1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného, ktoré podal prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. M.. D., advokáta v R., proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
c/ Trestného poriadku dovolanie obvineného J. V. sa o d m i e t a . O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota zo 4. decembra 2014, sp. zn. 3T/109/2014, bol obvinený J. V. uznaný za vinného v bode 1/ rozsudku zo zločinu znásilnenia
1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona a v bode 2/ rozsudku z prečinu krádeţe
2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ţe
2 Trestného zákona, § 36 písm. l/ Trestného zákona, § 37 písm. h/, písm. m/ Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 47 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 (dvadsaťpäť) rokov.
1, ods. 4 Trestného zákona súd obvineného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráţenia.
1 písm. a/ Trestného zákona súd uloţil aj trest prepadnutia veci – 1 ks nôţ dĺţky 28,5 cm a čepeľ dĺţky 17 cm.
6 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stal štát.
2 písm. a/ Trestného zákona súd obvinenému uloţil aj ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou. 3 3Tdo/44/2015
2 Trestného zákona súd obvinenému uloţil ochranný dohľad na dobu 3 (troch) rokov.
1 Trestného zákona obvinený, ktorému súd uloţil ochranný dohľad, je po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody povinný a/ oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obţivy a tie aj preukazovať, b/ osobne sa hlásiť v určených lehotách a c/ vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.
1 Trestného poriadku súd tieţ vyslovil, ţe obvinený je povinný uhradiť poškodenému Ing. Ľ. U., nar. X., bytom Ţ. škodu vo výške 118,20 eur.
2 Trestného poriadku súd poškodeného Ing. Ľ. U., nar. X., bytom Ţ. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie Proti tomuto rozsudku podal obvinený a matka obvineného odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici na podklade podaných odvolaní rozhodol tak, ţe
1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota zo 4. decembra 2014, sp. zn. 3T/109/2014, vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
3 Trestného poriadku rozhodujúc sám, obvineného J. V. odsúdil
2 Trestného zákona; § 36 písm. l/ Trestného zákona; § 37 písm. h/, písm. m/ Trestného zákona; § 38 ods. 4 Trestného zákona; § 41 ods. 1, § 47 ods. 2 Trestného zákona k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov.
1, ods. 4 Trestného zákona súd obvineného J. V. pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráţenia. Ostatné výroky prvostupňového súdu týkajúce sa ochranných opatrení a náhrady škody ponechal nezmenené. 4 3Tdo/44/2015
1 Trestného poriadku odvolanie matky obvineného V. V. zamietol ako oneskorene podané. Obvinený J. V. písomným podaním z
1 písm. c/, písm. g/, písm. h/, písm. i/ Trestného poriadku. Obvinený J. V. v dovolaní v podstate uviedol, ţe súd mu uloţil trest
ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona, lebo ho odsudzoval pre trestný čin uvedený v § 199, hoci uţ bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody. Ako priťaţujúcu okolnosť však súd zistil aj okolnosť
m/ Trestného zákona, ţe uţ bol za trestný čin v minulosti odsúdený.
názoru obvineného tú istú okolnosť mu súd pripočítal dvakrát. Nakoľko mu bol uloţený trest
2 Trestného zákona, nemala mu byť pripočítaná aj priťaţujúca okolnosť
m/ Trestného zákona. Takto došlo k prevahe priťaţujúcich okolností, a to
h/ a § 37 písm. m/ Trestného zákona. Pričom správne mal mať vyrovnaný pomer priťaţujúcich a poľahčujúcich okolností. Uvedené odôvodnil stanoviskom najvyššieho súdu a súdov 1/2011. Pouţitím ustanovenia § 37 písm. m/ Trestného zákona bola
názoru obvineného porušená zásada „ne bis in idem“, čím bol naplnený dovolací dôvod
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku, ale tieţ dôvod
