ktorého bol uznaný vinným - trest vo výmere mimo trestnej sadzby alebo - taký druh trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa. Uloženie trestu mimo trestnej sadzby sa týka len tých odstupňovateľných trestných činov, ktoré majú určitú sadzbu vymedzenú zákonom – trest odňatia slobody (§ 46 Tr. zák.), trest domáceho väzenia (§ 53 Tr. zák.), trest povinnej práce (§ 54 Tr. zák.), peňaţný trest (§ 56 Tr. zák.), náhradný trest odňatia slobody za peňaţný trest (§ 57 ods. 3 Tr. zák.), trest zákazu činnosti (§ 61 Tr. zák.), trest zákazu pobytu (§ 62 Tr. zák.), trest zákazu účasti na verejných podujatiach (§ 62 Tr. zák.), trest vyhostenia (§ 65 Tr. zák.). Trest odňatia slobody (o ktorý ide aj v predmetnej veci) má konkrétne hranice trestnej sadzby určené v príslušnom ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, podľa toho o aký trestný čin ide, prípadne v akej alternatíve bol spáchaný. Dovolacím dôvodom podľa písm. h/ § 371 ods. 1 Tr. por. nemôţe byť len neprimeranosť trestu pociťovaná, či uţ ako prísna alebo mierna, ak bol trest vymeraný v rozmedzí určitej trestnej sadzby. Tak isto neuloţenie ţiadneho trestu pri upustení od potrestania, resp. pri upustení od uloţenia súhrnného trestu nemoţno napĺňať tento dovolací dôvod. Druhom trestu, ktorý zákon nepripúšťa sa rozumejú najmä prípady, kedy bol obvinenému uloţený niektorý z druhov trestov (§ 32 Tr. zák.) bez splnenia tých podmienok, ktoré zákon predpokladá, t.j. pokiaľ v konkrétnom prípade určitému páchateľovi za určitý trestný čin nebolo moţné uloţiť niektorý druh trestu s ohľadom na jeho zvláštne zákonné podmienky (napríklad trest vyhostenia občanovi Slovenskej republiky, trest zákazu činnosti za trestný čin, ktorý nebol spáchaný v súvislosti s touto činnosťou, trest prepadnutia veci, ktorá nepatrí páchateľovi a pod.). Obvinený S. M. bol uznaný za vinného zo spáchania zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., za ktorý moţno uloţiť trest odňatia slobody vo výmere od 5 rokov aţ do 12 rokov. Bol mu uloţený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, a teda je na spodnej hranici trestnej sadzby. Z uvedeného zreteľne vyplýva, ţe obvinenému bol uloţený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon pripúšťa a v rámci 11 3Tdo/58/2015 ustanovenej trestnej sadzby. Je teda nepochybné, ţe k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. nemohlo dôjsť uţ z formálnych dôvodov. Konštrukcie a právne kľučky obvineného prezentované v dovolaní (ak by som bol uznaný za vinného z miernejšieho trestného činu - § 222 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. zniţovala by sa aj trestná sadzba) sú z hľadiska dovolacieho dôvodu § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. irelevantné, a preto najvyšší súd uzatvára, ţe nezistil splnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. K dovolateľom označenému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd poznamenáva, ţe v rámci dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.), ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Tr. por. Skutkový stav môţe najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené, tzn. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto nemoţno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, ţe dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd uţ v tretej inštancii, kde nemoţno znovu vytvárať či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôţe najvyšší súd spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy aj ich hodnotenie vykonané súdmi niţších stupňov. Argumenty obvineného spočívajúce v tom, ţe pokiaľ odvolací súd zmenil výšku škody na 22 005,84 €, tak mal zmeniť i právnu kvalifikáciu skutku z § 222 ods. 4 na ods. 3 tohto ustanovenia by mohli byť akceptované len v tom prípade, ak by došlo k úprave výšky spôsobenej škody vo výroku o vine, čo sa ale nestalo. Krajský súd v Prešove svojím rozsudkom zmenil len výrok o náhrade