6, písm. b/, bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2003 v sume 5.309,86 €, pre nedôvodnosť. Krajský súd zistil, ţe ţalobca na základe ţivnostenského listu č. 314/2002 zo dňa 13.3.2002 bol oprávnený vykonávať ohlasovaciu ţivnosť podnikanie v oblasti nakladania s iným ako nebezpečným odpadom so vznikom ţivnostenského oprávnenia z 27.2.2002 a v zmysle rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 17.5.2000 o udelení licencie č. 2000 P 0577 na podnikanie v energetických odvetviach a to s predmetom podnikania výroba tepla, rozvod tepla a zakladacou listinou organizácie Mestský podnik sluţieb mesta M. z 29.12.1999, štatútu organizácie z 29.12.1999 s účinnosťou od 1.1.2000 bol ţalobca v rámci svojich moţností oprávnený vykonávať podnikateľské aktivity za účelom zníţenia potreby 2 6Sžf 23/2010 dotácií mesta a
výpisu z uznesenia mestského zastupiteľstva zo dňa 20.2.2003, ktorým mestské zastupiteľstvo s účinnosťou od 1.4.2003 schválilo zmenu znenia článku 3 zakladacej listiny Mestského podniku sluţieb mesta M. tak, ţe rozlišuje hlavný predmet činnosti (vymenované verejnoprospešné činnosti a správa mestských bytov a nebytových priestorov) a podnikateľskú činnosť – výroba, dodávka a predaj tepla a TÚV pre bytové a nebytové priestory (tepelné hospodárstvo a podnikanie v oblasti nakladania s iným ako nebezpečným odpadom). Krajský súd po preskúmaní ţalobou napadnutých rozhodnutí a na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu dospel k záveru, ţe ţalovaný ako správca dane postupoval
ustanovení zákonov, ktoré citoval, a preto ţalobné námietky nepovaţoval za opodstatnené. Za nedôvodnú povaţoval námietku právnej istoty účastníka konania odlišným postupom správcu dane oproti predchádzajúcim kontrolám zo obdobie roku 2002, kedy bol ţalobcovi vrátený nadmerný odpočet z dôvodu, ţe s účinnosťou od 1.4.2003 došlo k zmene v štatúte a zakladacej listiny ţalobcu pokiaľ ide o vymedzenie jeho činnosti tak, ţe vykonáva verejnoprospešnú činnosť ako hlavný predmet a podnikateľskú činnosť, na ktorú je oprávnený ţivnostenským listom a licenciou. Krajský súd za správny povaţoval právny názor ţalovaného, ţe plnenia poskytované v rámci podnikateľskej činnosti sú zdaniteľnými plneniami
1, zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). Konštatoval, ţe vzhľadom na to, ţe došlo k zmene vo vymedzení činnosti ţalobcu, kde sa výslovne odčlenila podnikateľská činnosť od verejnoprospešnej s účinnosťou od 1.4.2003, je námietka ţalobcu o odlišnom postupe v daňových konaniach za predošlé obdobia irelevantná. Poukázal na to, ţe odlišný postup súvisí so zmenou štatútu ţalobcu a na túto zmenu musel byť braný zreteľ, ako aj, ţe právna istota účastníka spočívajúca na nesprávnom postupe správcu dane pri predošlých kontrolách nemôţe mať prednosť pred potrebou odstránenia následne zistených nesprávností napríklad jej hmotného práva v nasledujúcich obdobiach. Krajský súd ďalšiu námietku ţalobcu, ţe správca dane sa dôsledne neriadil právnym názorom odvolacieho orgánu povaţoval za všeobecnú a bez opodstatnenia. V tejto súvislosti poukázal na to, ţe správca dane vykonal dve opakované daňové kontroly u ţalobcu na základe podnetu odvolacieho orgánu za účelom zistenia skutkového stavu veci, tento bol uvedený v rozhodnutí s uvedením jednotlivých účtovných prípadoch, opisom porušení zákona, uvedením dôkazov k nim a ich vyhodnotením na takmer 30 stranách a naviac, ţe ţalovaný povaţoval realizáciu svojho záväzného právneho názoru za dostatočnú. Taktieţ krajský súd nepovaţoval za dôvodný ani nesúhlas ţalobcu so záverom ţalovaného, ţe nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorý povaţuje