N a j v y š š í s ú d 3 Tost 27/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr.

§ 250ods.

1, ods. 5 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.

§ 127ods.

1 Trestného zákona a s trestným činom neoprávneného podnikania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.

§ 118ods.

1, ods. 3 Trestného zákona, pričom už toho istého dňa

1. februára 2002 bolo zložkami Policajného zboru oznámené, že sa odsúdený na adrese trvalého pobytu V. nezdržiava, jeho pobyt nie je známy a bolo po ňom vyhlásené celoštátne 4 3 Tost 27/2015 pátranie s podnetom na podanie návrhu na vydanie zatýkacieho rozkazu. Zároveň rovnaký deň
2. februára 2002 vydal Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4Ntv 19/2002 medzinárodný zatýkací rozkaz, na podklade ktorého bolo vyhlásené po F. M. medzinárodné pátranie (č. l. 706 súdneho spisu). Dňa
3. júla 2005 bola Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku doručená obžaloba (č. l. 246 súdneho spisu), podľa ktorej sa odsúdený F. M. mal dopustiť trestného činu porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku spolupáchateľstvom (§ 9 ods. 2, § 127 ods. 1 Trestného zákona) a trestného činu podvodu (§ 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona). Vec bola pridelená na rozhodnutie senátu 2Tš a vedená pod sp. zn. PK-2Tš 8/
4. Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením z
5. decembra 2005 na hlavnom pojednávaní rozhodol, že súdne konanie proti F. M. vykoná ako konanie proti ušlému (č. l. 738 súdneho spisu). Špecializovaný trestný súd rozsudkom z
6. januára 2007, sp. zn. PK 2Tš 8/2005, uznal odsúdeného F. M. za vinného zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.

§ 250ods.

1, ods. 5 Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a uložil F. M. trest odňatia slobody podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona vo výmere 11 (jedenásť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, na výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Trestného zákona zaradený do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona uložil odsúdenému trest prepadnutia majetku (č. l. 4835 súdneho spisu). Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z

1. mája 2007, sp. zn. 1 Toš 6/2007, odvolanie V. F. a obhajcu odsúdeného F. M. JUDr. J. L. zamietol ako nedôvodné. Špecializovaný trestný súd v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2Tš 8/2005, dňa
2. júna 2007 vydal príkaz na dodanie F. M. do výkonu trestu (č. l. 5153 súdneho spisu) a bol nariadený výkon trestu u odsúdeného F. M. (č. l. 5154 súdneho spisu). Následne
3. júna 2007 bol vydaný európsky zatýkací rozkaz a medzinárodný zatýkací rozkaz (č. l. 5142, 5145 súdneho spisu). Odsúdený F. M. bol zadržaný
4. januára 2015 v meste Novi Sad v Srbskej republike a rozhodnutím č. KPP-14/15 z
5. januára 2015 zobral sudca Nenad Simovic odsúdeného 5 3 Tost 27/2015 do väzby (č. l. 6540 súdneho spisu). Ministerstvo zahraničných vecí Srbskej republiky následne Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Belehrade informovalo, že Vyšší súd v Novom Sade dňa
6. júna 2015 vydal rozhodnutie č. Kre 15/15 o splnení podmienok pre vydanie F. M. na územie Slovenskej republiky; odsúdený však nesúhlasil s vydaním do Slovenskej republiky a prostredníctvom svojho obhajcu podal druhýkrát odvolanie, o ktorom rozhoduje odvolací súd v Novom Sade (č. l. 6874 súdneho spisu). Podľa § 358 ods. 1 Trestného poriadku konanie proti ušlému možno vykonať proti tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva (ďalej len „ušlý“). Podľa § 362 ods. 1 Trestného poriadku odsúdený v konaní podľa tohto dielu má právo podať návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre nesplnenie podmienok podľa § 358 ods. 1 do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel o trestnom stíhaní alebo odsúdení, najneskôr však v príslušnej premlčacej dobe ustanovenej v Trestnom zákone. Z citovaného ustanovenia § 362 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že primárne je povinnosťou súdu skúmať, či návrh na opätovné prejednanie veci bol podaný do uplynutia 6 mesiacov odo dňa, keď sa odsúdený M. dozvedel o trestnom stíhaní alebo odsúdení, teda či bol návrh podaný včas. Špecializovaný trestný súd pri rozhodovaní správne postupoval, keď nepristupoval k určeniu doby začatia plynutia šesťmesačnej lehoty čisto formalisticky, ale správne vyložil a v dôvodoch svojho rozhodnutia aj podrobne objasnil, prečo postupoval v prospech odsúdeného a tzv. včasnosť podania návrhu určil tak, že začiatok plynutia lehoty objektívne stanovil odo dňa zadržania odsúdeného M. v Srbskej republike, t. j.
7. januára
8. Aj podľa názoru sťažnostného súdu bolo nevyhnutné takto postupovať. Zmätočnosť sťažnosťou napadnutého uznesenia, namietanú v tejto súvislosti odsúdeným, najvyšší súd nevidel, pretože súd v rozhodnutí konštatuje, že o odsúdení sa F. M., riadiac sa zásadou v pochybnostiach v jeho prospech, dozvedel až pri svojom zadržaní. To nevylučuje, že vedel o tom, že je trestne stíhaný minimálne od doby, kedy boli v Chorvátsku zadržaní a vzatí do predbežnej väzby odsúdení F. a Š. a tomuto stíhaniu sa vyhýbal pobytom v cudzine. Návrh odsúdeného na opätovné prejednanie veci bol podaný na poštovú prepravu
9. apríla 2015, 6 3 Tost 27/2015 doručený súdu
10. apríla 2015, a preto súd skúmal splnenie podmienky, či sa odsúdený pobytom v cudzine (Srbskej republike) vyhýbal trestnému konaniu. Charakteristickou črtou konania proti ušlému je to, že orgánom činným v trestnom konaní, resp. súdu nie je obvinený k dispozícii, a to z dôvodu jeho neprítomnosti na území Slovenskej republiky, alebo vzhľadom na to, že jeho pobyt nie je týmto orgánom známy. Ide o osobitný spôsob konania proti osobe, ktorú nemožno postaviť pred súd, pretože sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva (Rozhodnutie č. 21 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 03/2010). Na začatie konania proti ušlému nestačí iba konštatovanie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, že sa obvinený nezdržiava v mieste svojho bydliska, ale musia sa vykonať všetky dostupné úkony a opatrenia zamerané na zistenie, na akom mieste sa obvinený zdržiava a prečo sa v mieste bydliska nenachádza. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na horeuvedené skutočnosti konštatuje, že boli splnené všetky podmienky, v čase rozhodovania Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, na konanie proti F. M. ako proti ušlému a v tomto smere si osvojil závery špecializovaného trestného súdu, ktorý ich aj patrične odôvodnil. Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že aj v rámci prípravného konania a následne aj po podaní obžaloby súdom, boli vykonávané dôsledne všetky dostupné úkony a opatrenia, smerujúce k tomu, aby bol F. M. prítomný na hlavnom pojednávaní. Súd vykonal všetky potrebné úkony k zisteniu pobytu odsúdeného a z predložených správ mal preukázané, že v čase súdneho konania bol jeho pobyt neznámy, v mieste adresy trvalého pobytu sa nezdržiaval a bol zaznamenaný jeho pohyb do cudziny, keď dňa
11. januára 2002 preukázateľne prešiel cez hraničný prechod zo Slovenskej republiky a argumentácia odsúdeného v podanej sťažnosti je v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním. Skutočnosť, že odsúdený M. opustil územie Slovenskej republiky pred vznesením obvinenia, je irelevantná a jeho úmysel vyhnúť sa trestnému konaniu je potrebné vyhodnotiť v kontexte vykonaných dôkazov, čo vyplýva z odôvodnenia tak rozsudku Špecializovaného trestného súdu z
12. januára 2007, sp. zn. PK 2Tš 8/2005, ako aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
13. mája 2007, sp. zn. 1 Toš 6/
14. 7 3 Tost 27/2015 Napokon úmysel odsúdeného vyhnúť sa trestnému konaniu možno jednoznačne vyvodiť zo skutočnosti, že odsúdený sa v cudzine zdržiaval pod falošnou identitou (odhliadnuc od zatajovania svojich skutočných identifikačných dokladov), kde vystupoval pod falošným menom F. B. v rámci nelegálne vystaveného slovenského občianskeho ako aj vodičského preukazu (č. l. 6824 - 6825 súdneho spisu). Naviac Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach potvrdilo, že osoba F. B., dátum narodenia: X., de facto ani neexistuje. Skutočnosť, či bol splnený predpoklad pre konanie proti ušlému, t. j. že sa odsúdený vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine, je potrebné vždy posudzovať komplexne vo svetle okolností konkrétneho prípadu a vyhodnotiť, či odsúdený uviedol dostatočný dôvod na ospravedlnenie svojej neprítomnosti na území Slovenskej republiky, ktorý môže byť daný objektívnymi okolnosťami (vis maior - najmä živelné pohromy, atď.). V prípade absencie objektívnych dôvodov zámer odsúdeného vyhnúť sa trestnému konaniu pobytom v cudzine treba nevyhnutne vykladať v kontexte povinností občanov Slovenskej republiky, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Slovenskej republiky. Ustanovenie § 9 zák. č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky stanovuje obligatórnu povinnosť občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky v prípade cesty do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, ohlásiť túto skutočnosť príslušnému orgánu (štát, miesto pobytu a predpokladanú dobu pobytu). Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že F. M. bol štátnym občanom Slovenskej republiky, čo potvrdzuje aj osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky č. 2007/05042 zo dňa
15. mája 2007 vydané Krajským úradom v Prešove (č. l. 5330 spisu), pričom
16. januára 2002 za účinnosti ustanovenia § 9 zák. č. 253/1998 Z. z. bez ohlásenia tejto skutočnosti opustil územie Slovenskej republiky, a to až do súčasnosti, pričom v súlade s korešpondenciou Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade cestou opravných prostriedkov bráni vydaniu jeho osoby na územie Slovenskej republiky; argumentáciu M. preto sťažnostný súd vyhodnotil ako účelovú. Treba tiež zdôrazniť, že konanie proti ušlému vedené proti F. M. bolo vykonané v súlade s vtedy platnými ustanoveniami § 302 a nasl. zák. č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku (č. l. 738 súdneho spisu). 8 3 Tost 27/2015 Najvyšší súd sa preto stotožnil so závermi špecializovaného trestného súdu, že podmienky pre opätovné prejednanie veci odsúdeného F. M. v jeho prítomnosti tak, ako sú uvedené v § 362 ods. 1 Trestného poriadku, splnené neboli. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že postupom podľa § 193 ods.1 písm. c/ Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná. V Bratislave
17. novembra 2015 JUDr. Jana S e r b o v á , v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová