← Slovensko

o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 321/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Mgr. K., bývajúcej v D., 2/ MUDr. T., bývajúcej v T., obe zastúpené spoločnosťou A., so sídlom v Ţ., proti ţalovaným 1/ MUDr. P., bývajúcemu v P., 2/ JUDr. M., bývajúcemu v B., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 12 C 110/2005, o dovolaní ţalobkýň 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z

  1. apríla 2014, sp. zn. 5 Co 216/2014, takto r o z h o d o l : Uznesenie Krajského súdu v Ţiline z
  2. apríla 2014 sp. zn. 5 Co 216/2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ţilina (ďalej aj „súd prvého stupňa“) uznesením z
  3. decembra 2013 č.k. 12 C 110/2005-674 uloţil ţalobkyniam 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovanému 1/ trovy konania vo výške 6 859,62 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Ţalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Ţalobkyniam 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne Slovenskej republike trovy štátu vo výške 470,72 eur na účet Okresného súdu Ţilina do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení uviedol, ţe rozsudkom z
  4. septembra 2012, č.k. 12 C 110/2005-604 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyne domáhali určenia, ţe nehnuteľnosti v katastrálnom území V., zapísané na LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., v katastrálnom území P., zapísané na LV č. X. a v katastrálnom území K., zapísané na LV č. X., patria do dedičstva po poručiteľke J., rod. V., nar. X., zomrelej X. a ţalobkyniam 1/ a 2/ uloţil povinnosť nahradiť ţalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 100 % s tým, ţe o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Ţiline ako súd 2 4 Cdo 321/2014 odvolací rozsudkom z
  5. septembra 2013, sp. zn. 6 Co 465/2012-662 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalobkyniam 1/ a 2/ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť ţalovanému 1/ trovy odvolacieho konania vo výške 79,58 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu právoplatnosť
  6. novembra 2013 a tým nadobudol právoplatnosť aj výrok o náhrade trov konania, ktorým bola ţalobkyniam 1/ a 2/ uloţená povinnosť nahradiť ţalovaným spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 100 %. Súd prvého stupňa uviedol, ţe v tomto štádiu konania zostáva rozhodnúť len o konkrétnej výške priznaných trov konania a trov konania štátu, ktoré v konaní vznikli. Konštatoval, ţe ţalovaný 2/ si trovy konania neuplatnil a ani nevyčíslil a preto mu náhradu trov konania nepriznal. O náhrade trov konania ţalovaného 1/ rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Za úkony vykonané do
  7. augusta 2012, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie z
  8. augusta 2012, č.k. 12 C 110/2005-558, ktorým súd pripustil zmenu ţalobného petitu tak, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke J., vychádzal pri stanovení výšky odmeny za jeden úkon právnej sluţby z hodnoty nehnuteľností v zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhlášky“) a tarifnú hodnotu, t. j. celkovú hodnotu predmetu sporu určil vo výške 88 028,- eur. Za úkony vykonané po
  9. auguste 2012 postupoval podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky. O náhrade trov konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. Pre úplnosť uviedol, ţe v konaní neboli preukázané ţiadne relevantné dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline uznesením z
  10. apríla 2014 sp. zn. 5 Co 216/2014 na odvolanie ţalobkýň 1/ a 2/ uznesenie súdu prvého stupňa v časti o priznaní náhrady trov konania ţalovanému 1/ potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 O.s.p. K ţiadosti ţalobkýň o prípadnú aplikáciu § 150 O.s.p. poznamenal, ţe zhodne so súdom prvého stupňa nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, ktorá ţalovanému 1/ náleţí podľa § 142 ods. 1 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobkyne 1/ a 2/, ktoré navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil uznesenie odvolacieho 3 4 Cdo 321/2014 a prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň poţiadali o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa v súlade s § 243 O.s.p. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa názoru ţalobkýň odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nekorešponduje s povinnosťou uvedenou v ustanovení § 157 O.s.p. ani s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Uviedli, ţe v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa poukázali na mnoţstvo judikátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojich rozhodnutiach judikoval, ţe pokiaľ je predmetom konania určenie neplatnosti právneho úkonu, súdna prax zastáva názor, ţe takýto predmet konania nie je moţné oceniť v peniazoch, avšak odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí ich argumentáciou vôbec nevyporiadal a svoje rozhodnutie ničím neodôvodnil. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţovali za nepreskúmateľné, svojvoľné a z hľadiska práva na súdnu ochranu za neudrţateľné. Poukázali i na moţný dovolací dôvod podľa § 237 písm. g/ O.s.p., nakoľko o ich odvolaní vo veci samej rozhodoval senát 6 Co v zloţení z predsedu senátu JUDr. F. a členov senátu JUDr. Y. a JUDr. J. a dovolaním napadnuté uznesenie bolo vydané senátom 5 Co, v ktorom je predsedom senátu JUDr. M.. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberali skutkový a právny stav veci. Ţalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie nepripustil, resp. ho zamietol, nakoľko nie sú na jeho pripustenie zákonné dôvody. Ţalovaný 1/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
  11. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpené advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. 4 4 Cdo 321/2014 Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkýň z ustanovenia § 239 O.s.p. vyvodiť nemoţno. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo 5 4 Cdo 321/2014 uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. ţalobkyne netvrdili a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné. So zreteľom na ţalobkyňami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci im bola odňatá moţnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ţalobkyne namietali, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a z toho dôvodu je nepreskúmateľné a arbitrárne. Dospeli k záveru, ţe týmto postupom boli porušené ich základné práva garantované Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 6 4 Cdo 321/2014 Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  12. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko 7 4 Cdo 321/2014 z
  13. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
  14. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
  15. februára 1998). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z
  16. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp. zn. II. ÚS 174/04). Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Právo na rozhodnutie o náhrade trov konania v súlade so zákonom je tieţ ratione materiae obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri bliţšie Robins c. Spojené kráľovstvo z
  17. septembra 1997 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 212/09 a I. ÚS 463/2012). Občiansky súdny poriadok zakotvuje v § 157 ods. 2 poţiadavku preskúmateľnosti rozhodnutia. V zmysle tohto zákonného ustanovenia súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami 8 4 Cdo 321/2014 sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku musí byť presvedčivé. V spojitosti s § 167 ods. 2 O.s.p. toto ustanovenie primerane platí aj pre odôvodnenie uznesenia súdu. Rovnako v prípade odôvodnenia výroku o trovách konania je povinnosťou odvolacieho súdu uviesť, z akých úvah pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal a ktorými zákonnými ustanoveniami sa pri rozhodovaní riadil. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania, je nielen formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke (o takú situáciu šlo v prejednávanej veci). Ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Prirodzene platí, ţe odvolací súd sa nemôţe obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ak by si nesplnil povinnosť odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prejednávanej veci odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a zdôraznil, ţe aplikáciu 9 4 Cdo 321/2014 ustanovenia § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. povaţuje za správnu. Stroho tieţ konštatoval, ţe nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania ţalovanému 1/, ktorá mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. náleţí. Dovolací súd má za to, ţe odvolací súd do svojho rozhodnutia prevzal právne závery súdu prvého stupňa, avšak bez ich logického vysvetlenia a bez uvedenia konkrétnych dôvodov, na základe ktorých povaţoval jeho rozhodnutie za správne. Z takéhoto odôvodnenia nie je zrejmé, v čom spočíva (ako to tvrdil odvolací súd) konštatovanie a zvýraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia napadnutého odvolaním. V dôvodoch rozhodnutia tieţ odvolací súd ţiadnym spôsobom nereagoval na dôvody odvolania ţalobkýň (najmä námietky k spôsobu určenia hodnoty predmetu sporu a aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p.). Za predpokladu, ţe odvolací súd nepovaţoval dôvody odvolania za podstatné a právne významné, mal v dôvodoch rozhodnutia náleţitým spôsobom dôvody takéhoto záveru vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené (ako uţ bolo vyššie uvedené) nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho bola dovolateľkám odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z uvedených dôvodov sa tieţ dovolací súd prikláňa k názoru dovolateliek, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a preto odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Arbitrárnosť rozhodnutia pritom môţe byť kvalifikovaná, buď ako rovnocenná konkurencia viacerých protichodných právnych názorov vyslovených súdom alebo situácia, v ktorej súd jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých právnych hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  18. októbra 2013 sp. zn. 7 Cdo 90/2013 alebo z
  19. apríla 2013 sp. zn. 7 Cdo 78/2012). V tomto konkrétnom prípade ide o druhú spomenutú situáciu. So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v napadnutej časti poţiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 a § 211 O.s.p. ani ustanoveniu § 219 ods. 2 O.s.p. nevyhovuje. Dospel preto k záveru, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, čo malo za následok porušenie práva dovolateliek na spravodlivé súdne konanie a odňatie ich moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 10 4 Cdo 321/2014 Dovolateľky v dovolaní namietali aj existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nemoţno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre kaţdého účastníka konania rovnakú záruku, ţe na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných pravidiel). Princíp nebyť odňatý zákonnému sudcovi bol v občianskom súdnom konaní premietnutý aj do ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Súdna prax je pritom jednotná v tom, ţe súd treba povaţovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca. Koho treba povaţovať za zákonného sudcu a akým spôsobom moţno vykonať jeho zmenu upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o súdoch), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu moţno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce (znenie účinné do 31.8.2014). Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia je teda súčasťou základného práva na zákonného sudcu aj zásada prideľovania súdnej agendy sudcom (spĺňajúcom uvedené predpoklady) a určenia zloţenia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov „ad hoc“. Ak teda sudca bude určený v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu, právo na zákonného 11 4 Cdo 321/2014 sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nerešpektuje a v takomto prípade treba súd povaţovať v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. za nesprávne obsadený. Keďţe na túto vadu konania je dovolací súd povinný prihliadnuť z úradnej moci a ţalobkyne v dovolaní jej existenciu tvrdia, dovolací súd ďalej predovšetkým skúmal, či vybraný senát (ne)bol v danej veci určený v súlade s rozvrhom práce a teda, či súd (ne)bol správne obsadený. Podľa bodu II.2.3 písm. a/ Pravidiel určovania zákonného sudcu na rok 2014 (jeho znenia v čase, kedy vec došla na súd), ktoré sú súčasťou Rozvrhu práce Krajského súdu v Ţiline na rok 2014 (ďalej len Zásady) veci zrušené odvolacím súdom a vrátené prvostupňovému súdu a znovu predloţené na rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete rozhodovania sa zapíšu do súdneho registra odvolaciemu senátu, ktorý vec zrušil pod novou spisovou značkou. Súvislosť s pôvodnou vecou sa vyznačí v poznámke. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa rozsudkom z
  20. septembra 2012 ţalobu zamietol a ţalobkyniam uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 100 % s tým, ţe o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Na základe odvolania ţalobkýň bola vec pridelená na rozhodnutie senátu Krajského súdu v Ţiline 6 Co, ktorý rozsudkom z
  21. septembra 2013 sp. zn. 6 Co 465/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
  22. novembra
  23. Podľa dovolacieho súdu spôsob, akým bola v danom prípade posudzovaná vec pridelená senátu 5 Co, nevybočuje z rámca rozvrhu práce Krajského súdu v Ţiline platného v čase, kedy vec došla na súd, resp. z rámca zákona o súdoch, najmä tých jeho ustanovení, ktoré sa týkajú spôsobu prideľovania vecí. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe rozhodnutím senátu 6 Co nedošlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa a ani nešlo o znovu predloţenie veci na rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete a preto pri prideľovaní veci bolo potrebné v zmysle všeobecnej zásady uvedenej v § 51 ods. 1 zákona o sudcoch aplikovať náhodný výber pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom medzi všetky občianskoprávne senáty poverené rozvrhom práce vybavovaním prideľovanej agendy. Prípustnosť dovolania preto z § 237 písm. g/ O.s.p. nevyplýva. 12 4 Cdo 321/2014 Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  24. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  25. septembra 2015 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.