4 Cdo 361/2012 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ľubora Šeba a členov senátu JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Edity Bakošovej,

§ 134

ods.

3 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od

1. januára 1992).V dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, ktorá bola do marca roku 1975 súčasťou parc. č. 1046/1 o výmere 630 m2 a parc. č. 1046 o výmere 2179 m2 bol v roku 1975 G. M.M., na základe darovacej zmluvy zo dňa
2. mája 1974 spísanej formou notárskej zápisnice mu darovala uvedené nehnuteľnosti jeho matka J. M.. Registráciou darovacej zmluvy prešlo podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
3. marca 1983 vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na G. M.. I keď geometrickým plánom č. 761001375 zo dňa
4. marca 1975 boli rozdelené parcely č. 1046/1, dvor o výmere 6 á 30 m2 a č. 1046/2, záhrada o výmere 21 á 79 m2 vo vlastníctve G. M. v celkovej výmere 28 á 09 m2 na parc. č. 1046/1, záhradu o výmere 13 á 08 m2, parc. č. 1046/2, záhradu o výmere 5 á 19 m2, parc. č. 1046/3, záhradu o výmere 7 á 96 m2, parc. č. 1046/4, cestu o výmere 1 á 51 m2 a parc. č. 1046/5, cestu o výmere 35 m2, pričom vlastníkom parc. č. 1046/

parc. č. 1046/2 zostal G. M. a vlastníkom parc. č. 1046/3, parc. č. 1046/4 a parc. č. 1046/5 sa stal Československý štát – v správe Mestského národného výboru L., na základe kúpnej zmluvy zo dňa