za rozporný s právom na spravodlivý proces, ako aj jeho námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti ţalobou napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatkov dôvodov. Krajský súd rovnako ako ţalovaný bol toho názoru, ţe ţalobca dostatočným spôsobom nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďţe ani na opakovanú výzvu správcu dane nešpecifikoval, ktoré činnosti povaţuje za podnikanie a ktoré za verejnoprospešnú činnosť, pričom ţalobca zotrval na tvrdení, ţe všetky činnosti sú verejnoprospešného charakteru a teda nepodliehajú zdaneniu. Krajský súd mal za to, ţe námietka ţalobcu, ktorou namietal, ţe v tej istej veci sa vedú dve konania, keď je súčasne vedená daňová kontrola a opakovaná daňová kontrola, je v rozpore s ustanovením § 15 ods. 13 zákona o správe daní. Konštatoval, ţe v danom prípade nešlo o preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, pretoţe konanie o odvolaní bolo ukončené doručením rozhodnutia odvolacieho orgánu všetkým účastníkom a opakovaná daňová kontrola bola vykonaná aţ ako realizácia právneho názoru odvolacieho orgánu vysloveného v rozhodnutí o zrušení a vrátení veci, teda po jeho právoplatnosti, ktorým sa konanie o riadnom opravnom prostriedku skončilo. Krajský súd ani námietku ţalobcu, ţe došlo k zániku práva vyrubiť daň nepovaţoval za dôvodnú.
názoru krajského súdu ţalovaný v odôvodnení rozhodnutia správne poukázal na ustanovenie § 15 ods. 13 zákona o správe daní. Konštatoval, ţe v kontexte s § 45 ods. 2 v danom prípade lehota 5 rokov plynie znova od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o úkone smerujúcom na vyrubenie dane, začala plynúť od konca roka 2006, keďţe protokol o výsledku daňovej kontroly bol ţalobcovi 3 6Sžf 23/2010 doručený 18.9.2006 a súčasne, ţe neuplynula ani objektívna lehota na vyrubenie dane, ktorá je 10-ročná od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Krajský súd ţalobu zamietol
1 O.s.p. ako nedôvodnú a ţalobcovi ako neúspešnému účastníkovi nepriznal náhradu trov konania
1 veta prvá O.s.p.. Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal včas odvolanie ţalobca. Ţiadal napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, ţe svoje rozhodnutie vo veci neodôvodnil dostatočne a v súlade s platnou úpravou, čím mu ako účastníkovi konania bola odňatá moţnosť konať pre súdom. Povaţoval rozsudok krajského súdu za zmätočný a v rozpore s platnou právnou úpravou, za nepreskúmateľný a aj nevykonateľný. Poukázal na to, ţe predmetom tohto konania je preskúmanie rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty, v ktorom správca dane vyvodil záver, ţe z charakteru poskytnutých sluţieb a ich prijímateľov vyplýva, ţe sa nejedná o sluţby poskytované v rámci hlavnej činnosti – verejnoprospešnej činnosti, ale sa jedná o činnosti a sluţby, ktoré nespĺňajú atribút verejnoprospešnej činnosti, a preto tieto činnosti sa posudzujú ako zdaniteľné plnenie. Namietal, ţe aj keď rozhodnutie obsahuje časť, kde uvádza, čo bolo uznané a čo nebolo uznané ako zdaniteľné plnenie, chýba však úplné vysvetlenie a zdôvodnenie, prečo sa tak stalo a z akých právnych a skutkových dôvodov. Ďalej dôvodil, ţe v ţalobe dostatočne poukázal na to, ţe vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti (verejnoprospešnej a podnikateľskej) je nevyhnutné postupovať prostredníctvom koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti, ktorý podiel ale nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia samostatne. Namietal, ţe odôvodnenie krajského súdu, ţe v danom prípade išlo o podnikateľskú činnosť, o čom svedčí aplikácia § 2 zákona o DPH, je len holý odkaz na právnu úpravu a preto nepreskúmateľný. Vyslovil názor, ţe treba nepochybne rozlišovať medzi podrobným rozlíšením činnosti a jednoduchým prepísaním faktúr do odôvodnenia rozhodnutia, pritom nemôţe byť záverom súdu argument, ţe uvedené opísanie faktúr je na viac ako 30 stranách, namietajúc, ţe ku kaţdej činnosti bolo nevyhnutné uviesť prečo a na základe akých skutočností je to podnikateľská činnosť podliehajúca DPH, pričom opak znamená, ţe rozhodnutie je nepreskúmateľné. Trval na tom, ţe na základe výzvy údaje riadne špecifikoval, pretoţe jednoznačne uviedol, ţe v daných prípadoch nejde o podnikateľskú činnosť. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, ţe sa vôbec nevysporiadal s ustálenou rozhodovacou činnosťou NS SR, s poukazom na rozhodnutia sp. zn. 7Sţ 115/98, 4Sţ 38/00, 4Sţ 62/00, 6Sţ 91/98, 4Sţ 128/02, 7Sţ 15/99, zdôrazniac rozsudok sp. zn. 5Sţ 98-105/00, ktorý detailne rozoberá právne a skutkové okolnosti posúdenia charakteru a účelu činnosti príspevkovej organizácie obce Nálepkovo. Ďalej namietal, ţe súd prvého stupňa vôbec nevenoval pozornosť otázkam rozlíšenia činností, keď konštatoval, ţe podnikateľskú činnosť potvrdili dodávateľské faktúry, pričom ale u jednotlivých činností ani súd a ani správca dane vôbec nezdôvodnili prečo zaradili takéto činnosti medzi podnikateľské aktivity. Mal za to, ţe bolo povinnosťou súdu sa vysporiadať s tým u kaţdého jednotlivého plnenia a rozlíšiť a uviesť presné rozlišovacie kritériá – charakter, ciele a dôvod činnosti, pričom nepostačuje všeobecné konštatovanie bez právne relevantných dôkazov. Poukázal na to, ţe v zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR ako aj Najvyššieho súdu SR súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách, je právo na odôvodnenie rozhodnutia súdu a preto je potrebné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania, s uvedením rozhodnutí Ústavného súdu č. IV.ÚS 115/03, IV.ÚS 296/09, II.ÚS 200/09-30, III.ÚS 198/07. Súčasne poukázal na rozhodovaciu činnosť pri riešení namietanej otázky Európskym súdom pre ľudské práva – rozhodnutie Súdu vo veci Ruiz Torija c. Španielsko séria A č. 288, Van der Hurc c. Holandsko č. 16034/90. Ďalej uviedol, ţe povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie sa vzťahuje tak na rozhodnutie súdov prvého stupňa ako aj na rozhodnutie odvolacieho súdu, s poukazom na rozhodnutie Súdu vo veci Garcia Ruiz v. Span appl. N. 30544/96. 4 6Sžf 23/2010 Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. S dôvodmi uvedenými ţalobcom v odvolaní nesúhlasil. Poukázal na to, ţe ţalobca v podstate uvádza tie isté dôvody ako v ţalobe. Uviedol, ţe pokiaľ ţalobca v odvolaní tvrdil, ţe vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti (verejnoprospešnej a podnikateľskej) je nevyhnutné postupovať prostredníctvom koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti, ktorý podiel ale nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia samostatne, táto námietka ţalobcu je nezrozumiteľná a z jej obsahu sa nedá posúdiť, na aký spôsob určenia koeficientu, vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti a to verejnoprospešný a podnikateľský, chcel ţalobca v odvolaní poukázať, pričom táto námietka nebola predmetom odvolania ţalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane a ani predmetom ţaloby podanej na krajskom súde. Nesúhlasil s námietkou ţalobcu ohľadne nedostatočného rozlíšenia činnosti, pretoţe správca dane v protokole ako aj v dodatočnom platobnom výmere vychádzajúc pritom zo zakladacej listiny a štatútu ţalobcu, presne špecifikoval zdaniteľné plnenia, t.j. plnenia podliehajúce dani z pridanej hodnoty a plnenia, ktoré boli predmetom v rámci hlavnej činnosti, pričom pracným a dôsledným spôsobom vykonal rozlíšenie činností
obsahu, aj
toho pre koho boli vykonané s poukazom na to, ţe prioritným dôkazom preukazujúcim vyššie uvedené skutočnosti je faktúra, ktorá obsahuje charakter fakturovanej sluţby a odberateľa, v prospech ktorého dodávateľ túto sluţbu vykonal. Poukázal na to, ţe činnosť rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie môţe byť povaţovaná za podnikateľskú činnosť v zmysle zákona o DPH, aj keď nie sú zriadené za účelom dosahovania zisku, avšak zo svojej činnosti dosahujú príjem a to bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu odvolacích dôvodov bez nariadenia pojednávania (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s §§ 211 a nasl. a v spojení s § 250ja ods. 2 veta prvá) a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správca dane ţalobcovi vyrubil
6, písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2003, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Odvolací súd dáva do pozornosti, ţe predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny orgán rozhodoval v konečnej platnosti o povinnosti ţalobcu zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2003. V tomto štádiu konania medzi účastníkmi ostala sporná predovšetkým otázka, či správne orgány oboch stupňov správne postupovali pri rozlíšení činností vykonávaných ţalobcom v sledovanom zdaňovacom konaní t.j. II. štvrťrok 2003, pri určení rozsahu zdaniteľných plnení, t.j. plnení podliehajúcich dani z pridanej hodnoty, keď ţalobca tvrdil, ţe všetky ním vykonávané činnosti mali verejnoprospešný charakter a správca dane ako aj ţalovaný dospeli k záveru, ţe v kontrolovanom zdaňovacom období ţalobca vykonával 5 6Sžf 23/2010 súčasne verejnoprospešné činnosti a podnikateľské činnosti, ktoré povaţoval za zdaniteľné plnenia.
1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá, ods. 3 O.s.p.).
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo súd pri preskúmavaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu nielen so zreteľom na hmotné právo, ale posudzuje zákonnosť rozhodnutia a postupu aj vzhľadom k tomu, či správny orgán postupoval v konaní v súlade s procesnými predpismi a v rámci súdneho prieskumu prihliada k tým procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
1, 4, 6, písm. b/ bod 1 v spojení s § 105 zákona o správe daní vo vyrubovacom konaní určí správca daň, ktorá má byť daňovému subjektu vyrubená. O určenom základe dane a vyrubenej dani vyrozumie správca dane daňový subjekt platobným výmerom, ak neustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis inak. Rovnako správca dane platobným výmerom vyrozumie daňový subjekt o určenej dani
pomôcok a určenej dani dohodou, ak neustanovuje tento zákon alebo osobitný zákon inak. Ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere. Z obsahu pripojeného administratívneho spisového materiálu odvolací súd zistil, ţe Daňový úrad Moldava nad Bodvou vydal dňa 2. marca 2009 platobný výmer č. 711/230/3080/09/Sir, ktorým
6, písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. určil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2003 v sume 5.309,86 €, keď pri výkone dokladovanej kontroly zistil nesúlad medzi zdaniteľnými plneniami ţalobcu ako daňového subjektu deklarovanými v daňových priznaniach k DPH a medzi vystavenými faktúrami s prihliadnutím na Štatút organizácie (podloţené ţivnostenským oprávnením v podnikaní s odpadom a s registráciou za platiteľa dane z pridanej hodnoty). Na základe odvolania ţalobcu proti tomuto platobnému výmeru správcu dane ţalovaný správny orgán ako odvolací odvolanie ţalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol skutkové zistenia správcom dane deklarované v napadnutom rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu a vyplývajúce z protokolu o vykonanej opakovanej daňovej kontrole u daňového subjektu – ţalobcu za kontrolované obdobie (rok 2003). Poukázal na to, ţe ţalobca ako subjekt zriadený obcou mesta M. bol zaloţený uznesením Mestského zastupiteľstva M. č. 14/1991/1 z 29.12.1999 a je príspevkovou organizáciou mesta, právnu úpravu postavenia mestského podniku sluţieb bliţšie upravuje štatút, schválený Mestským zastupiteľstvom v M. dňa 29.12.1999, Mestské zastupiteľstvo mesta M. v kontrolovanom zdaňovacom období na základe zmien v zákonodarstve (zákon č. 223/1991 Z. z. o odpadoch, zákon č. 366/1991 Z. z. o daniach z príjmov, zákon č. 70/1998 Z. z. o energetike) vykonal zmeny v čl. 3 Zakladacej listiny a v čl. 2 Štatútu organizácie, schválené mestským zastupiteľstvom 20.2.2003, v dôsledku ktorých v základných dokumentoch došlo k stanoveniu základného účelu organizácie a k vymedzeniu činnosti príspevkovej organizácie tak, ţe jej základným účelom je 6 6Sžf 23/2010 verejnoprospešná činnosť, s vymedzením rozsahu, a podnikateľská činnosť – výroba, dodávka a predaj tepla a TÚV pre bytové a nebytové priestory (tepelné hospodárstvo), v oblasti nakladania s iným ako nebezpečným odpadom. Konštatoval, ţe ţalobca ako registrovaný platiteľ dane z pridanej hodnoty bol povinný presne a jednoznačne odlišovať činnosti vykonané v súvislosti so základným poslaním – verejnoprospešnou činnosťou a činnosti vykonané pre ostatné subjekty – podnikateľské subjekty, iné obce, občanov iných obcí a pod.. Uviedol, ţe správca dane v bodoch 2., 3.1 aţ 3.6 protokolu uviedol konkrétne doklady spolu s preukázaním a odôvodnením porušení ustanovení zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a tieto sú uvedené aj v odôvodnení odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru, ako aj, ţe správca dane závery riadnym spôsobom odôvodnil, rešpektoval právne a skutkové závery odvolacieho orgánu, keď v jednotlivých sporných prípadoch jednoznačne zistil, preukázal a riadne odôvodnil jednotlivé činnosti tak, ţe ide o také plnenia, ktoré sú predmetom dane z pridanej hodnoty, uviedol konkrétne doklady, ktorými preukázal, ţe deklarujú plnenia, ktoré sú predmetom dane z pridanej hodnoty, opakovane vykonal ústne pojednávania so ţalobcom, pri ktorých ho ţiadal o špecifikáciu svojich zákonných a podnikateľských činností a bol vyzvaný na zdôvodnenie tvrdení, ţe všetky činnosti bez ohľadu na ich charakter a prijímateľov vykonával v rámci hlavnej činnosti, pričom daňový subjekt tieto svoje činnosti nešpecifikoval a tvrdil, ţe všetky činnosti sú vykonávané v rámci hlavnej teda verejnoprospešnej činnosti, čím nevyuţil svoje právo a uvedené tvrdenia nepodloţil dôkazmi a to aj napriek tomu, ţe na vstupe odpočítal daň z prijatých zdaniteľných plnení v plnej výške, čím sám deklaroval, ţe všetky zdaniteľné plnenia prijal na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Ďalej konštatoval, ţe pokiaľ ţalobca poukázal na metodické pokyny Daňového riaditeľstva Banská Bystrica pre obce a mestá a jednotlivé stanoviská pre potreby ZMOS a jednotlivých obcí, v zmysle ktorých je nevyhnutné dôsledne rozlišovať výkon činností a posudzovať ich
obsahu a
toho pre koho sú realizované, sa uvedeným neriadil, výkon činnosti dôsledne nerozlišoval ani
obsahu ani
toho pre koho boli realizované, obmedzil sa len na tvrdenie, ţe všetky činnosti sú vykonávané v rámci hlavnej teda verejnoprospešnej činnosti, pričom na základe predloţených účtovných a daňových dokladov a písomností v nadväznosti na šetrenie správcu dane vyplynulo, ţe daňový subjekt neopodstatnene klasifikoval časť svojej činnosti ako činnosť nepodliehajúcu dani z pridanej hodnoty. Ţalovaný námietku ţalobcu, týkajúcu sa nesprávneho postupu a zistenia správcom dane ako aj odôvodnenia rozlišovania jednotlivých činností vykonávaných ţalobcom v kontrolovanom období, povaţoval za nedôvodnú. Ţalovaný za nedôvodné povaţoval aj ostatné námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Ţalobca v ţalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu namietal, ţe zásadným spôsobom bola narušená právna istota daňovníka v rámci daňového konania, ţe správca dane ani ţalovaný sa nevenovali otázkam rozlišovania činností s poukazom, ţe zákonnou povinnosťou a v súlade s metodickým výkladom je u kaţdého jednotlivého plnenia rozlíšiť a uviesť presne rozlišovacie kritériá – charakter, cieľ a dôvod činnosti, pričom nepostačuje všeobecné konštatovanie bez právne relevantných dôkazov, ďalej namietal, ţe v tej istej veci sa vedú dve samostatné konania – daňová kontrola a opakovaná daňová kontrola a súčasne, ţe rozhodnutie ţalovaného je nepreskúmateľné a právne zmätočné, s poukazom na ustálenú judikatúru súdov. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe správca dane ani ţalovaný správny orgán sa nevenovali otázkami rozlíšenia činností, ktoré vykonával v kontrolovanom období, odvolací súd na jeho námietku nemohol prihliadnuť. Z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, ţe správca dane v súlade so skutkovým a právnym záverom ţalovaného správneho orgánu, vysloveným v predchádzajúcich jeho rozhodnutiach, ktorými boli zrušené platobné výmery o vyrubení rozdielu dane ţalobcovi za kontrolované zdaňovacie obdobia v roku 2002 a 2003, vykonal opakovanú daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol, s ktorým bol ţalobca oboznámený a z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré činnosti správca dane povaţoval za činnosti vykonávané v rámci hlavnej činnosti ţalobcu, teda verejnoprospešné činnosti 7 6Sžf 23/2010 a ktoré povaţoval za podnikateľské činnosti. Správca dane skutkové zistenia uvádzané v protokole o opakovanej daňovej kontrole uviedol aj v platobnom výmere zo dňa 2.3.2009 s presným vymedzením, ktoré činnosti vykonávané ţalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období povaţoval za činnosti verejnoprospešného charakteru a ktoré za podnikateľské činnosti s náleţitým zdôvodnením, z ktorých dokladov predloţených ţalobcom vychádzal, k akým skutkovým zisteniam dospel z týchto dokladov a aký právny záver vyvodil pri hodnotení jednotlivých dokladov, ktorými ţalobca preukazoval uskutočňovanie svojej činnosti v kontrolovanom období. Aj
názoru odvolacieho súdu zhodne so závermi správnych orgánov oboch stupňov v dôsledku zmeny schválenej Mestským zastupiteľstvom mesta M. dňa 20.2.2003 v čl. 3 Zakladacej listiny a v čl. 2 Štatútu organizácie ţalobcu, v dôsledku ktorej v základných dokumentoch ţalobcu došlo k stanoveniu základného účelu organizácie a k vymedzeniu činnosti príspevkovej organizácie tak, ţe jej základným účelom je verejnoprospešná činnosť, s vymedzením jej rozsahu, a podnikateľská činnosť, spočívajúca vo výrobe, dodávke a predaji tepla a TÚV pre bytové a nebytové priestory (tepelné hospodárstvo) a v oblasti nakladania s iným ako nebezpečným odpadom, bol ţalobca ako registrovaný platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný presne a jednoznačne odlišovať činnosti vykonané v súvislosti so základným poslaním – verejnoprospešnou činnosťou a činnosti vykonané pre ostatné subjekty – podnikateľské subjekty, iné obce, občanov iných obcí a pod..
1, 2, 3, 4, 8 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Správca dane postupoval v daňovom konaní v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď ţalobcu vyzval na predloţenie dokladov preukazujúcich správnosť jeho tvrdení. Ani odvolací súd nepovaţoval za dostačujúce tvrdenie ţalobcu, ţe všetky činnosti, ktoré uskutočňoval v kontrolovanom období sú svojím charakterom verejnoprospešné, pretoţe z výsledkov opakovanej daňovej kontroly vyplýva, ţe ţalobca vykonával činnosti, ktoré správca dane náleţite špecifikoval tak v protokole o daňovej kontrole ako aj v odôvodnení svojho platobného výmeru (zo dňa 2.3.2009), majúce charakter podnikateľskej činnosti, keďţe z dokladov predloţených ţalobcom vyplývalo, ţe dodal teplo a teplú úţitkovú vodu pre podnikateľské subjekty a pre bytové jednotky a aj pre svojho zriaďovateľa – Mestský úrad M., za dodanie tejto sluţby vystavil faktúry a to aj pre svojho zriaďovateľa bez vyčíslenia dane, pričom si nárok na odpočet dane za nákup plynu, opráv a rekonštrukcie kotolne a plynofikácie uplatňoval v plnej výške, teda z prijatých zdaniteľných plnení si ţalobca ako platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane v plnej výške, podobne ţalobca postupoval aj v rámci strediska odpadu, keď vykonával odvoz odpadu pre obyvateľov mesta M. ako aj pre iné samosprávne územné 8 6Sžf 23/2010 celky – obce, ktorú sluţbu fakturoval tak Mestskému úradu M. ako aj iným obciam. Správca dane nespochybnil, ţe ţalobca vykonával podnikateľské aktivity na základe jeho oprávnení, vyplývajúcich mu zo zakladajúcej listiny ako aj zo Štatútu organizácie ţalobcu, avšak správne konštatoval, ţe postup ţalobcu pri ich uskutočňovaní v kontrolovanom období nezodpovedal ustanoveniam zákona č. 289/1995 Z. z.,
ktorých sa tieto aktivity mali riadiť. Vzhľadom k tomu, ţe ţalobca na základe výziev správcu dane nepredloţil ţiadne doklady, z ktorých by vyplynul záver, ţe činnosti, ktoré uskutočňoval v kontrolovanom období mali všetky charakter verejnoprospešných činností, správca dane postupoval správne a v súlade s § 44 ods. 6, písm. b/, bod 1 zákona o správe daní, keďţe z výsledkov vykonaného daňového konania bolo preukázané, ţe ţalobca tým, ţe v jednotlivých strediskách uskutočnil určité práce ako zdaniteľné plnenia a zároveň rovnaké práce boli vykonané formou verejnoprospešných činností, i keď v súlade s jeho ţivnostenským oprávnením, postupoval v rozpore s ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty. Pokiaľ teda ţalobca namietal, ţe aj keď rozhodnutie prvostupňového daňového orgánu obsahuje časť, kde správca dane uvádza, čo bolo uznané a čo nebolo uznané ako zdaniteľné plnenie, chýba však úplné vysvetlenie a zdôvodnenie, prečo sa tak stalo a z akých právnych a skutkových dôvodov, nie je moţné povaţovať túto jeho námietku za dôvodnú, pretoţe správca dane v protokole o dodatočnej daňovej kontrole ako aj v odôvodnení svojho rozhodnutia náleţite odôvodnil, ktoré činnosti povaţoval za vykonané ako zdaniteľné plnenia a ktoré ako verejnoprospešné ako aj z akých dôvodov. Pokiaľ ţalobca v odvolaní tvrdil, ţe v ţalobe dostatočne poukázal na to, ţe vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti (verejnoprospešnej a podnikateľskej) je nevyhnutné postupovať prostredníctvom koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti, ktorý podiel ale nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia samostatne a týmto tvrdením namietal postup správnych orgánov pri výpočte rozdielu dane z pridanej hodnoty za určené zdaňovacie obdobie, odvolací súd na jeho námietku nemohol prihliadnuť, pretoţe uvedenú námietku ţalobca neuplatnil v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a súd v rámci súdneho prieskumu vychádza zo skutkového stavu veci v čase rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, teda v danom prípade v čase rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu (§ 250i ods. 1 O.s.p.) ako aj z dôvodu, ţe uvedenú námietku ţalobca nevzniesol v ţalobe, v dôsledku čoho ju ţalobca uplatnil po uplynutí zákonnej lehoty ustanovenej v § 250b ods. 1 O.s.p. Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, ţe správca dane vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náleţite zistil skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver a preto bol správny postup ţalovaného správneho orgánu a v súlade so zákonom o správe daní v spojení s ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty, keď rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie ţalobcu zamietol. Pokiaľ teda súd prvého stupňa
1 O.s.p. ţalobu pre jej nedôvodnosť zamietol, rozhodol v súlade so zákonom. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou ţalobcu, ţe rozsudok krajského súdu je zmätočný a v rozpore s platnou právnou úpravou, nepreskúmateľný a aj nevykonateľný. Ţalobca v ţalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu namietal, ţe zásadným spôsobom bola narušená právna istota daňovníka v rámci daňového konania, ţe správca dane ani ţalovaný sa nevenovali otázkam rozlišovania činností s poukazom, ţe zákonnou povinnosťou a v súlade s metodickým výkladom je u kaţdého jednotlivého plnenia rozlíšiť a uviesť presne rozlišovacie kritériá – charakter, cieľ a dôvod činnosti, pričom nepostačuje všeobecné konštatovanie bez právne relevantných dôkazov, ďalej namietal, ţe v tej istej veci sa vedú dve samostatné konania – daňová kontrola a opakovaná daňová kontrola a súčasne, ţe rozhodnutie ţalovaného je nepreskúmateľné a právne zmätočné, s poukazom na ustálenú judikatúru súdov. Súd prvého stupňa v rámci súdneho prieskumu sa kaţdou z uvedených námietok zaoberal, pričom vychádzal zo skutkových zistení správcu dane vyplývajúcich z administratívneho 9 6Sžf 23/2010 spisu, na ktoré správne poukázal. Povinnosťou súdu
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, v rámci ktorého prieskumu posudzuje, či správny orgán pri svojom rozhodnutí postupoval v súlade s hmotným právom, v danom prípade v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty, či pre svoj záver si zadováţil dostatok skutkových okolností, a či zistené skutočnosti správne vyhodnotil v súlade s príslušnou hmotnoprávnou normou a súčasne, či postupoval v súlade s procesnou právnou úpravou, v danom prípade v súlade so zákonom o správe daní. Nebolo povinnosťou súdu opätovne opisom uvádzať skutkové okolnosti, v danom prípade okolnosti týkajúce sa posudzovania a rozlíšenia činností uskutočnených ţalobcom v kontrolovanom období, pretoţe tieto vyplývali z protokolu o opakovanej daňovej kontrole ako aj z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane. Súd prvého stupňa svoj právny záver, ku ktorému dospel po preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu pri posudzovaní jednotlivých ţalobných námietok aj náleţite odôvodnil, z ktorých dôvodov nie je moţné povaţovať napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Taktieţ nie je moţné ho povaţovať za nevykonateľný, pretoţe tým, ţe súd prvého stupňa ţalobu zamietol, platí právny stav zaloţený právoplatným rozhodnutím ţalovaného správneho orgánu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne a v súlade so zákonom ţalobu zamietol
1 O.s.p., a preto napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil
3 v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol
1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 a s § 250k ods. 1 O.s.p.. Ţalobcovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretoţe bol v konaní neúspešný. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave, dňa 27. októbra 2010 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.