Obsah (4)

§ 13§ 567§ 10§ 17

Najvyšší súd 3 M Cdo 18/2009 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu A., akciovej spoločnosti M., so sídlom v M., IČO: X., proti ţalovanej JUDr.

generálne plnomocenstvo zo

1. apríla 1999 zaloţené na č.l. 179 spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11 C 50/1995), účasť ţalovanej na pojednávaní
2. februára 2000 a neúčasť na vyhlásení rozsudku
3. februára 2000, vypovedanie mandátnej zmluvy ţalobcom (výpoveď z
4. januára 2000 prevzala ţalovaná osobne
5. februára 2000), uplynutie výpovednej doby
6. apríla 2000, neoznámenie vypovedania mandátnej zmluvy účastníkmi konania, prevzatie rozsudku Okresného súdu Michalovce z
7. februára 2000 sp. zn. 11 C 50/1995 ţalovanou
8. mája 2000 (

č.l. 246 spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11 C 50/1995) a vrátenie predmetného rozsudku tomuto súdu

1. júna 2000 s tým, ţe ţalovaná ţalobcu uţ od
2. mája 2000 nezastupuje (

č.l. 248 spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11 C 50/1995). Sporným nie je ani to, ţe rozsudok Okresného súdu Michalovce z

1. februára 2000 sp. zn. 11 C 50/1995 nadobudol právoplatnosť
2. mája 2000 a ţe v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom J. B. pod sp. zn. Ex 337/2000 vznikla ţalobcovi povinnosť zaplatiť trovy exekúcie vo výške 381 960 Sk. Sporným aj v konaní o mimoriadnom dovolaní zostalo, či ţalovaná zodpovedá za zníţenie majetku ţalobcu, ktoré u neho nastalo zaplatením trov tohto exekučného konania. Generálny prokurátor vychádza z názoru, ţe ţalovaná zodpovedá za majetkovú ujmu ţalobcu, ktorú mu spôsobila ako mandatárka (§ 574 ods. 3 Obchodného zákonníka) a advokátka (§ 12 ods. 3 a § 21 zákona č. 132/1991 Zb.). 3 M Cdo 18/2009 6 Mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, ţe pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záleţitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu (§ 566 ods. 1 Obchodného zákonníka). Mandant môţe zmluvu kedykoľvek čiastočne alebo v celom rozsahu vypovedať (§ 574 ods. 1 Obchodného zákonníka). Od účinnosti výpovede je mandatár povinný nepokračovať v činnosti, na ktorú sa výpoveď vzťahuje. Je však povinný mandanta upozorniť na opatrenia potrebné na to, aby sa zabránilo vzniku škody bezprostredne hroziacej mandantovi nedokončením činnosti súvisiacej so zariaďovaním záleţitosti (§ 574 ods. 3 Obchodného zákonníka). Pre účely prejednávanej veci (najmä so zreteľom na niektoré názory zaujaté súdmi niţších stupňov) dovolací súd poznamenáva, ţe mandátna zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý sa týka (vnútorného) vzťahu mandanta a mandatára; na jej základe vznikajú zmluvným stranám ich vzájomné subjektívne práva a povinnosti. Zatiaľ čo dohoda o právnom zastúpení obsiahnutá v mandátnej zmluve je dvojstranný právny úkon, plnomocenstvo je jednostranný právny úkon splnomocniteľa, ktorým voči tretím osobám (navonok) vyhlasuje, ţe splnomocnil určitú osobu, aby ho v rozsahu vymedzenom v plnomocenstve zastupovala. Zánik právneho vzťahu zaloţeného mandátnou zmluvou nemá bez ďalšieho za následok zánik plnomocenstva. V zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb., ktorý treba v danej veci aplikovať z dôvodu, ţe k tvrdenému vzniku škody došlo v roku 2000 (t.j. za účinnosti tohto zákona), je advokát pri výkone advokácie povinný zachovávať Ústavu, zákony a predpisy vydané na ich vykonanie a v ich medziach riadiť sa príkazmi klienta. Advokát je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného, konať pri tom svedomite, dôsledne vyuţívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné (§ 13 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.). Advokát je povinný dbať na to, aby jeho právna pomoc bola účelná a hospodárna (§ 13 ods. 3 zákona č. 132/1990 Zb.). Advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom (§ 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.). Advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáţe, ţe škode nemohol zabrániť ani pri vynaloţení všetkého úsilia, ktoré moţno od neho ţiadať (§ 21 ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb.). 3 M Cdo 18/2009 7 Zákon č. 132/1990 Zb. určuje aj povinnosti advokáta pri plnení záväzkov zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, ktorá má z hľadiska platnej zákonnej typológie záväzkov zásadne všeobecnú povahu zmluvy mandátnej alebo príkaznej. Ustanovenia tohto zákona, ktoré upravujú práva a povinnosti advokáta, vrátane jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi (

§ 13

aţ 21 tohto zákona), predstavujú osobitnú právnu normu (lex specialis) voči tým ustanoveniam Obchodného zákonníka, ktoré upravujú práva a povinnosti mandatára [vrátane jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú mandantovi (

§ 567

aţ 576 tohto zákonníka)] a majú povahu všeobecnej právnej úpravy (lex generalis). Vzhľadom na to, ţe všeobecnú úpravu práv a povinností mandatára zariaďujúceho právne záleţitosť mandanta (obsiahnutú v Obchodnom zákonníku) moţno aplikovať len ak nie je osobitná úprava práv a povinností advokáta pri výkone advokácie (lex specialis derogat generali), nemoţno súdom v danej veci vytýkať, ţe sa sústredili na otázku porušenia povinností ţalovanej ako advokátky zastupujúcej ţalobcu a ţe sa nezaoberali otázkou, či ţalovaná bola povinná upozorniť mandanta na opatrenia potrebné na to, aby sa zabránilo vzniku škody bezprostredne hroziacej mandantovi nedokončením činnosti súvisiacej so zariaďovaním záleţitosti (§ 574 ods. 3 veta druhá Obchodného zákonníka). Podľa zákona č. 132/1990 Zb. je totiţ povinnosťou advokáta informovať klienta o aktuálnom stave veci a svedomito postupovať tak, aby boli oprávnené záujmy klienta chránené. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, ţe v čase, v ktorom mala ţalovaná zanedbať plnenie uvedenej povinnosti (pred právoplatným skončením konania vedeného na Okresnom súde Michalovce sp. zn. 11 C 50/1995), o ţiadnu bezprostredne hroziacu škodu v podobe trov exekučného konania, ani nemohlo ísť. I. Všeobecne treba uviesť, ţe zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie (§ 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb.) je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemoţno zbaviť. Táto zodpovednosť je zaloţená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a/ činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané; dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený. a/ Z ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. moţno vyvodiť, ţe výkonom advokácie je najmä obhajovanie v trestnom konaní, zastupovanie fyzických a právnických osôb pred súdmi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektmi, spisovanie listín, 3 M Cdo 18/2009 8 poskytovanie právnych rád a spracovávanie právnych rozborov. O výkon advokácie relevantný z hľadiska § 21 zákona č. 132/1990 Zb. ide bezpochyby najmä v prípade výkonu advokácie, pri ktorom advokát porušuje povinnosti stanovené zákonom č. 132/1990 Zb. Advokát je povinný svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy klienta, dôsledne vyuţívať všetky zákonné prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné a dbať o to, aby jeho právna pomoc bola účelná (§ 13 ods. 2 a 3 zákona č. 132/1990 Zb.). Súčasťou týchto povinností je bezpochyby tieţ povinnosť advokáta riadne a včas (priebeţne) informovať klienta o postupe pri vybavovaní veci a o všetkých nových okolnostiach relevantných z hľadiska veci, v ktorej ho zastupuje. Uvedené povinnosti má advokát počas celej existencie právneho vzťahu zaloţeného zmluvou o poskytnutí právnej pomoci. Treba dodať, ţe svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý nesie znaky ľahostajnosti, nedôslednosti, nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, resp. ktorý nezohľadňuje reálny stav vecí alebo tento stav nedoceňuje. b/ Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 21 zákona č. 132/1990 Zb. rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňaţného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníţenie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaloţiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoţenie majetku poškodeného), ktorý bolo moţné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. c/ O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môţe byť vţdy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina 3 M Cdo 18/2009 9 ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je kaţdá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a kaţdý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemoţno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený – nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (porovnaj tieţ rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 3 Cdo 32/2007). II. Pre účely preskúmavanej veci dovolací súd v ďalšom rozlišuje skutkové okolnosti vyplývajúce zo spisu, ku ktorým došlo: 1/ od 8. februára 2000 (prevzatia výpovede z mandátnej zmluvy ţalovanou) do 30. apríla 2000 (zániku právneho vzťahu zaloţeného touto zmluvou) a 2/ od 1. mája 2000 (deň nasledujúci po zániku právneho vzťahu zaloţeného mandátnou zmluvou) do 10. augusta 2000 (deň tvrdeného vzniku škody – uhradenia trov exekučného konania ţalobcom). 1/ Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, ţe súdy niţších stupňov v plnom rozsahu neobstarali dostatočné skutkové zistenia pre posúdenie danej veci, napríklad o tom, kto za ţalobcu osobne odovzdal ţalovanej 8. februára 2000 výpoveď z mandátnej zmluvy, ako prebiehalo toto odovzdanie a čo konkrétne bolo pri ňom dohodnuté – ţalovaná vo vyjadrení k ţalobe na č.l. 17 spisu totiţ uviedla, ţe zo strany ţalobcu bola pri osobnom doručení výpovede z mandátnej zmluvy upozornená, ţe „týmto dňom končí jej právne zastupovanie ţalobcu a ďalej vo veci bude ţalobcu zastupovať ich právnička“. Neúplné sú tieţ skutkové zistenia súdu napríklad o priebehu a výsledku údajného stretnutia „právničky spoločnosti“ so ţalovanou v marci 2000. Treba dodať, ţe i keď „právnička spoločnosti“ pred súdom poprela, ţe od ţalovanej prevzala relevantný spisový materiál (č.l. 97 spisu), v rámci svojho prednesu nevylúčila, ţe sa so ţalovanou po vypovedaní mandátnej zmluvy stretla (ako vyplýva z č.l. 35 spisu, iba „odmietla odpovedať“ na otázku, či bola osobne v marci 2000 u ţalovanej). Tieto skutkové otázky boli v danom prípade významné z hľadiska posúdenia, či ţalovaná ako advokátka konala lege artis. 3 M Cdo 18/2009 10 Obsah spisu v stave ku dňu jeho predloţenia na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní nepotvrdzuje, ţe ţalovaná v čase od 8. februára 2000 do 30. apríla 2000 svedomito a dostatočne dôsledne plnila povinnosti advokáta (§ 13 aţ 21 zákona č. 132/1990 Zb.), a to predovšetkým povinnosť dbať o ochranu práv a oprávnených záujmov klienta, vyuţívať všetky zákonné prostriedky slúţiace záujmom klienta a informovať ho priebeţne o stave konania, v ktorom ho zastupuje. Na druhej strane ale doterajší obsah spisu celkom nevylučuje moţnosť existencie dohody ţalobcu a ţalovanej o tom, ţe faktické zastupovanie ţalobcu ţalovanou končí uţ doručením výpovede z mandátnej zmluvy; relevantné skutkové zistenia však spis v tomto smere neobsahuje. Pre prípad, ţe medzi ţalobcom a ţalovanou nebola osobitná dohoda o ukončení faktického zastupovania ţalobcu ţalovanou dňom 8. februára 2000 (ako o tom svedčí obsah spisu), dovolací súd uvádza, ţe pri poskytovaní právnej pomoci je prvoradý záujem klienta [

tieţ § 8 ods. 1 Zásad výkonu advokácie schválených konferenciou advokátov 11. decembra 1999 (ďalej len „zásady výkonu advokácie“)]. Advokát je povinný bezodkladne upovedomiť klienta o všetkých dôleţitých skutočnostiach a úkonoch (

bliţšie § 9 zásad výkonu advokácie). Pokiaľ ţalovaná vo vyššie uvedenom časovom rozmedzí nepodala ţalobcovi ţiadnu informáciu o veci, v ktorej ho zastupovala, nemoţno povaţovať plnenie jej povinností súvisiacich s výkonom advokácie za postačujúce. Tak, ako jedným z prvotných úkonov advokáta vo vzťahu ku klientovi je prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby (

tieţ § 16 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci), má byť jedným z jeho posledných úkonov v súvislosti s ukončením zastupovania alebo obhajoby úkon advokáta, v rámci ktorého podá klientovi aktuálnu (záverečnú) informáciu o stave veci, v ktorej ho zastupoval. Po skončení zastúpenia je advokát povinný v primeranej lehote vrátiť klientovi doklady, ktoré mu zveril a iné doklady, ktoré mu patria (

§ 10ods.

2 zásad výkonu advokácie). Po skončení zastúpenia je advokát povinný vec s klientom finančne usporiadať (§ 12 zásad výkonu advokácie). Treba však zdôrazniť, ţe (v rámci uţ spomenutej postupnosti javov) nie kaţdé zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta má za následok vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Samo pochybenie advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. Zodpovednosť advokáta ani nie je daná v kaţdom prípade, keď ním zastupovaný (obhajovaný) klient nebol 3 M Cdo 18/2009 11 v určitom konaní úspešný. Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. V danom prípade samo neinformovanie ţalobcu ţalovanou o priebehu a výsledku pojednávania

1. februára 2000, neúčasť ţalovanej na vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa
2. februára 2000, ani nesplnenie povinnosti ţalovanej podať ţalobcovi v súvislosti so zánikom právneho vzťahu zastúpenia aktuálnu informáciu o stave konania vo veci, v ktorej ho zastupovala, nemohli mať za následok zmenšenie majetku ţalobcu, ku ktorému v zmysle ţaloby došlo aţ zaplatením trov exekúcie. Medzi účastníkmi bolo sporné, kto mal v danom prípade oznámiť súdu zánik právneho vzťahu zastúpenia ţalobcu ţalovanou. Pri riešení tejto otázky treba vziať na zreteľ ustanovenie § 28 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého odvolanie plnomocenstva účastníkom alebo jeho výpoveď zástupcom sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili; voči iným účastníkom konania sú účinné, len čo im ich oznámil súd. I keď predmetné ustanovenie z pohľadu súdu priznáva rovnaké účinky oznámeniu účastníka a oznámeniu zástupcu, je uvedené oznámenie vţdy predovšetkým na tom z nich, z iniciatívy ktorého stráca plnomocenstvo účinky. Je teda predovšetkým vecou účastníka, aby súdu oznámil odvolanie plnomocenstva; obdobne je hlavne na advokátovi, aby súdu oznámil, ţe klientovi zo závaţných dôvodov vypovedal plnomocenstvo. Tento záver nepriamo vyplýva aj z ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. (v zmysle ktorého je len advokát, ktorý vypovedal klientovi plnomocenstvo, povinný do 15 dní od doručenia výpovede plnomocenstva klientovi vykonať všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia) a tieţ z ustanovenia § 33b ods. 6 Občianskeho zákonníka [podľa ktorého len vtedy, ak k zániku právneho vzťahu zastúpenia nedošlo na základe úkonu splnomocniteľa (ak splnomocniteľ zomrie alebo ak splnomocnenec vypovie plnomocenstvo), je splnomocnenec povinný urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich právach]. Z obdobného náhľadu vychádza aj jeden z komentárov k Občianskemu súdnemu poriadku (

Občanský soudní řád, Panorama, 1985, str. 184), v ktorom je vyslovený názor, ţe splnomocnenec po účinnom odvolaní plnej moci nemá uţ k splnomocniteľovi (z titulu zániku zastupovania na základe plnej moci) osobitné povinnosti. V danom prípade nebolo súdu oznámené ani odvolanie ani vypovedanie plnomocenstva. Úkon smerujúci k ukončeniu právneho vzťahu zaloţeného mandátnou 3 M Cdo 18/2009 12 zmluvou urobil však ţalobca. Pre to, aby tento úkon týkajúci sa vnútorného vzťahu ţalobcu a ţalovanej mal aj ţalobcom sledované účinky voči súdu (navonok), bolo potrebné, aby súdu oznámil odvolanie plnomocenstva. Ţalobca tak nepostupoval. Treba dodať, ţe zo spisu nevyplýva, ţe ţalovaná mala zákonný dôvod vypovedať plnomocenstvo (

§ 17ods.

1 zákona č. 132/1990 Zb.). Sama okolnosť, ţe ţalovaná neoznámila súdu vypovedanie mandátnej zmluvy ţalobcom alebo zánik právneho vzťahu zastúpenia ţalobcu ţalovanou, nemôţe mať ale za následok vznik jej zodpovednosti za škodu, náhrady ktorej sa ţalobca voči nej domáha. 2/ V čase od

1. mája 2000 uţ ţalovaná (z pohľadu vnútorného vzťahu ţalobcu a ţalovanej) nebola zástupkyňou ţalobcu, naďalej však (vzhľadom na to, ţe súdu nebolo oznámené odvolanie plnomocenstva účastníkom alebo výpoveď plnomocenstva zástupcom) zostala (navonok – vo vzťahu k súdu) subjektom, v prípade ktorého malo doručenie rozsudku súdu prvého stupňa za následok doručenie tohto rozhodnutia s účinkami pre ţalobcu. Dovolací súd sa nestotoţňuje s názorom súdov, ţe po
2. máji 2000 ţalovanej z doručenia predmetného rozsudku nevyplynula ţiadna povinnosť. I keď moţno súhlasiť so ţalovanou v tom, ţe voči ţalobcovi nemala ţiadnu zmluvnú povinnosť, lebo zmluvný vzťah medzi ţalobcom a ňou v čase doručenia rozsudku súdu prvého stupňa neexistoval, a preto je vylúčená jej zodpovednosť za porušenie zmluvného záväzku (č.l. 17, resp. 45 spisu), nie je v uvedenom časovom období celkom vylúčená moţnosť zanedbania inej neţ zmluvnej povinnosti a v dôsledku toho nastúpenie inej zodpovednosti ţalovanej, a to zodpovednosti za škodu spôsobenú ţalobcovi prípadným porušením povinnosti v zmysle Občianskeho zákonníka. Do úvahy prichádza medziiným napríklad porušenie preventívnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je kaţdý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a ţivotnom prostredí. Spomedzi skutkových okolností spadajúcich do tohto časového obdobia povaţuje dovolací súd za významné, ţe ţalovaná prevzala
3. mája 2000 za ţalobcu rozsudok Okresného súdu Michalovce z
4. februára 2000 č.k. 11 C 50/1995-241; tento rozsudok nadobudol právoplatnosť
5. mája
6. Obsah spisu opodstatňuje záver, ţe pokiaľ by ţalovaná o prevzatí tohto rozsudku bezodkladne informovala priamo ţalobcu, mal by zrejme moţnosť podať proti nemu riadny opravný prostriedok (a nedošlo by k jeho odmietnutiu ako oneskorene podaného). Ţalovaná o prevzatí tohto rozsudku ale ţalobcu neinformovala; doručený rozsudok zaslala späť Okresnému súdu Michalovce, aj to aţ s odstupom vyše 3 M Cdo 18/2009 13 mesiaca (
7. júna 2000) s tým, ţe ţalobcu uţ od
8. mája 2000 nezastupuje. Ţalovaná, advokátka poskytujúca profesionálne odbornú právnu pomoc, sa podľa obsahu spisu v danej situácii spoliehala na to, ţe uvedený rozsudok jej bol doručený súdom „duplicitne“. Zrejme nepočítala s moţnosťou, ţe súdu nebolo doručené oznámenie ţalobcu o odvolaní plnomocenstva, a ţe v dôsledku toho prevzatím uvedeného rozsudku začne ţalobcovi plynúť lehota na podanie odvolania, po márnom uplynutím ktorej uţ ţalobca nebude mať moţnosť podať riadny opravný prostriedok a rozsudok sa uplynutím lehoty určenej na plnenie stane vykonateľným (exekučným titulom). So zreteľom na postupný, na seba nadväzujúci, sled jednotlivých javov (príčin a dôsledkov), a tieţ s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci moţno uzavrieť, ţe toto (ne)konanie ţalovanej malo v porovnaní s ďalšími skutočnosťami uvádzanými ţalobcom osobitný význam. III. Súdy v danom prípade vec neposúdili z aspektov, na ktoré poukázal dovolací súd vyššie (

