← Slovensko

o zaplatenie 5 330,88 Eur s príslušenstvom

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 335/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne K., bývajúcej v K., zastúpenej advokátskou kanceláriou B., so sídlom v B., proti ţalovanej S., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. R., so sídlom v P., o zaplatenie 5 330,88 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11 C 217/2012, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. októbra 2013 sp. zn. 3 Co 562/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo
  2. marca 2013 č.k. 11 C 217/2012-64 rozhodol tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 5 330,88 Eur s 9% úrokom z omeškania p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  3. mája 2010 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  4. júna 2010 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  5. júla 2010 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  6. augusta 2010 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  7. septembra 2010 do zaplatenia, s 9% úrokom p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  8. októbra 2010 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  9. novembra 2010 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  10. decembra 2010 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  11. januára 2011 do zaplatenia, s 9% úrokom p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  12. februára 2011 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  13. marca 2011 do zaplatenia, s 9,25% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  14. apríla 2011 do zaplatenia, s 9,25% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  15. mája 2011 do zaplatenia, s 9,25% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  16. júna 2011 do zaplatenia, s 9,25% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  17. júla 2011 do zaplatenia, s 9,5% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  18. augusta do zaplatenia, 2 4 Cdo 335/2014 s 9,5% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  19. septembra 2011 do zaplatenia, s 9,5% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  20. októbra 2011 do zaplatenia, s 9,25% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  21. novembra 2011 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  22. decembra 2011 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  23. januára 2012 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  24. februára 2012 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  25. marca 2012 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  26. apríla 2012 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  27. mája 2012 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  28. júna 2012 do zaplatenia, s 8,75% p.a. zo sumy 197,44 Eur od
  29. júla 2012 do zaplatenia. Zároveň zaviazal ţalovanú na zaplatenie trov konania 1 272,61 Eur (zaplatený súdny poplatok 319,50 Eur a trovy právneho zastúpenia 953,11 Eur) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, ţe účastníci, a to ţalobkyňa a ţalovaná
  30. novembra 1998 uzavreli v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka Zmluvu o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu S.“, ktorej predmetom bolo doţivotné plnenie ţalovanou v prospech ţalobkyne. Ţalovaná
  31. októbra 2009 uplatnila voči ţalobkyni výpoveď z predmetnej zmluvy podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, ţe zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede. Súd predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu o dôchodku v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka, ktorá bola uzavretá na dobu určitú neurčitého trvania (do doţivotia). Zdôraznil, ţe ustanovenie § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka umoţňuje vypovedať len zmluvu dojednanú na dobu neurčitú. Dospel preto k záveru, ţe výpoveď ţalovanej bola neplatná, v dôsledku čoho je ţalovaná naďalej povinná podľa uzavretej zmluvy poskytovať ţalobkyni plnenie. Námietku ţalovanej o zániku záväzku z dôvodu dodatočnej nemoţnosti plnenia súd vyhodnotil ako neopodstatnenú, majúc za to, ţe ţalovanou citované ustanovenie § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“), je všeobecným ustanovením vo vzťahu banka a jej klienti, avšak v danom prípade súd posudzoval vzťah banky a jej bývalej zamestnankyne, ktorý môţe byť rámcovo upravený Občianskym zákonníkom, prípadne iným právnym predpisom. Z uvedených dôvodov súd ţalobe vyhovel a ţalobkyni priznal poţadovanú sumu spolu s úrokom z omeškania. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z
  32. októbra 2013 sp. zn. 3 Co 562/2015 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. a ţalobkyni priznal náhradu trov dovolacieho konania 238,22 Eur. Odvolací súd vychádzal 3 4 Cdo 335/2014 z toho, ţe trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené právnou skutočnosťou. V prípade doţivotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Zdôraznil, ţe je vecou účastníkov zmluvy ako vyjadria svoju súhlasnú vôľu obmedziť výkon práv a povinností z dojednanej zmluvy na dobu určitú. Zmluva o dôchodku uzatvorená na doţivotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, je vţdy zmluvou na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doţivotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané a to aţ do smrti osoby oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy. Odvolací súd sa nestotoţnil s názorom odvolateľky o moţnej aplikácii § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 zákona č. 483/2011 Z.z. o bankách. Vzhľadom na skutočnosť, ţe zmluva nebola uzavretá na dobu určitú podľa názoru odvolacieho (zhodne s názorom súdu prvého stupňa) ţalovaná ju nemohla podľa § 582 Občianskeho zákonníka vypovedať. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, v ktorom ţiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala, ţe odvolací súd jej odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa nevysporiadal s jej podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní, ako aj počas konania na súde prvého stupňa. Jednalo sa o argumentáciu odôvodňujúcu, ţe: a/ zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom, a tieţ pre neurčitosť vo vymedzení dĺţky trvania práva na dôchodok, b/ ak by aj zmluva o dôchodku nebola neplatnou, právo na plnenie z nej by zaniklo pre dodatočnú právnu nemoţnosť plnenia (§ 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 27 ods. 8 a § 119 ods. 3 zákona o bankách), c/ v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka nemoţno zmluvu o dôchodku dohodnúť na určitú dobu, d/ pojem „doba neurčitého trvania“ je dobou neurčitou, vzhľadom na neurčenie určitej doby (času) trvania práva, e/ zmluvu na dobu určitú nemoţno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu, f/ zákon, ani zmluva o dôchodku ţiadnym spôsobom neupravuje dobu trvania zmluvy o dôchodku, ale len dobu trvania práva na dôchodok, g/ rozsudkom súdu prvého stupňa bola ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom. Ţalobkyňa navrhovala dovolanie ţalovanej ako neprípustné odmietnuť. 4 4 Cdo 335/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., v znení účinnom do
  33. decembra 2014, dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad 5 4 Cdo 335/2014 nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ dovolateľka nenamietala a ich existenciu po preskúmaní obsahu spisu nezistil ani dovolací súd. S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či postupom odvolacieho súdu nebola ţalovanej odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov, najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom alebo svedkom a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Dovolateľka videla vadu tejto povahy v tom, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 6 4 Cdo 335/2014 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z
  34. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
  35. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
  36. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný 7 4 Cdo 335/2014 súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z
  37. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
  38. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z
  39. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery pritom dostatočne ozrejmil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe Zmluva o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu S..“, ktorej predmetom bolo doţivotné mesačné plnenie ţalovanou ako povinnou v prospech ţalobkyne ako oprávnenej, bola uzavretá platne. Náleţite objasnil, prečo výpoveď ţalovanej z
  40. októbra 2009 povaţoval za neplatnú, keď uviedol, ţe vypovedať moţno iba zmluvy uzatvorené na neurčitú dobu, akou zmluva o dôchodku bezpochyby nie je. Riadne sa tieţ vysporiadal so skutočnosťou, prečo na daný právny vzťah účastníkov nemoţno aplikovať 8 4 Cdo 335/2014 ustanovenie § 27 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd vo svojom rozsudku skonštatoval správnosť záverov súdu prvého stupňa ohľadom platnosti zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi na určitú dobu neurčitého trvania, ako aj neplatnosti výpovede tejto zmluvy. Odvolaciu námietku ţalovanej o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa pritom vyhodnotil ako neopodstatnenú. Vzhľadom na uvedené skutočnosti moţno uzavrieť, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.). Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalovanej. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na odvolacom súde bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej ich však nepriznal, pretoţe trovy súvisiace s odmenou právneho zástupcu ţalobkyne za vyjadrenie k dovolaniu nepovaţoval za potrebné na účelné bránenie práva, lebo v porovnaní s jej vyjadrením v základnom konaní neobsahovalo nové okolnosti. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  41. 9 4 Cdo 335/2014 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  42. septembra 2015 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.