čl. 16, 19 a 23 Ústavy Slovenskej republiky. V doplňujúcom podaní zo dňa 3.11.2014 navrhovateľ zaslal najvyššiemu súdu kópiu sťažnosti - žiadosti o vyradenie navrhovateľa z evidencie osôb so zakázaným vstupom na územie Schengenského priestoru adresovanej Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a negatívnu odpoveď na predmetnú sťažnosť. Predmetnými dokumentmi preukazoval vyčerpanie všetkých prostriedkov, ktoré umožňuje zákon. Navrhovateľ súčasne argumentoval, že návrh bol podaný v posledný deň lehoty na poštovú prepravu. Lehota na podanie návrhu bola teda zachovaná. Navrhovateľ uviedol, že vytvorenie záznamu v systéme SIS odporca odvodzuje od rozsudku Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 10.3.2005 vo veci sp. zn. 2T 40/05, na základe ktorého bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Ustanovenie čl. 24 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 1987/2006 (ďalej len nariadenie) umožňuje vytvorenie záznamu v systéme SIS, v žiadnom prípade však neukladá povinnosť taký záznam v SIS vytvoriť. V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR.
čl. 50 ods. 6 Ústavy SR trest sa ukladá
zákona účinného v čase spáchania trestného činu. Obdobnú zásadu obsahuje aj čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach („Dohovor"). Vytvorenie záznamu v systéme SIS mal
navrhovateľa za následok rozšírenie zákazu vstupu na územie všetkých štátov 3 1Sžz/7/2014 Schengenského priestoru. Takéto rozšírenie zákazu vstupu je
navrhovateľa trestom pre účely aplikácie čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a čl. 7 Dohovoru. V čase spáchania trestného činu, za ktorý bol navrhovateľ odsúdený na základe uvedeného rozsudku, platné právo s takým trestom nepočítalo. Z tohto dôvodu vytvorenie záznamu o navrhovateľovi v systéme SIS
čl. 24 ods. 3 Nariadenia
navrhovateľa neprichádza do úvahy. Navrhovateľ uviedol, že dôvody prečo sa dňa 17. decembra 2013 podrobil hraničnej kontrole na hraničnom prechode Vyšné Nemecké sú vysvetlené v sťažnosti adresovanej Ministerstvu vnútra SR. Samotný fakt, že sa navrhovateľ dostavil na hraničný prechod za tým účelom, aby sa podrobil hraničnej kontrole, nie je dôvodom, aby bol zaradený do systému SIS. Zákonným dôvodom na zaradenie navrhovateľa do SIS nie je ani absencia kontrol na vnútorných hraniciach Schengenského priestoru. Navrhovateľ uviedol, že odporca je v zmysle § 69 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. prevádzkovateľom všetkých informačných systémov Policajného zboru SR. Navrhovateľ špecifikoval znenie petitu tak, že navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zakázal odporcovi pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa na súkromie, súkromný a rodinný život, práva na slobodný pohyb a práva nebyť potrestaný
prísnejších predpisov vydaných po spáchaní trestného činu tým, že odporca vedie o navrhovateľovi záznam v Schengenskom informačnom systéme. Súčasne navrhol, aby najvyšší súd odporcovi uložil povinnosť do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zabezpečiť, aby Schengenský informačný systém neobsahoval záznam o navrhovateľovi. V doplňujúcom podaní zo dňa
navrhovateľa konzistentné a navyše neobstojí vzhľadom na okolností posudzovaného prípadu.
navrhovateľa záujem Slovenskej republiky na zabezpečení výkonu trestu uloženého slovenským súdom nemôže byť bez ďalšieho nadriadený právu navrhovateľa na slobodný pohyb v štátoch mimo územia Slovenskej republiky. Poukázal na to, že odporca potvrdil, že záznam v systéme SIS II bol vytvorený až v roku 2014, t. j. 9 rokov po udelení trestu vyhostenia a 7 rokov po pripojení Slovenskej republiky k SIS.
navrhovateľa je možné rozumne vychádzať z toho, že ak by riziko zneužitia Schengenského priestoru zo strany navrhovateľa predstavovalo reálne bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku, navrhovateľ by bol zaradený do systému SIS II okamžite po pripojení Slovenskej republiky do SIS II. Pokiaľ odporca odôvodňuje neskoršie zaradenie navrhovateľa do systému problémami organizačného, systémového charakteru (časová náročnosť procesu vyhľadania starších rozsudkov a overovanie v Registri trestov), zabezpečenie vloženia starších prípadov, ktoré sú obdobné prípadu navrhovateľa do systému SIS II nebolo
navrhovateľa prioritou verejnej moci. Rozšírenie zákazu vstupu na územie celého Schengenského priestoru, ktoré má za následok zaradenie navrhovateľa do systému SIS II, je svojou povahou sankciou trestnoprávnej povahy oveľa prísnejšou ako zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky. 5 1Sžz/7/2014 Navrhovateľ mal za to, že je možné vyhovieť jeho žalobe aj bez toho, aby súd musel požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu Nariadenia SIS II. Pre prípad, ak by sa súd nestotožnil s týmto záverom a skonštatoval, že nie je oprávnený preskúmavať postup odporcu pri aplikácii voľnej úvahy dovolenej Nariadením SIS II navrhol, aby sa súd obrátil na Európsky súdny dvor so žiadosťou o rozhodnutie o nasledujúcej predbežnej otázke: Je potrebné Nariadenie SIS II vykladať v svetle zákazu retroaktivity noriem ukladajúcich sankcie trestnoprávnej povahy vyplývajúceho z čl. 49 ods. 1 Charty základných práv EÚ a čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach tak, že čl. 24 ods. 3 Nariadenia SIS II sa nepoužije v prípadoch, kedy rozhodnutie
čl. 24 ods. 1 Nariadenia SIS II bolo prijaté pred zverejnením Nariadenia SIS II v Úradnom vestníku? II. Vyjadrenia odporcu Odporca vo vyjadrení k návrhu navrhovateľa vyslovil názor, že návrh bol podaný po uplynutí 30-dňovej zákonnej lehoty a teda konanie o ňom by malo byť zastavené. Zároveň označil návrh i za nedôvodný s tým, že konaním slovenských orgánov nedošlo k zásahu do práv navrhovateľa v rozpore s právnymi predpismi, pretože zaradenie navrhovateľa ako nežiaducej osoby do systému SIS bolo vykonané v súlade so zákonom. Uviedol, že v súlade so zákonom č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) vedie Úrad hraničnej a cudzineckej polície prezídia PZ evidenciu nežiaducich osôb, v ktorej sú evidovaní cudzinci, ktorým bol uložený zákaz vstupu alebo trest vyhostenia, alebo ak tak ustanovuje osobitný predpis. V súvislosti s prípravou na vstup Slovenskej republiky do Schengenského priestoru bolo od 1.9.2007 vytvorené pripojenie na systém SIS. V tejto súvislosti začala Slovenská republika zasielať záznamy z vlastnej evidencie nežiaducich osôb o štátnych príslušníkoch tretích krajín do systému SIS v súlade s platnou právnou úpravou EÚ. 6 1Sžz/7/2014 Dôvodom zaradenia navrhovateľa do systému SIS je, aby členské štáty mohli v rámci vykonávania hraničnej kontroly na svojich vonkajších hraniciach
ustanovení Kódexu schengenských hraníc zabrániť vstupu na územie členských štátov, nakoľko navrhovateľ vzhľadom na uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky, ktorý je stále platný, predstavuje hrozbu pre vnútornú bezpečnosť alebo verejný poriadok Slovenskej republiky. Zaradenie navrhovateľa do systému SIS
odporcu nie je novým trestom, ale realizačným opatrením výkonu takého trestu. Ak by takáto možnosť neexistovala, potom by mohol navrhovateľ pricestovať na územie SR cez vnútornú hranicu (hranicu s Poľskou republikou, Českou republikou, Rakúskou republikou, Maďarskou republikou alebo vnútornou leteckou linkou cez medzinárodné letiská), keďže na týchto vnútorných hraniciach sa nevykonáva hraničná kontrola. Odporca pritom poukázal na čl. 5 Kódexu schengenských hraníc, z ktorého znenia vyplýva, že osoba nesmie predstavovať hrozbu pre, čo len jeden členský štát. Ak tomu tak je, potom nespĺňa podmienky na vstup. Zdôraznil, že uvedený postup je jednotný vo všetkých členských štátoch. Odporca tiež poukázal na to, že z čl. 5 ods. 4 Kódexu schengenských hraníc vyplýva, že i napriek evidencii záznamu v systéme SIS členský štát Európskej únie môže rozhodnúť z určitých dôvodov (vrátane humanitárnych) o povolení vstupu na svoje územie.
odporcu zaradenie navrhovateľa do systému SIS v roku 2014 nemožno považovať za nový trest. Zaradenie do evidencie nežiaducich osôb bolo vykonané iba na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu v Michalovciach č. k. 2T 40/05-51 zo dňa 10.3.2005, ktorým súd uložil navrhovateľovi
Trestného zákona samostatný trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky natrvalo, dňom 16.3.
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.“) po zistení, že návrh bol podaný oprávnenou osobou (§ 250v ods. 3 O.s.p.), nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 v spoj. s ust. § 250v ods. 8 O.s.p.) na 13.1.2015, ktoré odročil s tým, že navrhovateľovi, ktorý na pojednávaní tvrdil, že dotknuté texty nariadenia sú nejasné, uložil povinnosť v stanovenej lehote zaslať konajúcemu súdu text navrhnutých predbežných otázok spolu s ich odôvodnením. Navrhovateľ predložil otázku pre Súdny dvor EÚ v podaní zo dňa 28.1.2015, ktoré bolo najvyššiemu súdu doručené dňa 14.9.
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie (ods. 1). Orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý
tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor podriadený (ods. 2). Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo (ods. 3). Súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný (ods. 4). Navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel (ods. 5). 9 1Sžz/7/2014 Súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania (ods. 6).
1 v spojení s § 250v ods. 8 O.s.p. pri preskúmavaní nezákonnosti zásahu orgánu verejnej správy je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vykonania tvrdeného zásahu.
8 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) nežiaducou osobou je cudzinec, ktorému bol uložený zákaz vstupu, ktorému bol uložený trest vyhostenia, na ktorého bolo vydané upozornenie na účely odopretia vstupu, alebo ak tak ustanovuje osobitný predpis. V zmysle § 76 ods. 1 písm. i/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar pri plnení úloh vedie v informačných systémoch Policajného zboru vedených
osobitného predpisu evidenciu o nežiaducich osobách.
3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zaznamená údaje o štátnom príslušníkovi tretej krajiny, čase zákazu vstupu a o dôvodoch rozhodnutia do evidencie nežiaducich osôb, a ak existujú dôvody, môže tiež vyhotoviť záznam v schengenskom informačnom systéme. Štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorom bol vyhotovený záznam v schengenskom informačnom systéme, policajný útvar informuje o dôsledkoch takého opatrenia. Ministerstvo vnútra vyradí štátneho príslušníka tretej krajiny z evidencie nežiaducich osôb po a) udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky, b) udelení trvalého pobytu
2,
právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, najmä vo veci prístupu, opravy, výmazu či poskytnutia informácie alebo odškodnenia v súvislosti so záznamom, ktorý sa ho týka.
ods. 2 sa členské štáty navzájom zaväzujú vymáhať konečné rozhodnutia vydané súdmi alebo orgánmi uvedenými v ods. 1 čl. 43. Nebolo sporné, že navrhovateľ sa písomnou žiadosťou zo dňa 15.4.2014 domáhal vyradenia z evidencie osôb so zakázaným vstupom na územie Schengenského priestoru. Predmetná žiadosť bola dňa 25.4.2014 doručená prostredníctvom kancelárie ministra vnútra Prezídiu PZ Úradu hraničnej a cudzineckej polície, 12 1Sžz/7/2014 ktoré navrhovateľovi písomne dňa 6.5.2014 oznámilo, že žiadosť nemohla byť vybavená kladne. Predmetnými dokumentmi navrhovateľ preukázal vyčerpanie všetkých prostriedkov, ktoré osobitné predpisy umožňujú. K otázke vyčerpania opravných prostriedkov, ktoré umožňujú osobitné predpisy najvyšší súd dáva do pozornosti rozsudok Nejvyšší správního soudu Českej republiky, ktorý v rozsudku č. k. 1Aps 15/2013-33 zo dňa 25.6.2014 zaujal stanovisko k tvrdenému zásahu vložením údajov do systému SIS, pričom v ňom o. i. detailne popísal judikatúru iných členských štátov EÚ v súvislosti s danou problematikou: „...Úprava pravomoci ohledně SIS v českém právním řádu je obsažena v zákoně č. 273/2008 Sb., o Policii České republiky. Podle § 84 odst. 1 tohoto zákona Policie v souladu se závazky České republiky vyplývajícími z mezinárodních smluv o odstraňování kontrol na společných hranicích a s nimi souvisejících předpisů Evropské unie zpracovává informace včetně osobních údajů v SIS. Podle § 84 odst. 2 Policejní prezidium provozuje národní součást SIS a plní úkoly orgánu centrálně odpovědného za národní součást SIS a úkoly orgánu zajišťujícího výměnu doplňujících informací k záznamům v SIS. Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek tomu, že navrhovateľ splnil zákonom stanovenú podmienku dodržania zákonnej lehoty na podanie návrhu ako aj vyčerpania opravných prostriedkov, ktoré umožňujú osobitné predpisy, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je potrebné zamietnuť, nakoľko navrhovateľ nepreukázal splnenie ďalšej zo základných podmienok požadovaných zákonom pre existenciu nezákonného stavu, proti ktorému právny poriadok poskytuje ochranu formou zásahovej žaloby v rámci správneho súdnictva, a to že charakter tvrdeného zásahu bol nezákonný.
názoru najvyššieho súdu vnesenie údajov vyplývajúcich z právoplatného a vykonateľného trestného rozsudku do systému SIS a následne aj do systému SIS II nemožno v žiadnom prípade chápať ako nezákonné konanie či zásah orgánu verejnej moci 13 1Sžz/7/2014 do práv navrhovateľa. Práve naopak – vloženie záznamu do SIS (SIS II) je vo svojej podstate ochranným opatrením a bol až ďalším krokom, ktorý nasledoval po právoplatnom odsúdení navrhovateľa za trestný čin
slovenského právneho poriadku. Pokiaľ ide o samotný zásah, teda akúsi činnosť (nie rozhodnutie) orgánu verejnej správy, najvyšší súd považuje za potrebné najprv uviezť, že štát prostredníctvom svojich orgánov zasahuje do výkonu práv iných subjektov, za účelom riadneho fungovania štátu a spoločnosti. Takéto konanie orgánov verejnej správy však musí byť zákonné, to znamená, že nesmie vybočiť z ústavného rámca vymedzeného najmä prostredníctvom čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Obmedzujúci zásah orgánu do slobôd a práv jednotlivca musí byť dostatočne odôvodnený verejným záujmom, inak by nespĺňalo podmienku zákonnosti. Pojem „nezákonný zásah“ nie je zákonom definovaný. Ustálená judikatúra však považuje za zásah nezákonný útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv, teda porušenie konkrétneho práva, ktorý trvá, alebo trvajú jeho následky, či hrozí jeho opakovanie. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité uviesť, že vloženie zápisu do systému SIS
čl. 24 ods. 2 alebo 3 nariadenia č. 1987/2006 je ochranným opatrením nadväzujúcim na pôvodné administratívne alebo súdne rozhodnutie, ktoré bolo prijaté z dôvodov určitého porušenia (hoc aj v prípadoch nelegálneho pobytu) cudzinca, ktoré samo o sebe ešte nemusí mať povahu trestnoprávnej sankcie. Nadväzujúce vloženie zápisu do systému SIS v prípadoch
čl. 24 ods. 2 citovaného nariadenia je obligatórne, zatiaľ čo v prípadoch
čl. 24 ods. 3 nariadenia iba fakultatívne, síce ďalej rozširuje negatívne dôsledky pôvodného rozhodnutia pre daného cudzinca, nemožno ho však
názoru najvyššieho súdu vnímať ako samostatnú sankciu trestnej povahy. 14 1Sžz/7/2014 Zatiaľ čo u záznamov do systému SIS
čl. 24 ods. 2 nariadenia má príslušný správny orgán povinnosť tento zápis vykonať, ide o deklaratórny zápis, pri postupe
čl. 24 ods. 3 nariadenia závisí záznam do systému SIS (ak nie sú jeho podmienky ďalej konkretizované vo vnútroštátnom práve) na správnom uvážení príslušného orgánu, ktorého úvahu je možné identifikovať a teda aj preskúmať len následne, potom, ako správny orgán žiadosti o výmaz nevyhovie a následne dôvody, pre ktoré záznam do systému SIS vložil uvedie, tak ako to bolo v danom prípade v rámci konania o zásahovej žalobe. Súdny prieskum správnej úvahy je možný
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky len v rozsahu, či správne uváženie nevybočilo z hľadísk ustanovených zákonom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd zastáva názor, že bol oprávnený posudzovať správne uváženie správneho orgánu ako hodnotiaci proces, nie však samotný výsledok správnej úvahy a v žiadnom prípade súd nemôže nenahrádzať uváženie správneho orgánu vlastným uvážením. Úlohou najvyššieho súdu bolo preskúmať správne uváženie správneho orgánu, ktorý navrhovateľa zaevidoval do systému SIS
čl. 24 ods. 3 nariadenia z pohľadu, či nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Najvyšší súd mohol teda iba posudzovať, či úvaha správneho orgánu bola v súlade s pravidlami logického uvažovania a či správne uváženie nevybočilo z hľadísk ustanovených zákonom. Najvyšší súd nezistil, že by v danom prípade bola použitá taká interpretácia a aplikácia právnej normy, predovšetkým právnej normy upravujúcej použitie voľnej úvahy správnym orgánom, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. 15 1Sžz/7/2014 Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých bola založená správna úvaha správneho orgánu absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky. Zaevidovanie navrhovateľa do systému SIS z dôvodov, ktoré odporca uviedol,
názoru najvyššieho súdu nie sú ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa týkajúcu sa retroaktívneho pôsobenia práva, ktoré je zakázané,
názoru najvyššieho súdu v danom prípade sa nejedná o tzv. pravú retroaktivitu, ktorá je aj mimo oblasti trestného práva väčšinou z ústavnoprávneho hľadiska neprípustná, skôr ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je mimo oblasti trestného práva v zásade prípustná. Z uvedeného vyplýva, že každé pôsobenie neskoršieho zákona do minulosti sa v teórii nepovažuje za spätné pôsobenie. To je aj dôvod, prečo hovorí sa o nepravej retroaktivite, ktorú nemusíme striktne považovať za retroaktivitu. K nepravej retroaktivite vyslovuje L. Hanuš nasledovné: „Retroaktivita nepravá, tudíž zpětným působením není, nýbrž určitým způsobem pro budoucnost ex nunc modifikuje právní vztahy již založené." Navrhovateľ v danom prípade vedel, resp. vedieť mohol a mal, že sa dopustil predmetného porušenia, resp. že spáchal trestný čin a že ide o konanie nedovolené a rovnako vedel, že mu bol uložený za daný trestný čin trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Je samozrejme otázkou, či navrhovateľ mohol predpokladať, že Slovenská republika v budúcnosti vstúpi do Schengenského priestoru a teda sa pripojí aj postupom
čl. 96 Schengenského vykonávacieho dohovoru, ktorý v čase jeho porušenia už existoval, hoci nezaväzoval Slovenskú republiku a že následne bude tento postup upravený (s určitými modifikáciami) aj v čl. 24 nariadenia a že z týchto skutočností 16 1Sžz/7/2014 budú pre neho vyplývať ďalšie negatívne dôsledky nad rámec sankcie, ktorú mu za jeho porušenie uložil súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd však mal za to, že nejde o výnimočnú situáciu, keď napr. zákonom novo stanovená podmienka bezúhonnosti pre určitú činnosť môže dopadnúť aj na tých, ktorí sa trestného činu alebo iného protiprávneho konania dopustili v minulosti, keď takáto podmienka upravená nebola. Z tohto pohľadu sa preto nemohol stotožniť s názorom navrhovateľa, že v danom prípade išlo o retroaktívne pôsobenie práva, ktoré je zakázané. IV. Záver a trovy konania Z dôvodov vyššie uvedených najvyšší súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný v zmysle § 250v ods. 4 posledná veta O.s.p. zamietol. Keďže navrhovateľ nebol v konaní úspešný, súd mu právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 250v ods. 5 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 9. novembra 2015 JUDr. Elena Berthotyová PhD., v. r. predsedníčka a senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.