II. 2/) a záver, ţe ţalovaná nemôţe zodpovedať ţalobcovi za spôsobenú škodu vyvodili – predčasne – len zo samej skutočnosti, ţe právny vzťah zastúpenia medzi nimi uţ od 1. mája 2000 neexistoval, pričom sa ale opomenuli zaoberať otázkou moţnosti jej prípadnej zodpovednosti za škodu v zmysle Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na prieskumnú povahu konania o mimoriadnom dovolaní (so zreteľom na ktorú môţe dovolací súd preskúmať len tie právne závery, z ktorých vychádza rozhodnutie súdu niţšieho stupňa) sa touto otázkou nemohol zaoberať ani Najvyšší súd Slovenskej republiky. Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je sčasti opodstatnené. Vzhľadom na to napadnuté rozhodnutia zrušil (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 2 O.s.p.) a vec vrátil Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie. Pre účely ďalšieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe ani ţalobca sám ako účastník konania vedeného na Okresnom súde v Michalovciach pod sp. zn. 11 C 50/1995 nebol po jeho prejave smerujúcom k zániku právneho vzťahu zastúpenia dostatočne opatrný pri ochrane svojich práv. Dovolací súd poukazuje jednak na to, ţe ţalobca súdu neoznámil odvolanie plnomocenstva, jednak na to, ţe v súlade so zásadou, ţe právo patrí bdelým (pozorným, ostraţitým, bedlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, neodkladajú svoje rozhodnutia týkajúce sa uplatnenia práv na poslednú chvíľu, svoje procesné úkony pripravujú s dostatočným časovým predstihom, nespoliehajú sa 3 M Cdo 18/2009 14 na náhodu, predvídajú aj moţnosti vzniku komplikovaných situácií sťaţujúcich výkon práv a ich uplatnenie v stanovených lehotách (

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 248/2006), mal ţalobca aj sám – osobitne po 1. máji 2000 – iniciovať prevzatie spisového materiálu od ţalovanej, prípadne sa informovať na súde o stave konania, v ktorom jednostranne z vlastnej iniciatívy ukončil svoje zastupovanie ţalovanou. Takto by zrejme, stále ešte s dostatočným časovým predstihom (skôr, neţ rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol znaky vykonateľného exekučného titulu) získal informácie nielen o uţ uskutočnenom vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, ale aj o tom, ţe ţalovaná neoznámila súdu vypovedanie plnomocenstva. Dovolací súd k tomu dodáva, ţe ţalobca za určitých okolností mohol získať relevantné informácie aj inak – od „právničky spoločnosti“, ktorá (

vyššie) nevylúčila, ţe sa so ţalovanou po vypovedaní mandátnej zmluvy stretla. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 21. októbra 2010 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková