Najvyšší súd 3 Sţo 21/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci ţalobcu: J. K., bytom J., právne zastúpeného JUDr. D. O., advokátom so sídlom P., proti ţalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Špitálska č. 14, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného č. KPR-P-34/DI- BCP-2008 zo dňa
- apríla 2008, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/88/08-46 zo dňa
- októbra 2009 takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/88/08-46 zo dňa
- októbra 2009 p o t v r d z u j e . Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol ţalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KRP-P-34/DI-BCP-2008 zo dňa 09.04.2008, ktorým zamietol odvolanie ţalobcu a rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ Bratislava V č.p.: ORP- P-2125/V-OBCP-2007 zo dňa 08.02.2008, ktorým bola ţalobcovi uloţená pokuta 1 000,-- Sk podľa zákona o priestupkoch potvrdil. 3 Sţo 21/2010 2 Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, ţe krajský súd mal za preukázané, a za rozhodujúce pre posúdenie veci videl okolnosť, ţe ţalobca nedostatočne a nevierohodne zdôvodnil odmietnutie podpísania správy o výsledkoch objasňovania priestupku zo dňa 18.10.2007, keď sa odmietol k veci vôbec vyjadriť. Odôvodňovanie takéhoto postupu tým, ţe orgány polície odmietli ako svedka uviesť K. P. sa javí byť nevierohodná, bez logickej súvislosti s ostatnými tvrdeniami ţalobcu, ktorý popri svedkyni na svoju obranu uvádzal aj moţnosť pouţitia hands-free sady a svietiaceho modulu tejto sady. Pouţitie všetkých týchto argumentov aţ v následnom konaní, kde bol ţalobca zastúpený advokátom sa javí byť uţ iba účelové. Ţalobca svojim podpisom pri odmietnutí spolupráce s príslušníkmi policajného zboru pri objasňovaní priestupku jasne deklaroval dôkaznú núdzu. Správny orgán v rámci svojej voľnej správnej úvahy posúdil, či je výsluch svedka nevyhnutný alebo nie, a svoj záver dostatočne odôvodnil. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením §250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca, ktorý ţiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a priznať mu náhradu trov konania. V dôvodoch uviedol, ţe zistenie skutkového stavu nebolo postačujúce na posúdenie veci a v konaní bola vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia ţalovaného, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Pokiaľ ide o hodnotenie svedeckej výpovede ako dôkazného prostriedku v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, prvostupňový súd nesprávne interpretoval ustanovenia správneho priadku a dospel k právnemu záveru, ktorý je v rozpore so zákonom. Citoval ustanovenie § 3 ods. 2, ods. 4 ďalej ustanovenie § 32 ods. 1, 2, § 33 ods. 1, 2, a § 34 ods. 4, 5 správneho poriadku a konštatoval, ţe v správnom konaní sa uplatňuje zásada materiálnej pravdy a preto je nevyhnutné, aby správny orgán i na základe dôkazov navrhnutých účastníkom konania náleţite zistil všetky skutočnosti dôleţité pre rozhodnutie v zmysle zásady oficiality správneho konania, i bez návrhu účastníka. Správne zistenie stavu veci predpokladá postup, keď správny orgán v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku obstará také podklady pre rozhodnutie, ktoré mu umoţnia zistiť presne a úplne skutočný stav veci, a to dôkazy navrhnuté účastníkom konania, najmä pokiaľ svedčia v jeho prospech. Podstatnou vadou konania je, ak správny orgán dostatočne neodôvodní, prečo nepripustil dôkaz o závaţnej okolnosti a tvrdenie, „ţe by neboli zistené objektívne skutočnosti od nestranného svedka“, nemoţno v ţiadnom ohľade povaţovať za dostačujúce a napĺňajúce vyššie uvedenú zákonnú poţiadavku. Nevypočutím svedkyne navrhnutej ţalobcom došlo k zásahu do jeho zákonných práv, najmä do práva na obhajobu a následne zo strany súdu i do práva na spravodlivé súdne konanie. Správny orgán i prvostupňový súd totiţ priamo a zhodne prejudikovali obsah svedeckej výpovede svedkyne bez toho, aby vôbec k výsluchu došlo. Zákonne súladným postupom by bolo, keby správny orgán vykonal dôkaz výsluchom a hodnotil výpoveď s ohľadom na závery ostatného vykonaného dokazovania. Ak sa správny orgán prikloní k jednej skupine dôkazov podporujúcich jednoskutkové zistenie a ponechá bez povšimnutia dôkazy, z ktorých vyplýva opak, resp. ich dokonca odmietne vykonať, jednoznačne tým vybočí zo zákonných medzí, 3 Sţo 21/2010 3 ktoré mu zákon pre vykonanie a hodnotenie dôkazov vymedzil. Doposiaľ správny orgán nespochybnil, ţe by svedkyňou vo vozidle so ţalobcom v danom čase nebola. Záver prvostupňového súdu je absolútne zmätočný, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní, ani v obsahu priestupkového spisu správneho orgánu. Tieţ nie je zrejmé, ako dospel prvostupňový súd k záveru, ţe a svojim postupom pri odmietnutí spolupráce s príslušníkmi PZ pri objasňovaní priestupku jasne deklaroval svoju dôkaznú núdzu. Od začatia správneho konania uvádzal, ţe správu odmietol podpísať z dôvodu, ţe sluţbukonajúci príslušníci PZ odmietali do správy uviesť vyjadrenie a ţiadosť o zaznamenanie svedkyne K. P. vo vozidle. Skutočnosť, ţe z tohto dôvodu správu nepodpísal mu nemôţe byť na príťaţ. V zmysle príslušného zákona o policajnom zbore a zákona o priestupkoch nemoţno predsa nikoho nútiť, aby takúto správu podpísal. Z dôvodu nevykonania výsluchom svedkyne zostáva v konaní stále nezodpovedanou otázka, prečo sa správny orgán a prvostupňový súd tvrdošijne bránia jeho vykonaniu, hoci by napokon mohol byť i tak správnym orgánom voľne hodnotený pri dodrţaní zásady voľného hodnotenia dôkazov. V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje inštitút dôveryhodnej alebo prísaţnej výpovede, ale kaţdá výpoveď svedka má rovnakú právnu i skutkovú váhu a povaţuje sa za pravdivú pokiaľ sa nepreukáţe opak. Ţalobca v ţalobe namietal, ţe nemá oporu v platnom právnom poriadku vytváranie právnej premisy zo strany ţalovaného, ţe kaţdá výpoveď príslušníka policajného zboru je automaticky pravdivá a nespochybniteľná. V uvedenej súvislosti ţalovaný opätovne prekročil dovolený rámec správnej úvahy, keď jednému dôkazu priznal atribút pravdy bez ďalšieho overenia a druhý dôkaz spochybnil bez toho, aby ho vôbec vykonal. Ak sa prvostupňový súd nedostatočne, resp. nijako nevysporiadal s vyššie uvedenými ako i mnohými ďalšími dôvodmi uvedenými v ţalobe, je rozsudok nedostatočný a tieţ nezákonný. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť. K námietkam odvolania poukazujúceho na nezákonnosť postupu správneho orgánu spočívajúcim v porušení § 3 ods. 4 správneho poriadku zdôraznil, ţe v priebehu objasňovania priestupku bolo orgánom, ktorému štát formou zákona zveril výkon oprávnení na úseku dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, zistené porušenie právnej povinnosti ţalobcom. Policajná hliadka si všimla vodiča motorového vozidla, ktorý počas jeho vedenia telefonoval. Hliadka policajného zboru vo vozidle označenom príslušnosťou k policajnému zboru, za vozidlom ţalobcu jazdila od kriţovatky ulíc R. – R. aţ po predajňu A.. na R. ulici, pričom z vlastnej činnosti má vedomosť, ţe sa jedná o úsek asi 250 m. Keďţe vodič neprestal telefonovať, hliadka sa ho rozhodla zastaviť a skontrolovať. Ak vodič vozidlo nespozoroval, nevenoval pozornosť cestnej premávke; ak ho registroval a neprestal telefonovať, svedčí to, ţe nemá úctu k zákonu a ignoruje orgán štátu. Policajt ţalobcovi na mieste oznámil z akého protiprávneho konania je podozrivý, a poučil ho o jeho právach. Bolo slobodným rozhodnutím podozrivého, ţe sa k veci nevyjadril, a ţe na svoju obranu neuviedol dôkazy svedčiace alebo spochybňujúce porušenie povinnosti účastníka cestnej premávky vyplývajúce mu zo zákona č. 315/1996 Z.z. Za danej situácie bolo vecou vodiča aby označil dôkaz, ktorým by bol spochybnený záver zistenia policajtov. Na mieste kontroly mal do vyjadrenia správy o výsledku objasňovania uviesť, ţe mobilný telefón počas vedenia motorového vozidla nepouţíval, ţe vo vozidle mal zabudovanú hands-free sadu, ktorej displej 3 Sţo 21/2010 4 umiestnený pri čelnom skle v strede nad palubnou doskou sústavne svieti a vydáva matné nerušivé svetlo. Takýmto postupom by spochybnil záver objasňovania hliadky polície a bolo by povinnosťou správneho orgánu, aby pred vydaním meritórneho rozhodnutia vo veci odstránil rozpory, napr. aj svedeckou výpoveďou spolujazdca, hoci aj blízkeho príbuzného vodiča. Konaním policajnej hliadky a správnych orgánov oboch stupňov nedošlo k porušeniu zásady zákonnosti, materiálnej pravdy ani k porušeniu práva na obhajobu a spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie mu predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní, vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a rozsudok verejne vyhlásil po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk najmenej 5 dní vopred (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Najvyšší súd z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je priestupkový spis zistil, ţe ţalobca ako vodič dňa 18.10.2007 v čase o 18.55 hod. viedol osobné motorové vozidlo v Bratislave po ulici R. a počas vedenia tohto vozidla obsluhoval telefónny prístroj, čím porušil ako účastník cestnej premávky ustanovenie § 4 ods. 3 písm. g/ zákona č. 315/1996 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov , za čo bol rozhodnutím zo dňa 08.02.2008 č.p.: ORP-P-2125/V-OBCP-2007 Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave V, Okresný dopravný inšpektorát, uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 2 písm. k/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, a podľa ods. 2 tohto ustanovenia mu bola uloţená sankcia – pokuta vo výške 1 000,-- Sk. Skutočnosti ako došlo k priestupku sú popísané v správe o výsledku objasňovania priestupku, ku ktorej sa ţalobca odmietol vyjadriť a tieţ ju podpísať, z úradného záznamu Obvodného oddelenia PZ Petrţalka – stred zo dňa 18.10.2007, bloku na pokutu nezaplatenú na mieste, a zo zápisnice z ústneho prejednania priestupku zo dňa 08.02.
- Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal ţalobca odvolanie, ktoré ţalovaný zamietol a rozhodnutie potvrdil. Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov(ďalej len zákon o priestupkoch) priestupok v § 2 ods. 1 definuje tak, ţe priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, ţe je potrebné úmyselné zavinenie (§ 3 citovaného zákona). V danom prípade ţalobca bol uznaný vinným z priestupku proti bezpečnosti alebo plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona o priestupkoch, podľa ktorého, 3 Sţo 21/2010 5 priestupku sa dopustí ten, kto iným konaním, než ako je uvedené v písm. a/ až h/, poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Podľa § 51 zákona o priestupkoch, ak nie je v tomto alebo inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní – správny poriadok). Znamená to teda, ţe výrok rozhodnutia musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom podľa § 58 ods. 1 písm. a/, b/, objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona, b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku. Obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemoţno donucovať (§ 73 ods. 2 zákona o priestupkoch). Vychádzajúc z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi, krajský súd dospel k záveru, ţe obidva správne orgány pri rozhodovaní postupovali podľa ustanovení zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, preto sa odvolací súd, keďţe v hodnotení zákonnosti nezistil logické, vecné ani právne pochybenia, stotoţňuje so skutkovými a právnymi závermi uvedenými v napadnutom rozhodnutí, ktoré povaţuje za úplné, správne a v súlade so zákonom. Je potrebné poznamenať, ţe súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa musí obmedziť len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza nie sú pochybné, alebo či vykonané dôkazy logicky robia vôbec moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Napokon posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Zistením skutkového stavu správny orgán určil subjekt, ktorý za priestupok zodpovedá a následne určil rozsah zodpovednosti premietnutý do výšky uloţenej pokuty. Ţalovaný mal pri rozhodovaní dostatočne za preukázané, ţe to bol ţalobca, ktorý sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa §22 ods. 1 písm. k/ zákona o priestupkoch, za čo mu bola uloţená pokuta. Nemoţno súhlasiť s tvrdením ţalobcu o tendenčnosti a jednostrannosti vyhodnotenia dôkazov zo strany odvolacieho orgánu ani jeho tvrdením, ţe nebol presne a úplne zistený skutočný stav veci lebo správny orgán nevykonal navrhovaný dôkaz vypočutím svedkyne P., údajne s ním sediacej v motorovom vozidle. 3 Sţo 21/2010 6 Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, ţe je právom správneho orgánu, ktorý vedie konanie o priestupku rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a rozhodnúť, ţe určitý dôkaz nie je potrebné vykonať (§ 32 správneho poriadku). V danom prípade zo správy o výsledkoch objasňovania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky vyhotovenej dňa 18.10.2007 nevyplýva, aby bol ţalobca uvádzal ako spolujazdkyňu (svedkyňu P.) v motorovom vozidle a táto skutočnosť nevyplýva ani z úradného záznamu napísaného v uvedený deň Obvodným oddelením PZ Petrţalka – stred, v ktorom nstrţm. Z. spolu s nstrţm. O. presne popísali skutok, ku ktorému v uvedený deň a čas došlo. Oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania podkladov pre rozhodnutie, ako aj výber dôkazných prostriedkov vyplýva z vrchnostenského postavenia správneho orgánu spojeného s jeho právomocou danou mu zákonom voči subjektom podriadeným mu pri rozhodovaní, ako aj z vyšetrovacieho princípu, na ktorom je priestupkové konanie v zákone o priestupkoch zaloţené, a tieţ zo zásady hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 3 posledná veta správneho poriadku). K hodnoteniu dôkazov v zmysle tejto zásady môţe pristúpiť správny orgán len po tom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. Ich hodnotením dochádza správny orgán k záveru, ktoré skutočnosti na základe dôkazov pre rozhodnutie významnejších a zákonných moţno povaţovať za pravdivé, a ktoré pravdivé nie sú. Je nevyhnutné, aby na základe vykonaných dôkazov a dôkazov navrhnutých účastníkom konania náleţite zistil všetky skutočnosti dôleţité pre rozhodnutie, pretoţe len vtedy môţe byť vydané rozhodnutie, ktoré je nielen v súlade so zákonom ale aj spravodlivé. Ak to teda zhrnieme, ţalobca namietal nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a nevykonanie navrhovaného dôkazu. Namieta teda postup a vadu v konaní, ktorá má za následok nezákonnosť rozhodnutia. Neobstojí námietka ţalobcu, ţe vo veci nebol dostatočne zistený skutkový stav. Práve naopak, vyjadrenia ţalobcu sú protirečivé. Na jednej strane (v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu) tvrdí, ţe sluţbukonajúci príslušníci PZ sa ho opakovane snaţili prinútiť k podpisu hlásenia o priestupku, a ţe ich správanie po zastavení vozidla bolo arogantné a neetické, pričom táto skutočnosť bola dôvodom, pre ktorý odmietol písomnosti predloţené príslušníkmi PZ podpísať, a na druhej strane (v odvolaní proti rozsudku krajského súdu) uvádza, ţe správu odmietol podpísať z dôvodu, ţe príslušníci PZ odmietali do správy uviesť jeho vyjadrenie a ţiadosť o zaznamenanie prítomnosti svedkyne vo vozidle. Najvyšší súd uvádza, ţe nebolo potrebné ani dokazovať, či v motorovom vozidle bola hands free sada, resp. spolujazdec z dôvodu, ţe tieto skutočnosti ţalobca po zastavení vozidla nenamietal a neţiadal ich zaznamenať ani do správy o výsledku objasňovania priestupku. Ţalobcovi bolo totiţ vytýkané pouţívanie mobilného telefónu počas vedenia motorového vozidla, a ak si bol istý svojím konaním, dokázať túto skutočnosť na mieste zastavenia malo byť jeho 3 Sţo 21/2010 7 eminentným záujmom (na ţalobcovi spočívalo dôkazné bremeno – § 34 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní), avšak jeho konanie takúto snahu nepreukazuje. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, ţe so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu sa uţ ţalovaný správny orgán v rozhodnutí, a krajský súd v odôvodnení rozsudku vyporiadal, a pretoţe v súdnom odvolacom konaní nevyšli najavo ţiadne nové skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné sa osobitne zaoberať, najvyšší súd uvádza, ţe napadnutým rozhodnutím nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov ţalobcu. Predmetný skutok bol dostatočným spôsobom zistený a náleţite zdokumentovaný, čo vyplýva zo správy o výsledku objasňovania priestupku, úradného záznamu policajtov, ktorí priestupok zistili a z popisu skutku uvedeného v rozhodnutí a je zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov vo svojom rozhodnutí správne orgány vychádzali a konanie ţalobcu kvalifikovali. Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe prvostupňový správny orgán vyhodnotil dokazovanie na základe riadne zisteného skutkového stavu, z ktorého vychádzal pri svojom rozhodovaní o priestupku ţalovaný po podanom odvolaní. Odvolacie námietky ţalobcu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a súd ich vyhodnotil ako nedôvodné. Keďţe v postupe krajského súdu a v jeho rozhodnutí, ktorým zamietol ţalobu ako nedôvodnú, odvolací súd nevidel ţiadne pochybenie, rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. a ţalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech ich náhradu nepriznal. P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa
- novembra 2010 JUDr. Ivan R u m a n a , v.r. predseda senátu za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková