← Slovensko

o zaplatenie 898 eur s príslušenstvom

4 Cdo 468/2014 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. E. a sudkýň JUDr. E. a JUDr. A. v právnej veci ţalobcov 1/ Mgr. M., bývajúceho v N., 2/ MUDr. J., bývajúcej v N., obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou L., so sídlom v N., proti ţalovanej A., so sídlom v N., zastúpenej JUDr. L., advokátkou v N., o zaplatenie 898 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12 C 220/2009, na dovolanie ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z

  1. decembra 2011 sp. zn. 9 Co 189/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a. Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Nitra rozsudkom zo
  2. januára 2011, č.k. 12 C 220/2009-106 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcom 898 eur s 9% úrokom z omeškania od
  3. augusta 2009 do zaplatenia do troch dní. Zároveň ţalovanej uloţil povinnosť v rovnakej lehote zaplatiť ţalobcom náhradu trov konania 558.27 eur k rukám právnej zástupkyne. Právne rozhodnutie odôvodnil § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 1, 2, § 45 ods. 1, 2, 3 a § 53 Obchodného zákonníka a Smernicou Rady č. 90/314/EHS z
  4. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných sluţieb, vecne tým, ţe vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe ţalobcovia uzatvorili so ţalovanou zmluvu o obstaraní zájazdu, ktorého 2 4 Cdo 468/2014 sa zúčastnili spolu so svojimi dvoma maloletými deťmi. Dospel k záveru, ţe zo strany ţalovanej ako obstarávateľa zájazdu neboli poskytnuté všetky sluţby v dohodnutom rozsahu a kvalite v zmysle uzatvorenej zmluvy a podľa katalógu cestovnej kancelárie. Ţalobcovia si uplatnili právo na odstránenia závad bezodkladne priamo na mieste počas trvania zájazdu, urobili o tom s delegátkou cestovnej kancelárie písomný záznam a uplatnili si nárok na zľavu riadne a včas písomnou výzvou adresovanou ţalovanej. Pri rozhodovaní o výške zľavy z ceny zájazdu súd vychádzal z ustanovenia § 741k ods. 2 Občianskeho zákonníka a zisteného skutkového stavu, ktorým mal preukázané, ţe zo strany ţalovanej neboli poskytnuté všetky sluţby riadne, výhrady ţalobcov voči kvalite ubytovania a stravovania povaţoval za oprávnené a opodstatnené, v konaní preukázané fotografiami a svedeckou výpoveďou I.. Ubytovanie nebolo na takej úrovni ako bolo sľubované v katalógu, stravovanie bolo na nízkej úrovni tieţ v rozpore s údajmi uvedenými v katalógu. Pri určení výšky zľavy vychádzal zo sumy 1.258 eur, t.j. ceny za ubytovanie podľa zmluvy, pričom nebral do úvahy výhrady ţalobcov týkajúce sa vzdialenosti pláţe od hotela a výhrady voči organizovaniu dňa odchodu z miesta pobytu domov. Dospel k záveru, ţe zľava vo výške 449 eur je primeraná vzhľadom ku všetkým okolnostiam v konaní zisteným. Ţalobcom zároveň priznal aj sumu 449 eur titulom nároku na primerané zadosťučinenie v peniazoch, pri určení ktorej vychádzal zo Smernice Rady č. 90/314 EHS z
  5. júna 1990 a jej článku 5, ako aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-168/00, a tieţ z § 53 Obchodného zákonníka. Podľa Smernice a rozhodnutia ESD C-168/00 ţalobcom patrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá v sebe zahŕňa stratu pôţitku z dovolenky, ktorú súd videl v tom, ţe ţalobcovia si zakúpili zájazd a očakávali sluţby ponúkané ţalovanou v zmluve aj katalógu, namiesto toho trávili dovolenkový pobyt v prostredí, ktoré si neobjednali, neočakávali ho a nevyhovovalo im. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe údaje v katalógu boli nepravdivé, majú klamlivú povahu, nakoľko hotel nespĺňal kvalitu prezentovanú v zmluve a katalógu, čím ţalobcom vznikla nemateriálna ujma spočívajúca v strate pôţitku z dovolenky. S poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nar. vl. č. 87/1995 Zb. uloţil ţalovanej zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške 9% z priznanej sumy. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., úspechom v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení. Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalovanej rozsudkom z
  6. decembra 2011 sp. zn. 9 Co 189/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v časti týkajúcej sa veci samej do sumy 152,40 eur s 9% úrokom z omeškania od
  7. augusta 2009 do zaplatenia, vo zvyšnej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania 3 4 Cdo 468/2014 nepriznal. Po zopakovaní dokazovania a jeho doplnení dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovanej je čiastočne dôvodné. Uviedol, ţe súd prvého stupňa správne posudzoval uplatnený nárok na zľavu z ceny zájazdu podľa § 741k ods. 2 Občianskeho zákonníka, nesprávne však určil výšku sumou 449 eur, naviac neodôvodnil ako k tejto výške dospel, keďţe ţalobcovia preukázateľne za ubytovanie a stravu za celú dobu pobytu zaplatili sumu 762 eur, a nie 1.258 eur. V konaní nebolo sporné, ţe ţalobcovia spolu so svojimi dvomi deťmi absolvovali celý pobyt v zariadení zmluvne dojednanom a počas celej doby pobytu sa stravovali. Bolo preukázané, ţe ubytovanie a strava neboli na takej úrovni, ako bolo zmluvne dojednané a ţalobcovia si svoje právo u ţalovanej uplatnili riadne a včas (§ 741i ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd za primeranú zľavu povaţoval vzhľadom na preukázané vady plnenia – kvalita ubytovania a stravy – zľavu vo výške 20%, čo je suma 152,40 eur (762 : 100 x 20 = 152,40), ktorú odvolací súd určil voľnou úvahou (§ 136 O.s.p.). Pri jej určení vychádzal zo sumy 762 eur, t.j. z ceny, ktorú ţalobcovia zaplatili za ubytovanie a stravu. Výšku zľavy odvolací súd povaţoval za primeranú aj s prihliadnutím na to, ţe ţalobcovia absolvovali celý zájazd, boli riadne dopravení na miesto dojednaného rekreačného pobytu a tieţ naspäť domov. Vzhľadom na tieto dôvody odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa do sumy 152,40 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od
  8. augusta 2009 do zaplatenia ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšnej časti (nad sumu 152,40 eur s príslušenstvom do sumy 898 eur s príslušenstvom) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a ţalobu ako nedôvodnú zamietol, keď dospel k záveru, ţe návrh ţalobcov v časti, ktorou si uplatnili náhradu nemajetkovej ujmy za stratu pôţitku z dovolenky v zmysle § 741k ods. 2 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj náhradu na primerané zadosťučinenie v peniazoch za nekalosúťaţné konanie spočívajúce v klamlivej reklame v zmysle § 53 Obchodného zákonníka im nemoţno priznať. Zamietajúci výrok odôvodnil tým, ţe Občiansky zákonník v platnom znení obsahuje osobitnú úpravu zmluvy o obstaraní zájazdu (§ 741a aţ § 741k), ktorá bola doň zaradená zákonom č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch, v podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr, v znení neskorších zmien a doplnkov, s účinnosťou od
  9. októbra 2001 a ktorá zmena sa udiala v súlade so Smernicou č. 90/314/EHS Rady zo dňa
  10. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných sluţieb pri implementácii komunitárneho práva. Smernica v čl. 5 ods. 1 stanovuje, ţe musí byť zabezpečené, aby organizátor alebo predajca, ktorý je zmluvnou stranou, zodpovedal spotrebiteľovi za riadne plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy. Článok 5 uvedenej smernice je potrebné vykladať tak, ţe zásadne zaručuje spotrebiteľovi nárok na náhradu imateriálnej (nemajetkovej) ujmy, ktorú utrpel ako 4 4 Cdo 468/2014 následok nesplnenia alebo vadného plnenia povinnosti. Škodou sa rozumie zásah tak do telesnej alebo majetkovej sféry človeka, ako aj zásah do jeho psychickej integrity. Smernica nevylúčila imateriálny aspekt škody a jej cieľom bolo vytvoriť pojem, ktorý by kryl aj imateriálnu stránku. Členské štáty mali podľa smernice zabezpečiť, aby predajca sluţieb zabezpečil spotrebiteľovi utrpenú škodu v príčinnej súvislosti s nesplnením alebo vadným plnením zmluvy. Jednotlivé členské štáty Európskej únie implementovali smernicu rôznymi spôsobmi, pričom Slovenská republika v súvislosti s jej implementáciou právo na imateriálnu ujmu v Občianskom zákonníku výslovne neupravila. Pokiaľ by aj súd zvaţoval širší výklad Smernice č. 90/314/EHS, najmä čl. 5, pri nedostatočnej implementácii smernice do nášho právneho poriadku, podľa názoru odvolacieho súdu, okolnosti daného prípadu, ktoré neboli výnimočné, by neodôvodňovali takýto postup. Odvolací súd posudzoval nárok ţalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy (nárok za stratu pôţitku z dovolenky) aj v zmysle § 741 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (druhý nárok) a dospel k záveru, ţe náhradu škody (nemajetkovej ujmy) podľa tohto zákonného ustanovenia nemoţno ţalobcom priznať. Z výkladu ústavy, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka nepochybne vyplýva, ţe ak je daná špeciálna ochrana v Občianskom zákonníku, ktorá je uvedená v súlade so systematickým zaradením do VIII. hlavy
  11. časti (záväzkové právo), nemoţno potom zamieňať nárok podľa § 13 Občianskeho zákonníka s nárokmi ţalobcov, ktoré sú plne opodstatnené podľa špeciálnej úpravy v Občianskom zákonníku § 741a aţ § 741k. Odvolací súd dospel k záveru, ţe v súčasnosti nie je moţné v takýchto zmluvných vzťahoch medzi občanmi a právnickými osobami (cestovnými kanceláriami) aplikovať právo na ochranu osobnosti so všetkými dôsledkami, lebo tomu bráni špeciálne zákonné ustanovenie, ktoré nemoţno zlučovať s ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Rovnako tak nebolo moţné ţalobcom priznať nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch za nekalosúťaţné konanie spočívajúce v klamlivej reklame v zmysle § 53 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje právne prostriedky ochrany pre osoby, ktorých práva boli porušené alebo ohrozené nekalou súťaţou. Nekalou súťaţou v zmysle § 44 Obchodného zákonníka je konanie v hospodárskej súťaţi, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaţe a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťaţiteľom alebo spotrebiteľom. Aby mohlo byť určité konanie kvalifikované ako nekalo súťaţné a zákonom reprobované, musia byť kumulatívne splnené 3 podmienky: a/ ide o konanie v hospodárskej súťaţi, b/ takéto konanie je v rozpore s dobrými mravmi, c/ takéto konanie je spôsobilé privodiť ujmu. Pod hospodárskou súťaţou sa teda rozumie súperenie podnikateľských subjektov v hospodárskej oblasti s cieľom predstihnúť iné subjekty a tým dosiahnuť hospodársky prospech. Obchodný zákonník určil 5 4 Cdo 468/2014 aj subjekty, ktorým môţe byť ujma privodená. Ide o súťaţiteľov alebo spotrebiteľov. Pojem súťaţiteľ zákonodarca zaviedol v § 41 ako legislatívnu skratku pre osoby, ktoré sa zúčastňujú hospodárskej súťaţe, aj keď nie sú podnikateľmi (nadácie, komory podnikateľov, komory slobodných povolaní, ale aj štát). Ide o široké vymedzenie tohto pojmu, ktorého cieľom je komplexná ochrana hospodárskej súťaţe. V prejednávanej veci účastníci konania nie sú vo vzájomnom súťaţnom vzťahu, a preto nebolo moţné z tohto dôvodu priznať náhradu tak, ako to ţalobcovia poţadovali. V danom prípade sú zmluvnými stranami obstarávateľ cestovná kancelária (ţalovaná) a objednávateľ – ţalobcovia. Preto na úpravu tohto vzťahu nemoţno pouţiť ţiadny typ zmluvy, ktorý upravuje Obchodný zákonník, keď naviac Občiansky zákonník, obsahuje osobitnú úpravu zmluvy o obstaraní veci v § 741a aţ v § 741k. Ak preto prvostupňový súd ţalobcom priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 449 eur s poukazom na § 53 Obchodného zákonníka, jeho právny záver nepovaţoval odvolací súd za správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 2 a § 142 ods. 2 O.s.p. tak, ţe ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia. Uviedli, ţe dovolanie podávajú v rozsahu výroku, ktorým boli dotknutí na svojich právach, teda do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil (zrejme zmenil – pozn. dovolacieho súdu) rozsudok súdu prvého stupňa. Prípustnosť dovolania odôvodnili tým, ţe postupom odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a dôvodnosť tým, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţujú znenie rozsudku odvolacieho súdu, keď odôvodnenie rozsudku je nezrozumiteľné, tým aj následne nepreskúmateľné, nakoľko ţalobcom nedovoľuje posúdiť ako odvolací súd túto právnu vec vyloţil, ako aplikoval procesné predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nie je jasné, z akého dôvodu nepriznal nárok ţalobcom na primerané zadosťučinenie v peniazoch za nekalosúťaţné konanie spočívajúce v klamlivej reklame v zmysle § 53 Obchodného zákonníka ako aj nepriznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu pôţitku z dovolenky. Odvolací súd nerešpektoval nielen právo ţalobcov formulované v § 201 O.s.p., najmä však nerešpektoval zásadu uvedenú najmä v ustanoveniach § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. a tým nerešpektoval aj ich základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň, tým, ţe odvolací súd prijal rozhodnutie vo veci samej, 6 4 Cdo 468/2014 ktorým je v časti potvrdzujúci v časti zamietajúci rozsudok odvolacieho súdu napadnutý týmto dovolaním, zaťaţil svoje rozhodnutie vadou, ktorá môţe mať, resp. má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Dovolatelia namietali tieţ vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Uviedli, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom toto nesprávne právne posúdenie veci má svoj základ práve v uvedených vadách vzťahujúcich sa k § 237 písm. f/ O.s.p. a nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, ţe súd prvého stupňa síce pouţil správne ustanovenia právnych predpisov, avšak ich nesprávne aplikoval, nedostatočne, neúplne a tým ich aj nesprávne interpretoval. Ţalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
  12. januárom 2015)], po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je dôvodné. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p., dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V prejednávanej veci dovolanie ţalobcov smeruje proti zmeňujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej a preto je procesne prípustné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p., môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne 7 4 Cdo 468/2014 rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa najskôr dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Ţalobcovia procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdili a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Z obsahu dovolania ţalobcov vyplýva, ţe ako dovolací dôvod výslovne uplatňujú odňatie moţnosti konať pred súdom a nesprávne právne posúdenie (§ 237 písm. f/ a § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd preto osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť 8 4 Cdo 468/2014 taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcom neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov. Dovolatelia v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namietajú porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces (výslovne čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). 9 4 Cdo 468/2014 Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Z dovolania ţalobcov je zrejmé, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. malo podľa ich názoru dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe právnym posudzovaním veci súd neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka ţalobcov týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  13. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
  14. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
  15. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
  16. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
  17. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede 10 4 Cdo 468/2014 na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť postupu súdu prvého stupňa, pokiaľ nárok na zľavu z ceny zájazdu posudzoval podľa ustanovenia § 741k ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak nepovaţoval za správny záver o jej výške. Za tým účelom doplnil dokazovanie a výpočet určenia výšky zľavy podrobne odôvodnil. Rovnako odôvodnil prečo na ţalobcami uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy nemoţno aplikovať § 13 Občianskeho zákonníka a tieţ, ako dospel k záveru, ţe na prejednávanú vec nemoţno aplikovať ustanovenie § 53 Obchodného zákonníka týkajúce sa nekalej súťaţe. Dôsledne vysvetlil, prečo nepovaţoval odvolacie námietky ţalobcov za opodstatnené. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k názoru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcov. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, 11 4 Cdo 468/2014 ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ţalobcovia namietali aj skutočnosť, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd tieţ zo zákona prihliadnuť, a to aj vtedy, keď na ňu dovolateľ nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Posudzujúc dovolanie ţalobcov podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.), ţalobcovia namietajú práve túto vadu konania, i keď ju zrejme spájajú s ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (...„odvolací súd prijal rozhodnutie vo veci samej, ktorým je v časti potvrdzujúci v časti zamietajúci rozsudok ... , zaťaţil svoje rozhodnutie vadou, ktorá môţe mať, resp. má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.“). Dovolací dôvod podľa § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p. je daný vtedy, ak konanie je postihnuté vadou, a to takou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dôvodom dovolania podľa uvedeného ustanovenia môţe byť akákoľvek vada, ak súčasne spĺňa podmienku, ţe mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (moţnosť takéhoto následku nestačí). O konaní moţno povedať, ţe je postihnuté vadou, ak bolo porušené ktorékoľvek z ustanovení zákona upravujúcich konanie od jeho začatia aţ po jeho skončenie. Kedy však daná vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, záleţí vţdy len od posúdenia v konkrétnom prípade. Spravidla takouto vadou bude napr. porušenie ustanovení o dokazovaní tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci, hoci boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, alebo hoci súd nevykonal dôkaz navrhnutý na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné bremeno, alebo ak boli porušené ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, alebo ak odvolací súd vychádzal z iného skutkového základu ako súd prvého stupňa, no nepostupoval podľa § 213 ods. 3 alebo 4, 5 O.s.p., t.j. nezopakoval dôkazy, na ktorých zaloţil svoje zistenie súd prvého stupňa, prípadne nedoplnil dokazovanie a pod. 12 4 Cdo 468/2014 Za vadu konania zmysle uvedeného ustanovenia nemoţno povaţovať skutočnosť, ţe skutkový stav nebol zistený úplne, ale len to, ţe pri jeho zisťovaní sa nepostupovalo v súlade s príslušnými ustanoveniami o dokazovaní. Podľa § 213 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ
  18. Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Ostatne citované ustanovenie umoţňuje odvolaciemu súdu, aby dospel k vlastnému zisteniu skutkového stavu, ktoré môţe byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, musí dokazovanie sám opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie v zmysle § 132 O.s.p.; je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k odlišnému právnemu záveru, dospel bez vykonania riadneho dokazovania. Ak by sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa bez toho, aby rešpektoval povinnosť opakovania alebo doplnenia dokazovania, zasiahol by do ústavne zaručeného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, do obsahu ktorého patrí aj to, ţe odvolací súd sa môţe odchýliť od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom len po doplnení alebo opakovaní dokazovania, ktorého výsledky opravnému súdu umoţnia vlastné, prípadne aj odlišné hodnotenie dôkazov. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ku skutkovým (nie právnym) záverom, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje hodnotiace závery, dospel odvolací súd na základe vyhodnotenia dôkazov, ktoré sám zopakoval. Odvolací súd vo veci opakoval dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a zároveň doplnil dokazovanie špecifikáciou ceny zájazdu (por. zápisnicu z pojednávania a špecifikáciu na č.l. 136 - 139), ktoré dôkazy boli rozhodujúce pre určenie výšky primeranej zľavy z ceny zájazdu. Zo zápisnice o pojednávaní spísanej na odvolacom súde
  19. októbra 2011 a
  20. decembra 2011 vyplýva, ţe predseda senátu oboznámil priebeh doterajšieho konania, doplneného dokazovania a právni zástupcovia sa vyjadrili k veci a súd ich na záver vyzval v zmysle ustanovenia § 118 ods. 4 O.s.p., aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa i k právnej stránke veci. Odvolací súd potom na základe takto vykonaných a doplnených dôkazov dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa, keď predovšetkým vychádzal z doplneného dokazovania o cene zájazdu. Z uvedeného vyplýva, 13 4 Cdo 468/2014 ţe odvolací súd zisťoval skutkové okolnosti prípadu vedúce k zmene skutkového stavu. Výsledky doplneného a opakovaného dokazovania mali určujúci význam pre rozhodnutie súdu, ich prostredníctvom odvolací súd získal priame poznatky o rozhodných skutočnostiach svojimi zmyslami. Za dôvodnú dovolací súd nepovaţoval námietku ţalobcov týkajúcu sa čiastočnej zmeny rozsudku súdu prvého stupňa. Námietka ţalobcov, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tak nebola dôvodná. Ţalobcovia v dovolaní namietajú tieţ nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v uplatnenom nároku na náhradu škody (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolatelia síce formálne namietli existenciu tohto dovolacieho dôvodu, obsahovo ale ničím nevysvetlili, aký omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav má na mysli, ktorý právny predpis nepouţil odvolací súd správne, alebo ktorý nesprávne interpretoval, alebo ktoré nesprávne závery vyvodil zo správnych skutkových záverov. Dovolateľ musí v zmysle § 241 ods. 1 veta prvá O.s.p. v dovolaní popri všeobecných náleţitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje jeho opravný prostriedok, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáhal. Dovolatelia vo svojom dovolaní namietajú nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, v dôvodoch však namietajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (bezdôvodne - por. tieţ vyššie uvedené), z čoho vyvodzujú len všeobecne nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. 14 4 Cdo 468/2014 Pre zákonu zodpovedajúce uplatnenie dovolacieho dôvodu nie je postačujúce, keď dovolateľ v dovolaní len označí niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. (napr. tým, ţe poukáţe na označenie ustanovenia zákona alebo odcituje jeho text). Ustanoveniu § 241 ods. 1 O.s.p. zodpovedá a ním uloţenej osobitnej náleţitosti dovolania vyhovuje len také dovolanie, v ktorom sa konkrétne uvádza, z ktorých dôvodov sa napáda rozhodnutie odvolacieho súdu. Predpokladom toho je, ţe dovolateľ popíše (špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje, ţe určitý dovolací dôvod je daný, a ţe dostatočne konkrétne uvedie, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak dovolateľ podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nestačí len samotné poukázanie na označenie (alebo text) tohto zákonného ustanovenia; nevyhnutnou náleţitosťou dovolania je v takomto prípade vymedzenie, ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovaţuje dovolateľ za správny. Pokiaľ v dovolaní chýba táto (osobitná) náleţitosť, nie je (vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom) vymedzený obsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu a rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním nie je moţné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto „uplatneného“ dovolacieho dôvodu. Ţalobcovia, tým ţe v dovolaní neopísali okolnosti, z ktorých vyvodzujú nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom, sami znemoţnili dovolaciemu súdu preskúmať správnosť rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva jeho rozhodnutie. Z vyššie uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľmi riadne uplatnený dovolací dôvod nie je daný – ţalobcovia napadli zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nebol vydaný v konaní postihnutom procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ ani § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Ďalší dovolací dôvod ale dovolatelia neuplatnili spôsobom, ktorý by zodpovedal § 241 ods. 1 a 2 písm. c/ O.s.p., preto sa dovolací súd nemohol zaoberať správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, na ktorom toto rozhodnutie spočíva. Najvyšší súd Slovenskej republiky neopodstatnene podané dovolanie ţalobcov preto zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli. 15 4 Cdo 468/2014 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  21. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  22. augusta 2015 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.