← Slovensko

o ochranu osobnosti

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 349/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. Š., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. E., advokátkou v B., proti ţalovanej N., so sídlom v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou S., so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 7 C 239/2007, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z

  1. mája 2014 sp. zn. 8 Co 606/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo
  2. decembra 2007 č.k. 7 C 239/2007-111 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 500 000,- Sk (16 596,96 eur) do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku ţalobu zamietol a ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 62 000,- Sk (2 058,02 eur) a trovy právneho zastúpenia vo výške 99 957,- Sk (3 317,96 eur) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa mal za preukázané, ţe článkom uverejneným v denníku P. na druhej strane dňa
  3. mája 2007 pod titulom „H.“ bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti ţalobcu a to do jeho práva na ochranu občianskej cti a profesionálnej váţnosti, keď citovaný titulok bol nielen nepravdivým skutkovým tvrdením, ale aj hlboko uráţlivý a znevaţujúci. Súd prvého stupňa mal za nepodstatné, či titulok korešponduje s obsahom článku alebo nie, nakoľko výroky kritizujúce materiál legislatívnej komisie obsahujúci legislatívne návrhy Trestného zákona uverejnené v článku, boli tieţ hrubo zavádzajúce, znevaţujúce a podľa názoru súdu prvého stupňa vyplývali 2 4 Cdo 349/2014 z nedostatočnej informovanosti alebo absolútneho nepochopenia danej problematiky. Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe táto skutočnosť nezbavuje autora článku právnej zodpovednosti za uvedený výrok, ktorý je nepravdivý a predstavuje citeľný neoprávnený zásah do práva ţalobcu na ochranu jeho osobnosti. Vzhľadom k tomu, ţe predmetným výrokom bola v značnej miere zníţená dôstojnosť ţalobcu, priznal ţalobcovi aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a za primeranú povaţoval sumu 500 000,- Sk (16 596,96 eur), ktorá zodpovedá satisfakčnej a preventívnej funkcii finančnej náhrady. Súd prvého stupňa prihliadol k tomu, ţe nepravdivé tvrdenia o ţalobcovi vo verejnosti v značnej miere zníţili jeho dôstojnosť a váţnosť a negatívny dopad tohto zásahu do práv ţalobcu sa premietol nielen do sféry odborného a profesionálneho ţivota ţalobcu, ale zasiahol aj do sféry privátnych a spoločenských vzťahov ţalobcu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a § 149 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
  4. októbra 2008 sp. zn. 5 Nc 29/2008 vylúčil sudcov JUDr. M. a JUDr. J. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6 Co 64/08 (vec Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 7 C 239/2007). Bol názoru, ţe skutočnosť vylúčenia predsedníčky senátu A. z prejednávania veci i pozastavenia jej funkcie sudcu zo strany ţalobcu môţe zakladať pochybnosť o nestrannosti jej kolegov v senáte 6 Co prejednať a rozhodnúť vec. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
  5. decembra 2008 sp. zn. 6 Co 64/2008 na odvolanie ţalovanej rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch potvrdil, návrh ţalovanej na prerušenie konania zamietol a ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 664,36 eur (20 014,50 Sk) k rukám advokátky do troch dní. V potvrdzujúcej časti svojho rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z
  6. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 345/09 – 70 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  7. októbra 2008 sp. zn. 5 Nc 29/
  8. Uviedol, ţe nie je zistiteľné, z akého dôvodu najvyšší súd uvádza pochybnosti o sudcovskej nezávislosti, ale práve tento nelogický záver (skúmať sa mala len nestrannosť namietaných sudcov) potvrdzuje, ţe najvyšší súd rozšíril dôvody na obmedzenie základného práva sťaţovateľky na zákonného sudcu v danej veci bez toho, aby mal na to oporu v zákone (čl. 46 ods. 4, § 14 ods. 1 O.s.p.). 3 4 Cdo 349/2014 Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z
  9. septembra 2012 sp. zn. II. ÚS 340/09 – 93 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  10. decembra 2008 sp. zn. 6 Co 64/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, ţe krajský súd (obdobne ako okresný súd) vychádzal zo skutočnosti, ţe k neprípustnému zásahu do osobnostných práv ţalobcu došlo, pričom inkriminovaný výrok „H.“ povaţoval za tvrdenie, ktoré je nepravdivé. Ústavný súd nepovaţoval za správne, ak všeobecný súd rozhodujúci o veci nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom určitého článku a jeho vecným obsahom. Poukázal na skutočnosť, ţe izolovaným posúdením inkriminovaného titulku krajský súd (a pred ním v zásade aj okresný súd) dospel k záveru, ţe výrok v ňom obsiahnutý je nepravdivý, pričom nepovaţoval za potrebné zohľadniť pri formulovaní tohto záveru obsah inkriminovaného článku. Ústavný súd dospel k záveru, ţe takéto zjednodušené vyvodzovanie kľúčových záverov pre potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok. Ústavný súd zdôraznil, ţe v kaţdom prípade je vţdy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na poţiadavku proporcionality uplatnenia týchto práv. V prejednávanej veci je ţalovaná „nositeľka“ slobody prejavu a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť. V odôvodnení ďalej uviedol, ţe ústavný súd svojím autoritatívnym výrokom v náleze č.k. IV. ÚS 345/09 – 70 z
  11. februára 2011 vyslovil, ţe o odvolaní sťaţovateľky rozhodol krajský súd v zloţení, ktoré je v rozpore s čl. 48 ústavy, čo samo osebe spochybňuje ústavnú akceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a zakladá legitímny dôvod na jeho zrušenie. Ústavný súd povaţoval právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudrţateľný, nakoľko v predmetnej veci rozhodol krajský súd v takom personálnom zloţení, ktorým došlo k porušeniu základného práva sťaţovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Krajský súd v Bratislave uznesením z
  12. mája 2014 sp. zn. 8 Co 606/2013 na odvolanie ţalovanej rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Vyčítal súdu prvého stupňa, ţe sa vecou nezaoberal z hľadiska stretu práva ţalovanej na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácii garantovaného Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd s právom ţalobcu 4 4 Cdo 349/2014 na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a to najmä z pohľadu riešenia kolízie týchto daných práv a vyporiadania sa s výkladovými východiskami k tejto otázke vyplývajúcimi z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ich prepojenia na konkrétne okolnosti danej veci, pri zvýraznení potreby hodnotenia tzv. testu proporcionality. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe v sporoch o ochranu osobnosti, ktorých predmetom je posúdenie, či výroky uverejnené v printových médiách mohli predstavovať neprípustný zásah do práva na ochranu osobnosti, nekorešponduje poţiadavke objektívneho a spravodlivého posúdenia skutkových okolností sporu, ak súd nezohľadní väzbu medzi titulkom a vecným obsahom článku, pričom pri posudzovaní tejto otázky treba vychádzať z funkcie, ktorú titulok plní. Uviedol, ţe funkciou titulku je upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal a vychádzajúc z tejto funkcie moţno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, ţe sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu, ku ktorým denník P. moţno zaradiť. Uvedenú funkciu súd prvého stupňa nezohľadnil a za skutkový základ vzal inkriminovaný titulok bez zohľadnenia jeho väzby na predmetný článok, avšak inkriminovaný titulok treba povaţovať za integrálnu súčasť článku a je zjavné, ţe z jeho obsahu nevyplýva popis ţiadnej činnosti ţalobcu, ktorou by chránil vrahov, ale je z neho zrejmé, ţe informuje o pripravovanej novelizácii Trestného zákona. Odvolací súd bol názoru, ţe samotný článok neobsahuje uráţlivé, útočné alebo neslušné vyjadrenia a v celkovom kontexte nie je formulovaný v podobe faktických tvrdení, ale v podobe hodnotiacich úsudkov jeho autora v negatívnom dopade pripravovanej novelizácie Trestného zákona na kriminalitu a hodnotiace úsudky autora vychádzajú z reálneho faktického základu. Vyvodil, ţe rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny v napadnutej časti a preto ho podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vzhľadom na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil i výrok o trovách konania. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie z dôvodu, ţe mu postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, ţe ústavný súd nálezom z
  13. septembra 2012 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie so záverom, ţe právne závery v ňom vyslovené sú preň záväzné a preto krajský súd bol povinný vec prejednať a rozhodnúť na základe skutkového stavu dovtedy 5 4 Cdo 349/2014 zisteného, nakoľko ústavný súd v tomto smere nevytýkal všeobecným súdom ţiadne pochybenie. Bol názoru, ţe postupom odvolacieho súdu, ktorý namiesto zmeny zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa bola ţalobcovi odňatá moţnosť domáhať sa v budúcnosti pre neho priaznivejšieho rozhodnutia v dovolacom konaní. So zreteľom na ustanovenie § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, od ktorého sa nemôţe odchýliť. Vyslovený právny názor povedie k zamietnutiu ţaloby súdom prvého stupňa a pri tých istých skutkových a právnych okolnostiach prípadu nemoţno rozumne predpokladať, ţe prípadné odvolanie ţalobcu bude úspešné (dôjde k zmene ţalobu zamietajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa). Za uvedeného procesného stavu veci ţalobca nebude mať moţnosť domôcť sa zmeny rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní, čo by v prípade zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa (nie jeho zrušenia) v odvolacom konaní, moţné bolo. Porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv odôvodňoval tým, ţe nálezom ústavného súdu bolo zrušené rozhodnutie senátu 6 Co krajského súdu, ale vo veci bez odkazu na rozvrh práce či iné organizačné opatrenie rozhodoval senát 8 Co. Poukázal na skutočnosť, ţe ústavný súd nálezom z
  14. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 345/2009 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR z
  15. októbra 2008 sp. zn. 5 Nc 29/2008 a o námietke ţalobcu voči JUDr. M. najvyšší súd druhýkrát nerozhodoval a preto do rozhodnutia nadriadeného súdu sudca JUDr. M. nemohol meritórne rozhodovať. Ţalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila. Z obsahu spisu vyplýva, ţe k
  16. septembru 2015 došlo k zániku pôvodne ţalovanej S. so sídlom v B. s právnym nástupcom N., so sídlom v B.. Dovolací súd podľa § 107 ods. 4 O.s.p. (§ 243c O.s.p.) preto konal s týmto právnym nástupcom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
  17. januárom 2015)], po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 a nasl. O.s.p.). 6 4 Cdo 349/2014 Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo 7 4 Cdo 349/2014 nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd nepostupoval správne, keď rozsudok súdu prvého stupňa namiesto jeho zmeny zrušil, hoci na jeho zrušenie neboli splnené podmienky podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., a tým mu odňal moţnosť v budúcnosti realizovať procesné právo – podať dovolanie podľa § 238 ods. 1 O.s.p. 8 4 Cdo 349/2014 Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa uvedeného ustanovenia je iba súčasné splnenie dvoch podmienok. Prvou podmienkou je nesprávne posúdenie veci spočívajúce v tom, ţe súd prvého stupňa nepouţil správnu právnu normu. Druhou podmienkou je nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací súd doterajšie právne posúdenie veci súdom prvého stupňa nepovaţoval za správne, najmä v otázke hodnotenia tzv. testu proporcionality v intenciách relevantnej judikatúry, navyše bez jej náleţitého prepojenia na konkrétne okolnosti danej veci. Odvolací súd povaţoval skutkový stav zistený súdom prvého stupňa za nedostatočne zistený, najmä z dôvodu, ţe za skutkový stav vzal len inkriminovaný titulok bez skutkového zohľadnenia jeho väzby na obsah článku. Sám zdôraznil, ţe inkriminovaný titulok treba povaţovať za integrálnu súčasť článku. V posudzovanom prípade je nepochybné, ţe súd prvého stupňa, riadiac sa nesprávnym právnym názorom, vôbec nezisťoval rozhodujúce skutočnosti vedúce k náleţitému právnemu posúdeniu opodstatnenosti uplatneného nároku ţalobcom. V súvislosti s rozsahom uplatneného nároku teda nedostatočne zistil skutkový stav veci. Dovolateľ preto neoprávnene vytýka odvolaciemu súdu, ţe postupoval v rozpore s ustanovením § 221 O.s.p., keď rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Občiansky súdny poriadok nevylučuje, aby odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor na vec odlišný, od právneho názoru súdu prvého stupňa. Práve naopak, takúto situáciu vo viacerých ustanoveniach predpokladá (§ 226 O.s.p.). V ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa dovolateľ bude môcť realizovať procesné práva, akým je právo navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadrovať sa k právnej stránke veci, podávať opravné prostriedky a pod. Napokon, neobstojí ani tvrdenie dovolateľa, ţe odvolací súd mu zrušením rozsudku súdu prvého stupňa, namiesto jeho zmeny, znemoţnil preskúmať správnosť právneho názoru odvolacieho súdu v dovolacom konaní. Predovšetkým treba uviesť, ţe odvolací súd môţe 9 4 Cdo 349/2014 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje jeho zmena, a naopak (§ 212 ods. 4 O.s.p.). Je preto na úvahe súdu (a nie účastníka konania), akú formu rozhodnutia odvolací súd v konkrétnom prípade zvolí. Ak teda odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zruší, hoci sa navrhuje jeho zmena a v zrušujúcom uznesení vysloví právny názor na vec, nejde o postup, ktorý by bol v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a v dôsledku ktorého by bol účastník vylúčený z realizácie procesných práv, včítane práva preskúmať vecnú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní. Pokiaľ dovolateľ existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. videl v tom, ţe postup, ktorý odvolací súd zvolil, nemá oporu v ustanovení § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., lebo neboli pre to splnené podmienky treba uviesť, ţe z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil pre nesprávne právne posúdenie veci a pre nedostatočne zistený skutkový stav. Obe podmienky oprávňujúce odvolací súd zrušiť rozhodnutie podľa tohto zákonného ustanovenia sú teda splnené. Pokiaľ dovolateľ namieta nedostatok odôvodnenia rozhodnutia dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené udáva, ţe uznesenie odvolacieho súdu spĺňa zákonné podmienky vyplývajúce z § 157 ods. 2, § 167 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. S prihliadnutím na tvrdenie dovolateľa, ţe na odvolacom súde rozhodoval zaujatý sudca JUDr. M. sa dovolací súd zameral aj na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne (R 59/1997). 10 4 Cdo 349/2014 Hoci v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, toto ustanovenie je potrebné vykladať širšie, v nadväznosti na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je garantovaná nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť konajúceho sudcu. Nemoţno však pritom prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe dovolateľ neuviedol zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa spochybnila nezaujatosť uvádzaného sudcu, ktorý rozhodoval v prejednávanej veci. Samotný subjektívny názor dovolateľa, ţe v osobe konajúceho sudcu boli dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladajú bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Keďţe z predloţeného spisového materiálu nevyplývajú ţiadne také okolnosti, ktoré by spochybňovali nezaujatosť sudcu, ktorý rozhodoval v prejednávanej veci, dovolací súd vyhodnotil námietku dovolateľa o existencii vady v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. ako neopodstatnenú. Ţalobca v dovolaní taktieţ namietal, ţe vo veci svojvoľne rozhodoval senát 8 Co Krajského súdu v Bratislave, čím došlo k porušeniu čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nemoţno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre kaţdého účastníka konania rovnakú záruku, ţe na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných pravidiel). Koho treba povaţovať za zákonného sudcu a akým spôsobom moţno vykonať jeho zmenu upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch 11 4 Cdo 349/2014 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o súdoch), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu moţno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce (znenie účinné do 31.8.2014). Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia je teda súčasťou základného práva na zákonného sudcu aj zásada prideľovania súdnej agendy sudcom (spĺňajúcom uvedené predpoklady) a určenia zloţenia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov „ad hoc“. Ak teda sudca bude určený v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu, právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nerešpektuje a v takomto prípade treba súd povaţovať v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. za nesprávne obsadený. Keďţe na túto vadu konania je dovolací súd povinný prihliadnuť z úradnej moci a ţalobca v dovolaní jej existenciu tvrdí, dovolací súd ďalej skúmal, či vybraný senát (ne)bol v danej veci určený v súlade s rozvrhom práce a teda, či súd (ne)bol správne obsadený. Podľa čl. 1, bodu IV.9 Všeobecných zásad platných pre občianskoprávne, správne a obchodnoprávne kolégium na rok 2013 (jeho znenia v čase, kedy vec došla na súd), ktoré sú súčasťou Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2013 (ďalej len Zásady) vo veciach, v ktorých rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom, na základe ktorého zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil na ďalšie konanie, resp. zrušil rozsudok alebo nariadil Krajskému súdu v Bratislave konať vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie, táto sa zapíše do súdneho registra tomu sudcovi alebo senátu, ktorý vo veci rozhodoval pred jej zrušením a vec sa zapíše pod novú spisovú značku. Ak nemoţno zapísať vec pôvodnému senátu, pretoţe senát v pôvodnom zloţení neexistuje, pridelia sa senátu, v ktorom je podľa rozvrhu práce zaradený sudca, ktorý bol určený ako spravodajca pôvodného senátu. Ak tento sudca prestal byť 12 4 Cdo 349/2014 sudcom, bol pridelený na iný súd alebo vec nemoţno prideliť senátu, v ktorom je zaradený sudca spravodajca z iných dôvodov, vec sa pridelí senátu, do ktorého sú zaradení ostávajúci členovia pôvodného senátu; inak sa vec pridelí náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR v zmysle ustanovenia § 51 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v platnom znení (§ 152 ods. 8 Vyhlášky MS SR č. 450/2009 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy). Z obsahu spisu vyplýva, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z obsahu spisu taktieţ vyplýva, ţe Opatrením z
  18. novembra 2013 sp. zn. Spr 3010/2013 predseda krajského súdu s poukazom na Všeobecné zásady platné pre občianskoprávne, správne a obchodnoprávne kolégium na rok 2013 prikázal, aby bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8 Co 606/2013 pridelená do senátu 6 Co (predseda senátu JUDr. M.) s tým, ţe členovia senátu budú pridelení náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky z členov senátov súdnych oddelení Co. Na základe uvedeného opatrenia bola vec pridelená do senátu 6 Co (potvrdenie podateľne súdu na č. l. 208). Podľa dovolacieho súdu spôsob, akým bola v danom prípade posudzovaná vec pridelená senátu 6 Co, nevybočuje z rámca rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave platného v čase, kedy vec došla na súd, resp. z rámca zákona o súdoch, najmä tých jeho ustanovení, ktoré sa týkajú spôsobu prideľovania vecí. Prípustnosť dovolania preto z § 237 písm. g/ O.s.p. nevyplýva. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p. V preskúmavanej veci dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. 13 4 Cdo 349/2014 V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal úspešnej ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo jej v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  19. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  20. novembra 2015 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.