1. apríla 1975 s G. M.. Dohodou o zriadení práva osobného uţívania stavebného pozemku zo dňa
2. októbra 1975 Mestský národný výbor v L. zriadil pre ţalobcov 1/, 2/ právo osobného uţívania stavebného pozemku parc. č. 1046/3 o výmere 796 m2 v k.ú. L. k výstavbe rodinného domu a k zriadeniu záhrady, teda celý pozemok o výmere 28 árov, presne 28 á 09 m2 bol od
3. mája 1974 vo výlučnom vlastníctve G. M., pričom geometrickým plánom zo dňa
4. marca 1975 prišlo k rozdeleniu na celkovo päť parciel. Po zrealizovaní geometrického plánu sa mal ţalobca 1/ dňa
5. apríla 1975 dohodnúť s G. M., ţe mu odpredá polovicu jeho pozemku, za čo mal G. M. dňa
6. apríla 1975 prevziať sumu 13 000 Kčs. Ţalobcovia v konaní presný obsah ústnej dohody neuviedli, doloţili potvrdenku zo dňa
7. apríla 1975, ktorú mal podpísať G. M. a ktorou potvrdil, ţe dňa
8. apríla 1975 prevzal od ţalobcu 1/ sumu 13 000 Kčs, pričom za podpisom a dátumom je dopísané, ţe odpredáva polovičku jeho pozemku a znovu sa tam nachádza podpis G. M.. Vo vzťahu k posúdeniu tohto potvrdenia zo dňa
9. apríla 1975 prvostupňový súd vychádzal z toho, ţe i keby ho v celom rozsahu napísal a podpísal G. M., ide o jednostranný právny úkon, o ktorý ako taký výlučne ţalobcovia nemôţu opierať svoju dobromyseľnosť ohľadom titulu nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti. Presný obsah prípadnej ústnej dohody súd z vykonaného dokazovania nemal preukázaný. Mal však za preukázané následné správanie sa tak pôvodného vlastníka predmetnej nehnuteľnosti G. M., ako aj nových nadobúdateľov, 3 4 Cdo 361/2012 ţalobcov 1/ a 2/. Dňa
10. apríla 1975 bol výlučným vlastníkom celého pozemku o výmere 28 á 09 m2 pozostávajúceho z pôvodných dvoch parciel, ktoré uţ boli geometrickým plánom rozdelené na päť parciel stále G. M., nakoľko aţ kúpnou zmluvou zo dňa
11. apríla 1975, ktorá musela byť registrovaná, previedol G. M. parc. č. 1046/3, 1046/4 a 1046/5 na československý štát za účelom individuálnej bytovej výstavby a na vybudovanie cesty, následne Mestský národný výbor v L. písomnou dohodou zo dňa
12. októbra 1975, ktorá bola registrovaná na Štátnom notárstve v Trnave dňa
13. novembra 1975, zriadil pre ţalobcov právo osobného uţívania stavebného pozemku parc. č. 1046/3 o výmere 796 m2 za záhradu 4776 Kčs. Z tohto sledu udalostí mal prvostupňový súd preukázané, ţe medzi ţalobcom 1/ a G. M. ako vlastníkom pozemku došlo dňa
14. apríla 1975 k ústnej dohode, obsahom ktorej bola v podstate kúpa polovice pozemku dovtedy výlučne patriacemu G. M.. Súd prvého stupňa uviedol, ţe vzhľadom na právnu neznalosť účastníkov zmluvného vzťahu z roku 1975 a vzhľadom na priebeh udalostí sa javí, ţe predmetom ústnej dohody medzi ţalobcom 1/ a G. M. bola skutočne polovica jeho pozemku s úmyslom vytvoriť hranicu pozemkov v jednej línii s hranicami ostatných pozemkov, pričom neznalosť zákona zo strany ţalobcov pri uzatváraní len ústnej dohody o kúpe polovice pozemku G. M. a aj to len so ţalobcom 1/, moţno ospravedlniť s ohľadom na ďalšie správanie sa účastníkov vzťahu, ako aj s poukazom na to, ţe ţalobcovia ani pri nadobúdaní parc. č. 1046/3 nepodpisovali písomnú kúpnu zmluvu, ale ako sami uviedli na mestskom národnom výbore podpísali nejaké papiere, pričom išlo o dohodu o zriadení práva osobného uţívania stavebného pozemku, ktorú vypracoval Mestský národný výbor v L. a aj to aţ dňa
15. októbra 1975, teda aţ pol roka po uzavretí dohody s G. M.. Rovnako neplatnosť ústnej kúpnej zmluvy z dôvodu, ţe pri nej nebola účastná ţalobkyňa 2/ moţno ospravedlniť ich neznalosťou zákona, pričom v priebehu ďalšieho času predmetnú nehnuteľnosť uţívali spoločne ako manţelia. Otázku vydrţania predmetnej nehnuteľnosti súd prvého stupňa posudzoval podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v danom čase účinných. Namietal, ţe oprávnenosť drţby vlastník musel opierať o určitý právny titul, ktorý mohol byť i domnelý, či neplatný, objektívne správanie sa účastníkov takéhoto domnelého právneho titulu, ktorým mala byť ústna dohoda ţalobcu 1/ a G. M. potvrdzuje, ţe ţalobcovia boli od začiatku, teda od
16. apríla 1975 dobromyseľní v tom, ţe nadobudli polovicu pozemku G. M. a takto sa aj správali. S ohľadom na preukázané skutočnosti povaţoval prvostupňový súd za zrejmé, ţe ţalobcovia dňom
17. apríla 1985 vydrţali predmetnú nehnuteľnosť, a to v celom rozsahu ako je v súčasnosti táto parcela zapísaná v katastri nehnuteľností na LV č. X. v k.ú. L., pričom zobral do úvahy, ţe hranica predmetnej parcely leţí v rovine s hranicami ostatných 4 4 Cdo 361/2012 susediacich parciel a aj z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe plot, deliaci pozemky ţalobcov a ţalovaných sa nachádza v rovine s ostatnými plotmi, ktoré rozdeľujú hranice susedských pozemkov, ktoré umiestnenie plota nikto v konaní nespochybnil. Namietané neplatenie daní ospravedlnil súd prvého stupňa tým, ţe ţalobcovia platili len daň vymeranú im úradom, pričom o veľkosť výmery sa nezaujímali a s ohľadom na chýbajúce právne povedomie ţalobcov nemoţno ani zo zápisu obmedzenia prevodu nehnuteľností v katastri nehnuteľností v roku 1976 a 1978 vo vzťahu k pôţičkám od Slovenskej štátnej sporiteľne vyvodzovať vedomosť ţalobcov o povinnom zápise vlastníckych práv v katastri nehnuteľností, nakoľko tieto zápisy s určitosťou dávala robiť priamo Slovenská štátna sporiteľňa. Keďţe návrhu ţalobcov prvostupňový súd vyhovel, protinávrh ţalovaných zamietol. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaných rozsudkom z
18. septembra 2011 sp.zn. 10 Co 295/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a v časti týkajúcej sa protiţaloby ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Právne vec posúdil podľa ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods.

§ 134ods.

1 Občianskeho zákonníka, ako aj podľa § 40 ods. 1, § 46 ods. 1, 2, § 134 ods. 2 a § 490 ods.

2 Občianskeho zákonníka (účinného do 31. decembra 1982). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe zhodne ako súd prvého stupňa dospel i na základe zopakovaného a doplneného dokazovania k záveru, ţe ţalobcovia nenadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy. Odlišne ako prvostupňový súd však posúdil nadobudnutie vlastníctva ţalobcami vydrţaním. Po poskytnutí obsiahleho teoretického výkladu inštitútu vydrţania ako osobitného originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníctva odvolací súd zaujal stanovisko, „ţe pokiaľ medzi navrhovateľmi ako kupujúcimi a právnym predchodcom odporcov ako predávajúcim bola uzavretá ústna kúpna zmluva o prevode nehnuteľnosti napriek tomu, ţe Občiansky zákonník v cit. ust. § 46 ods.

§ 40ods.

1 vyţadoval pre takúto zmluvu povinne písomnú formu pod sankciou jej neplatnosti, pričom citované ustanovenia sú jasné a nepochybné a nepripúšťajú moţnosť iného výkladu, pri zachovaní obvyklej opatrnosti zmluvných strán, ktoré moţno vzhľadom na okolnosti daného prípadu od kaţdého poţadovať, by k danému omylu nedošlo. Zmluvné strany sa teda dopustili neospravedlniteľného právneho omylu, v dôsledku čoho k vydrţaniu za daných okolností nemohlo dôjsť. Odvolací súd naviac dospel k názoru, ţe v danom prípade nebola nesporne a nad všetky pochybnosti v konaní preukázaná ani existencia samotnej ústnej kúpnej zmluvy, ktorá mala byť uzavretá medzi ţalobcom 1/ ako kupujúcim a právnym predchodcom 5 4 Cdo 361/2012 ţalovaných ako predávajúcim. Jediný listinný dôkaz – potvrdenka zo dňa

1. apríla 1975 – svedčí o prebratí sumy 13 000 korún za polovičku pozemku bez bliţšej špecifikácie a o úmysle G. M. v budúcnosti polovičku pozemku odpredať (odpredám – budúci čas) a z potvrdenky nevyplýva úmysel ţalobcov túto nehnuteľnosť odkúpiť. Ani zo samotného následného správania sa ţalobcov, a to ţe predmetnú nehnuteľnosť síce začali uţívať, uţívajú ju doposiaľ, neplatili za ňu však dane a poplatky, nemoţno bez pochýb vyvodiť existenciu kúpnej zmluvy. Rovnako sa totiţ ţalobcovia mohli správať i vtedy, ak by im právny predchodca ţalovaných prenechal nehnuteľnosť do dočasného uţívania dokiaľ nedôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy, keďţe v potvrdenke zo dňa
2. apríla 1975 je uvedené nie odpredávam pozemok, ale odpredám. Ani súdom prvého stupňa vypočutí svedkovia nemali priamu vedomosť o existencii právneho úkonu medzi zmluvnými stranami, z ktorého dôvodu odvolací súd ich opakovaný výsluch nepovaţoval za nutný, účelný a hospodárny. Vyslovil názor, podľa ktorého ţalobcovia neuniesli svoje dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenie, ţe medzi zmluvnými stranami bola uzavretá kúpna zmluva aspoň v ústnej forme, aj keď ani existencia ústnej kúpnej zmluvy o prevode spornej nehnuteľnosti, vzhľadom na neospravedlniteľnosť tohto právneho omylu by nemohla viesť k jej vydrţaniu. Aj vyjadrenia samotných ţalobcov o neplatení daní svedčia o tom, ţe neboli ani dobromyseľní o tom, ţe im nehnuteľnosť patrí a ţe si boli vedomí toho, ţe k jej riadnemu prevodu nedošlo a ţe na jej riadny prevod je (a bolo) potrebné uskutočniť ďalšie právne kroky, ktoré najpravdepodobnejšie neboli uskutočnené preto, ţe v tej dobe ani neboli moţnými. Zrušenie prvostupňového rozsudku v časti protinávrhu o vypratanie nehnuteľnosti odôvodnil tým, ţe v tejto časti súd prvého stupňa nevykonal ţiadne dokazovanie a i keď odvolací súd rozhodol, ţe ţalobcovia nie sú vlastníkmi nehnuteľností, neznamená to, ţe nemajú iné uţívacie právo a v záujme zachovania dvojinštančnosti je potrebné, aby súd prvého stupňa i v tejto časti vykonal dokazovanie, toto náleţite posúdil a opätovne vo veci rozhodol. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobu zamietol, podali dovolanie ţalobcovia 1/ a 2/, v tejto napadnutej časti ho ţiadali zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V dôvodoch dovolania poukázali na to, ţe ustanovenie § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinné od
3. apríla 1983 do
4. decembra 1991 obnovujúce inštitút ochrany drţby), ustanovenie § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení od
5. januára 1992) a ani ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od
6. januára 1992) ţiadnym spôsobom 6 4 Cdo 361/2012 nekonkretizujú titul (obsahovo alebo formálne), na základe akého, ak určitá osoba vstúpila do drţby veci, stáva sa drţiteľom chráneným alebo jednoducho drţiteľom, resp. aké alebo ktoré sú to „všetky okolnosti“, so zreteľom na ktoré sa drţiteľ veci stáva (resp. je) drţiteľom dobromyseľným o tom, ţe mu vec patrí, resp. jednoducho drţiteľom oprávneným. Preto moţno dôvodne usudzovať, ţe ak to takto zákon neupravoval a neupravuje, tak práve z dôvodu, ţe predpokladal alebo predpokladá rozličné okolnosti vstupu účastníkov do takejto kvalifikovanej drţby, či uţ na základe odplatných, bezodplatných prevodov, zámien a podobne. „Ústna dohoda“ zúčastnených strán je len zdanlivo nejasný pojem. Slovná dohoda, rovnako ako kaţdá iná dohoda alebo zmluva spočíva v ponuke, jej prijatí a dohode o jej cene alebo protiplnení, ak nejde o plnenie bezodplatné. Ak je vôľa a úmysel účastníkov ústnej dohody jasný a smerujúci k prevodu vlastníctva určitej veci, tak niet dôvodu, aby len ústnosť takejto dohody bola prekáţkou nadobúdajúcemu drţiteľovi veci, aby nakladal s ňou ako so svojou alebo s vlastnou a bol dobromyseľný so zreteľom na všetky okolnosti, ţe mu patrí, tobôţ keď si uţ ani pôvodný vlastník nemyslí, ţe patrí jemu. Ak by malo argumentačné posúdenie prejednávanej veci odvolacím súdom dominovať, keďţe podľa tejto argumentácie beţne orientovaní účastníci by mali vedieť, keďţe nehnuteľnosti sa prevádzajú písomnými zmluvami, tak nemoţno pominúť, ţe takíto účastníci, ktorí toto vedia, spravidla taktieţ vedia, ţe ich bolo, resp. je potrebné zaknihovať, registrovať alebo vkladať do katastra. Oprávnená drţba je predovšetkým výsledkom vzťahu medzi osobou, ktorá sa svojho vlastníckeho a dispozičného práva k určitej veci natrvalo vzdáva v prospech inej osoby za okolností, z ktorých moţno objektívne usúdiť, ţe toto právo uţ nepatrí vlastníkovi (pozemnokniţnému), ale drţiteľovi. A ak k takejto kvalite drţby pribudne čas (desať rokov, pokiaľ ide o nehnuteľnosť), stáva sa takýto drţiteľ takejto veci zo zákona jej vlastníkom. Za nesprávny, v rozpore s vykonaným dokazovaním, označili dovolatelia aj záver odvolacieho súdu, ţe v danom prípade nebola nesporne a nad všetky pochybnosti preukázaná existencia samotnej kúpnej zmluvy, ţe ani zo samotného následného správania sa ţalobcov nemoţno bez pochýb vyvodiť existenciu kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti uviedli, ţe neboli produkované ţiadne seriózne dôkazy, z ktorých by bolo moţné logicky usudzovať, ţe išlo o iný, neţ trvalý právny dôvod, na základe ktorého do drţby predmetnej nehnuteľnosti vstúpili. Neboli preukázané ţiadne skutočnosti, z ktorých by mali usudzovať, ţe vykonávajú drţbu predmetného pozemku takého, ktorý im nepatrí. Ţalovaní 1/, 2/ vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcov navrhli podané dovolanie zamietnuť a ţalobcov zaviazať na náhradu trov dovolacieho konania v sume 377,74 €. 7 4 Cdo 361/2012 Vedľajšia účastníčka na strane ţalovaných taktieţ vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalobcov ako nedôvodné zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods.

2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Dovolatelia nenamietali, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. a existencia týchto vád ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolatelia, ako je uţ vyššie uvedené, uplatnili dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis 8 4 Cdo 361/2012 alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Predmetom konania je určenie, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území L. zapísanej na LV č. X., vedenom Správou katastra Hlohovec ako parc. č. 36 – záhrady o výmere 505 m2 (a protinávrh ţalovaných o vypratanie tejto nehnuteľnosti). So zreteľom na obsah ţaloby, vyjadrenia ţalobcov, obranu ţalovaných, spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu a obsah dovolania za ťaţisko dovolacieho konania v prejednávanej veci treba povaţovať riešenie otázky, či boli splnené predpoklady pri posudzovaní podmienok vydrţania na strane ţalobcov. Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu ţalobcov do drţby pozemku (v roku 1975) nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním vôbec neupravoval. Moţnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená aţ novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od

1. apríla
2. Rozsah subjektov vydrţania bol však obmedzený (vydrţanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydrţania, keď nebolo moţné vydrţať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od
3. januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydrţaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umoţnila započítanie nepretrţitej drţby vykonávanej aj pred
4. januárom 1992, pričom drţbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda drţiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k
5. januáru 1992 podmienku nepretrţitej drţby trvajúcej po dobu desať rokov a zároveň bol drţiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, ţe mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydrţaním. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej drţby) je presvedčením nadobúdateľa, ţe nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydrţaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tieţ právneho dôvodu nadobudnutia (titulu) – teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či drţiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam 9 4 Cdo 361/2012 v dobrej viere, ţe mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv drţiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viaţucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú) nemoţno vylúčiť, ani potvrdiť existenciu dobrej viery drţiteľa pri nadobúdaní nehnuteľnosti bez toho, aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale i skutkových okolností prípadu spojených s prevodom nehnuteľností – viaţucich sa k nadobúdaciemu titulu (porovnaj napríklad Cpj 69/83 z
6. marca 1992). Dobrá viera oprávneného drţiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo drţiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vţdy daný. Postačí, ak je drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, ţe tu taký titul je. Posúdenie, či je drţiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vţdy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z
7. apríla 2006 sp.zn. 22 Cdo 984/2006). Nie je vylúčené, aby k vydrţaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Je potrebné však vziať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej opatrnosti, ktorú moţno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po kaţdom vyţadovať, nemal po vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, ţe mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti moţno hovoriť tam, kde drţiteľ drţí vec v omyle, ţe mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, ţe mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od kaţdého poţadovať. Omyl môţe byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, ţe omyl drţiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (viď tieţ napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 MCdo 7/2010, 3 MCdo 8/2010, 6 MCdo 5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiţ predpokladá, ţe kaţdý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Dobrá viera drţiteľa sa musí teda vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom drţby, teda aj na existenciu 10 4 Cdo 361/2012 platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Judikatúra súdov je konštantná v tom, ţe pokiaľ sa niekto uchopí drţby nehnuteľnosti po
8. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôţe byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, ţe mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôţe byť drţiteľom oprávneným (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
9. marca 2011 sp.zn. 5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôţe byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, ţe je vlastníkom veci aj keď je subjektívne presvedčený, ţe takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Drţba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôţe viesť k vydrţaniu nehnuteľnosti (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
10. decembra 2013 sp.zn. 1 Cdo 137/2011). V danom prípade ţalobcovia svoj titul vstupu do drţby odvodzujú z ústnej zmluvy o prevode pozemku. V dobe, keď sa drţitelia ujali drţby platný Občiansky zákonník pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti vyţadoval písomnú scudzovaciu zmluvu (§ 46 ods. 1). Ako uţ bolo uvedené vyššie, omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka ospravedlniteľný nie je. Ţalobcovia nepreukázali so zreteľom na všetky okolnosti, ţe boli dobromyseľní, predovšetkým nepreukázali riadny vstup do drţby. Samotné dlhodobé uţívanie nehnuteľnosti, ani nerušenie v uţívaní pre dobromyseľnosť nepostačuje. Odvolací súd preto správne právne posúdil otázku vydrţania, jeho zákonných predpokladov a správne vyvodil, ţe ţalobcovia nesplnili jeden z týchto zákonných predpokladov, a to dobromyseľnosť v tom, ţe im predmetná vec patrí. Ostatné dovolacie námietky, týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci, neboli právne relevantné pre daný prípad. Preto sa nimi dovolací súd ani nezaoberal. Z vyššie uvedeného je zrejmé, ţe ţalobcovia 1/, 2/ neopodstatnene napadli rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Najvyšší súd o trovách dovolacieho konania nerozhodol z dôvodu, ţe v danom prípade treba pri rozhodovaní 11 4 Cdo 361/2012 o trovách dovolacieho konania posúdiť viacero otázok, ktoré na súdoch niţších stupňov neboli dosiaľ riešené a posúdené právoplatným rozhodnutím súdu o trovách konania. Najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní nevykonáva dokazovanie (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.) nemá procesné nástroje na to, aby si pre účely svojho rozhodnutia obstaral potrebné skutkové podklady. Navyše, ak by v takom prípade o trovách dovolacieho konania predsa len rozhodol, bolo by jeho rozhodovanie spojené s posudzovaním otázky významnej aj pre rozhodovanie súdov niţších stupňov o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá ale má byť vyriešená a právoplatne rozhodnutá najskôr týmito súdmi. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe ak rozhoduje o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. a § 224 ods. 4 O.s.p., o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
11. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
12. januára 2015 JUDr. Ľubor Šebo, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 12 4 Cdo 361/2012