1 písm. i/ Trestného poriadku. V ďalšej časti dovolania obvinený J. V. namietal skutočnosť, ţe vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu sa odvolací súd dostatočne nevysporiadal s tou časťou jeho odvolania, v ktorej napadol nedostatočný postup orgánov činných v trestnom konaní k ustáleniu jeho duševného stavu. Obvinený hlavne poukázal, ţe uţ v minulosti bol opakovane skúmaný jeho duševný stav, a to v trestných konaniach v roku 1991, 1996 a 2000, 5 3Tdo/44/2015 pričom ani pri jednom znaleckom skúmaní znalci nezistili u neho sexuálnu deviáciu. Znaleckým skúmaním v posudzovanej trestnej veci mu znalci diagnostikovali sexuálnu deviáciu v pravom zmysle slova, poruchu sexuálnej aktivity – patologickú sexuálnu agresivitu doteraz nediagnostikovanú a neliečenú, ktorá u neho bola v čase spáchania skutku, ale aj v minulosti. Obvinený uviedol, ţe ak by mal vedomosť o tom, ţe trpí patologickou sexuálnou agresiou, bol by sa v prvom rade na túto deviáciu liečil. Vyhýbal by sa situáciám, dôsledkom ktorých by sa mohla táto porucha prejaviť a správal by sa tak, aby sa v súvislosti s týmto ochorením nedopustil protispoločenského konania. Obvinený ďalej tvrdil, ţe nevedel a nemohol ani predpokladať, ako sa bude v hraničných situáciách prejavovať a keď sa deviácia prejavila, nebol schopný ovládať svoje konanie. S poukazom na to, ţe odborná literatúra povaţuje sexuálnu deviáciu za váţnu duševnú poruchu, čo je nesmierne zloţitý a komplikovaný problém,
názoru obvineného nepostačovalo vyšetrenie jeho duševného stavu ambulantnou formou, ale
3 Trestného poriadku mal byť pozorovaný v nemocnici pre obvinených a odsúdených. Obvinený tieţ poukázal na to, ţe sa stal obeťou súdnych znalcov, a vďaka nim ohrozoval spoločnosť a boli to vlastne oni, ktorí vystavili spoločnosť nebezpečenstvu.
obvineného tým boli porušené jeho práva na obhajobu a tieţ absencia dôkazu, ktorý by dal podklad pre zákonné rozhodnutie v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. g/ Trestného poriadku, a tým došlo k vydaniu rozhodnutia zaloţeného na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia
1 písm. i/ Trestného poriadku. Obvinený J. V. tieţ namietal správnosť postupu súdov, keď konštatovanú závaţnú duševnú poruchu – sexuálnu deviáciu vyhodnocovali v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona ako okolnosť hodnú osobitného zreteľa. Obvinený je presvedčený, ţe táto duševná porucha by vzhľadom na doposiaľ konštatovanú podstatne zníţenú ovládaciu schopnosť (i keď tento záver namietal, lebo jeho ovládacia schopnosť v čase spáchania skutku bola vymiznutá), zníţenú rozpoznávaciu schopnosť a doporučenú ochrannú ústavnú sexuologickú liečbu mala byť vyhodnotená v zmysle § 39 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona a za súčasného uloţenia ochranného liečenia, mal mu byť trest odňatia slobody mimoriadne zníţený. Súd nemal byť viazaný obmedzeniami uvedenými v ods. 3 citovaného ustanovenia a analogicky ani ustanovením § 47 ods. 2 Trestného zákona. Uvedené povaţoval obvinený za naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. h/, písm. i/ Trestného poriadku. 6 3Tdo/44/2015 Obvinený J. V. v závere svojho dovolania navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku, z dôvodov
1 písm. c/, písm. g/, písm. h/, písm. i/ Trestného poriadku vyslovil porušenie zákona v jeho neprospech. Aby
2 Trestného poriadku napadnuté rozsudky zrušil a prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol a súčasne obvineného prepustil z výkonu trestu odňatia slobody. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota (ďalej len „prokurátor“), ktorý v písomnom podaní z 19. júna 2015 uviedol, ţe nie je daný ţiadny z dôvodov dovolania v zmysle § 371 Trestného poriadku, ktoré uviedol obvinený. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, a to ţe zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, uviedol, ţe boli dodrţané lehoty v zmysle Trestného poriadku. Obvinený mal od začiatku trestného konania obhajcu (resp. obhajcov, ktorých v konaní pred súdom menil). Vo vzťahu k doručeniu opatrenia ako aj predvolania na hlavné pojednávanie v jeden deň, a to 5 pracovných dní pred hlavným pojednávaním, tieto v konaní pred súdom obhajca a ani náhradný obhajca odsúdeného nenamietali. Vo vzťahu k tvrdeniam obvineného o tom, ţe súčasným pouţitím ustanovení § 47 ods. 2 Trestného zákona a § 37 písm. m/ Trestného zákona došlo k nerešpektovaniu zásady „ne bis in idem“ a boli teda naplnené dovolacie dôvody
