rozhodcovskej doloţky všetky vzájomné spory z poistenia mali byť prejednávané v rozhodcovskom konaní. Ţalobca pri uzatváraní poistnej zmluvy nebol oboznámený s právnymi účinkami dojednania rozhodcovskej doloţky, jej uzavretie si nijakým spôsobom nevymienil a v ničom nemohol meniť obsah všeobecných poistných podmienok. Zmluvné podmienky boli aj v danom prípade vopred dané a spotrebiteľ si nemohol vybrať z viacerých alternatív zmluvných dojednaní. Súd prvého stupňa uzavrel, ţe rozhodcovská doloţka nebola individuálne dojednaná a jej dôsledkom je značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetnú doloţku preto posúdil ako neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku, preto ţalobe, ktorá vo vzťahu k označenému rozhodcovskému rozsudku bola podaná v zákonom určenej lehote [§ 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.)], vyhovel a označený rozhodcovský rozsudok zrušil a v súlade s ustanovením § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. odloţil jeho vykonateľnosť. Ţalobu ţalobcu v časti, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozsudkov Arbitráţneho súdu Košice z
názoru odvolacieho súdu predstavuje neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, ktoré je obsiahnuté v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyţaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Konštatoval, ţe rozhodcovskú doloţku v predmetnej veci si ţalobca osobitne nevyjednal. Ţalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala svoje tvrdenia o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doloţky. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k názoru, ţe ţalobca mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania uzavrel, ţe je opodstatnený záver,
ktorého ţalobcovi neboli poskytnuté ţiadne informácie o dôsledkoch výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doloţky, a tieţ, ţe vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doloţky chýbal v danom prípade rozhodcovskému súdu základný predpoklad pre rozhodnutie sporu v rozhodcovskom konaní. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Zamietnutie návrhu ţalovanej na prerušenie konania
2 písm. c/ O.s.p. odôvodnil tým, ţe hoci vo veci II. ÚS 382/2013 sa pred tým istým senátom Ústavného súdu Slovenskej republiky rieši obdobný prípad ako vo veci II. ÚS 499/2012, v tomto náleze nebolo vyslovené stanovisko k platnosti alebo neplatnosti rozhodcovskej doloţky. Odmietnutie odvolania proti výroku súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol, ţe o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, odôvodnil ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/, § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p., pretoţe ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania a proti takému uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Ako správne potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, keď prvostupňový súd správne výšku súdneho poplatku určil
poloţky 3 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov a nie ako sa ţalovaná mylne domnieva, ţe výška súdneho poplatku mala byť určená
poloţky 1 písm. b/ sadzobníka. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, do jeho prvých troch výrokov, podala ţalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. namietajúc, ţe jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. 4 4 Cdo 368/2014 Uviedla tieţ, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
jej názoru odvolací súd neodôvodnil dostatočne presvedčivo, prečo súd prvého stupňa nevykonal dôkaz ňou navrhnutý – výsluch sprostredkovateľa poistenia. Tvrdila, ţe pokiaľ oba súdy nepovaţovali listinný dôkaz (záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách a poţiadavkách klienta) za adekvátne preukazujúci individuálne dojednanie rozhodcovskej doloţky, museli im byť známe zákonné povinnosti sprostredkovateľa poistenia ukladajúce vyrozumieť klienta s alternatívnou formou riešenia sporov. Navrhované dôkazy mali byť preto vykonané a vyhodnotené. Pritom práve nevykonanie dokazovania záznamom sprostredkovateľa poistenia a výsluchom sprostredkovateľa poistenia viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. V ďalšom dovolateľka konštatovala, ţe v konaní boli nesprávne skutkovo vyhodnotené obsahové zloţky všeobecných poistných podmienok, osobitných zmluvných dojednaní, rozhodcovskej doloţky a záznamu sprostredkovateľa poistenia o poţiadavkách a potrebách klientov. Rozhodcovská doloţka, ktorá je súčasťou osobitných zmluvných dojednaní bola jednoznačne formulovaná tak, ţe kaţdý poistenec rovnako má dve rovnocenné moţnosti toto zmluvné dojednanie akceptovať alebo neprijať. Dovolateľka namietala aj nesprávne právne posúdenie charakteru tohto sporu –
jej názoru nejde o spotrebiteľský spor. V danom prípade bola totiţ podaná ţaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, preto v konaní mal byť preskúmaný postup rozhodcovského súdu, ktorý bol zavŕšený vydaním označeného rozhodcovského rozsudku. Mala za to, ţe nie je moţné stotoţniť sa so všeobecným záverom súdov, ţe rozhodcovská doloţka v spotrebiteľských zmluvách je neplatná, lebo nebola individuálne dojednaná a zakladá rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti upriamila pozornosť na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
jej názoru za následok vylúčenie pouţitia rozhodcovského konania v spotrebiteľských zmluvách.
jej presvedčenia nemôţe súd v dôsledku individuálneho dojednania rozhodcovskej doloţky skúmať prípadnú nerovnováhu 5 4 Cdo 368/2014 v právach a povinnostiach zmluvných strán. Navyše, súdy nevykonali test primeranosti v zmysle čl. 19 Smernice a nezabezpečili si ani objasnenie skutkového stavu potrebného na vyslovenie správnych právnych záverov o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doloţky. V závere dovolania ţalovaná ešte citovala rozhodnutia vydané v iných konaniach, v ktorých bola otázka individuálnosti dojednania rozhodcovskej doloţky posúdená inak. Dôvody dovolania proti druhému a tretiemu výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa konkrétne neuviedla. Navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho aj prvostupňového súdu, predtým rozhodnúť o prerušení dovolacieho konania do rozhodnutia Ústavného súdu pod sp. zn. II. ÚS 382/2012 a odloţiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia Ţalobca sa k dovolaniu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia odvolania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba v prípadoch v zákone výslovne uvedených (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie 6 4 Cdo 368/2014 prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Ţalovanou napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné
týchto ustanovení. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tieţ dovolaciu argumentáciu ţalovanej sa najvyšší súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné
v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len “§ 237 O.s.p.“).
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietala a existencia týchto vád v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Z obsahu dovolania vyplýva námietka ţalovanej, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie 7 4 Cdo 368/2014 taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Ţalovaná súdom niţších stupňov vytýka, ţe súdy nebrali do úvahy ňou predloţené návrhy a dôkazy, a preto neúplne zistili skutkový stav veci. Právomoc súdu konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Procesné dokazovanie je objektívnym právom upravený postup občianskoprávneho súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Procesné dokazovanie je výhradne zákonom upravený postup súdu. Na procesné dokazovanie je jediným oprávneným subjektom súd. Len súd je v rámci jeho právomoci oprávnený a povinný vykonávať procesné dokazovanie. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). K rovnakým záverom dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach, napr. sp. zn. 3 Cdo 238/2013, 3 Cdo 434/2013, 3 Cdo 384/2013, 5 Cdo 100/2010, 7 Cdo 405/2014, 1 Cdo 362/2013, 2 Cdo 58/2013, 2 Cdo 113/2013, 4 Cdo 163/2013. Pokiaľ ide o námietku ţalovanej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno dosiahnuť nápravu len výslovne uvedených procesných vád (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) alebo hmotnoprávnych nesprávností posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolaním sa nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Potvrdzuje to aj ustanovenie 243a ods. 2, veta druhá O.s.p., v zmysle ktorého dovolací súd nevykonáva dokazovanie. 8 4 Cdo 368/2014 Ţalovanou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, ku ktorým dospeli v procese dokazovania, môţe zakladať tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde ale o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 362/2013, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Z dovolania je tieţ zrejmá námietka ţalovanej, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania.
O.s.p., dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v procesnom postupe súdu prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe najvyšší súd nevykonáva dokazovanie, nemôţe ani – len na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým alebo odvolacím súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké (rovnocenné) podklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto 9 4 Cdo 368/2014 dôvodu vecne nesprávne, to ale ešte samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – por. § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Ţalovaná v dovolaní namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); niektoré formulácie zvolené v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku nasvedčujú tomu, ţe s nesprávnym právnym posúdením veci spája procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je najvyšším súdom povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (por. R 54/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). I keby teda boli opodstatnené tvrdenia ţalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci, na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovanou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
ustanovenia § 237 O.s.p. Ţalovaná dovolaním napadla aj výrok rozsudku, ktorý sa týkal odmietnutia odvolania proti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, ţe o trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 10 4 Cdo 368/2014 Dovolanie v tejto časti smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, ale má charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu uvedeného výroku rozhodnutia odvolacieho súdu treba prípustnosť dovolania smerujúceho proti nemu posudzovať
ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 – ďalej len „§ 239 O.s.p.“). Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na poklade cudzozemského rozhodnutia, alebo ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (uznesenie o odmietnutí odvolania) nevykazuje niektorý zo znakov uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach, je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo 11 4 Cdo 368/2014 v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát). Dovolateľka procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, a g/ O.s.p. nenamietala a tieto ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. So zreteľom na dovolateľkou uvádzané skutočnosti zameral sa dovolací súd osobitne na otázku, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou
f/ O.s.p. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom
f/ O.s.p. sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
ustálenej súdnej praxe k odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takým rozhodnutím môţe byť napríklad aj uznesenie, ktorým odvolací súd odmietne odvolanie, hoci na jeho odmietnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky (rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník 1994). K tvrdenej vade tým, ţe odvolací súd odmietol odvolanie ţalovanej ako neprípustné však nemohlo dôjsť, pretoţe v danom prípade odvolanie smerovalo proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania (súd prvého stupňa rozhodol, ţe o trovách konania rozhodne aţ po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd správne odmietol odvolanie ţalovanej smerujúce do tohto výroku s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako neprípustné. Odmietnutím odvolania preto odvolací súd neodňal oprávnenej moţnosť konať pred súdom
f/ O.s.p., neznemoţnil jej realizáciu tých procesných práv, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva na zabezpečenie jej práv a právom chránených záujmov. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd jej dovolanie odmietol
ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania 12 4 Cdo 368/2014 (z procesných dôvodov) sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Pokiaľ ide o návrh dovolateľky na prerušenie dovolacieho konania do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, dovolací súd návrh ako nedôvodný zamietol po zistení, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 30. septembra 2014 sp. zn. II. ÚS 382/2013 rozhodol, ţe základné práva ţalovanej
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 171/2011 z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.