škode, keď obvinenému S. M. uloţil povinnosť nahradiť poškodenej strane škodu vo výške 22 005,84 €. Krajský súd vysvetlil, ţe „obţalovaný spôsobil zavineným konaním poškodenej strane škodu na istenie 29 874,53 € a z tohto úveru bola splatená suma 7 868,69 € rozdiel medzi týmito sumami, ktorý je 22 005,84 €, je nesporme minimálnou škodou spôsobenou obţalovaným“. K tomu najvyšší 12 3Tdo/58/2015 súd dopĺňa, ţe z povahy veci vyplýva, ţe išlo o určenie škody pre účely adhézneho konania a nie pre účely skutkového zistenia vo výroku o vine. Treba si totiţto uvedomiť, ţe konanie o vine a adhézne konanie síce spolu súvisia, ale v podstate sú samostatnými konaniami. Preto je pochopiteľné, ţe výška škody ako kvalifikačný moment (pre správne pouţitie tej ktorej skutkovej podstaty trestného činu) môţe byť iná ako škoda v adhéznom konaní. V praxi sa často stáva, ţe časť finančnej sumy predstavujúca celkovú škodu ako kvalifikačný moment – pre účely výroku o vine bola poškodenej strane vrátená, v dôsledku čoho je vo výroku o náhrade škody následne uvedená niţšia škoda. Ide aj o situáciu, keď k dokonaniu trestného činu nedôjde – páchateľ bol chytený pri krádeţi s odcudzenými vecami a tieto boli ihneď vrátené poškodenému. Reálne poškodenému síce nebola spôsobená škoda, ale hodnota odcudzených vecí predstavuje škodu pouţiteľnú v zmysle trestného práva hmotného, na určenie aká skutková podstata trestného činu bola naplnená v štádiu pokusu. Podľa argumentov obvineného v dovolaní by vo vyššie uvedenom prípade nešlo o trestný čin, keďţe „škoda“ de facto nevznikla. Takéto úvahy najvyšší súd povaţuje za neakceptovateľné. Preto závery dovolateľa o nesprávnej právnej kvalifikácii z dôvodu, ţe vo výroku o náhrade škody bola uvedená niţšia škoda, nemohol najvyšší súd povaţovať za udrţateľné a uzatvára, ţe výška spôsobenej škody pre účely právnej kvalifikácie stíhaného skutku bola správne určená na sumu 29 874,53 €, čomu zodpovedá správne a zákonné rozhodnutie o vine pre spáchanie zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. a zároveň Krajský súd v Prešove správne určil výšku škody pre účely adhézneho konania na sumu 22 005,84 €, čo samozrejme nemôţe mať ţiadny vplyv na zmenu právnej kvalifikácie stíhaného skutku. S ohľadom na uvedené najvyšší súd nezistil splnenie dovolacieho dôvodu ani podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Pokiaľ dovolateľ v bode III.3 dovolania rozoberal dôkaznú situáciu, hodnotil skutkové zistenia okresného a krajského súdu a vyvodzoval z nich svoje vlastné skutkové i právne závery rozdielne od týchto súdov, tu najvyšší súd pripomína, ţe v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou Tr. por. nie je najvyšší súd oprávnený skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku. Ak by sa tak stalo, prekročil by svoju právomoc a rozhodoval by v rozpore so zákonom. Ohľadom skutkových a právnych záverov najvyšší súd odkazuje na odôvodnenia okresného i krajského súdu, ktoré považuje za presvedčivé a správne. Najvyšší súd len stručne dopĺňa, ţe Obchodný zákonník 13 3Tdo/58/2015 z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti nerieši a ani nemôţe riešiť špekulatívne či nečestné praktiky pri získavaní alebo poskytovaní úveru. V prípade výskytu takýchto praktík nastupuje ich sankcionovanie prostriedkami trestného práva, a to práve preto, aby sa spoločensky škodlivému, nečestnému a špekulatívnemu konaniu nielen predchádzalo uţ samotnou existenciou trestného činu úverového podvodu, ale aj preto, aby takéto praktiky boli spravodlivo postihnuté prostriedkami trestného práva. Preto ani nie je moţné hovoriť o akejsi analógii medzi obchodným a trestným právom. So zreteľom na vyššie uvedené rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťaţnosť nie je prípustná. V Bratislave 21. októbra 2015 JUDr. Jana S e r b o v á, v. r. predsedníčka senátu Vypracoval: JUDr. Martin Bargel Za správnosť vyhotovenia: Ing. Alţbeta Kóňová