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku a § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, poznamenal, ţe obvinený bol uţ v minulosti viackrát súdne trestaný a konanie páchateľa posúdené v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona má povahu špeciálnej recidívy tak, ako to vo svojom rozhodnutí uviedol krajský súd, a preto pouţitie oboch citovaných ustanovení bolo správne. Obvinenému nebol uloţený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a nebolo pouţité nesprávne hmotnoprávne ustanovenie. K tvrdeniam obvineného o nevedomosti toho, ţe trpí patologickou sexuálnou agresiou, o neschopnosti v čase skutku ovládať svoje konanie a o tom, ţe je obeťou znalcov, prokurátor uviedol, ţe obvinený vedel o svojej chorobe, čo priznal na hlavnom pojednávaní, pričom tieţ 7 3Tdo/44/2015 uviedol, ţe sa hanbil liečiť a od prvého momentu kedy stretol poškodenú, uvaţoval o tom, ako ju znásilniť a do jej bytu vstupoval s úmyslom ju znásilniť. Na základe uvedeného prokurátor povaţoval tvrdenia odsúdeného za účelové. Z výsluchu znalca okrem iného vyplynulo, ţe odsúdený si svoju sexuálnu deviáciu uvedomoval a mohol sa liečiť. Vo vzťahu k tvrdeniu obvineného k tomu, ţe mal byť vyšetrovaný pozorovaním, nakoľko ambulantné vyšetrenie nebolo dostatočné, prokurátor uviedol, ţe znalci posúdili ambulantné vyšetrenie za dostačujúce. Vo vzťahu k mimoriadnemu zníţeniu trestu obvineného, prokurátor citoval poslednú vetu § 47 ods. 2 Trestného zákona: „Súd však nemôţe takému páchateľovi uloţiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov“. Ide o ustanovenie, z ktorého Trestný zákon nepozná výnimku, ktorá by v prípade aplikovania predmetného ustanovenia dovoľovala uloţiť trest miernejší ako dvadsať rokov. S prihliadnutím na rozsiahle dokazovanie a závery vyplývajúce z rozsudkov Okresného súdu Rimavská Sobota ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici prokurátor konštatoval, ţe nie sú dané dôvody dovolania
1 písm. c/, písm. g/, písm. h/, písm. i/ Trestného poriadku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby dovolací súd dovolanie obvineného postupom
c/ Trestného poriadku odmietol. Poškodená Z. O. sa k dovolaniu obvineného J. V. vyjadrila
c/ Trestného poriadku, lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania
Hneď v úvode je potrebné zdôrazniť, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý umoţňuje oprávneným osobám namietať zásadné porušenie procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení v rozhodnutiach súdov, a to z dôvodov, ktoré sú taxatívne upravené v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ aţ písm. n/ Trestného poriadku. K dovolacím dôvodom obvineného
1 písm. c/, písm. g/, písm. i/ Trestného poriadku, ktorých naplnenie videl v nedostatočnom postupe orgánov činných v trestnom konaní k ustáleniu jeho duševného stavu: Dovolacím dôvodom
1 písm. c/ Trestného poriadku je zásadné porušenie práva na obhajobu. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe
Trestného poriadku; ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôleţité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov, činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie kaţdého obhajovacieho práva. Za porušenie práv na obhajobu nemoţno povaţovať nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, takéto námietky nie je moţné uplatniť ako dôvod dovolania
1 písm. c/ Trestného poriadku, ale ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) v jeho prospech. 9 3Tdo/44/2015 Dovolací dôvod
1 písm. g/ Trestného poriadku moţno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Nemoţno ním napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob hodnotenia dôkazu súdom. Nesprávne hodnotenie dôkazu moţno napraviť v odvolacom konaní, nie však v konaní o dovolaní. Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôţe určiť konkrétne pravidlá,
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku,
ktorej orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Dôvod dovolania
1 písm. i/ Trestného poriadku je naplnený vtedy, ak rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôţe skúmať a meniť. Vo vzťahu k týmto trom dovolacím dôvodom obvinený J. V. namietal nedostatočný prístup orgánov činných v trestnom konaní k ustáleniu jeho duševného stavu. V podstate napádal vypracovanie znaleckého posudku na vyšetrenie jeho duševného stavu dvoma znalcami z odboru zdravotníctvo a farmácie, odvetvie psychiatria a sexuológia (MUDr. J. V., MUDr. M. S.), za prítomnosti znalkyne z odboru psychológie Mgr. O. D., ţiadal vypracovať kontrolný znalecký posudok tvrdil, ţe mal byť vyšetrovaný pozorovaním v zdravotníckom ústave, nakoľko ambulantné vyšetrenie nebolo postačujúce (§ 148 ods. 3 Trestného poriadku). Z uvedeného je zrejmé, ţe obvinený namieta rozsah vykonaného dokazovania a spôsob jeho hodnotenia, čo dovolaním napadnúť nemôţe. 10 3Tdo/44/2015 Dovolací súd konštatuje, ţe obvinený mal počas celého konania obhajcov, svoje obhajovacie práva aktívne uplatňoval sám, alebo prostredníctvom obhajcov, čiţe jeho obhajovacie práva boli v plnom rozsahu zabezpečené. Vo vzťahu k námietke obvineného o doručení opatrenia ako aj predvolania na hlavné pojednávanie v jeden deň, a to 5 pracovných dní pred hlavným pojednávaním, tieto lehoty pred súdom obhajca ani náhradný obhajca obvineného nenamietali. Všetky dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní súdom prvého stupňa a druhého stupňa boli vykonané v súlade so zákonom (§ 2 ods. 10, § 2 ods. 12, § 119 ods. 2 Trestného poriadku) a vlastne ani obvinený v dovolaní neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia trestného poriadku a vo vzťahu ku ktorým konkrétnym dôkazom mali byť porušené. Najvyšší súd ako súd dovolací preto konštatuje, ţe námietka nedostatočného skúmania duševného stavu dovolateľa nie je spôsobilá naplniť ani jeden z uvádzaných dovolacích dôvodov. K dovolaciemu dôvodu obvineného
1 písm. h/, písm. i/ Trestného poriadku, ktorých naplnenie videl v tom, ţe súdy pri ukladaní trestu porušili zásadu „ne bis in idem“, keď aplikovali aj ustanovenie § 47 ods. 2 aj § 37 písm. m/ Trestného zákona a v tom, ţe zistená závaţná duševná porucha – sexuálna deviácia a s tým súvisiaca zníţená ovládacia schopnosť, za súčasného uloţenia sexuologickej liečby, mala viesť súdy k mimoriadnemu zníţeniu výmery uloţeného trestu. Dovolacím dôvodom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku moţno rozhodnutie (úspešne) napadnúť len, ak bol obvinenému uloţený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uloţený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa a
1 písm. i/ Trestného poriadku, ako je to uţ uvedené aj vyššie, len ak rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení skutku alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia. 11 3Tdo/44/2015 Uvedený spôsob vymedzenia dovolacích dôvodov vo vzťahu k rozhodnutiu o treste potom vylučuje pouţiť ako dôvod dovolania ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, s poukázaním na skutočnosť, ţe súd pri ukladaní trestu nepouţil ustanovenie o mimoriadnom zníţení trestu odňatia slobody (obvinený sa takéhoto postupu domáhal, vzhľadom na zistenú duševnú poruchu), lebo dovolací dôvod nie je obsahovo naplnený. Krajský súd však vo svojom rozhodnutí pri ukladaní trestu reagoval na závery znaleckého dokazovania vo vzťahu k zistenému duševnému stavu obvineného. Z ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona vyplýva, ţe súd nemôţe páchateľovi, ktorého odsudzuje za trestné činy taxatívne uvedené v tomto ustanovení, uloţiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov. Ide o ustanovenie, z ktorého Trestný zákon nepozná výnimku, ktorá by v prípade aplikovania predmetného ustanovenia dovoľovala uloţiť trest miernejší ako dvadsať rokov. Nepouţitie ustanovenia o mimoriadnom zníţení trestu pri rozhodovaní o výmere trestu zjavne nie je otázkou právneho posúdenia skutku, ani nesprávnym pouţitím iného hmotnoprávneho ustanovenia. Vo vzťahu k tvrdeniam obvineného o tom, ţe súčasným pouţitím ustanovení § 47 ods. 2 Trestného zákona a § 37 písm. m/ Trestného zákona došlo k nerešpektovaniu zásady „ne bis in idem“ a boli teda naplnené dovolacie dôvody
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku a § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku dovolací súd poznamenáva, ţe obvinený bol uţ v minulosti viackrát súdne trestaný a konanie páchateľa posúdené v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona má povahu špeciálnej recidívy tak, ako to vo svojom rozhodnutí uviedol krajský súd, a preto pouţitie oboch citovaných ustanovení bolo správne. Obvinenému nebol uloţený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a nebolo pouţité nesprávne hmotnoprávne ustanovenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací preto konštatuje, ţe ani tieto dovolacie dôvody neboli naplnené. 12 3Tdo/44/2015 Z uvedeného je zrejmé, ţe námietky obvineného nenapĺňajú dôvody dovolania
Trestného poriadku, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného odmietol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 11. novembra 2015 JUDr. Jana S e r b o v á , v. r. predsedníčka senátu Vypracovala: JUDr. Alena Šišková Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.