Najvyšší súd 7 Cdo 120/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: M. C., bytom J., zast. JUDr. Mária Ďurajová, advokátka so sídlom Roţňava, Nám.
- mája 11, proti ţalovanej: Obec Ochtiná, Ochtiná 52, 049 35, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn. 5 Cpr 2/2013, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
- októbra 2014 sp. zn. 2 CoPr 4/2014, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
- októbra 2014 sp. zn. 2 CoPr 4/2014 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z
- októbra 2014 sp. zn. 2 CoPr 4/2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Roţňava (ďalej aj „súd prvého stupňa“) z
- marca 2014, č.k. 5 Cpr 2/2013-49, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd na odvolanie ţalobkyne vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, ţe odvolanie je nedôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd pred verejným vyhlásením rozsudku upozornil účastníkov konania na moţnosť pouţitia ust. § 59 ods. 1,2 Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“) a § 77 ZP a poskytol účastníkom lehotu na vyjadrenie k moţnému pouţitiu týchto zákonných ustanovení. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe ak nedošlo k skončeniu pracovného pomeru niektorým zo spôsobov skončenia pracovného pomeru ZP, ţalobca nemôţe sa domáhať ochrany práv podľa § 77 ZP, môţe sa domáhať iba ochrany svojich práv určovacou ţalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p., pokiaľ preukáţe existenciu naliehavého právneho záujmu na takejto určovacej ţalobe. Ďalej 2 7 Cdo 120/2015 uviedol, ţe keďţe ţalobkyňa nielenţe nepreukázala, ale ani netvrdila, aby ku skončeniu pracovného pomeru v danom prípade došlo niektorým zo spôsobov uvedených v cit. § 77 ZP je zrejmé, ţe sa nemohla ţalobou domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, t.j. ochrany podľa cit. § 77 ZP. Keďţe sa podľa odvolacieho súdu nedomáhala ochrany svojich práv určovacou ţalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p., správne podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa rozhodol, ak zamietol ţalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd konštatoval, ţe dovolacie námietky ţalobkyne sú nedôvodné a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním z dôvodu, ţe jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ O.s.p. a z dôvodu, ţe rozsudok odvolacieho súdu trpí aj inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorou je procesná vada, ktorá zakladá zmätočnosť rozhodnutia a ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa ţalobkyne procesne nesprávny postup súdu v občianskoprávnom konaní jej mal odňať moţnosť konať pred súdom a uplatňovať procesné oprávnenia, primárne za účelom ochrany práv. Ţalobkyňa uvádza, ţe tým, ţe odvolací súd konal bez pojednávania, hoci sa dovolávala verejného prejednania veci, nepovaţuje postup odvolacieho súdu za správny. Ďalej namieta, ţe v posudzovanom prípade, ani z výzvy odvolacieho súdu nevyplýval sledovaný postup pouţitia podľa § 80 písm. c/ O.s.p., súd odôvodňuje jeho moţné pouţitie len v písomnom odôvodnení rozsudku. Ţalobkyňa namieta a spochybňuje aj vecnú správnosť rozsudku odvolacieho súdu. Podľa ţalobkyne bolo vecou odvolacieho konania, aby o veci znovu rozhodol a tým, ţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, prijal za prejudiciálne vyriešenú aj otázku druhu pracovného pomeru, predpokladanú vytýkanou ţalobou na určenie v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Ţalobkyňa argumentuje, ţe pokiaľ by neuplatnila právo vyplývajúce z ust. § 77 ZP a neuplatnila by ho v prekluzívnej lehote, súd by uţ nemohol v ţiadnom inom konaní riešiť otázku platnosti právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru. Podľa jej tvrdení, nebolo prihliadané na listinné dôkazy, na prešetrovanie spornej veci Inšpektorom práce Košice, ktorý sám deklaroval porušenie ustanovení ţalovanou a sám odkazuje na postup ţalobkyne podľa § 77 ZP dovolať sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru na príslušnom súde. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal 3 7 Cdo 120/2015 najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné, ak smeruje proti takému jeho rozhodnutiu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. procesne prípustné. Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j. ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa 4 7 Cdo 120/2015 postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát). Ţalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ a g/ O.s.p. netvrdila a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola ţalobkyni odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. K ţalobkyňou vytýkanej procesnej vade malo dôjsť v súvislosti s prejednaním jej odvolania odvolacím súdom, keďţe odvolací súd konal bez pojednávania. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd po prejednaní odvolania dospel k záveru, ţe skutkové zistenia súdu prvého stupňa sú úplné a správne a ţe správne je aj ich právne posúdenie súdom prvého stupňa. Keďţe dospel k záveru, ţe sú dané zákonné dôvody potvrdenia odvolaním napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1 O.s.p.), nemusel dokazovanie zopakovať ani doplniť (viď § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Rozhodnúť bez odvolacieho pojednávania mohol aj preto, lebo súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania (viď § 214 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a zo spisu nevyplýva, ţe by prejednanie a rozhodnutie veci na odvolacom pojednávaní vyţadoval dôleţitý verejný záujem (viď § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vychádzajúc z vyššie uvedeného, nebol splnený ani jeden z dôvodov pre nariadenie pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., takţe odvolací súd nebol povinný v 5 7 Cdo 120/2015 predmetnej veci nariadiť pojednávanie; mohol postupovať podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a pokiaľ pojednávanie nenariadil, neodňal tým ţalobkyni moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. ako dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, ţe v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne takouto vadou postihnuté. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe vada konania vymedzená v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, ţe s tam uvedenými poţiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v 6 7 Cdo 120/2015 ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Vzhľadom k tomu, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku načrtol moţnosť iného právneho posúdenia v predmetnej veci v prípade, ak by sa ţalobkyňa domáhala ochrany svojich práv určovacou ţalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p. a pokiaľ by preukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na takejto určovacej ţalobe, mal odvolací súd podľa dovolacieho súdu v odôvodnení uviesť, prečo by mala ţalobkyňa postupovať podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a zároveň uviesť, aký je rozdiel v porovnaní s domáhaním sa ochrany práv podľa ust. § 77 ZP. Dovolací súd poukazuje na to, ţe odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa vyššie uvedené podmienky a odvolací súd tak odňal ţalobkyni moţnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o ţaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru, neprichádza do úvahy skúmanie naliehavého právneho záujmu na určenie neplatnosti právneho úkonu, ako je to inak 7 7 Cdo 120/2015 podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Ak by však rozviazal pracovný pomer niekto, kto nebol účastníkom tohto právneho vzťahu, môţe sa zamestnanec ţalobou na príslušnom súde podľa § 80 písm. c/ O.s.p. domáhať, aby bolo určené, ţe toto rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, ak má na takom určení naliehavý právny záujem. Podanie tejto ţaloby nie je obmedzené ţiadnou lehotou. Ak nebola takáto ţaloba podaná, moţno sa otázkou platnosti rozväzovacieho právneho úkonu na rozdiel od § 64 (v SR § 77 ZP) zaoberať v inom spore ako predbeţnou otázkou (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 487/1999, PR 10/1999, s. 553- 556). Vychádzajúc z cit. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR a dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu, nie je zrejmé, na základe čoho a z akých dôkazov dospel odvolací súd k záveru, ţe účastníci konania uzavreli pracovný pomer na dobu určitú (neurčitú?) a ţe by ţalobkyňa bola úspešná pri domáhaní sa ochrany svojich práv určovacou ţalobou podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje na to, ţe občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretoţe právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umoţnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti moţno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo moţné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu ţalobcom poţadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo ţalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ţalobkyňa v dovolaní ďalej namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 8 7 Cdo 120/2015 Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Dovolací súd tak dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne je nielen procesne prípustné, ale aj opodstatnené a vzhľadom na dôvod zrušenia rozsudku odvolacieho súdu nezaoberal sa dovolací súd námietkou ţalobkyne, ţe v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rovnako sa nezaoberal ani vecnou stránkou dovolania. So zreteľom na to dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- októbra 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová