1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla 2 4 Cdo 414/2014 v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“) a preto ţalobkyňa poskytla 26. januára 2005 z poistného garančného fondu poškodenému poistné plnenie vo výške 30.702,- Sk, čím splnila svoju povinnosť, ktorá jej vyplýva z § 24 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. Tým, ţe si ţalovaný 1/ ako drţiteľ motorového vozidla nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť v súlade s § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. vznikol ţalobkyni voči nemu oprávnený nárok na základe ustanovenia § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z., pričom ţalovaný 1/ zodpovedá zároveň
Občianskeho zákonníka ako prevádzateľ motorového vozidla za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla. Ţalobu voči ţalovanému 2/ pre nedostatok pasívnej legitimácie zamietol. O úrokoch z omeškania rozhodol
2 Občianskeho zákonníka a § 3 vládneho nariadenia č. 87//1995 Z.z. a o trovách konania súd rozhodol
1 prvá veta O.s.p. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
1, 2 a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný 2/ dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušil a vec 3 4 Cdo 414/2014 vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Namietal, ţe ţalovaný 2/ bol zamestnancom ţalovaného 1/ ako vodič medzinárodnej nákladnej dopravy na základe riadne uzatvorenej pracovnej zmluvy. Zavinil dopravnú nehodu v Nemecku, avšak disponoval medzinárodnou kartou automobilového poistenia (tzv. zelená karta), ktorú nemeckí policajti uznali za platnú. Nehodová udalosť bola nahlásená poisťovni A. pobočka V., kde bolo vyplnené aj poisťovňou predloţené tlačivo. Ţalovaný 2/ nemal vedomosť o tom, ţe ţalovaný 1/ nezaplatil poistné, preto nemôţe byť zodpovedný ako vodič za škodu, ktorú spôsobil ţalobkyni porušením právnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. Súd v tomto smere nevykonal dostatočné dokazovanie, pretoţe nezadováţil klientsky spis od poisťovne, z ktorého by bolo moţné zistiť tvrdené skutočnosti ako aj ďalšie relevantné skutočnosti potrebné na zistenie skutkového stavu. Zároveň navrhol odloţiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ţalobkyňa ani ţalovaný 1/ vyjadrenie k dovolaniu nepodali. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného 2/ je dôvodné. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). 4 4 Cdo 414/2014
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné a teda aj dôvodné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ani dovolací súd existenciu týchto vád nezistil.
f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Poţiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p.,
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, 5 4 Cdo 414/2014 čoho sa ţalobca domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný, prípadne iný účastník konania, jasne, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, ţe s tam uvedenými poţiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení ţiadnej moţnej interpretácie nevyplývajú, a napokon len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení jednoznačne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náleţitostí odôvodnenia ustanovených zákonom.
2 O.s.p. súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 6 4 Cdo 414/2014 Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. Rozhodnutie súdu preto musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia. Pritom sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môţu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa uvedené náleţitosti, keď z obsahu rozhodnutia nie je moţné zistiť, akými úvahami sa odvolací súd riadil pri hodnotení dôkazov (sám dokazovanie nezopakoval ani nevykonal nové – výpoveď ţalovaného 2/ pred odvolacím súdom je obsiahnutá v troch vetách – por. č.l. 114). Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu postráda akékoľvek náleţitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., keď predovšetkým nemoţno z neho zistiť, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, najmä však akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pretoţe len vyjadrenie súhlasu s námietkami odvolateľa a čiastočnú citáciu zákonných ustanovení nemoţno v ţiadnom prípade povaţovať za dostačujúce. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je moţné ţiadnym výkladom zistiť, akú konkrétnu povinnosť ţalovaný 2/ porušil. Odvolací súd tým, ţe svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s poţiadavkami ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., účastníkom konania odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolateľ dovolanie odôvodnil inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná 7 4 Cdo 414/2014 nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného ţivota účastníkov, alebo v rozsahu povaţovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. 8 4 Cdo 414/2014 Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 3 O.s.p.).
1 O.s.p. dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, ţe za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, ţe odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7. Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, ţe odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, ţe odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie). 9 4 Cdo 414/2014 Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o zmene rozsudku súdu prvého stupňa iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa a to bez toho, aby si ujasnil o čom súd prvého stupňa skutočne rozhodol a čo je predmetom konania. Zo spisu je zrejmé, ţe súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní mal nárok ţalobkyne za preukázaný a to vo vzťahu k ţalovanému 1/.
názoru súdu je daná zodpovednosť ţalovaného 1/ za škodu, ktorú spôsobil zavineným porušením právnej povinnosti; vo vzťahu k ţalovanému 2/ návrh zamietol pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe skutkové zistenia súdu prvého stupňa si v celom rozsahu osvojil, aj
neho bolo preukázané, ţe vlastníkom predmetného vozidla je ţalovaný 1/ a ţalovaný 2/ je vodič motorového vozidla. Stotoţnil sa aj s názorom, ţe ţalovaný 1/ ako vlastník motorového vozidla bol
1 veta prvá zákona č. 381/2001 Z.z. povinný uzavrieť zmluvu o povinnom zmluvnom poistení, čo neurobil. Nárok ţalobkyne voči ţalovanému 1/ totiţ vyplýval z iných právnych predpisov, ako vyplýval voči ţalovanému 2/. Odvolací súd uviedol, ţe ţalovaný 1/ si nesplnil povinnosť poistiť motorové vozidlo a ţalovaný 2/ mal porušiť „právne povinnosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka“, v dôsledku ktorých spôsobil škodu (z obsahu spisu však nie je moţné zistiť, v čom jeho porušenie spočívalo, pretoţe v ţiadnom prípade nemohlo spočívať v nezaplatení poistného – túto povinnosť ţalovaný 2/ nemal). Nebolo preto moţné ţalovaných zaviazať k zaplateniu ţalovanej pohľadávky u oboch s poukazom na ustanovenie § 420 aj § 427 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd neuviedol, na základe akých skutočností a ako posúdil vzťah medzi ţalobkyňou a ţalovanými u kaţdého osobitne. Nevysvetlil predovšetkým, v čom spočíva zavinenie ţalovaného 2/. Len konštatácia, ţe nárok voči ţalovanému 2/ vyplýva z nezaplatenia poistného,
dovolacieho súdu nie je dostačujúca. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd si doteraz dostatočne neujasnil nielen otázku predmetu sporu, ale ani okolnosti vzniku škody, ani vzťah medzi ţalovanými 1/ a 2/. 10 4 Cdo 414/2014 V prejednávanej veci sa ţalobkyňa ţalobou doručenou súdu
315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách. Odvolací súd však nevenoval ţiadnu pozornosť príčinám vzniku dopravnej nehody - výpovedi ţalovaného 2/ pred súdom prvého stupňa, ţe k dopravnej nehode došlo v dôsledku technickej poruchy (por. č.l. 67p.v.), ani správe o nehode, z ktorej vyplýva, ţe „na návese A. odletel brzdový bubon“ (por. č.l. 12). Rovnako 11 4 Cdo 414/2014 nevenoval ţiadnu pozornosť informácii uvedenej na tejto správe týkajúcej sa poistnej zmluvy č. X., zelenej karty č. S. s platnosťou od
f/ O.s.p., ale aj inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktoré zakladali dôvod zrušenia rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 2 O.s.p. V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta druhá O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. augusta 2015 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.